Vychodia tri razy do tyždua : v utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko aa celý rok 20 k., na pol roka 10 k., na štvrč roka 5 k., na mesiac 2k. Jednotlivé čísla po 10 h.

Do cDiizozemska: na celý rok 30 k.

Predplatná cena ua š t v r t k o v é č í s la je:

pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok 5 k., na pol roka 2 k 50 h.

Do cudzozemská: na celý rok 7 k.

časopis posiela sa len skutočne predplateným.

Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine.

Ročník XLYH. Sobota, 30. decembra 1916. Číslo 155. KIU!llllll!lll!IUIil!l!l!ll!l!l!!!lll!Ililll!!ilII!ll D s B f f l l i m i I I I l I I I i i ^ ^ I!UIIIIII!!lllll!(l!l!llllli;ílllIII!l!!ll!(lll!!IIIIIIllliIlIIIIÍIIIII l!!i!!:IHi!ll!i!i!l!lilll!III!l!iUIIII!!llllll!lilll»

Vyzvanie. Za hroznej vojny čím dial tým väčšie

všelijaké prekážky stavajú sa nám v cestu pri vydávaní našich novín, ale hľadíme, nakoľko nám sily stačia, všetko možné vykonať, aby Národné Noviny nepřestaly v y c h o d i l Oznamujeme ct. obecenstvu nášmu, že budeme ich vydávať i v roku 1917 tak, ako dosiaľ, tri razy do týždňa.

Už takto rok, a i prvej za vojny, časopisy vôbec povyšovaly predplatnú cenu; my sme probovali vydržať. Ale veľká drahota materiálov a zdraženie i práce nútia n á s ustáliť od 1. j a n u á r a 1917 počnúc nové predplatné pre n a š e noviny. Aby sme ich odoberanie mnohým umožnili, zvyšujeme predplatné i teraz len veľmi mierne, čím zaokryje sa len menšia polovica našich zväčšených trov.

Predplatné od 1. j a n u á r a 1917 počnúc b u d e :

v Rakúsko-Uhorsku

na

Na

všetky tri čísla: na

»

»

»

celý rok pol roka štvrť roka 1 mesiac

samé štvrtkové na

» celý rok pol roka

. .

.

.

• •

číslo

K »

»

»

K »

20-— 10 —

5 — 2-—

5 — 2-50

Do cudzozemská:

na všetky t r i čísla

n a celý rok . . K 30 —

na samé štvrtkové číslo na celý rok . . K 7-

Noviny posielajú sa len skutočne predplateným.

Kto si praje len štvrtkové číslo a dosial novín našich nepredplácal, nech spraví o tom krátku poznámku; dostačí pri mene značka: štvrt. Kto mal už noviny i dosiaľ, a zmeny výslovne žiadať nebude, tomu budeme čísla posielať tak, ako doteraz.

Prosiac o priazeň, ktorá sa dokazuje predplácaním a rozširovaním novín, my so svojej s trany uisťujeme, že snahou našou bude, aby Národné Noviny i v ťažkých okolnostiach verne slúžily ct. slovenskému obecenstvu.

Pán Boh nám pomáhaj !

Vydavateľstvo a redakcia Národných Noyín.

Na prahu nového roku. Ťažký rok uchodí, sme na prahu nového.

A neprichodí nám bláhať si, že nový rok bude lahší. Ešte je lepšie pre nás, keď budeme pripravení zmužile plniť svoje tvrdé občianske povinnosti a chladno podívať sa do očú akýmkoľvek príhodám, žiaľu a smútku i v rodinách svojich.

Práve sme čítali v ^Budapešti Hirlape« zamračený opis vstupovania mladých královských manželov do : Pešťbudína 27. decembra, už na korunáciu. Na mesto bola sa spustila ťažká hmla, človek videl len to, čo mal celkom pred sebou. »Akým čudným a tajomným podobenstvom bol tento královský vjazd—• tak píše — do mesta hmlou krytého! A či nie takáto hmla prikryla vo svetovej vojne život Európy i život nášho národa? Kíože môže vedieť, až sa rozíde hmla zponad bojišť, aký obraz bude predstavovať mappa Európy? Či vo hmle Minulosti nezaniknú so státisícmi hrdinov královia, tróny a národy? A čí zo hmly Budúcnosti nevystúpia noví králi, vzkriesené národy ?« Vo velkých, ťažkých chvíľach toto je sotva primeraná reč, primeraná duma. Naj-nä na prahu nového roku. Náš stav je taký, ani čo by sme všetci boli vojakmi, a vojak, ktorý chce dobre obstáť, nesmie hútať, čo bude, nesmie sa obzerať, ale stúpať napred. Hlbokú životnú pravdu predstavujú hrdinovia našich slovenských prostonárodných povestí, keď v ťažkých svojich chvíľach nakladajú si neobzrieť sa ani vpravo, ani vľavo, ani nazad — len ísť napred smelo.

Teraz je najradnejšie vžiť sa do pomerov bez hútania a — konať, robiť!... »

Co by aká veľká bola ťarcha dňa, konať a účinkovať máme možnosť i my, ktorých srdciami slovenský cit hýbe a prospech slovenskej veci mávame pred očima. Niet možnosti shromažďovat sa, radiť sa mnohým spolu a na raz, ani konať spojenými silami •— činnosť spolkov je, okolnostiam primerane, zastavená. Ale čo by ako doliehaly na nás okolnosti, bude nám možno konať skutky, ktorých pohnútkou je lútostné, kresťanské vrelé srdce. Pomocipotrebných už teraz mnoho: keď sa ich ujmeme súcitným slovom, radou, keď ich podoprieme, či naposlúžime tým i veci našej slovenskej? Veď máme vôkol seba zväčša bratov po krvi a reči.

