TRIEDA: CICAVCE

Cicavce (Mammalia) sa vyvinuli koncom druhohôr z plazov. Sú to vyššie teplokrvné stavovce

prispôsobené životu na suchej zemi. Druhotne mohli prejsť do vody. Od plazov ich odlišujú

niektoré znaky:

stála telesná teplota cicavcov je okolo 36,5°C

nervová sústava je dokonalejšia, nastal rozvoj predného mozgu, ktorý sa líši veľkosťou a

kapacitou, nastal rozvoj reflexnej činnosti a zdokonalenie zmyslov

3 sluchové kostičky (kladivko, strmienok, nákovka) v strednom uchu

vývoj prebieha v maternici, typická je živorodosť a starostlivosť o potomstvo

Telo je spravidla pokryté srsťou, pričom rozoznávame spodnú jemnú vrstvu - podsrstie a vrchnú

vrstvu - srstice. Má výbornú izolačnú schopnosť. Pod srsťou sa nachádza pokožka a vyúsťuje

sem množstvo žliaz (napr. pachové žľazy, ktoré slúžia na značkovanie teritória).

Umiestnenie končatín je pod telom, čo umožňuje rýchlejší pohyb ako u plazov. Spojenie lebky s

chrbticou je zabezpečené dvoma kostenými výbežkami. Cicavce majú spravidla stály počet

stavcov (7 krčných, 12 hrudných, 4-7 driekových (5 u človeka), 5 krížových (u človeka zrastené

do krížovej kosti), okolo 15 chvostových). Rebrá sa rozdeľujú na pravé, ktoré sa upínajú priamo

na hrudnú kosť, nepravé, ktoré sa upínajú jedno na druhé, a voľné rebrá, ktoré voľne vybiehajú

do hrudnej dutiny.

Základ svalov tvorí svalová bunka, ktorá vytvára svalové vlákno, svalové snopčeky, svalové

snopce a svalové hlavy. Sval začína a končí väzivom. Svaly sú výborne prekrvené a inervované.

Rozdeľujeme ich na kostrové (priečne pruhované), hladké a kombinované (myokard).

Cicavce majú rôzny počet a tvar zubov podľa potravy, ktorou sa živia. Mäsožravce majú spravidla

zvýraznené očné zuby, ktoré tvoria trháky. Do tráviacej sústavy sa vylučujú enzýmy na štiepenie

požitej potravy. Stavba a dĺžia tráviacej rúry je taktiež daná typom potravy (bylinožravce majú

črevo dlhšie - trávenie celulózy, mäsožravce - krátke črevo - mäso sa trávi rýchlo a pri dlhšom

"skladovaní" v tráviacej sústave sa z neho vylučujú škodlivé látky, všežravce - dĺžka tráviacej

sústavy je niečo medzi bylinožravcami a mäsožravcami).

Pri dýchaní má podstatný význam bránica, ktorá oddeľuje hrudnú dutinu od brušnej.

Zo srdca vybieha ľavý oblúk aorty. (U vtákov je to pravý, u plazov obidva.)

Vylučovanie zabezpečujú pravé obličky uložené po obidvoch stranách chrbtice. Skladajú sa z

kôrovej a dreňovej časti. Základnou vylučovacou jednotkou je nefrón tvorený Bowmanovým

vačkom, glomerulom, kanálikom 1. stupňa, Henleho kľučkou a kanálikom 2. stupňa. Potom

nasledujú zberné kanáliky, močový mechúr, močovody a močová rúra.

Oplodneniu predchádza obdobie párenia (ruje). U väčšiny voľne žijúcich väčších cicavcov

nastáva toto obdobie raz ročne. Oplodnenie je vnútorné. Prevláda pohlavný dimorfizmus.

Zárodok sa vyvíja v maternici. Po jeho vývine nastáva pôrod. U cicavcov je charakteristická

starostlivosť o potomstvo.

Niektoré jedince sa snažia nepriaznivé životné podmienky (extrémne nízke alebo vysoké teploty,

málo potravy) prekonať zimným spánkom - hibernáciou. V takomto stave sa ich metabolizmus

znižuje na minimum, pričom ich telesná teplota môže klesnúť na teplotu okolo 4-6°C.

Niektoré cicavce, podobne ako vtáky, sa za potravou sťahujú (migrujú). Platí to hlavne pre stepné

a monzúnové oblasti v období sucha.

3. podkmeň: Stavovce (Vertebrata)

7. trieda: Cicavce (Mammalia)

1. podtrieda: Vajcorodce (Prototheria)

2. podtrieda: Živorodce (Theria)

1. nadrad: Vačkovce (Metatheria)

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)

Podtrieda: Vajcorodce

Vajcorodce (Prototheria) sú malou skupinou cicavcov, ktoré sú rozšírené v Austrálii a na blízkych

ostrovoch. S plazmi a vtákmi majú mnoho spoločných znakov: v kostre majú vyvinutú krkavčiu

kosť, zobákovité a rohovinou potiahnuté čeľuste a majú močopohlavné ústroje - kloaku. Znášajú

vajcia a majú nižšiu telesnú teplotu, ktorá kolíše medzi 26-35°C.

Na druhej strane majú aj spoločné znaky s cicavcami: ich telo pokrýva srsť, majú mliečne žľazy

(ich vývody nie sú však zoskupené do mliečnych bradaviek, ale vyúsťujú rozptýlene na mliečnych

plôškach brucha), bránicu, bezjadrové červené krvinky a v strednom uchu majú 3 sluchové

kostičky.

7. trieda: Cicavce (Mammalia)

1. podtrieda: Vajcorodce (Prototheria)

1. rad: Vtákozobce (Monotremata)

1. čeľaď: Vtákopyskovité (Ornithorhynchidae)

2. čeľaď: Ježurovité (Echidnidae)

Čeľaď: Vtákopyskovité

Vtákopysk divný (Ornithorhynchus anatinus) z čeľade vtákopyskovitých (Ornithorhynchidae)

dosahuje dĺžku 60 cm. Má nápadný široký zobák podobný kačaciemu. Je to vajcorodý cicavec,

ktorý podľa všetkého vajcia nielen znáša, ale ich aj vysedí. Samica vtákopyska nemá na bruchu

vrecko ako vreckaté cicavce, preto znáša vajcia do pelecha, ktorý má na brehu vodného toku a tu

zohrieva a kŕmi svoje mláďatá.

Čeľaď: Ježurovité

Ježura austrálska (Tachyglossus aculeatus) z čeľade ježurovitých (Echidnidae) dosahuje dĺžku

len 6 cm. Ježury sú ťarbavé vajcorodé cicavce, ktoré majú pichliačmi porastené telo a úzky,

rúrkovitý "zobák". Znášajú vajcia, ale mláďatá živia produktom mliečnych žliaz na materskom

tele, ktoré vyúsťujú do vrecka na bruchu. Ježury v ňom istý čas opatrujú vajcia, neskôr aj

mláďatá, kým sa im nevyvinú pichliače. Žijú v austrálskom vnútrozemí.

Podtrieda: Živorodce

NADRAD: VAČKOVCE

Vačkovce (Metatheria) rodia nedokonalo vyvinuté mláďatá, ktoré ďalší vývin prekonávajú vo

vaku. V ňom sú pevne prisaté k mliečnym bradavkám. Pravá placenta je slabo vyvinutá alebo

chýba. Mozog je ešte veľmi málo zbrázdený. Telesná teplota mierne kolíše. Vačkovce sú

rozšírené v Južnej Amerike a v Austrálii.

7. trieda: Cicavce (Mammalia)

2. podtrieda: Živorodce (Theria)

1. nadrad: Vačkovce (Metatheria)

1. čeľaď: Kengurovité (Macropodidae)

2. čeľaď: Vačicovité (Didelphidae)

3. čeľaď: Kunovcovité (Dasyuridae)

Čeľaď: Kengurovité

Kengura červená (Macropus rufus) z čeľade kengurovitých (Macropodidae) dosahuje výšku 2 m.

