Školský časopis číslo 2, v školskom roku 2014/2015

O šikovnom zajačikovi

Raz sa zajačik Ušiačik vybral do

lesa. Stretol sa so svojim kamarátom

jeţkom Pichliačkom. Rozmýšľali, čo budú

robiť a jeţkovi Pichliačkovi napadlo, ţe

budú pomáhať nielen rodičom, ale aj

zvieratkám.

Tak išli rýchlo domov a zajko Uško

vyvešal bielizeň, umyl riady a išiel po

kamaráta. Keď mama a oco Uškovci prišli

domov, nebol nikto doma. Bol tam však

krásny poriadok. Jeţko Pichliačik zatiaľ

upratal izby, poumýval okná, utrel prach.

Zajačik išiel po jeţka, no keď uvidel, ţe

ide s malým bratom oproti, tak sa k nim

rozbehol. Pichliačik mal bračeka veľmi

rád, tak ho so sebou zobral. Jeţkov braček

sa volal Deţko. Išli teda do lesa. Zametali

lístie a upratovali spadnuté ihličie. Po práci

sa všetci traja rozbehli domov. Cestou

stretli rodičov a zvítali sa. Rodičia

pochválili oboch svojich synov. Doma ich

čakala sladká odmena a jedna veľká

novinka. Narodila sa im sestrička. Dostala

meno Hryzka. Keď vyrástla, rada sa

hrávala s veveričkou Červienkou.

Vyhadzovali si šišky hore-dolu. To bola

obľúbená hra. Zajačikovou obľúbenou

hrou bolo čistenie lesa. Jeţko zase rád šil

a Deţko mal kamaráta papagája, spolu

robievali z kamienkov hrady a farebné

obrazy.

A keď Hryzka vyrástla, rada

upratovala les, jeţko Deţko rád šil. Presne

ako ich starší súrodenci.

Lilianka Rudlová z 3. triedy

Zázračná krajina

Boli raz dve kamarátky Kristína

a Simonka. Boli celkom obyčajné dievčatá.

Bývali na sídlisku. A preto, aby sa nenudili

vymýšľali si rôzne šibalstvá. Chodili sa

hrávať do lesa za sídliskom. V lese si

postavili svoju skrýšu, kde si nanosili aj

svoje hračky, s ktorými sa hrávali. Raz sa

rozhodli, ţe vojdú ďalej hlbšie do lesa

a preskúmajú ho. Ako tak chodili, zrazu

našli opustenú chalúpku. Chalúpka bola uţ

rozpadnutá. Boli veľmi zvedavé, preto

vošli dnu. Trochu sa aj báli. V rohu stála

stará skriňa. Pomaly ju otvorili. Zo skrine

zrazu vychádzala silná ţiara. A hoci sa

báli, chytili sa za ruky a vošli do skrine.

Pred sebou videli ďalšie dvere a tak ich

otvorili. Objavil sa úplne nový svet. Na ich

veľké prekvapenie zistili, ţe to nie je

obyčajný svet, aký poznali, ale všetko bolo

z čokolády. Kristínka a Simonka nemohli

uveriť vlastným očiam. Stromy popri ceste

boli celé z čokolády a na nich rástli

všelijaké cukríky a lízatká. Ako sa tak

prechádzali, trhali si cukríky a jedli ich.

Bolo to skutočné, nebol to sen, veď sa

predsa rozprávali a videli to obe naraz.

Ďalej pokojne kráčali a natrafili na rieku.

Boli veru smädné. No zistili, ţe to nie je

obyčajná voda, ale pomarančová limonáda.

A tak sa z nej napili. Bola výborná.

Dievčatá boli nadšené. Škoda, ţe to

nevidia aj naše spoluţiačky.