A zas tak zle nemôže byť, že by len samí núdzni a nešťastní boli okolo nás. Ak budeme sa tešiť úspechom šťastných, prospievajúcich, bez závisti a len po dobrom spomínať výsledky ich námah, to tých ľudí privedie k nám bližšie, vzájomne rozohrejú

i našim slovenským duchovným veciam? Čo by ešte čo prišlo na nás, či nám nebude možné, povedzme, spomínať skvelé príklady z našej minulosti a nimi sa zohrievať, povzbudzovať, alebo pokloniť sa zásluhe i v prítomnosti? Ak nás je vôbec málo, teraz sme ešte zredli, ale zato či nemôžeme rozhľadieť sa dobre v svojich úlohách? Najmä mládež, ktorá je ešte doma, či nemôže sa oddať štúdiám, ako ešte nikda, a pripravovať sa pre budúcnosť? Jeden z mladých bratov pred samými sviatky vypočitoval tu, čím kto môže sa stať užitočným z jeho druhov. Čo sa len poznávať a obznamovať budeme, i to urobí nás sriadenejšími, silnejšími a připravenějšími pre život. I to bude slovenská práca.

A predovšetkým nesmieme byť ľahostajní ani k bolesti, ani radosti svojho brata. Vôbec čím viac lásky bude v nás — lebo láska nemôže byť nečinná — vzrast príde tým istejšie a bude nám pribúdať váhy, sily. \ Čo by aký ťažký rok nastával, my ho tak bez bázne nastúpime!

Svetová vojna. Zpráva nášho generálneho Štábu. Dňa 27.

decembra. Východné bojiště. Skupina Mackensena: Vo

Veľkom Valašsku, hoci přišly značné ruské posily, boje sú pre nás priaznivé. Na dolnom Calmatuiule vyhrali sme pôdy. Od Rimnicu-Saratu na juhozápad vojsko generála Falkenhayna v päťdňovej bitke prelomilo mocné pozície nepriateľa v 17-ki-lometrovej šírke; od 22. decembra zajali sme íu 7600 nepriateľov (zväčša Rusov) a ukoristili 27 strojových pušiek. Ztráty nepriateľov sú mimoriadne veľké.

Front arcikniežafa Jozefa: V pohraničnej krajine od Kézdi-Vásárhelyu na východ a severovýchod zvýšená bojová činnost. Ináče pri vysokom snehu a mraze len prestrelka a delostreľba.

Front bavorského princa Leopolda: Od Za-loščia na severo-západ rakúsko-uhorské oddiely pri výzvedoch zajaly 34 nepriateľov a ukořistily 2 strojové pušky.

Talianske a juho východné bojiště: Nijakých zvláštnych udalostí.

Námestník šéfa generálneho štábu Hôfer, poľný maršalleutnant.

sa v nas dobré city, oni, naši prospievajúci slovenskí bratia, stanú sa ešte přičinlivějšími a vyhrá naša spoločná vec.

Záujmom vojny slúžiť povinné je všetko už tretí rok; ale zato my, slovenskí občania štátu, či si nenajdeme možnosti venovať sa

Zpráva nemeckého najvyššieho veliteľstva. Dňa 27. decembra.

Skupina Mackensena: Deviata armáda v päťdňovom zápasení prelomila na viacej miestach mocné, z niekoľkých zadrôtovaných línií pozostá-vavšie, húževnaté bráněné pozície Rusov; od Rimnicu-Saratu na juho-západ vydobyla opevnenia v šírke 17-kilometrovej.

I dunajská armáda vnikla do nepriateľského frontu vydobytím mocne opevnených dedín a prinútila nepriateľov ustúpiť na sever do pripravených pozícií. Boje boly rozhorčené. Za úspech treba ďakovať ráznemu vederiiu a úplnej oddanosti vojska. Krvavé ztráty nepriateľov sú veľké. Dunajská armáda zajala 1300 nepriateľov. V Dobrudži pokročil útok na predmostie Macinské. Povětrné lode a lie-

tadlá účinkovaly úspešne za chrbtom nepriateľa proti dôležitým železniciam a prístavom.

Západné bojiště: V oblúku pri Yprěs a na severnom brehu Sommy tuhý delostrelecký boj, ktorý večer pre dážď prestal.

Pri povětrných bojoch protivnici ztratili deväť lietadiel.

Východné bojiště. Front bavorského princa Leopolda: V obvode Graberky od Zaloščia na se-vero-západ rakúsko uhorské oddiely pri výzvedoch zajaly 34 nepriateľov a ukořistily 2 strojové pušky.

Front arcikniežata Jozefa: Okrem čulej činnosti patrúl a chvíľami živšej delostreľby pozdĺž vrchov na východnom brehu Zlatej Bystrice len malá bojová činnosť.

V Oitozskej doline delostrelecké boje. Macedonský front: Ničoho zvláštneho.

Prvý generálny ubytovateľ Ludendorff.

Berlín, 27. decembra. B. Z. a. M. zvestuje z Kodane: Berlíngske Tidende v nedeľu oznamovaly, že odpoveď dohody na nemecké ponúknutie pokoja bude skoro hotová. Bude pomerne dlhá a jasným a zretedlným spôsobom bude vylíčená strašná zodpovednosť, ktorú ústredné štáty vzaly na seba.

Londýn, 27. decembra. Reuterova kencellária dozvedá sa, že medzi štátmi dohody vymieňajú sa náhľady o odpovedi na nemeckú nótu. Návrh odpovedi vypracovali v Paríži a teraz je predmetom rokovania všetkých^ ministerství.

O odpovedi na americkú nótu sa ešte nerozhodli; ale je nepravdepodobné, že by úradne odpovedali na americkú a švajčiarsku nótu, kým neodpovedia na nemecký návrh.

Anglická vláda dosiaľ nedostala švédskej nóty o pokoji, ako sa oznamovalo. Ale po^ľa zvestí zo Švédska možno nótu očakávať.

Londýn, 27. decembra. »Daily Mail« piše, že Švédska nóta už došla do všetkých hlavných miest štátov dohody.

Večné Vianoce. — J. Gr. Orlov. —

(Dokončenie.) — Pán poručík! ja som ranený, — zvolám

na gazdu. Ani sa neozval. v

BESEDNICA. Luba a Nasťa.

(Venované pánu dr. V. Meglerovi.) Napísala Marienka Kupčoková.