Červenú farbu majú len samce, samice sú modrosivé. Kengury majú bedrovú časť tela

nezvyčajne mocne vyvinutú, čo súvisí s mohutnými, na skákanie prispôsobenými zadnými

nohami a masívnym, svalnatým chvostom, ktorý im pomáha pri skákaní. Kengury žijú v Austrálii a

na Novej Guinei, na trávnatých rovinách, kde sa živia trávou a lístím. Združujú sa do čried.

Čeľaď: Vačicovité

Vačice (Didelphis) z čeľade vačicovitých (Didelphidae) obývajú Južnú, zriedka aj Severnú

Ameriku. Vak na bruchu má väčšina druhov dobre vyvinutý, iba niektorým zakrpatel a ostali z

neho len dva malé záhyby kože. Vačice sú nočné zvieratá veľkosti od myši po mačku. Mnohé

vedia liezť po stromoch a celé hodiny vydržia nehybne visieť na lapavom chvoste. Mláďatá sa

rodia malé a nedokonale vyvinuté.

Čeľaď: Kunovcovité

Z čeľade kunovcovitých (Dasyuridae) je známy vakovlk tasmánsky (Thylacinus cynocephalus).

Vakovlka už považovali za vyhynutého, keď sa zistilo, že niekoľko jedincov ešte žije v odľahlých

častiach Tasmánie. Vakovlk svojim výzorom a správaním pripomína vlka, patrí však medzi

vačkovce. Chvostom pripomína skôr kengury. Dokáže uloviť zviera veľkosti ovce.

NADRAD: PLACENTOVCE

Zárodok sa vyvíja pomocou dokonale utvorenej placenty. Mláďa môže samostatne cicať mlieko.

Najprv sa vyvíja mliečny chrup, neskôr ho nahradí chrup trvalý.

2. podtrieda: Živorodce (Theria)

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)

1. rad: Hmyzožravce (Insectivora)

2. rad: Netopiere (Chiroptera)

3. rad: Slabozubce (Edentata)

4. rad: Hlodavce (Rodentia)

5. rad: Dvojitozubce (Lagomorpha)

6. rad: Mäsožravce (Carnivora)

7. rad: Plutvonožce (Pinnipedia)

8. rad: Veľryby (Cetacea)

9. rad: Sirény (Sirenia)

10. rad: Chobotnatce (Proboscidae)

11. rad: Nepárnokopytníky (Perissodactyla)

12. rad: Párnokopytníky (Artiodactyla)

13. rad: Primáty (Primates)

Rad: Hmyzožravce

Hmyzožravce (Insectivora) sú malé až stredne veľké živočíchy, ktoré z vývojového hľadiska

považujeme za najstaršie placentovce. Majú primitívnu stavbu lebky, chrupu a mozgu.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)

1. rad: Hmyzožravce (Insectivora)

1. čeľaď: Ježovité (Erinaceidae)

2. čeľaď: Piskorovité (Soricidae)

3. čeľaď: Krtovité (Talpidae)

Čeľaď: Ježovité

Čeľaď ježovitých (Erinaceidae) zastupuje jež tmavý a jež bledý. Jež tmavý (Erinaceus

europaeus) dosahuje dĺžku 220-290 mm, chvost 20-45 mm. Ostne sú po celej dĺžke rovnomerne

tmavé s bielymi krúžkami. Tmavá srsť okolo očí tvorí "okuliare" smerujúce k nosu. Aktívny je za

súmraku a v noci. V zime sa ukladá do hlbokého spánku. Živí sa hmyzom, obojživelníkmi, plazmi

a drobnými zemnými cicavcami. Obýva suché rúbane a okraje lesov. Jež bledý (Erinaceus

concolor) má ostne nepravidelne tmavé. Mláďatá majú na tmavohnedej hrudi bledú škvrnu.

Vekom ich srsť bledne.

Čeľaď: Piskorovité

Piskor obyčajný (Sorex araneus) z čeľade piskorovitých (Soricidae) má dĺžku tela 60-80 mm,

chvosta 35-45 mm. V zafarbení prevládajú hnedé tóny, konce zubov sú hnedo pigmentované.

Obýva Euráziu až po Čínu a Mongolsko. Piskor je dravý. Žije v rozličných druhoch porastov od

nížin až do vysokých polôh. Veľmi užitočný v poľnom a lesnom hospodárstve. Okrem hmyzu ničí

hraboše a myši. K piskorovitým zaraďujeme aj bielozúbky (Crocidura).

Čeľaď: Krtovité

Krtovité (Talpidae) sú cicavce blízko príbuzné piskorom. Sú dokonale prispôsobené životu pod

zemou a zriedka vychádzajú na

povrch. Ich predné krátke, široké a

silné končatiny sú premenené na

účinné nástroje, uspôsobené na

hrabanie pod zemou. U nás túto

čeľaď zastupuje krt obyčajný (Talpa

europae). Dĺžka tela 110-170 mm,

chvosta 20-40 mm. Obýva lesy a

lesostepy Európy. Terasovité nory hniezdnych a lovných okrskov sú vzájomne pospájané.

Aktívny je aj v zime. Má málo prirodzených nepriateľov. Živí sa hlavne larvami hmyzu,

dážďovkami, zriedka rastlinnou potravou. Upredňostňuje kypré pôdy.

Rad: Netopiere

Netopiere (Chiroptera) sa vyvinuli v dávnych dobách z drobných foriem hmyzožravcov. Ako

jediné cicavce ovládli ovzdušie a sú schopné aktívne a vytrvale lietať, hoci nevedia využívať

vzdušné prúdy ako vtáky. Stavbou krídla pripomínajú fosílne jaštery. Aktívne sú prevažne za

súmraku a orientujú sa pomocou echolokácie. Za určitých okolností môže v netopieroch prežívať

vírus besnoty bez toho, že by sa prejavil na zvieratách patologickými príznakmi choroby.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)

2. rad: Netopiere (Chiroptera)

1. čeľaď: Podkovárovité (Rhinolophidae)

2. čeľaď: Večernicovité (Vespertilionidae)

Čeľaď: Podkovárovité

Podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum) z čeľade podkovárovitých (Rhinolophidae)

dosahuje dĺžku 5,5-7 cm, chvost 3-4,5 cm. Obýva južnú Európu, severnú Afriku, strednú Áziu,

Činu a Japonsko. Osídľuje iba teplejšie oblasti. Kolónie vytvára aj s inými druhmi netopierov. Žije

pomerne usadlým životom, dlhšie prelety robí zriedka. Podkováre sa živia súmračným hmyzom,

chrobákmi a súmračnými motýľmi. Na rovinách bez jaskýň často obýva ľudské objekty.

Čeľaď: Večernicovité

Do čeľade večernicovitých (Vespertilionidae) patrí väčšina našich netopierov. Netopier obyčajný

(Myotis myotis) dosahuje dĺžku 6-8,5 cm, chvost 5-6 cm. Sivohnedý chrbát kontrastuje so

spodnou svetlejšou stranou. Hlava je tiež o niečo svetlejšia od chrbta. Jednotlivé chlpy sú pri

báze čiernohnedé. Obýva Európu, severnú Afriku a západné Stredomorie. Samce na jar tvoria

kolónie. Netopiere osídľujú bežne krovy starých domov, veže, ale na zimu sa sťahujú do jaskýň.

Živia sa hmyzom a húsenicami.

Večernica malá (Pipistrellus pipistrellus)

dosahuje dĺžku 3-5 cm, chvost 2,5-3,5 cm.

Je to jeden z najmenších netopierov.

Spodná strana krídlovej blany je neosrstená.