Oproti zbadali postavu. Vystrašili

sa a začali utekať. Aţ keď na nich

zavolala, aby sa nebáli, dievčatá sa

zastavili. Bola to starenka, ktorá bola celá

z perníka. Spýtala sa ich, čo tu robia a ako

sa sem dostali. Starenka im vysvetlila, ţe

toto je čokoládová krajina a nikto z ľudí sa

sem ešte nedostal. Keďţe boli unavené

a začali ich bolieť brušká z toľkých

sladkostí, poprosili starenku, aby im

ukázala cestu späť, do sveta ľudí. A tak ich

starenka zaviedla späť ku dverám, ktorými

vošli. Dievčatá sa pekne poďakovali. Keď

vyšli von a obzerali sa, chalúpka uţ tam

nebola. Pomaly sa stmievalo, tak sa rýchlo

rozbehli domov. Na druhý deň išli spolu do

školy a dohodli sa, ţe to, čo sa im stalo,

zostane iba ich tajomstvom. Aj tak by im

to nik neuveril.

Po návrate zo školy, vybrali sa

znova hľadať tú zázračnú chalúpku. No

- 2 - 2

nikde ju nemohli níjsť. Ktovie, moţno sa

im to nakoniec predsa len snívalo.

Terezka Janigová z 3. triedy

Plávajúca žirafa

V jednej africkej stepi ţilo mláďa

ţirafy menom Tara. Bolo to veľmi hravé

mláďa, ktoré trávilo všetok svoj čas so

svojimi rodičmi. Spolu sa hrali, objedali

listy zo stromov aj hľadali vhodný ôkryt

pred nepriateľom. Nepriateľom im však

neboli len divé šelmy, ale aj zlí ľudia. Tara

poslúchala svojich rodičov. Nikdy sa

nevzďaľovala od nich. V jeden deň sa však

malá Tara sama vybrala k jazeru, lebo bola

veľmi smädná. Rodičia boli pohrúţení do

rozhovoru a ani si nevšimli, ţe sa im Tara

vzdialila. Tara si vykračuje popri jazere

a zrazu sa za ňou zjavilo auto. V aute

sedeli muţi, ktorí mali prichystané siete na

lov. Tara nechápala čo sa robí, aţ keď ju

chytili do siete, pochopila ţe je

v nebezpečenstve.

Po nejakom čase si Tarini rodičia

všimli, ţe Tara im zmizla, ale uţ bolo

neskoro... Taru v tom čase uţ preváţala

loď do Ameriky. Tara nevedela kde je,

pretoţe bola zavretá v tmavej debne. Bola

veľmi vyplašená a navyše jej chýbali

rodičia. Po dlhom čase sa Tara ocitla na

pevnine, kde ju neznámi ľudia dali do

ohrady. Tare trochu pripomínala africkú

step, ale bola veľmi malá a ohradená. Tara

bola smutná, chýbali jej rodičia.

Tara to nevedela, ale ocitla sa

v New Yorku v ZOO. Mala sa tam celkom

dobre, mala stále dostatok potravy, nikto ju

neohrozoval, ale čím ďalej tým viac jej

chýbali rodičia. Rozhodla sa, ţe v jazere,

ktoré mala v ohrade, sa naučí plávať.

Prešlo desať rokov a z Tary sa stala ţirafia

slečna, ale stále trénovala plávanie.

V jeden deň sa Tara rozhodla, ţe ujde zo

ZOO. Podarilo sa jej to a nepozorovane

prešla aţ k oceánu. Tara sa rozhodla, ţe

určite ide plávať do Afriky. Plávala uţ

dlhší čas, zrazu jej začalo ubúdať síl.

Myslela si, ţe sa utopí, keď sa zrazu

objavili štyri delfíny, ktoré jej pomohli

doplávať aţ k africkým brehom.

Poďakovala sa delfínom za ich pomoc

a napokon veľmi vyčerpaná hľadala

rodičov. Nebolo to ľahké, ale Tara bola

silná a nakoniec svojich rodičov predsa len

našla. Rodičia boli šťastní, ţe sa im vrátila

ich milovaná dcéra. Iba návštevníci ZOO

v New Yorku boli veľmi sklamaní, pretoţe

im veľmi chýbala najkrajšia ţirafa.