Tupo húkal poľský vietor, novopadlý sneh, ľahký ako páper, v chĺpkoch prenášal s miestočka na miesto, a kdekoľvek ostala malá plocha, zjavila sa červená ruža, ktorú nie ruka umného záhradníka vsadila tam, ale skvitla s vyliatou krvou junákov, hrdinov. Stromové balvany strnule ležaly po kraji cesty, a málo sa lišily od meravých tiel pod bielym snehom... Zúfalé miesta ešte kudlily sa dymom, hlbGké jamy a roztrhané ploty oznamovaly miesta len nedávno odohratej modernej tragédie človečenstva. Smutnú, takú úžasne krušnú podobu malý naše utešené, mohutné a pokojné Karpaty. Veľké reflektory zasvietily kedy tedy, chcely aspoň na chvíľku pomôcť slabému svitu mesiaca, ktorý tak smutne lial svoje zlomené, bledé lúče.

V tento smutný večer hlbokou dolinou chrapľavo a unavene išiel vlak — so samými zajatými. Malá piecka, ktorá stála na prostred vozňa — ktorý predtým len volky mával v sebe — v hrče stulení stáli ľudia. Ani jeden neodvážil sa pre-rieknuť slova, ale pohľady všetkých len jedno hovořily: Kde nás vezú? Čo bude s nami!?

Malá sviečočka slabo kmitala, a jej červený plamienok často sfúkol prievan, alebo priviaty sneh ho vyhasil, ako zákernícka choroba útly život nemluvňata. A keď i posledné polienko zhorelo v malej piecke a chlad potriasol telami, stisli sa všetci do klbka a hlbokým hlasom preriekol jeden: Gospodi pomiluj.. . a ostatní so sklonenou hlavou a skríženými rukami odpovedali: Pomiluj!

Nastala tichosť. Keďuž všetci položili svoje zlomené telá na odpo

činok, jedného oko padlo na mladého vojačka, učupeného v kúte vozňa. Tvár mladá, oči svetlé a plné sĺz.

— Prečo si neľahneš?

— Som ranený, — volal som hlasnejšie. Nič; nijaká odpoveď. Zaspal — myslím sebe. A priblížil som sa k nemu a chytil som ho za ruku, že ho zobudím. Ale ruka bola chladná, ako ľad. Zmeravel som pri myšlienke: zabitý. I zavolal som na susedov: — Ratujte. — Pribehli a zapálili svetlo. Môj gazda ležal nehybne, tvárou obrátený k zemi. Ruky mal složené, ako by sa modlil. Keď ho zdvihli, na čele mu bolo vidieť malú ranu. Druhý deň sme ho pochovali.

— Pamätné Vianoce, — dodal Michal. — Večné Vianoce, — naprával ho Štefan. —- Pre neho sú yečné. Umíkli oba. Nastalo ticho. Posvätné, plné aké

hosi neznámeho taju. Ja som otvoril pec a posadil som sa do kresla

tvárou k peci. Matný lesk žeravého uhlia naplnil izbu. Podoprel som hlavu a pozeral som na jatriace sa uhlie.

Každý uhoľ bol akoby žeravým okom. Okom, čo na mňa pozeralo odkiaľsi z nekonečnej diaľky. Volalo ma a vábilo do akýchsi bezdných hlbočín. Volalo ma, vábilo, s akýmsi svodným úsmevom spievajúc akúsi neznámu pieseň, ktorej som ešte nikdy nepočul, čo ma opojila a ťahala ta kdesi do kraju večných ohňov silou neodolateľnou.

1 išiel som za tým okom a za tou piesňou. Išiel som po akýchsi cestách .dosiaľ neznámych sveta nikdy nevídaného. Len teraz som zbadal, že to oko je okom akéhosi neviditeľného ducha. A tá pieseň je piesňou budúceho času.

1 riekol Neviditeľný duši mojej: — Poď! A moja duša išla, nasledovala ho po tých

zvláštnych cestách, čo tam visely kdesi v povetrí a ohromnými serpentínami hadily sa hore»akýmsi vrchom zvláštneho útvaru, na ktorého štíte svietila ohromná žiara, zahalená tajnostnou záclonou. Popri ceste miesto telegrafičných stĺpov stály sochy nehybné a biele ako z kararského mramoru. Ale tie sochy neboly také, aké vídame na obyčajných pomníkoch. Boly živé. Cítily a myslely, len že sa nehýbaly. Len kedy-tedy rušily mihalnicami. Boly nemé. Chvíľami vzdychly. A vtedy čosi zašumelo v povetrí a les, stojaci po oboch stranách cesty, vydával ozvenu nekonečných bôľov. Pri každom vzdychu zatriasol som sa na celom tele a duša moja naplnila sa strachom.

— Povedz, braček, nepoznal si nadporučíka Sergieja Jakovlieviča?

— Kto by si to pamätal. — Jazdil na koni, štihlý bol ako šíp. — Spať... spať, zajtra si hľadaj Sergieja, —

ohlásila sa stráž. e — Pri Usciesku bol ešte s nami, — ale potom

nás granáta rozdelila; neviem, čo sa s ním stalo, — viac volá, než hovorí mladý vojaček.

— Veľa nás tam pri Usciesku bolo. Každý si ratoval život, dušu... Hm.. . a ku ktorému pluku patril tvoj nadporučík?

— K jazdeckému 203-mu. Iste dostal ťažkú, smrteľnú ranu. Sanitári vyhodili ho na voz, ako omdlenu labuď, a on sa viac ani nepohnul... Viezli . . viezli ho zpřed mojich očú . .

— Čo tak žiališ za ním? Dosť ešte takých Sergiejov na svete. Do kúta.. . tak, a teraz mlč!., skríkol strážnik.

— On ma mal rád, nevýslovné rád. Dával mi kvety a sladké slová, — zavzchychol vojaček a pery sa mu trpkosťou stiahly. Prestrelenú čiapku hlbšie stiahol na oči, golier hrubého kepeňa vyhnul, snivé, svetlé oči sklopil k spánku a rudé pery láskou šeptaly:

— Všetko za teba!

Petrogradská universitná sieň dávno nebola tak navštívená, a nehovorilo sa v nej toľkými jazyky, ako v ten deň, keď nadporučík Jakovlievič vkročil dveřmi.

Dve mladé devy stály spolu a hovořily, či i ony budú prinútené opustiť mesto.

— Dobrý deň, — pozdravil hlučno Jakovlievič, a ruka, ktorú zdvihol k čiapke, zachvela sa.

— Zdravstvuj, Sergiej, — zvolala černovlasá a chytila ho za rameno.