Prostredné veľké zúžené ušnice majú úzky,

tupo zakončený výrastok v ušnici. Bežný

druh, ktorý obýva väčšiu časť Eurázie a

severnú Afriku. Na zimoviská prekonávajú

večernice veľké vzdialenosti. Najlepšie im

vyhovujú čistiny v listnatých lesoch a staré

parky, bežne sa usadzuje v ľudských

objektoch.

Ucháč sivý (Plecotus austriacus) dosahuje dĺžku 4-6 cm, chvost 4,5-6 cm. Obýva južnú a strednú

časť Európy. Zimuje v jaskyniach a štôlňach. Na lov vyletuje za neskorej noci. Uprednostňuje

teplejšie nížiny. Úkryty vyhľadáva aj v ľudských sídliskách a v dutinách stromov.

Rad: Slabozubce

Slabozubce (Edentata) majú redukovaný chrup, niektoré sú bezzubé. Zuby majú degenerované

bez koreňov a bez skloviny. Žijú len v Južnej a Strednej Amerike.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)

3. rad: Slabozubce (Edentata)

1. čeľaď: Leňochovité (Bradypodidae)

2. čeľaď: Mravčiarovité (Myrmecophagidae)

3. čeľaď: Pásavcovité (Dasypodidae)

Čeľaď: Leňochovité

Leňochovité (Bradypodidae) sú na pohľad tupé, lenivé cicavce, obývajúce tropické lesy Strednej

a Južnej Ameriky. Žijú na stromoch, kde sa živia lístím. Spia tak, že visia chrbtom nadol,

zachytené na konári dlhými, hákovitými pazúrmi. V dlhej srsti, a to najmä v období dažďov, im

rastú zelené riasy, ktoré dávajú leňochom zelenú kryciu farbu. Leňoch dvojprstý (Choloeous

didactylus) má na predných nohách dva prsty, leňoch trojprstý (Bradypus tridactylus) má tri prsty.

Obidva druhy majú na prstoch dlhé mohutné pazúry, ktorými sa môžu zakvačiť o konáre a

pohodlne visieť.

Čeľaď: Mravčiarovité

Mravčiarovité (Myrmecophagidae) sú ťažkopádne vyzerajúce bezzubé cicavce s dlhým lepkavým

jazykom, ktorým chytajú termity a mravce. Väčšina mravčiarov žije v tropických lesoch a

močaristých húštinách Strednej a Južnej Ameriky. Mravčiar veľký (Myrmecophaga tridactyla)

meria skoro 2,5 m, ale asi polovicu dĺžky tvorí huňatý chvost. Na predných nohách má silné

zakrivené pazúry, ktorými otváva tvrdé kopy, vybudované tropickými termitmi. Potravu vyhľadáva

v noci, cez deň spí skrútený do klbka, prikrytý huňatým chvostom.

Čeľaď: Pásavcovité

Pásavcovité (Dasypodidae) majú chrbát a hlavu pokryté pancierom z kostených doštičiek,

potiahnutých vrstvou rohoviny. Doštičky

vznikli zo spodnej vrstvy kože, rohovitý

povrch zase z pokožky. Aby sa toto

brnenie mohlo dobre ohýbať, delí sa na

niekoľko pásov, spojených mäkkou

kožou. Pasávec deväťpásy (Dasypus

novemcinctus) má 9 takýchto pohyblivých

pásov. Pásavce sa pred nepriateľom

bránia skrútením sa do klbka. Živia sa

hmyzom a rastlinnou potravou.

Rad: Hlodavce

Hlodavce (Rodentia) predstavujú najpočetnejší rad cicavcov. Názov radu je odvodený od

hlodavého chrupu. Rezáky hlodavcov majú dlátovitý tvar a neobmedzený rast. Očné zuby im

chýbajú. Majú spomedzi všetkých cicavcov najväčší počet mláďat.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)

4. rad: Hlodavce (Rodentia)

1. čeľaď: Vevericovité (Sciuridae)

2. čeľaď: Bobrovité (Castoridae)

3. čeľaď: Plchovité (Myoxidae)

4. čeľaď: Hrabošovité (Cricetidae)

5. čeľaď: Myšovité (Muridae)

Čeľaď: Vevericovité

Vevericovité (Sciuridae) sa vyznačujú dlhým, zvyčajne huňatým chvostom a pomerne veľkými

očami. Veverica obyčajná (Sciurus vulgaris) dosahuje dĺžku 20-30 cm, chvost 14-24 cm. Huňatý

chvost slúžiaci ako padák tvorí až 75% celkovej plochy tela. Zafarbenie je veľmi variabilné

(hrdzavé alebo sivo-čierne). Na zimu si veverica robí zásoby potravy. V listnatých lesoch si stavia

hniezda v dutinách stromov, v ihličnatých lesoch si ich robí z konárov. V smrečinách s obľubou

vyhryzáva puky semenáčov. Kožušina nemá väčšiu kvalitu.

Svišť vrchovský (Marmota marmota) dosahuje dĺžku 40-60 cm, chvost 13-18 cm. Rozšírený je v

Alpách a západných Karpatoch. Obýva pásmo holín a skalných sutín nad kosodrevinou. Buduje

si niekoľko typov nor. Svišť sa výborne orientuje zrakom a na blížiace sa nebezpečenstvo

upozorňuje svojich druhov ostrým hvizdom.

Syseľ obyčajný (Citellus citellus) dosahuje

dĺžku 20-25 cm, chvost 4,5-8 cm. Žije v

strednej a východnej Európe. Hrabe

prechodné a trvalé nory. Živí sa steblami

tráv, kvetmi, semenami rastlín a hmyzom.

Naše sysle si zásoby nerobia. Obýva

najmä stepné oblasti nížin a predhorí.

Najradšej má pasienky s nízkou

vegetáciou.

Čeľaď: Bobrovité

Bobor európsky (Castor fiber) z čeľade bobrovitých (Castoridae) dosahuje dĺžku 60-100 cm,

chvost 30-40 cm. Zafarbenie srsti je bledohnedé až čiernohnedé. Plávacia blana medzi prstami

na predných nohách je plytká, na zadných dobre vyvinutá. Bobor obýva vody najrozličnejšieho

typu od malých potôčikov až po jazerá. V brehoch si hrabe nory. Je aktívny v noci a za súmraku.

Na vodách s vyššími výkyvmi hladiny stavia zložité priehrady, ktorými reguluje stav vody. Bobry

majú cennú kožušinu.

Čeľaď: Plchovité

Plch obyčajný (Glis glis) z čeľade plchovitých (Myoxidae) dosahuje dĺžku 12-18 cm, chvost 12-15

cm. Je prispôsobený životu na kmeňoch drevín. Huňatý chvost má osrstený iba do polkruhu.

Čierna maska okolo očí nie je ostro ohraničená. Žije v listnatých lesoch Európy a Malej Ázie.

Hniezda stavia v dutinách stromov. Má najdlhší zimný spánok spomedzi všetkých druhov plchov.

Živí sa semenami, plodmi a výhonkami drevín. Rád vyhľadáva staré ovocné sady. Aktívny je

prevažne v noci.

Čeľaď: Hrabošovité

Chrček roľný (Cricetus cricetus) z čeľade hrabošovitých (Cricetidae) dosahuje dĺžku 20-35 cm,

chvost 3-6 cm. Chodidlo má osrstené iba po pätu. Obýva stepi a lesostepi východnej a strednej

Európy a západnej Sibíri. Živí sa zelenými časťami vegetácie a semenami, z ktorých si robí

zásoby potravy. Žerie aj hmyz a drobné zemné hlodavce. Zásoby prenáša do zásobárne v

objemných lícnych vakoch. Často je prenášačom rôznych chorôb.

Ondatra pižmová (Ondatra zibethica) dosahuje dĺžku 25-40 cm, chvost cca 20 cm. Mocné zadné

končatiny sú holé a majú plytkú plávaciu blanu. Chvost je silne sploštený a z bokov je pokrytý

drobnými šupinami. Ondatra obýva brehy vôd rozličného typu. V potrave prevládajú korene a

zelené časti pobrežných rastlín.