Kristínka Babalová z 3. triedy

Lietajúci kôň

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi

horami, za siedmimi dolinami, na vysokom

kopci ţil zázračný lietajúci koník. Ten

koník sa volal Dúha. Dúha preto, lebo mal

na sebe všetky farby. Bol farebný ako

dúcha. Na krídlach mal rôzne trblietky, aj

sedlo sa mu celé trblietalo. Kopýtka mal

čierne ako uhoľ. Zlatú hrivu mal dlhú po

kopýtka. Na čele mal roh.

Jedného dňa letel ponad

rozkvitnutú lúku. Zbadal plačúce

dievčatko.

Pristál na lúke a opýtal sa:

„Prečo plačeš dievčatko?“

„Preto, lebo na lúke rastú len jednofarebné

kvietky. Ja by som chcela, aby kvitli

rôznymi farbami a nielen jednou! Chcem

kyticu pre mamičku, ktorá bude mať

všetky farby,“ povedalo dievčatko.

„Máš šťastie, lebo ja nie som obyčajný

koník,“ potešil koník dievčatko.

Dotkol sa svojim rohom kvetov a všetky sa

zafarbili krásnymi farbami. Boli červené,

zelené, fialové a ruţové.

„Ďakujem,“ povedalo dievčatko.

Koník sa dievčatka spýtal: „Ako sa voláš?“

„Ja sa volám Zuzka,“ odpovedala Zuzka.

„Nepôjdeš so mnou do zázračnej krajiny?“

spýtal sa kôň.

„Áno,“ povedala Zuzka.

„Zuzka, nasadni!“ zavolal koník.

Prileteli do zázračnej krajiny. V tej krajine

sa diali čudné veci. Čaruje sa tam, veci

lietajú a všetko je obrátené naopak.

- 3 - 3

Dúha sa spýtal Zuzky: „Páči sa ti tu?“

Zuzka povedala: „Nie! Chcem sa vrátiť

k svojej mamičke.“

Koník Dúha ju odviedol domov k

rodičom. Zuzka sa radovala, ţe je doma

a môţe sa hrať s kamarátkami

a kamarátmi. Lietajúci koník Dúha odletel

späť do zázračnej krajiny.

Frederika Zara Flochová z 3. triedy

Safari

Jedna zebra, druhá zebra,

to sú dve zebry.

Na Safari v Afrike som,

sú tu aj kobry.

Bol tu aj jeden lev,

hodil na mňa svoj zubatý úsmev.

Na Safari človek vidí

samé veľké divy.

Na Safari v Austrálii,

videl som zas zvieratko kiwi.

Martin Šnauko zo 4. triedy

Prípad detektíva Roberta Hrušku

Robert Hruška si pil svoju rannú

kávičku, keď mu zazvonil jeho pobil –

pevná linka. Zdvihol slúchadlo, z ktorého

konca sa ozval hrubý muţský hlas. Robert

odhadoval, ţe je to s veľkou

pravdepodobnosťou tenor. V podstate na

tom však nezáleţí. Hrubý hlas povedal:

„Je tam detektív Robert Hruška?“

„Áno, som to ja.“

„Ó, váţený detektív! Ukradli mi auto.

Boli by ste taký láskavý a vypátrali by ste

ho? Dobre vám zaplatím, nebojte sa o to.“

„Nuţ dobre, prečo nie. Teraz mi nadiktujte

číslo a ďalšie informácie o vašom aute.“

Náš detektív prišiel o chvíľu na

miesto činu. Slušne sa pozdravil a opýtal

sa, ako to všetko vlastne bolo. Výpoveď

poškodeného si zapísal do notesu.

Výpoveď chlapa: „Bolo to takto.