— Čo ťa dnes tak včas sem vedie? — ostýchavé spytuje sa plavovlasá Ľuba a očú nespúšťa s jeho premenenej tvári.

— Si chorý, milučký? — prihovára sa Nasťa, a chladno, so široko otvorenými očami merá officiera.

— Nič, nič, prekvapilo ma len, že nikdy pred, tým som to nevedel, že sa vy dve znáte. . . Zle

1 zastal som a váhal ďalej. Ale Neviditeľný hrozivé pozrel na mňa a vá

bivý spev ma len ďalej volal. Daromné som sa vzpieral. Oputal ma nepretrhnuteľnými putami čarovnej svojej moci.

Oči Neviditeľného sa blyšťaly a akási tieň, podobajúca sa obrovskej ruke, ukazovala na žiaru, osvetľujúcu štít vrcha.

1 šiel som ďalej za spevom ku tajomnej žiare hore serpentínou.

Razom som prišiel ku velikánskej bráne. Brána bola zavretá a nebolo na nej ani zámky ani kľučky. Pozrel som na obe strany cesty, či by ju nemožno bolo obísť. Ale na obidvoch stranách cesty vyčnie-valy ohromné skaliská ako múry. Chcel som sa vrátiť. No Neviditeľný pozrel na mňa tak strašne, ako by ma chcel očami prebodnúť. A velikánsky tieň ukázal na bránu, kde bolo napísané: »Údolie života!«

Za bránou zavznel ehórhlasom tisícich predpotopných tvorov. Ruka Neviditeľného dotkla sa brány. 1 brána otvorila sa rýchle, ako blesk, a ja som stál prostred čarokrásneho údolia Bol jasný, úslnný deň. Povetrím poletovaly vtáčky švižko a veselo. Lastovičky -milo štebotaly a šibkým po-Ietom dotýkaly sa vín ligotajúcej sa rieky, tečúcej údolím ticho a pomaly. Po obidvoch stranách rieky vír života. Na širokých roliach a zelenejúcich sa nivách robilo ohromné množstvo ľudí. Každý mal vykázanú robotu a každý mal vyznačený cieľ. J šlo to všetko ruka v ruke a vymerané, ako stroj hodiniek. Na brehu rieky bavily sa deti. Ich veselý smiech slievai sa so šumom rieky, čo stále privolával:

- Žiť. žiť, žiť - — Pri brehu kotvil čln. Ruka Neviditeľného uká

zala, aby som sadol naň. 1 sadli sme na člnok: ja a Neviditeľný. A pla

vili sme sa dolu riekou. Ja som pozeral na život, čo sa odohrával po

oboch stranách rieky. Čím dalej som sa plavil, tým väčší bol ruch života. Ľudia boli nervóznejší, netrpěliví, neláskaví. Ba tu i tam udala sa i srážka.

Vlny rieky, pleskotaly o čln a zrýchleným tónom volaly:

— To je beh života... A čln sa len ďalej plavil. V diaľke ukázala sa

mi akási hmla. Čím bližšie som prišiel ku nej,

je, zle. . . Dnes o polnoci idem s mojím plukom ďalej Zore na severe horia. . Vojna vypovedaná...

— Sergiej, môj Sergiej, — zavolaly mladé devy razom, a ako podťatý kvet sklonily hlávky s dvoch strán na jeho plecia.

Keď sa přebraly z divného záchvatu, cítily už len slabé potrasenie ruky, a miesto, kde stál človek v ligotavej uniforme, bolo prázdné.

Rozběhly sa k dverám. Obe naraz chytily železo veľkej kľučky, chladné prsty dotykom skrížily sa a v očiach zaiskrila divná otázka.

— Ľúbiš ho? — zvolaly obe naraz. Ani jedna neodpovedala... Ruky im ešte vždy

boly na kľučke a stiskaly meravé železo. — Neviem, ako sa to stalo.. Prišiel s bratom.

Hovoril veľa o Nietzscheovi. . Hladil mäkkosť čierneho zamatu na mojom ramene. . a mojím telom prebehávaly divné záchvevy. Pozdejšie hovoril mi: Ľuba, Ľuba, ty dieťa plavovlasé, ty srnka našich divých hôr. . . tvoje belasé oči sú žriedlom oddanosti a lásky... Tvoje biele telo ako rúcho Ma-donny... Ach, a raz ma bozkal.. Ten bozk bol tichý a dlhý. . Nie, nikdy ho nezabudnem... Bolo to 5. júna, práva slnko zapadalo . . Sergiej, Sergiej môj..

— Že 5. júna, keď slnko zapadalo.. Ó, biedny Sergiej! — zvolala Nasťa a strmo potriasla plecia Lubine — Vedz pravdu. Nie teba ľúbil, ale mňa. Mne v ten istý deň, keď slnko bolo v zenite, prechodiac pustou allejou, hovoril: Nasťa, tvoje havrane vlasy budú mi v mysli plášťom pred nebezpečenstvom .. Tvoje rúčky žehnať mi budú na cestu, keď raz budem musieť ist preč od teba . . Objal ma a hovoril: Mám ťa rád. . . veľmi rád. . .

— Nie pravda, Sergiej len mňa ľúbil! — bôľne zvolala Ľuba.

-a Hľa, podívaj sa, malý medalionik... Poznáš tieto čierne vlasy?...

Nedohovorila, lebo Nasťa pretrhla jej slová. — Pozri. . pozri podobiznu, ktorú nosím tu

na srdci, v tomto hodvábnom vrecúšku, — a vyňala podobizeň, kde bol Sergiej v úplnej rovnošate.

Nemo dívaly sa obe na podobizeň mužského,

A les zaupel: — Ó, běda, běda, tri razy bedal Na lúke, prez ktorú tiekol malý potok, ležaly

mrtvé telá žien a drobných detí. Len nedávno musely umrieť, lebo ich tváre malý ešte živú farbu. Nazdal som sa, že spia. A keď som prišiel bližšie k nim, každá mala prebodnuté srdce, z ktorého valila sa krv a strujou žaloby tiekla do potoka.