Má cennú kožušinu.

Hraboš poľný (Microtus arvalis)

dosahuje dĺžku 8-13 cm, chvost

2,5-4,5 cm. Žije na lesných lúkach

a stepiach väčšej časti Eurázie.

Má mimoriadne vysoké

rozmnožovacie schopnosti a

periodicky sa premnožuje. Na

poliach sa živí prevažne zelenými

časťami rastlín. Je aj prenášačom chorôb zvierat a človeka.

Čeľaď: Myšovité

Potkan obyčajný (Rattus norvegicus) z čeľade myšovitých (Muridae) dosahuje dĺžku 20-25 cm,

chvost 13-20 cm. Má tmavo sfarbené brucho. Je to kozmopolitný druh prenikajúci až do drsných

klimatických pásiem. Je aktívny za súmraku a v noci. V ľudských objektoch sa živí odpadkami, vo

voľnej prírode prevažne živočíšnou potravou. Potkan je závažný prenášač mnohých chorôb

človeka i zvierat.

Myš domová (Mus musculus) dosahuje dĺžku 7,5-10 cm, chvost 7-10 cm. Pôvodný areál jej

rozšírenia sa rozprestieral v stepiach mierneho pásma palearktickej oblasti. S človekom prenikla

aj do drsných klimatických oblastí. Vyznačuje sa nočnou a súmračnou aktivitou; v ľudských

sídliskách ju však určuje činnosť človeka. V ľudských obydliach sa živí príležitostnou potravou, vo

voľnej prírode hlavne semenami rastlín.

Rad: Dvojitozubce

Dvojitozubce (Lagomorpha) majú v hornej čeľusti dlátovité rezáky a ešte pár kratších zubov.

Hlavným poznávacím znakom tohto radu sú rezáky sú bez koreňov, ktoré stále dorastajú. Očné

zuby chýbajú.

NOVINKA:Ešte nedávno zoológovia zaraďovali zajace a králiky medzi hlodavce, nové

poznatky však ukazujú, že zajace nemajú s hlodavcami bližšie príbuzenské vzťahy, ale že

predstavujú samostatnú vývojovú líniu. Preto ich zaraďujeme dnes do samostatného radu,

ktorý vykazuje bližšie príbuzenské vzťahy s niektorými kopytníkmi než so svojimi zdanlivými

príbuznými - hlodavcami.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)

5. rad: Dvojitozubce (Lagomorpha)

1. čeľaď: Zajacovité (Leporidae)

Čeľaď: Zajacovité

Do čeľade zajacovitých (Leporidae) zaraďujeme zajace a králiky. Zajac poľný (Lepus europaeus)

dosahuje dĺžku 60-70 cm, chvost 7-10 cm. Konce ušníc má čierne. Zadné nohy sú podstatne

dlhšie ako predné. Hodvábne podsrstie je striebristobiele alebo pigmentované len na konci.

Čierny vrch chvosta kontrastuje s bielym okrajom. Pod bledohnedým okom je tmavšia škvrna v

podobe polkruhu. Chodidlá sú osrstené, čo zvyšuje trenie na klzkom podloží a chráni pred

poranením na ostrých steblách tráv. Brušná časť tela je osrstená hustejšie než boky a chrbát.

Zajace obývajú stepi a lesostepi. V potrave prevládajú trávy a astrovité. V zime môže spôsobiť

ohryzom škody na ovocných stromčekoch.

Králik divý (Oryctolagus cuniculus) dosahuje dĺžku 36-44 cm, chvost 4-8 cm. Ušnice sú bez

koncovej čiernej škvrny. Oči sú tmavé. Zadné nohy sú len o niečo dlhšie ako predné. Na rozdiel

od zajaca žije v kolóniách a hrabe si hlboké nory. Má vysoké rozmnožovacie schopnosti. V lete

tvoria hlavnú zložku potravy trávy a byliny, v zime semená, korienky, steblá suchých tráv a mladé

výhonky drevín. Spôsobuje škody na lesných a poľných kultúrach. Uprednostňuje teplé výslnné

stráne a svetlé okraje lesov. Králik je cenná kožušinová zver. Domestifikáciou sa z neho

vyšľachtili úžitkové a okrasné plemená.

Rad: Mäsožravce

Mäsožravce (Carnivora) majú pevnú kostru, na končatinách sú ostré pazúry. Rezáky sú ostré a

malé, očné zuby sú veľké a ohnuté. Posledný črenový zub v hornej čeľusti a prvá stolička v

dolnej čeľusti sú najsilnejšie a nazývajú sa trháky. Mäsožravce majú dobre vyvinutý sluch a čuch.

Majú pachové žľazy. Sú väčšinou celkom odkázané na mäsitú potravu. Stavbou tela a veľmi

vyspelou nervovou sústavou sú dobre prispôsobené potrebe chytať živú, často veľmi opatrnú a

rýchlu korisť.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)

6. rad: Mäsožravce (Carnivora)

1. čeľaď: Lasicovité (Mustelidae)

2. čeľaď: Psovité (Canidae)

3. čeľaď: Mačkovité (Felidae)

4. čeľaď: Medveďovité (Ursidae)

Čeľaď: Lasicovité

Lasicovité (Mustelidae) sú malé až stredne veľké mäsožravce s predĺženým telom. Hranostaj

obyčajný (Mustela erminea) dosahuje dĺžku 16-29 cm, chvost 6-12 cm. Chodidlá krátkych

končatín sú v zime husto osrstené. Výrazný farebný sezónny dimorfizmus. Čierny koniec chvosta

ostáva aj pri zimnom sfarbení. Výmena letnej srsti prebehne za niekoľko dní. Hranostaj žije na

väčšej časti severnej pologule. Je veľmi dravý. Živí sa najmä drobnými hlodavcami, menej

hmyzom a plodmi. Vie sa šplhať po stromoch a výborne pláva.

Lasica obyčajná (Mustela nivalis) dosahuje dĺžku 11-28 cm, chvost 1-4 cm. Stavbou tela

pripomína hranostaja. Žije v Eurázii, severnej Afrike a Amerike. Živí sa najmä drobnými

hlodavcami a hmyzom. Hniezda si robí v norách drobných zemných cicavcov. Lasica je veľmi

užitočná.

Tchor obyčajný (Putorius putorius) dosahuje dĺžku 35-45 cm, chvost 10-13 cm. Má pretiahnuté,

ale zavalité telo na krátkych nohách. Obrysová srsť je hrubá a lesklá, na zadnej polovici tela

predĺžená. Obýva lesostepi a stepi Európy a severozápadnej Afriky. Živí sa najmä drobnými

hlodavcami. Loví aj žaby a žubrienky. Robí si zásoby potravy. V čase nebezpečenstva vystrekuje

ostro páchnuce výlučky. Hrabe si krátke jednoduché nory. Najlepšie mu vyhovujú lesostepi. Môže

spôsobovať škody na hydinových farmách.

Kuna hôrna (Martes martes) dosahuje dĺžku 32-58 cm, chvost 17-26 cm. Žltá škvrna pod hrdlom

sa končí klinovito. Pazúry sú dlhé, zahnuté. Podsrstie je svetlosivé. V zime sú pätové mozole

zakryté tvrdou srsťou. Žije vo väčšej časti Európy a v Ázii. Aktívna je najmä v noci. Živí sa

hrabošmi, hmyzom a lesnými plodmi. Kuna sa vyhýba ľudským sídlam. Má veľmi vzácnu

kožušinu.

Jazvec obyčajný (Meles meles) dosahuje dĺžku 62-72 cm, chvost 15-19 cm. Na silných

hrabavých nohách má mocné pazúry. Všežravosťou je poznačená aj stavba chrupu. Žije vo

väčšej časti Európy a v palearktickej Ázii. Hrabe si hlbšie nory, v ktorých strávi väčšiu časť života.