Keď som prišiel večer domov z práce, bol

som unavený. Ako inak. Zamkol som auto

a išiel som dnu. Navečeral som sa, umyl,

postlal posteľ a ešte som si oholil bradu,

lebo som mal mať schôdzku. Potom som si

išiel ľahnúť. Zobudil som sa na húkanie

sirény. Rýchlo som pribehol k oknu, lebo

som si myslel, ţe mi kradnú auto. Ale to sa

susedom pokazil bojler. Ešte mi to cez

cestu kričali, lenţe cez hluk som nepočul,

a tak mi zavolali na pobil. Potom som si

išiel znovu ľahnúť. O niekoľko okamihov

zvonila siréna opäť. A to bolo moje auto,

ale to vysvitlo aţ teraz, keď nám je to na

nič. Vtedy som si myslel, ţe to susedovci

špekulujú s bojlerom, tak som nevstával.“

Po dôkladnom zapísaní odišiel

detektív domov. Ale cestou mu znova

zazvonil pobil a on sa dozvedel, ţe

ďalšiemu pánovi ukradli auto. Výpoveď

bola veľmi podobná. Pánovi sa pokazil

alarm, keď šiel domov. Povedal si, ţe auto

zanesie zajtra do opravy.

Náš detektív si opäť všetko pozorne

zapísal. Cestou domov mu zazvonil pobil

aj druhýkrát. Znova krádeţ auta a znova

podobná výpoveď. Tretí pánko nemal

vôbec alarm, niet divu, ţe mu to auto

ukradli.

Ako si tak detektív vykračoval po

ceste domov s vypnutým pobilom, vtom

mu niečo udrelo do očí. Najskôr nevedel

presne, čo to je, ale neskôr to zistil.

Zbystril zrak na animovaný obrázok

časopisu. Na obrázku bola séria starých

áut. To ho donútilo si to číslo časopisu

kúpiť. Mohlo by to totiţ nejako súvisieť s

tými troma krádeţami áut. Ako príloha k

časopisu bola vstupenka do múzea, kde

prebiehala výstava aj tých troch modelov

ukradnutých áut. Robert si ten časopis

doma podrobne prezrel.

Keď nastal štvrtok – deň výstavy,

pouţil Robert na dopravu radšej autobus. V

múzeu sa pri pokladni preukázal voľnou

vstupenkou, dostal program a pustil sa do

prehliadky celého múzea. Pri prehliadke

vedúci výstavy o tých autách veľa

rozprával. To vyuţil Robert na dôkladné

preskúmanie áut zblízka. Zistil, ţe majú

nový náter, falošnú značku a ţe je veľa

vecí dorobených na poslednú chvíľu. Z

vrecka si vytiahol poznámkový blok z

- 4 - 4

číslami ukradnutých áut, podišiel bliţšie k

exponátu a odtrhol falošné značky.

Neváhal ani chvíľu, preukázal sa ako

detektív, zabavil autá a vrátil ich

majiteľom.

Aj zlodeji sa rýchlo našli, boli to totiţ tí,

ktorí predali autá majiteľovi múzea a

výstavy. Prípad sa rýchlo vyriešil a Robert

si opäť hovie vo svojom kresle v kancelárií

a čaká na novú záhadu.

Ondrej Papčo zo 4. triedy

Siete

Pavúk si uplietol sieť,

kým nepríde mucha,

bude pri nej bdieť.

Človek má sieť veľmi rád,

ale naopak

bude v nej spať.

Ryba pláva vo vode,

rybár spustí sieť,

uţ je ryba v komore

uvarená hneď.

Martin, Juraj, Petra a Milan zo 4.

triedy

Chata

Kaţdý rok sa teším na dovolenku,

ktorú strávim spoločne s rodičmi

a sestrami. Uţ týţdeň vopred som bol

netrpezlivý a nevedel som sa dočkať dňa

D. V piatok som pomáhal mamine baliť

kufre a samozrejme nesmeli chýbať

plavky. Večer som ani nemohol zaspať, tak

som sa tešil na nasledujúce ráno.