A vlny na potoku žalostne šuměly: — Obete nevinných duší. A les odvetil ozvenou: — Ó, beda, beda, tri razy bedal 1 spýtal som sa Neviditeľného: — Kto je vrahom týchto nevinných obetí? Neviditeľný mlčal. Meravo pozrel na mňa a

tieňom ruky svojej ukázal na les. Nad lesom vznášala sa mrákava čierna a zlostná.

Podobná ozrutnému drakovi, čo hrmel strašlivým hromom a sipel strelami. Mal tisíc hláv a každá hlava tisíc úst. A každé ústa chrlily oheň nenávisti.

1 spýtal som sa Neviditeľného. — Kto je tá ozruta? Neviditeľný odvetil: — Ľudská zloba. — A kdeže je láska? — spýtal som sa Ne

viditeľného trasúcim sa hlasom. Neviditeľný kývnul hlavou, aby som ho na

sledoval. I voviedol ma do jaskyne vlhkej a tmavej. Na zemi přikutá ohromnými reťazrni sedela ošarpaná žena. Tvár mala vyplakanú, chudú a bledú. Na hlave sa jej skvel diadém s nápisom: »Láska!«

— Zloba ľudská uvrhla lásku v putá, — vytrhlo sa mi z úst.

— A či to naveky bude trvať? —opýtala sa moja duša Neviditeľného.

Neviditeľný ukázal na maličké svetlo, visiace nad hlavou lásky.

— To nádej — povedal sucho. A v nedorozumení pozrel som na Neviditeľ

ného. — Nádej, — zopakoval, — nádej, ktorá v prie

behu časov scvrkla sa na malinký plamienok.

snuje svoju sieť. Tie siete sú také tuhé a mocné, že ich nič neroztrhne, nepreborí, ani nespáli, jedine oheň viery...

— No? — A oheň viery je ešte ďaleko, lebo ho ľudia

odohnali, vypudili zo svojich príbytkov. — A tak nikda nebude konca? Neviditeľný mi neodvetil, len . sa ma dotkol

tieňom svojej ruky i zasa sme boli na slobodnom poli.

Potom ma pojal za ruku a ukázal na štít vrchu, kde žiarila záplava svetla.

— Vidíš oheň? — spýtal sa ma Neviditeľný. — Vidím, — odvetil som mu. — Vieš, čo je to? Tázavé som pozrel na neho. — To je oheň viery. — Tak ďaleko 1 — vzdychla moja duša. — Vo svete duchov neni nič ďaleko, — po

kračoval Neviditelný. Tu neni priestoru, ani času. Tu sa všetko odohráva v prítomnosti. Len chcieť treba, a všetko sa stane. Medzi nami a tým ohňom je len tenunký závoj a tá diaľka je len pre telesné oči, ktoré sú přistrojené na časné veci. Ale príde čas, keď ten oheň natoľko rozplamení srdcia ľudské, že vzbĺknu ohňom, od ktorého sa zapáli závoj priestoru a my sa síúčime s tým Večným ohňom. A vtedy jeho lúče vniknú do jaskyne, v ktorej sme teraz boli. Roznieti plameň Nádeje, usmrtí príšery, strážiace u nôh Lásky. Rozviaže jej putá a vyslobodí ju z odvekého žalára

Neviditeľný sa zamyslel. — No? A vtedy? spýtal som sa ho. — A vtedy bude večný pokoj. A chór budúceho času zaspieval: — Večné Vianoce! — —

Žeravé uhlie zapadalo popolom a žmurkalo ako ospanlivá starena.

I zvolal som na Michala: — Michal, dones svetlo!... Na bojišti, 8/X1I. 1916.

tým bola väčšia. A z hmly dochádzalo mi k ušiam dunenie diel tupé, sotva slyšateľné. Skôr som ho cítil, ako slyšal.

A čln sa len ďalej plavil. Dunenie diel sa stále zväčšovalo. A keď sme prišli ku hmle, slyšať bolo už i švist gúľ a švihot mečov.

Čln zastal. Neviditeľný mi kázal vystúpiť. 1 vystúpili sme na breh a zastali pred hmlou,

ktorou sa plazily akési neforemné tieň a kričaly plačlivým škrekom:

— Ó, muky, muky, muky! Ja som sa preľakol a chcel som sa vrátiť. Ale

ruka Neviditeľného zastala mi cestu a hromový hlas jeho zavznel:

— Napredl — Kde? — spýtala sa prestrašená moja duša. — Do údolia boja, — povedal prísnym hlasom. A podivné! Ako som vstúpil do okružia hmly,

zaraz začala miznúť a ja som videl kontúry ohromných postáv, přikovaných k bralám ťažkými reťazrni. Na bralách bolo vyryté veľkými písmenami: »Uväznené ctnosti!« Najťažšími reťazrni bola přikutá: Spravedlivost a Pravda. Telá boly im pokryté ranami, z ktorých striekala krv. jOsinelé pery sa im triasly bolesťou a nevysloviteľnou mukou.

Opodiaľ rozprestieraly sa široké nivy, ponuré a chladné a nad nimi tanul nástin smútku. A nivy boly popreorávané zákopami a rôznymi jarky. A kde bolo kúsok slobodného miesta, tam vyčnievaly rady hrobov s vysokými krížmi, podobnými zástavám, ozdobeným korunami všetkých národov sveta. Na hroboch rástly narcisse a bledé sirôtky. Narcisse povážne klonily hlavu k zemi, kým na lupienkoch sirôtok blyšťaly sa svieže slzy.

Zastal som ako skamenelý, že som sa nemohol pohnúť od strachu a nesmierneho vzrušenia. Ale Neviditeľný ma ťahal silne, neodolateľne.

1 prišli sme k lesu. Na kraji lesa ležaly mrtvé telá v neskládej

smesi. Už dlho musely tam byt, lebo tuho razilo od nich. Z lesa priletovaly ohromné hajná vrán a chystaly si hostinu.

Neviditeľný ukázal mi dvoje mŕtvych tiel. Ležaly jedno pri druhom v tuhom objatí. Dvaja nepriatelia. Na tvárach im zmeravel hnev a nenávisť. A ústa zdaly sa hovoriť kliatbu.

1 riekol Neviditeľný: — To sú rodní bratia, ktorých osud do dvoch

nepriateľských krajín postavil.

držaly ju pevne stisnutými prsty, ako by ju v každom momente chcely na dvoje roztrhnúť.