Je aktívny v noci. Živí sa plodmi, hmyzom a drobnými cicavcami. Pred zimným spánkom sa mu

vytvára hrubá vrstva tuku. Obýva pásmo teplejších lesov. Je užitočný, ničí veľké množstvo

škodlivého hmyzu a hlodavcov.

Vydra riečna (Lutra lutra) dosahuje dĺžku 62-83 cm, chvost 36-55 cm. Medzi prstami všetkých

štyroch nôh sa rozpína plávacia blana. Telo prechádza zvoľna do masívneho chvosta. Obýva

Európu, väčšiu časť Ázie a severnú Afriku. Živí sa najmä rybami, rakmi, hmyzom a drobnými

stavovcami. Vydry sa ozývajú prenikavým hvizdom. Sú veľmi užitočné, lebo selektívnym lovom

rýb udržiavajú ich populáciu v dobrom zdravotnom stave a v množstvách úmerných úživnosti vôd.

Skunk smradľavý (Mephitis mephitis) má ako všetky lasicovité šelmy pod chvostom pachové

žľazy, ktoré vylučujú ostro páchnucu látku. Skunk si ňou značkuje teritórium a slúži mu aj ako

účinná zbraň, ktorá môže nepriateľa aj trvalo oslepiť.

Čeľaď: Psovité

Psovité (Canidae) sú stredne veľké mäsožravce s výraznými ušami a s prstami vybavenými

silnými tupými pazúrmi. Vlk obyčajný (Canis lupus) dosahuje dĺžku 1,1-1,4 m, chvost 30-45 cm.

Sfarbenie srsti podlieha silnej individuálnej a geografickej variabilite. Žije v Eurázii a v severnej

Amerike vo svorkách až do založenia rodiny. Živí sa najmä kopytníkmi a zdochlinami. Má veľký

lovný okrsok, na ktorom obstojí len zdravá a fyzicky zdatná zver. V populáciách kopytníkov robí

selekciu lovom v ich okrajových vekových kategóriách, ktoré určujú zdravé zloženie populácie. Z

vlka vypestoval človek psa. Krížence so psom dávajú plodné potomstvo.

Pes dingo (Canis dingo) dosahuje dĺžku 1 m. Predkami dinga sú psy, ktoré ľudia doviezli do

Austrálie asi pred 8000 rokmi. Psy zdiveli a ustálil sa z nich druh žltohnedej farby.

Líška obyčajná (Vulpes vulpes) dosahuje dĺžku 0,6-0,8 m, chvost 30-50 cm. Sfarbenie a telesné

rozmery podliehajú veľkej variabilite. Žije v Eurázii, severnej Afrike a Severnej Amerike. Živí sa

najmä zdochlinami, myšami a drobnou poľovnou zverou, ale aj hmyzom a lesnými plodmi. Pri

love uprednostňuje choré zvieratá. Je aktívna prevažne v noci. Často sa u nej vyskytuje besnota.

Kojot prériový (Canis latrans) je charakteristické zviera Ameriky. Pôvodne žil na západných

rovinách a na skalnatých náhorných plošinách severného Mexika. Za posledných štyristo rokov

sa však nesmierne rozšíril. Je to veľmi prispôsobivé zviera. Kojot žerie všetko. Chytá hlodavce,

vtáky a plazy, skonzumuje aj hmyz a mrciny, zbiera aj žalude a obhrýza kaktusy. Pri love na

väčšiu korisť sa spojí viac kojotov a zver si nadháňajú, takže si s ňou ľahko poradia.

Čeľaď: Mačkovité

Mačkovité (Felidae) sú najkrajšie mäsožravce. Mačka divá (Felis silvestris) dosahuje dĺžku 50-75

cm, chvost 25-40 cm. Tupo zakončený huňatý chvost má 8-12 tmavých krúžkov. Je zavalitejšia

ako domáca mačka. Žije v Európe a Malej Ázii. Je veľmi plachá a neprivyká k človeku. Nie je

predkom mačky domácej, aj keď sa s ňou kríži. Aktívna je za súmraku a v noci. Obýva lesy

rozličného typu.

Rys ostrovid (Lynx lynx) dosahuje dĺžku 0,8-1,3 m, chvost 10-25 cm. Po bokoch hlavy má

"bokombrady", konce ušníc sú osrstené štetôčkami. Chvost je krátky. Na juhu areálu je škvrnitosť

výraznejšia než pri severných populáciách. Žije v Európe, v Malej a centrálnej Ázii. Pri

vyhľadávaní koristi sa viac orientuje zrakom a čuchom než ostatné mačkovité mäsožravce. Na

korisť nestriehne ako väčšina mačiek, ale za ňou sliedi. Živí sa najmä zajacmi a malými

kopytníkmi. Obýva prevažne hlboké lesy.

Puma americká (Puma concolor) je najväčšia severoamerická mačkovitá šelma. Dosahuje dĺžku

2 m, chvost 80 cm. Rozšírená je od severnej časti Britskej Kolumbie na východ po Quebec a na

juh po Magalhaesov prieliv. V tomto areáli obýva lesy arktického a mierneho pásma, tropický

dažďový les, stepi ale aj oblasti polopúští. Na veľkej časti areálu je už vyhubená. Živí sa

drobnými cicavcami, kopytníkmi, vtákmi a pod. Pri love sa pružne pohybuje na skalách, v

korunách stromov aj na zemi.

Gepard štíhly (Acinonyx jubatus) sa od ostatných mačkovitých šeliem odlišuje tým, že si nemôže

zatiahnuť pazúry. Po celom tele je jednoducho čierno bodkovaný. Gepard je skvelý bežec, na

krátke vzdialenosti dosahuje rýchlosť až 100 km/h. Loví hlavne kopytníky ako antilopy a pod.

Kedysi žili gepardy po celej Afrike okrem pralesov, v Ázii od Arabského polostrova po Indiu.

Ázijské gepardy sú už vyhubené.

Ocelot (Leopardus pardalis) je najhojnejšou mačkou Južnej a Strednej Ameriky. Niektoré oceloty

sú len o niečo väčšie ako domáce mačky. Pralesné oceloty bývajú tmavšie s veľkými škvrnami,

oceloty z otvorených stepných oblastí sú svetlejšie s menšími škvrnami. Všetky oceloty dobre

lezú po stromoch. Lovia všetko, čo vládzu premôcť. Kožušina z ocelota je jedna z

najhľadanejších kožušín škvrnitých mačiek.

Leopard škvrnitý (Panthera pardus) a panter označuje jedno a to isté zviera. Samce majú

mohutnejšiu stavbu tela a väčšiu hlavu (panter). Samice sú menšie a majú štíhlejšiu hlavu

(leopard). Aj odlišnosť v zafarbení je len farebná odchýlka v rámci jedného druhu. Čierne

leopardy sa vyskytujú hlavne v Ázii, škvrnité leopardy v Afrike. Leopardy sa živia hlavne

kopytníkmi strednej veľkosti. Na mnohých miestach je už táto šelma vyhubená.

Jaguár americký (Panthera onca) je jedinou veľkou mačkou žijúcou na americkom kontinente. Je

zavalitejší ako leopard, má kratšie končatiny a kratší chvost. Hmotnosťou sa vyrovná tigrovi.

Jaguára nájdeme v hustom pralese, v riedkom buši alebo na polopúšťach južnej Argentíny či

amerického juhozápadu. Dobre sa vie šplhať po stromoch. Na korisť útočí skokom zo stromu. Aj

jaguáre majú svoje farebné odchýlky - čierne alebo biele so škvrnami.

Lev púšťový (Panthera leo) dostal prezývku "kráľ zvierat". Pre samce je typická veľká hriva,

samice ju nemajú. Lev obýva zväčša otvorené krajiny porastené kríkmi a s roztrúsenými

stromami. Je jedinou mačkovitou šelmou, ktorá žije v skupinách. Členovia skupiny spolupracujú

pri love a korisť potom spoločne zožerú. Lev dokáže na krátku vzdialenosť bežať rýchlosťou až

60 km/h.