Na druhý deň sme všetci vstali skôr

ako zazvonil budík. Vstali sme o tretej

a o štvrtej sme uţ sedeli vo vlaku. Hor sa

na Margitu Ilonu pri Leviciach!

O niekoľko hodín sme uţ vybaľovali kufre

na chate a tešili sme sa na spoločné

záţitky. Chodili sme kaţdý deň plávať,

bývali sme totiţ priamo v areáli kúpaliska.

Kaţdý deň sme s ocinom chodili na

tobogany- jednoducho zábava ako sa patrí.

Hrávali sme ping-pong, tenis, golf a

pláţový volejbal. Nechýbali ani diskotéky.

Peknými záţitkami a oddychom

sme načerpali síl do ďalších dní a spoločne

sme strávili krásne chvíle v kruhu rodiny.

Mário Krajčovič z 5.triedy

Moje prázdniny

Často sme sa chodievali kúpať na

Liptovskú Maru, do Lúčok alebo do

Dolného Kubína.

Potom som chodievala ku starkej

a von s kamarátkami. Niekedy som si šla

zajazdiť na Ranč do Černovej a do

Liptovského Michala. Hlavne v nedeľu

sme chodili fandiť Černovej na futbal.

S otcom sme chodili na huby. Občas sme

doniesli aj plný košík, ale dosť ich bolo

červavých.

Posledný týţdeň prázdnin som mala

smutný, lebo mi zomrel psík. Mala som ho

uţ ako šteniatko. Dostala som ho, keď som

mala tri roky.

Karin Gromová z 5.triedy

Viedenské dobrodružstvo

Na konci prázdnin sme sa rozhodli

navštíviť Viedenské prírodopisné múzeum.

Cesta vlakom bola dlhá a nudná. V metre

sme videli ľudí rôznych národností.

Najprv sme skúsili navštíviť Dom

mora, ale do večera by sme sa dnu

nedostali. Všade boli nádherné historické

budovy. Aj múzeum vyzeralo ako palác.

Vo vnútri som videla dinosaury, vypchané

zvieratá - vtáky, jaštery. Boli tam aj

minerály a oddelenie vesmíru. V kaţdom

oddelení bola moţnosť pomocou

počítačovej techniky sa lepšie oboznámiť

napríklad s vesmírom, prírodnými úkazmi,

vedeckými pokusmi alebo ţivotom

ţivočíchov.

Cestou domov sme aj zablúdili,

zmeškali sme vlak do Ruţomberka a kus

cesty sme museli ísť taxíkom.

Rebeka Bačkorová z 5.triedy

- 5 - 5

Moje prázdniny

Prázdniny som trávil u mojej starkej na

Bielom Potoku. Mal som tam veľa

kamarátov, s ktorými som mohol tráviť

čas. Spolu s mojou rodinou sme sa boli

kúpať na Liptovskej Mare a v Šútove.

Nakoľko bolo upršané leto, nemal som iné

moţnosti ísť sa častejšie kúpať. So svojim

kamarátom som sa zúčastnil letného tábora

v Liptovskej Štiavnici.

Adam Hatala z 5. triedy

Hady

Môj záţitok z prázdnin sa začína

takto: V lete sme boli na Veľkom

Borovom. Je to pekná a tichá dedina. Boli

sme tam celý víkend.

Bývali sme v malej drevenici.

Keďţe sme tam nemali vodu, chodili sme

ju naberať do studne. Studňa bola

neďaleko chaty. Išiel som s ockom po

vodu, keď zrazu zvolal: „Pozor had!“

Zastali sme. Na chodníku sa na slnku

vyhrievala veľká vretenica. Našli sme

palicu a odohnali sme ju do trávy. Ocko mi

povedal, ţe tu ţije veľa hadov. Potom sme

si uţ dávali väčší pozor. Nabrali sme vodu

a vrátili sme sa do chatky. Chodili sme na

prechádzky do okolia. Videli sme

obrovskú borovicu, ktorá bola v roku 2004

vyhlásená za Strom roka.