Ľuba sa spamätala. — Odišiel.. Odišiel ďaleko, azda ho nikdy

viac naše oči neuvidia... Nepreklínajme ho. . Možno, že nás obe ľúbil, ale každú inou láskou. Teraz mi len to povedz, čo chceš urobiť?

— Pôjdem za ním, ešte je nie pozde, a budem sa domáhať jeho lásky, - trháno kričala Nasťa.

— Za ním? — Nerozumieš, kde ho cesta vedie? Ide do boja, kde krv sa bude potokami valiť, vzduch otriasať treskom gúľ, a jeho bytom bude mokrá zákopa... Ta pôjdeš?

— Nie, ta nemožno... To by bola veľká obeť.. Iste viem, že Sergiej sa vráti, a mi budeme svoji.

— Toho zasa ja nedopustím! — zvolala Ľuba a sklopila očí.

Sieň už bola úplne prázdna. Sluha prišiel ich dve ešte raz upomenúť, že universita na istý čas bude zatvorená. V ruke držal knihu. Ľuba chmatom vytrhla z nej kus tlačeného papieru a písala niečo veľkými literami.

— Tu, Nasťá... Ťahajme žreb. Ktorá vytiahneme lístok so slovíčkom: »krv«, tá ho bude nasledovať na Jbiojište, ktorej sa dostane »láska«, ostane domálnre"n*uje sa opatrovaniu ranených.

— Krv! — zvolala Ľuba. — Láska! — zajásala Nasťa. Nepreriekly viac slova. Pred veľkou bránou

podaly si ruky. — Pamätaj, čo si povinná, — pripomenula Nasťa. — Ja viem, čo je dané slovo, — odhodlane

zvolala Ľuba. — Do videnia, v bielom závoji a oranžovom

venci, a ty s glóriou hrdinstva na bielom čielku, — usmiala sa Nasťa.

* * — Ruže, červené ruže dnes nesiete, slečna, —

prihovárala sa na chodbe ošetrovateľka mladej dáme, zababušenej v drahej kožušine. Po jej boku kráčali dvaja kyrasierski officieri.

— Máte novo ranených? Už 6 dni tomu, čo som tu nebola, — opýtala sa dáma, a sťahovala rukavicu s pravej ruky.

— A časom úplne zanikne? — spýtala sa ho netrpělivé moja duša.

— Nie! — odvetil Neviditeľný a ukázal na podlahu jaskyne. — Vidíš tú špáru na podlahe? Teraz je zatiahnutá pavučinami. Pavúk času zavše

— Ráčite vedieť, slečna Nasťa, že na našom oddelení sa chytro menia chorí. Nech sa vám páči do siene 6 tej, tam ležia, čo včera boli na operácií.

Prešli krátkou chodbou. Ošetrovateľka tichučko otvorila dvere. V sieni na troch posteliach ležali ťažko ranení officieri. Prvý ležal pokojne, len veľké smutné oči, preplnené slzami, svědčily, že trpí.

— Sestra, rana páli... a duša bolí . . Ľuba, moja Ľuba, — stonal ťažko ranený na druhej posteli.

— Aký známy hlas... Kto je on, —zaúpěla Nasťa, a kytka červených ruší padla na posteľ k jeho nohám.

— Sergiej Jakovlievič, nadporučík od 203. pluku, — šeptala ošetrovateľka.

— Sestra, dovoľte, aby ja ošetrovala nadporučíka ja chcem, aby ozdravel — on musí ozdravieť . Oznámte to vedúcemu lekárovi nemocnice. — Nie, ja ho ani na minútku neopustím.

— Rana na hlave veľká, a na prsiach hlboká. Operácia bola ťažká; kto vie, koľko dní vydrží na žive, — vysvetľovala ošetrovateľka dvom officierom, keď opustili sieň.

Ticho a pozorne opatruje Nasťa Sergieja, a on ani len na minútku neotvoril očú, nepozrúc, kto bdie nad ním.

Kedykoľvek usnul, v horúčke, zakaždým trháno volal:

— Ľuba! Kde si, Ľuba?... Nasťa, kedykoľvek počula známe meno, zá

visťou zamierala a bezvládne klesala na stoličku. — On len ju ľúbi. A ja dni a noci obetujem

za jeho uzdravenie... Nedomyslela — chorý pýtal vody a prehovoril s prítvorenými mihalnicami:

— Cítim, ako by bol trochu pri sebe. — Sestra, hrozné bolo naše stretnutie tam na bojišti . . . Dva razy sme sa stretli, a ja nechcel som sa jej priznať, že to môže byť ona, — Ľuba, v uniforme biedneho vojačka, zablatená, ošarpaná.. . Posledne boli sme tak blízko jeden druhému. .. V tom vypáli granát medzi nás, ja dostal som ranu do hlavy a pŕs . . A Ľuba... Ach to dieťa plavé... Vykríkla: Sergiej... Sergiej... Ju iste urval nepriateľ s môjho boku... Ak vyzdra-viem, pôjdem si ju hľadať... Ľuba, dobrá, obetivá...

Dopisy. Z Dolnej zeme. » . hnaní žitia nevoľou,«

dostanú sa naši učení ľudia k rozličným národom a slúžiac im svedomité, nadobúdajú im svojím rozumom ohromné majetky. Tak sa dostal k brat-

— Ticho . . . ani slova viac, — vykřikla Nasťa. Oči jej pomstou zažiarily, pravú ruku zdvihla, ako na úder, a zlostne syčala:

— Sergiej, počuj; Sergiej, Ľuba je nie zajatá; ale ošklivé bola tam na bojišti usmrtená. Oči jej vypichli, do jamiek vložili gombíky s jej plášťa, srdce z hrudi vyrvali a rozkrájali; na bielom tele ruvali sa čierni vtáci... No, vedz i to, Sergiej, Ľuba ťa nikdy nemilovala.

— Kto si ty, hadie plemä, čo ešte väčšmi rozrývaš moje rany . . . Hovoriš, že nežije . . . Nech tedy nežijem ani ja, — prudko posadil sa na posteli. Strhol obväz s rán, a červená krv potôčkom tiekla z nezacelených rán. Oči prvý raz otvoril od piatich dní, a vtedy poznal skutočnosť.