Tiger džungľový (Panthera tigris) sa stavbou tela najviac podobá levovi, hoci sa navonok od neho

značne odlišuje. Tiger obľubuje lesy a džungle, hoci je rozšírený aj v sibírskej tajge. Dnes patrí

tiger medzi najviac ohrozené zvieratá.

Čeľaď: Medveďovité

Medveďovité (Ursidae) sú veľké mäsožravce, ktoré došľapujú na zem celým chodidlom. Medvede

patria medzi tzv. nepravých zimných spáčov. Medveď hnedý (Ursus arctos) dosahuje dĺžku 1,7-

2,5 m, chvost 6-14 cm. Výnimočne dosahuje hmotnosť až 500 kg. Obýva pásmo lesov Eurázie.

Živí sa lesnými plodmi, hmyzom, larvami mravcov, hľuzami rastlín a zdochlinami. Výnimočne sa

môže stať mäsožravým. Pomerne dobre sa vie prispôsobiť rušivým vplyvom civilizácie. Zimné

brlohy si buduje hlavne pod vývratmi stromov. V Európe je vzácny.

Medveď baribal (Ursus americanus) je zväčša čierno sfarbený. Vyskytujú sa hlavne v Severnej

Amerike. Živi sa predovšetkým rôznymi lesnými plodmi a drobnými stavovcami. Baribal je dnes

jediný medveď, ktorému ľudská civilizácia priveľmi neublížila. V lesoch je pomerne hojne

rozšírený a dokáže sa rýchlo prispôsobiť. Často napáda aj táboriská a snaží sa dostať aj do

zatvorených áut.

Medveď biely (Thalarctos maritimus) žije na snehových a ľadových poliach v severných

polárnych oblastiach. Živí sa prevažne tuleňmi a rybami. Je dobrý plavec. Aktívny je po celý rok,

nespí ani v zime. Medveď biely je veľmi agresívny a útočí aj na človeka.

Rad: Plutvonožce

Plutvonožce (Pinnipedia) sa druhotne prispôsobili vodnému prostrediu. Končatiny majú plutvovitý

tvar, nos zakrpatel, zredukovali sa ušnice, vyvinul sa sval na zatváranie nozdier. Dýchajú

pľúcami. U niektorých živočíchov sa očné zuby premenili na kly.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)

2. rad: Plutvonožce (Pinnipedia)

1. čeľaď: Uškatcovité (Otariidae)

2. čeľaď: Tuleňovité (Phocidae)

3. čeľaď: Mrožovité (Odobenidae)

Čeľaď: Uškatcovité

Uškatcovité (Otaniidae) sú šelmy dokonale prispôsobené na život vo vode. Končatiny majú

skrátené a na konci premenené na plutvy, ktoré sú veľmi pohyblivé a schopné vykonávať takmer

kruhovité pohyby. Najznámejším zástupcom je uškatec kalifornský (Zalophus californianus).

Často ho vidíme nielen v zoologických záhradách, ale aj v cirkusoch. Ľahko sa dá skrotiť a

vycvičiť a skvele udržuje rovnováhu, zatiaľ čo na nose mu balansujú rôzne predmety.

Čeľaď: Tuleňovité

Tuleňovité (Phocidae) majú prúdnicovité telo, pokryté krátkou, hrubou srsťou. Ramená a nohy sú

premenené na silné plutvy. Mnohé druhy žijú na pobrežiach a blízko nich vo všetkých oceánoch

sveta. Tuleň obyčajný (Phoca vitulina) je asi 2 m dlhý. Vyskytuje sa okolo severomorských

prístavov, v zálivoch a ústiach riek. Na breh vychádza len spať, slniť sa a odpočívať. Tuleň fúzatý

(Erignathus barbatus) dosahuje dĺžku 2,5 m. Žije v moriach na okraji Arktídy. Má dlhé, citlivé fúzy,

ktorými pri dne vyhľadáva mäkkýše. Živí sa rybami a krevetami. Tuleň mníšsky (Monachus

monachus) patrí medzi najohrozenejšie druhy tuleňov na svete. Pôvodne bol rozšírený v

Stredozemnom mori a rozmnožoval sa na plážach, ktoré sú dnes turistickými centrami. Hrozí mu

vyhynutie.

Čeľaď: Mrožovité

Mrožovité (Odobenidae) sú veľké plutvonožce, vyznačujúce sa veľkými hornými očnými zubami,

z ktorých sa vyvinuli až 75 cm dlhé kly. Samce sú až 3,5 m dlhé a môžu vážiť až 1,5 t. Na

zvráskavenom tele majú pomerne málo srsti, ale hrubá podkožná vrstva tuku ich chráni pred

chladom arktického mora. Neraz ich možno vidieť vyhrievať sa na plávajúcich ľadových kryhách,

alebo na kamenitých pobrežiach

arktického oceánu. Dlhými klami

vyhrabávajú svoju

najdôležitejšiu potravu,

lastúrniky, a bránia sa nimi aj pri

nepriateľských stretnutiach s

ľadovými medveďmi. Podobne

ako aj iné plutvonožce aj mrože

sa ozývajú hlasným hlbokým

bučaním.

Rad: Veľryby

Veľryby (Cetacea) sú najväčšie cicavce sveta žijúce vo všetkých oceánoch. Spomedzi cicavcov

sú najlepšie prispôsobené životu vo vode. Vretenovité telo majú zakončené plutvovitým

chvostom. Z končatín im zostali len predné, ktoré sa premenili na plutvy a plnia úlohu kormidiel.

Ako všetky cicavce, aj veľryby dýchajú pľúcami. Zdržujú sa preto len v malých hĺbkach, aby sa

mohli občas nad hladinou nadýchnuť. V súčasnosti je veľa druhov ohrozených v dôsledku

intenzívneho lovu.

Veľryba grónska (Balaena mysticetus) sa vyskytuje len v najsevernejších moriach Atlantického a

Tichého oceánu, v oblasti plávajúcich ľadovcov. Je najťažším žijúcim zvieraťom a dosahuje váhu

až 200 ton. Pre veľké prenasledovanie človekom je už takmer vyhubená.

Narval jednorohý (Monodon monoceros) dosahuje dĺžku 4,5 m. Má len jeden zub, ktorý sa

samcom vyvíja do dlhého zakrúteného kla, vyrastajúceho cez otvor v hornej pere. Samce niekedy

používajú kly pri vzájomných súbojoch, ich pravý účel však nie je známy.

Vorvaň tuponosý (Physeter catodon) je s dĺžkou 18 m najväčším druhom zubatých veľrýb. Vo

veľkej hranatej hlave, ako aj v trupe pozdĺž chrbtice sú dutiny naplnené žltkastou tekutou hmotou,

ktorá na vzduchu zčasti tuhne na tuhý spermacet a sčasti sa oddelí ako spermacetový olej. Tieto

produkty využívajú ľudia. Vorvaň žije v tropických moriach, ale občas sa zatúla i ďalej na sever

alebo na juh. Početné zuby mu pomáhajú chytiť a rozžuvať kraky (veľké hlavonožce) a sépie,

ktorými sa živí.

Do tohto radu zaraďujeme aj delfíny. Sú to múdre, vo vode veľmi obratné cicavce. Často plávajú

v skupinách pri hladine zarovno s výletnými loďami. Dajú sa vycvičiť podobne ako uškatce. Živia

sa hlavne menšími rybami.

Vráskavec ozrutný (Balanoptera musculus) je najväčší žijúci cicavec, patriaci k bezzubým

veľrybám. Býva až 30 metrov

dlhý a váži 115 ton. Od hrdla až

po brucho sa mu tiahnu

pozdĺžne vrásky. Je

jednofarebne modrosivý, iba na

spodnej strane má svetlejšie

škvrny. Mláďa sa rodí až 7 m

dlhé. Vráskavec žije vo všetkých

oceánoch medzi Arktídou a

Antarktídou. Keďže nemá zuby,

živí sa makroplanktónom.