Veľmi sa mi na chate páčilo. Rád sa

sem budem vracať a pri prechádzkach

budem veľmi opatrný.

Samuel Magula z 5.triedy

25. februára v Černovej

Milý Šimon,

na úvod svojho listu by sa Ťa chcel

pozdraviť a poďakovať Ti, ţe si mi

pomohol, keď som to potreboval.

Chcel by som Ti niečo napísať.

Tento svet je nudný, a preto by som chcel

ţiť v takom svete, kde to naozaj ţije. Chcel

by som ţiť vo svete hudby, kde sa kaţdý

usmieva, má veľmi dobrú náladu a je

šťastný. Všetci by tam hrali iným pre

radosť a zábavu. Kaţdý má v srdci Pána

Boha a On mu pomáha. Nikto tam nie je

bohatý a lakomý, ale pohodový a radostný.

Kaţdý má rád hudbu a pre ňu aj ţije.

Všetci sa dokáţu dohodnúť a spoločne hrať

iným pre radosť.

Áno, to je ten pravý svet, v ktorom

by som chcel ţiť. Napíš mi, v akom svete

by si chcel ţiť Ty.

S pozdravom Adam Hatala z 5. triedy

23. februára v Černovej

Milá Kaja,

Chcela by som Ti napísať, v akom

svete by som chcela ţiť.

Moje mesto by sa volalo Ţeltínov.

Bývala by som na Jelly Road 4 vo veľkom

dome zo ţelatíny. Vieš, čo je na dome zo

ţelatíny najlepšie? Najlepšie je to, ţe

môţeš v dome skákať koľko chceš

a pokojne sa do nej aj zahryznúť.

V záhrade by sme mali veľký bazén

s modrou malinovkou. Jedinou jeho

nevýhodou by bolo, ţe by sme ho museli

často dopúšťať, pretoţe by sme si pri

plávaní z neho aj poriadne odpíjali. Vedľa

domu by sme mali garáţ a v nej krásne

nové perníkové Ferrari. Nové by bolo

preto, lebo to staré sme uţ zjedli. Pred

domom by sme mali malý rybníček,

v ktorom by plávali dúhové marcipánové

rybky. Všetky deti v Ţelatínove by sa tešili

na zimu. Pýtaš sa prečo? Odpoveď je

veľmi ľahká. V Ţelatínove by v zime

nepadali obyčajné vločky, ale zmrzlinové.

Deti by stavali zmrzlinových snehuliakov,

guľovali by sa a sánkovali na vanilkových

svahoch.

Napíš mi, čo si o tom myslíš. Aký

je svet, v ktorom by si chcela ţiť Ty?

S pozdravom Ninka Nováková z 5.triedy

- 6 - 6

23. februára v Černovej

Milá Valnetínka,

práve sa nám skončili prázdniny,

ktoré sme strávili v Tatrách. Bolo nám

fajn. Keď sme večer sedeli s kamarátmi,

tak nám napadla téma, ţe v akom svete by

sme chceli ţiť.

Keď prišiel rad na mňa, začala som

rozprávať. Mne by sa páčilo ţiť v svete

plnom kúziel. Všetci by sme mali lietajúce

metly a na telesnej by sme hrali metlobal.

Do školy by sme si okrem kníh nosili

povinne aj čarovné prútiky. Bývala by som

v dome, ktorý by mal tvar gule. Na som

vrchole domu by som mala záhradku.

V nej by som mala nasadené samé čarovné

bylinky. Lusknutím prstov by som sa

ocitla na mieste, kde by som si pomyslela.

V školskej jedálni by sme mávali okrem

obyčajného jedla aj všelijaké zvláštne

jedlá, hlavne sladkosti.

ma Tvoj názor. Nabudúce mi,

prosím, o ňom napíš. Som zvedavá, či sa

bude podobať tomu môjmu.