— Prelud... alebo si to ty, Nasťa? — Lužeš, ty zmija .. . Ľuba žije!

— Krv, krv ti tečie . . . Pomoc, — zúfale volala Nasťa a zatláčala rany lupeňmi suchých červených ruží. — — --- Ale sladká pomsta ozvala sa v nej, odhodila suché kvety a divým hlasom volala:

— Ja že klamem?— Haha, — súdiš to sám po sebe... Jestli si ty mňa z hračky objímal a volal svojím šťastím, tak i ja klamem . . .

— Teba som mal rád, ale Ľubu som miloval. — Viac nepreriekol. Vysilený klesol na posteľ. •

Keď bola polnoc, našli Sergieja Jakovlieviča vykrvácaného. Čelo meravé a srdce tupé.

Dlhý smútočný sprievod odprevádzal na poslednej ceste bezdušné telo Sergieja Jakovlieviča, najkrajšieho officiera jazdeckého pluku . . . Nasťa v bielych šatách, ale ešte s bledšou tvárou, kráčala pri čiernej rakvi.. . Kyrasiersky officier, ktorý išiel zarovno s ňou, ľutoval mladý, ztratený život priateľa. Na otázku, či ho znala, s úsmevom a hlasno odpovedala:

— Nie...nepoznala som ho. .Neviem, kto je on!

V tichej letnej noci, keď svit mesiaca tak bledými a smutnými robí tváre, počúvali sme ustrnuté príbehy dvoch ruských diev z úst smutného mužíka. On skladal slová, a ja splietla som ich v rozprávku, bo som s Ľúbou tak nekonečne súcítila.

skému horvatskému národu pri istej spoločnosti v Slavonii náš tichý, ale ambiciózny a vedou ozbrojený Štefan Vladimír Bella za podmerníka Po svojich rozvažné a rozmyslené vypracovaných plánoch na odvodnenie močaristého veľkého komplexu zeme, vyše 100 000 jutár, stal. sa hlavným merníkom spoločnosti. Bella usporil spoločnosti veľké tisíce i tým, že nesvěřil kanalizovanie pod-ujimateľom, ale pod svojím osobným dozorom ho dal čím najdokonalejšie spraviť. Tým spoločnosť vyhrala vyše 100.000 kat. jiitrovu pôdu, na ktorej dnes hojne sa rodia nielen všetky druhy obilia, ale i rastliny priemyselné.

Pán Št. V. Bella na začiatku vojny ako poručík musel narukovať, a že veľmi chyběl spoločnosti, chcela si ho od vojska vyreklamovať, ale vojenská vrchnosť zskaždým odpovedala: »Ne-zbytne nám je potrebný!« Len keď ho hlavný ve-litef arciknieža Fridrich prepustil, vtedy s veľkým žiaľom ho prepúšťal officiersky sbor. Teda i pri vojsku náš učenec pán Št. V. Bella vynikal.

1 v tomto búrlivom čase neostala bezžistná a umná práca neodmenená, lebo v úradných hor-vatských novinách (Národne Novine, č. 285 so dňa 13. dec. t. r.) na prvom mieste možno čítať, že Štefanovi Bellovi, správcovi vodnej spoločnosti, za regulovanie Karašice, Vučice a ich prítokov, v uznanie jeho zásluh, Jeho Veličenstvo udelil ráčil titul technického radcu, s pominutím taxy.

K tomuto s najvyššieho miesta pochádzajú cemu vyznačeniu nášmu rodákovi zo srdca bia-' hoprajeme, tým viac, že toho vyznačenia dosiahol v mladom veku, sotva 36 ročný. Prajeme nášmu milému rodákovi, že by v dobrom zdraví mnoho-mnoho rokov pracoval a tak šíril dobrú povesť slovenského mena.

»Na mnogaja blagaja lieta! Pán nadmerník Štefan V. Bella nech slúži

našej mládeži za príklad, čoho sa dá v živote vážnou prácou dosiahnuť. Je synom nášho nebohého Šte fana Bellu, sväto-peterského farára v Liptove.

V Padinách, na Štedrý deň 1916, Albert Martiš..

Chýrnik. — Sviatok v deň korunácie. Vláda nariadila

zasvätiť deň korunácie, 30 decembra. Pre úrady bude deň korunácie ako nedeľa. Druhý punkt nariadenia ustanovuje, že pre obchody, priemyselné a iné závody budú tiež platné predpisy nedeľné. Sklepy, v ktorých sa predáva, predpoludním od 9. do 12. hodiny budú zatvorené. Vynímajú sa sklepy, v ktorých jedlá a nápoje predávajú. Kto sa previní proti predpisom tohoto druhého punktu nariadenia, bude trestaný peňažitou pokutou po 200 korún.

— Jubilejný rok Jozefa Ľ. Holubyho. Ako nám je v živej pamäti, náš výtečný Holuby v marci toho roku zdravý, bodrý a postavený v práci, slúžiacej ku cti slovenskému menu, dožil 80 rokov. Najnovšie České Muzeum v Prahe vyznačilo ho diplomom uznania a Botanická česká spoločnosť zvolila ho za dopisujúceho člena.

— Z vojny, f Pavel Igor Zoch, syn bývalého modranského farára Pavla Zocha, námestný okružný lekár na Poľane (v Marmarošskei stolici), umrel dňa 1. decembra na talianskom bojišti. Od začiatku vojny bol vo vojenskej službe, dva razy na ruskom bojišti, za dlhý čas v nemocnici pre chorých na choleru, konečne pridelený ako zástavník na talianske bojiště. Tam 29. novembra bol pumou s otravnými plyny na oba nohy ranený. Otravné plyny spôsobilý otrávenie krvi, tak, že záchrana nebola možná. Umrel v poľnej nemocnici a 3. decembra pochovali ho na prímorí. Nad jeho smrťou žialia: matka-vdova a tri sestry.

— Nešťastie pri vianočnom stromčeku. U generála Rimla, mestského veliteľa vo Ľvove, stáli okolo vianočného stromčeka. Generálov syn, ktorý bol prišiel k rodičom na sviatky, nepozorné robil niečo s revolverom. Revolver vypálil a guľka ranila otca i mať, generála i jeho paniu. Najmä jej poranenie bolo taká ťažké, že ju museli previezť do sanatoria. Veľká nepozornosť je, keď podobné nešťastie môže sa stať v civilnej rodine; ale v dome generálovom už by len mali vedieť, čo je revolver a ako ho brať do ruky!