Preciedza vodu cez kostice v

papuli a prehĺta pritom drobné

kôrovce, mäkkýše, hlavonožce

a malé ryby do veľkosti sleďa.

Rad: Sirény

Sirény (Sirenia) sú prispôsobené životu vo vode. Hlava je oddelená od tela krkom, preto je

pohyblivá. Predné končatiny sú premenené na plutvy. Chvost je tiež zakončený plutvou. Chrup je

degenerovaný. Majú dobre vyvinutý čuch. Žalúdok je zložený.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)

9. rad: Sirény (Sirenia)

1. čeľaď: Lamantínovité (Trichechidae)

2. čeľaď: Dugongovité (Dugongidae)

Čeľaď: Lamantínovité

Lamantín širokonosý (Trichechus manatus) z čeľade lamantínovitých (Trichechidae) žije vo

vodách Antíl a pri pobreží Floridy po severnú Brazíliu. Dorastá do dĺžky 6 m a váži 600 kg. Často

vpláva aj do riek a počas rozvodnenia sa dostáva aj do rybníkov a močiarov. Predné končatiny

má premenené na prsné plutvy so štyrmi ploskými nechtami. Zadné končatiny celkom chýbajú a

telo sa končí veľkou okrúhlou chvostovou plutvou. Lamantíny, nazývané aj "morské kravy", sa

pohybujú lenivo a spásajú vodné rastlinstvo.

Čeľaď: Dugongovité

Dugongovité (Dugongidae) majú chvostovú plutvu vykrojenú, čím sa viac podobajú veľrybám,

príbuzné sú však s lamantínmi. Dugong obyčajný (Dugong dugong) žije v Indickom oceáne a v

západných oblastiach Tichého oceánu. Samce majú asi 25 cm dlhé kly.

Rad: Chobotnatce

Chobotnatce (Proboscidae) sú najväčšie suchozemské cicavce. Majú dlhý pohyblivý chobot

(proboscis), ktorý je sídlom hmatu a čuchu. Rezáky hornej čeľuste sú premenené na kly. Koža

dospelých jedincov je hrubá a takmer bez srsti.

Slon africký (Loxodonta africana) žije v Afrike na juh od Sahary. Je vysoký 3,5 m a váži až 4 t.

Jeho chobot sa končí dvoma prstovitými výbežkami. Väčšinu dňa slon trávi vyhľadávaním

potravy. Aby sa dostal k najvrchnejším a najchutnejším listom neváha vytrhnúť celý strom zo

zeme. Stepná forma slona afrického je o niečo väčšia ako pralesná forma.

Slon indický (Elephas maximus) sa veľmi podobá na svojho afrického príbuzného, je však menší,

má menšie ušnice, oblejší chrbát a na zadných nohách nemá tri, ale štyri nechty. Kly majú len

niektoré samce, a vždy sú menšie než pri slonovi africkom. Slony indické žijú v rodinných

čriedach, ktorým vládne najstaršia samica. Počas najhorúcejších hodín odpočívajú, zvyšok dňa

trávia vyhľadávaním potravy.

Rad: Nepárnokopytníky

Nepárnokopytníky (Perissodactyla) boli na Zemi rozšírené v období treťohôr. Dodnes sa z nich

zachovali len 3 čeľade.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)

11. rad: Nepárnokopytníky (Perissodactyla)

1. čeľaď: Tapírovité (Tapiridae)

2. čeľaď: Nosorožcovité (Rhinocerotidae)

3. čeľaď: Koňovité (Equidae)

Čeľaď: Tapírovité

Tapírovité (Tapiridae) patria medzi najstaršie cicavce. Stredne dlhými, silnými nohami a

chobotovite predĺženou vrchnou gambou pripomínajú malé slony. Tapír indický (Tapirus indicus)

meria asi 2 m. Dlhým nosom odtrháva z rastlín mladé výhonky, púčiky a plody. Je veľmi plachý a

na "pašu" vychádza iba v noci. Pohybuje sa rýchlo a len po známych a vyšliapaných

chodníčkoch. Výborne pláva a v nebezpečenstve sa vie aj ponoriť.

Čeľaď: Nosorožcovité

Nosorožcovité (Rhinocerotidae) sú veľké zvieratá s jedným, prípadne dvoma rohmi na vrchu

nosa. Telo majú pokryté hrubou pancierovitou kožou, ktorá zarastá riedkou srsťou, nohy majú

hrubé a krátke. Nosorožec pancierový (Rhinoceros unicornis) dosahuje dĺžku 4 m. Žije v

juhovýchodnej Ázii. Dojem pancierového tela vytvárajú veľké záhyby hrubej kože, ktorá ho chráni

pred pichľavými pralesovými rastlinami. Nosorožce sa najradšej zdržiavajú v blízkosti vody. Kvôli

rohom, ktoré sa používajú v čínskej medicíne, ich takmer vyhubili. Nosorožec ostrorohý (Diceros

bicornis) má na nose dva rohy, z ktorých predný je dlhší. Vyčnievajúca horná pera slúži

nosorožcom pri spásaní trávy a obhrýzaní konárov. Rozšírené sú od Sahary smerom na juh.

Čeľaď: Koňovité

Najznámejším a najrozšírenejším zástupcom čeľade koňovitých (Equidae) je kôň domáci (Equus

caballus). Bol domácim zvieraťom už u Indoeurópanov, s nimi sa dostal do Indie už okolo roku

2000 p.n.l. Jeho rozličné rasy boli vyšľachtené z viacerých divých foriem. Do tejto čeľade patria aj

somáre, ktoré sa môžu s koňmi krížiť (krížence sú ale neplodné). Mulice sú krížence samca

somára s kobylou. Keď sa kríži žrebec so somáricou, krížence sa nazývajú muly. Oba krížence

zdedia čo do postavy viac z matky, kým povahovo naopak. Mulice bývajú veľké ako kôň, ale sú

oveľa vytrvalejšie a skromnejšie.

Medzi koňovité patria aj zebry. Zebry pokladáme za najpôvodnejšie divé kone. Sú čierno-bielo

pruhované a žijú v Afrike, kde často tisícčlenné čriedy spásajú trávnaté planiny blízko vody.

Zebra vrchovská (Equus zebra) žije v hornatých oblastiach Južnej Afriky, zvyčajne v malých

čriedach. Zebry bývajú potravou levov.

Rad: Párnokopytníky

Párnokopytníky (Artiodactyla) sú charakteristické tým, že oporu tela im tvoria iba dva predné

prsty (3. a 4. prst). Pritom majú aj typickú stavbu kostí chodidla a zápästia. Väčšine druhov sa

vyvíjajú rohy alebo parohy. Rohy nepodliehajú výmene, rastú zvieratám po celý život a vo

väčšine prípadov sa zakladajú rovnako pri samcoch ako pri samiciach. Parohy sú spravidla

znakom sexuálneho dimorfizmu, sú rozvetvené a nie sú duté. Dozreté parohy sú tvrdé a zvieratá

nimi v období ruje zvádzajú súboje. Párnokopytníky mali od pradávna pre človeka nesmierny

význam nielen ako lovná zver, ale aj ako domestifikované zvieratá.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)

12. rad: Párnokopytníky (Artiodactyla)

1. podrad: Neprežúvavce (Nonruminartia)

1. čeľaď: Hrochovité (Hippopotamidae)

2. čeľaď: Sviňovité (Suidae)

2. podrad: Prežúvavce (Ruminartia)

1. čeľaď: Ťavovité (Camelidae)

2. čeľaď: Jeleňovité (Cervidae)

3. čeľaď: Turovité (Bovidae)

Podrad: Neprežúvavce

Neprežúvavce (Nonruminartia) inklinujú k všežravému spôsobu života.