— Vianočná orba. Na Morave, najmä v okolí Tišnova, Svitav, Brezovej, Letovíc, Boskovic a v strednej Morave, orali až do Vianoc. Hovoria,

že vlani orali i po Vianociach. I v Čechách orali teraz ešte i 23. decembra, posledný robotný deň pred Vianocmi.

— Aký Čas možno očakávať v januári. Podľa teorie professora Zengera v januári búrne dni budú: 2, 3, 9, 11, 15, 17, 22, 25 a 29. Z nich naj-búrnejšie: 9, 17 a 22. Vcelku január bude vraj vlhký a mierne studený. Hmla bude častá; okolo 3. januára na mnohých miestach hmla ostane celý deň. Tuhšie mrazy nastanú^ po 18-tom, ale už 22-ho bude zas mračno. Na konci mesiaca pribudne mrazov. — Falbovské kritické dni budú: 8. a 23. januára.

— Lavínami zasypaná dedina. V Tyrolsku v Alpách je už hodne snehu. Na dedinu Rabensteni jedno za druhým srútilo sa päť la /in. Prišlo o život jedenásť ľudí. Škoda je veľká i na dobytku.

— Potravný spolok v Priekope oznamuje svojim vonkajším členom, že dostal väčšiu zásobu dobrej obuve veľkosti rozličnej, hotových detských oblekov, nohavíc, barchetov atď. Už má i vrch nostenské potravné články (cukor, strukoviny, me-livá, petrolej a pod) a o gazdovské a záhradné semená členom i nečlenom treba sa čím skorej prihlásiť.

Spolkové zprávy. EVluzeáina s l o v e n s k á s p o l o č n o s ť .

Poslali pt. pp.: Glenovshé príspevky:

Ján Halabrfn, Brezová, 12 k. na r. 1915—16. Dr. Ivan Turzo, Banská Bystrica, 42 k. na r 1911 -17. Dr. M. Fábry, Gr. Globnitz, 6 k. na r. 1917 Andrej Labáth, Petrovec, 6 k. na r. 1916. Ján Ružiak, Liptovský Sv. Mikuláš, 12 k. na r 1916-17.

Pre mhladinu na plat huMosa: Dr. Ivan Turzo 4 k. Dr B. Chorváth, Viedeň,

20 k. Dr. M. Fábry 20 k. Andrej Labáth 2 k. Dr. Miloš Šimko, Hlohovec, »Z útrat Jána Opavského 12 k. Ján Ružiak 10 k.

Turčiansky Sv. Martin, 29. decembra 1916. Otto Shrovina,

námestný pokladník.

Muzeálnej s lovenskej spoločnosti poslali pt. pp.:

Jozef II. Holuby: 35 sušených rastlín z okolia Pezinku.

Anna Koreňová: tanier a z prúť upletenú ozdobu.

V. V.: koral labyrintový (Maeandrina). V. Vraný tajomník.

„ Ž i v e n a " , s p o l o k s l o v e n s k ý c h ž i e n . Glenovshé príspevky poslaly p. t. pp.

Štefánia Mičátková 24 k. Božena Hanesová 12 k. Z. Gavorová, miesto venca svojmu krstftatku Ivánkovi 10 kor. A. Novomeská 12 k. Ilona Zibri-nová 6 k.

Anna Halašová, pokladníčka.

vrMavosí, prašinu, výsypy najúčinlivejšie odstráni »Počerná masť« (»Barna zsir«.) Malý téglik K 1.60; veľký téglik K 3- - ; rodinná dávka K 9'—. S návodom o upotrebovaní. Objednávky adresssujte:

Dr. FLESCH E. »Korona«-gyógytára, Gyôr/14.

Kníhtlačiarsky úč. spolok v T u r č i a n s k o m S v . M a r t i n e

prijme na stálu prácu

§ a d z a č a . ~3H Miesto treba nastúpiť hneď.

Odporúčame nášmu obecenstvu

I ľ

=Sobrané Spisy= Martina Kukučina.

Vychádzajú vo sväzkoch 15—30-hárkových.

2 — 8-20

S v ä z O k 1. S podobi«ňnu spisovateľovou. 2,r;0 strán 8» 1£ 8-— viazaný ?,) vkusuoj plátenej vftjsbe • . . . . „ 3-ao

Obsah : 'Z tepiého hniezda. — Neprebudeuý.— Tichá voda. — Ked bičík z Chochol .va umre. — Slepá kata a »xno.

S v ä z O k I I . SíŠ4 atrany 3«, broširovaný . . „ 8 -viazaný fl 3.,.,0

Obsah: Dedinský román. — jMiéo. — Zakáäa — darmo je. — Rekruti. — Na podkonickom bále. — Tiene i svetlo. — 'áviaibčné dumy.

S v ä Z O k 111» 240 strán 8", broširovaný . viazaný

Obsah: So stupňa na stupeň. — Dies irae. — ř svitaní. — Rysavá jalovica.

S v ä z O k I V . DOM V STRANÍ. Die! í., broširovaný 2-— viazaný 3-30

S v ä z O k V . DOM V STRÁNÍ, Die! ÍL, broširovaný n 3-_ viazaný ' . . . . . , 3 20

Keď sa peniaze pošlú vopred, írefJS prihžit na vo-štové porto jedného sväjkm SO halierov. Jednotlwé sv&šky na dobierku neodporúčame, lebo jcnját. pwto drahlíc. JFV» 3—4 alebo viacerých svátlock odporúčame objedwst knihy na dotierhu.

Zvláštnosíou Kukučínovho umenia je, že a duáe ksidéíio človeka vynssie niečo milého, pre čitateľa aaujťniďtér.o. O veľkom jeho diele, Ľome v stráni, i cajnp-oíio kritika hovorila: „Zaujímavosí diela je Dig v ptfbchoch, ale v ľuďoch samých: v bohatstve vaúf ircá! o of sanu. Čo by 8 ktorej stránky vzal svojbi* č''.vefe , Kukučín vyvedie z neho uk jo poaoruhodnehtv ř&iijiaw