Čeľad: Hrochovité

Hrochovité (Hippopotamidae) tvoria malú čeľaď cicavcov, ktorá zahrňuje iba dva africké druhy.

Patrí sem hroch obojživelný (Hippopotamus amphibius), veľké, zavalité zviera s hladkou kožou,

dobre prispôsobené životu vo vode. Dorastený samec je až 4,5 m dlhý a dosahuje váhu až 4 t. Je

to spoločenské zviera, žije v malých skupinách. Hroch je vynikajúcim plavcom, prsty má spojené

plávacou blanou, pod vodou vydrží 4-6 min. Potravu vychádza hľadať na zem v noci, živí sa

najmä trávou a trstinou, ktorá rastie okolo vody.

Čeľaď: Sviňovité

Sviňovité (Suidae) majú telo viac alebo menej zarastené hustými štetinami a nos predĺžený do

rypáka. Mnohé majú vyčnievajúce očné zuby, ktoré sú zvyčajne zahnuté nahor ako hákovité kly.

Rozšírené sú po celom svete okrem Austrálie. Najradšej žijú vo vlhkých a močaristých lesoch,

kde sa môžu váľať v bahne. Sviňa divá (Sus scrofa) dosahuje dĺžku 1-2 m, chvost 15-20 cm.

Samce sú v kohútiku vyššie a majú aj väčšie očné zuby. Mláďatá sú svetlej farby s hnedými

pozdĺžnymi pásikmi. Sviňa divá žije väčšinou v čriedach. Aktívna je prevažne v noci. Živí sa

bukvicami, korienkami, hľuzami, larvami hmyzu, drobnými hlodavcami aj zdochlinami. Je to

dôležitá lovná zver, poskytujúca trofej, divinu a kožu.

Rad: Primáty

Primáty (Primates) predstavujú veľkú skupinu prevažne stromových živočíchov, ktoré majú dlhé

ramená a nohy. Na nohách majú po päť prstov, zväčša s ploskými nechtami. Palec má väčšina

postavený kolmo k ostatným prstom, čo im umožňuje rôzne úkony. Všetky primáty majú dobrý

zrak a oči smerujú dopredu. Mozog majú veľký s osobitne rozvinutou prednou časťou. Živia sa

ovocím a semenami, ale niektoré druhy sú mäsožravé. Do tohto radu zaraďujeme aj človeka.

2. nadrad: Placentovce (Eutheria)

13. rad: Primáty (Primates)

1. podrad: Poloopice (Prosimiae)

2. podrad: Vyššie primáty (Simiae, Anthropoidea)

Podrad: Poloopice

Poloopice (Prosimiae) majú pozdĺžnu tvárovú časť, veľké oči, kompletný chrup, nechty na

končatinách, pazúre. Predný mozog je pomerne veľký. Mozgové pologule nie sú zbrázené.

Lemur mačkovitý (Lemur catta) dosahuje dĺžku 45 cm, chvost 55 cm. Svoje teritórium si značkuje

výlučkami pachových žliaz. Lemury žijú na Madagaskare v mnohočlenných skupinách. Živia sa

plodmi, listami, kôrou a trávou.

Do tohto podradu patria aj loris a okáľ (Tarsius).

Podrad: Vyššie primáty

Vyššie primáty (Simiae, Anthropoidea) tvoria najvyšší stupeň vývoja všetkých stavovcov.

Pologule predného mozgu prekrývajú aj mozoček, sú hodne zbrázdené. Boli u nich

zaznamenané duševné prejavy. Na končatinách majú nechty. Z fylogenetického hľadiska

rozlišujeme dve vetvy opíc:

1. širokonosé so širokou nosnou prepážkou a nozdrami smerujúcimi nabok (vrešťan,

pavúčiak, malka) a

2. úzkonosé s úzkou prepážkou a nozdrami smerujúcimi viac-menej nadol (mačiak, pavián,

makak). Z úzkonosých opíc sa vyvinuli ľudoopice (gibon, orangutan, gorila, šimpanz).

Širokonosé opice

Najlepším príkladom typickej širokonosej opice je pavúčiak stredoamerický (Ateles geoffroi). O

tom, že širokonosé opice sú vývojovo primitívnejšie svedčí aj fakt, že zostali verné stromom a

postupne sa čoraz väčšmi prispôsobili životu v korunách stromov, zatiaľčo ľudoopice trávia veľa

času na zemi. Pavúčiaky majú preto dlhý chvost, ktorým sa vešajú na konáre a chytajú predmety.

Posledná tretina chvosta je holá a zakončená papilárnymi líniami podobne ako ľudské prsty.

Končatiny sú v pomere k štíhlemu telu dlhé, palec na predných končatinách zmizol, a tak sa

pavúčiaky môžu skvele pohybovať rúčkovaním v korunách stromov.

Vrešťan hrdzavý (Alouatta seniculus) dosahuje dĺžku 90 cm, chvost 90 cm. Je to najhlučnejšie

zviera na svete. Má veľké hlasové orgány a svojím hlasitým škrekom a vrčaním si bráni svoje

teritórium pred inými opicami. Obýva pralesy Strednej Ameriky.

Úzkonosé opice

Mačiaky sú väčšinou pralesné stromové zvieratá. Žijú iba v Afrike. Mačiak husársky

(Erythrocebus patas) žije aj na otvorených savanách a polopúšťach. Prispôsobil sa životu na

zemi. Má dlhé končatiny a dokáže rýchlo bežať. Mačiaky sa združujú do mnohočlenných skupín,

ktorým vládne jediný dospelý samec.

Paviány sú rovnako ako mačiaky obyvateľmi

Afriky, len sa ešte väčši prispôsobili životu na

zemi. Väčšina druhov obýva savany alebo

skalnaté terény polopúští a vrchov. Mandril

pestrotváry (Papio sphinx) je výnimkou, lebo žije v

pralese. Má charakteristickú pestrú tvár. Dospelý

samec patrí medzi najpestrejšie opice vôbec.

Opica Macacus rhesus je známa tým, že bol u nej

prvýkrát objavený Rh faktor, ktorý majú aj niektorí

ľudia.

Ľudoopice

Ľudoopice sa stavbou tela najviac podobajú človeku, napriek tomu nie sú jeho priamym

predchodcom. Orangutan sundský (Pongo pygmaeus) obýva pralesy Sumatry a Bornea. Táto

jediná ázijská ľudoopica je dnes najohrozenejšou opicou, pretože ľudia stále vyrubujú pralesy,

bez ktorých orangutan nemôže žiť. Orangutany sú samotári a len zriedka sa združujú do skupín.

Samce sú oveľa väčšie ako samice a na hlave majú tylový hrebeň, ktorý jej dodáva nápadne

vysoký tvar, ako aj veľký kožný vak pod krkom. Orangutan ho používa pri hlasových prejavoch.

Orangutany si na noc stavajú rukami hniezda, v ktorých spia.

Gorila obyčajná (Gorilla gorilla) je najväčšou opicou. Domov má v afrických pralesoch. Gorily žijú

prevažne na zemi a vždy v rôzne početných skupinách. Každá skupina má najmenej jedného

samca so "strieborným" chrbtom, ktorý je nadradený nad ostatné samce a všetky samice. Gorila

sa živí výlučne rastlinnou potravou. Na pokojne stojaceho človeka neútočí.

Najznámejší z ľudoopíc je šimpanz učenlivý (Pan troglodytes). Obýva africké pralesy, ale preniká

aj do lesnatej savany a vrchovských pralesov. Spoločenskou organizáciou stád sa odlišujú od

ostatných primátov. Jednotlivé stáda sa spájajú a opäť rozpadávajú, ich zloženie sa mení. U

šimpanzov sa vyskytuje určitá spolupráca, ojedinelá medzi primátmi. Pomáhajú si napríklad pri

love a niektoré jedince schovávajú časť získanej potravy pre druhov.