Tvoja kamarátka Miška Kuniaková

z 5.triedy

Otec a syn

Jedného dňa sa vybrali syn s otcom

stanovať. Za slnečného dňa si pobalili veci

a išli. Keď prišli na lúku, vybalili si veci

a stan, aby mali kde prespať. Keď sa uţ

stmievalo, spravili si oheň, aby nezamrzli.

Keď ráno vyšlo slniečko, rozhodli sa prejsť

do lesa na huby. Cestou stretli medveďa.

Ten im zrazu vraví: „Choďte doľava, tam

rastie najviac húb.“ No medveď ich

okabátil, oni to však netušili. Vybrali sa

teda doľava. Tam stretli veveričku. Ona im

vraví: „Vráťte sa tam, odkiaľ ste prišli.“

Otec so synom boli sklamaní a nevedeli, čo

majú robiť. Tak sa rozhodli vrátiť so stanu.

Na druhý deň, keď svitlo slniečko,

sa vybrali znova do lesa na huby. Ako tak

išli, stretli býka. Býk bol priateľský.

Povedal im: „Ak chcete zbierať huby,

poďte so mnou.“ Sny a otec súhlasili.

A naozaj. Miesto, kam ich býk zaviedol

bolo plné húb. S býkom sa skamarátili

a chvíľu sa rozprávali. Povedal im, ţe

medveď a veverička sú klamári a kaţdého

chcú len vyhnať z lesa.

Tak si povedali, ţe medveďa

a veveričku vystrašia. Podarilo sa im to.

Medveď a veverička sa tak zľakli, ţe ušli

z lesa preč. Syn a otec sa poďakovali

býkovi a šli späť k stanu. Na ďalší deň sa

pobalili a kráčali domov šťastní

a s pocitom, ţe si našli nového kamaráta.

Martina Ferenčíková z 5.triedy

Malý dinosaurus

Pred miliónmi rokov ţil jeden

dinosaurus. Nakládol vajcia a čakal, kým

sa vyliahnu. Prišlo zemetrasenie a vajce sa

skotúľalo z hniezda. Spadlo do vody.

Vyplávalo na pláţ.

Uvidel to pterodaktyl. Chytil vajce

a vyletel s ním do vzduchu. Zaútočil naňho

druhý pterodaktyl. Pri zráţke mu vajce

vypadlo z pazúrov. Dopadlo na mäkučkú

trávu a tam sa vyliahlo. Bol to maličký

brontosaurus. Zbadal stádo triceraptorov

a pomyslel si, ţe je to jeho stádo. Keď sa

k nim však priblíţil, tak ho vyhnali. Malý

brontosaurus si kráčal teda vlastnou cestou.

Zbadal ďalšie stádo a rozbehol sa k nemu.

Bolo to stádo brontosaurov. Veľmi sa

potešil. Do cesty mu však prišla veľká

rieka. Nazbieral odvahu a veľkú rieku

preplával.

sa malý brontosaurus dostal naspäť

k svojmu stádu.

Martin Brna z 5. triedy

Puto

Ahojte. Volám sa Romana

a porozprávam vám, čo sa mi stalo minulé

leto na Slnečnom ranči u strýka Jozefa.

Bol prvý prázdninový deň, čiţe

1.7.2014. Odchádzala som na prázdniny

k strýkovi Jozefovi. Bola som nadšená.

Hneď ako sme prišli, som sa vrhla

k psíkovi Luckymu, ktorého najviac

ľúbim. Teda aţ po mojej kobylke Lune.

Luna je biela s krásne rovnou hrivou

a lesklými kopýtkami. Keď som ju

- 7 - 7

zbadala, spadla mi sánka. Vedľa Luny stál

malý koník. Bola to tieţ kobylka. Chvíľu

som sa na ňu pozerala a vykríkla som:

„Stacy!“ Áno, bol to môj nový koník. Keď

prišiel večer, šla som uţ spať. Na druhý

deň ráno som šla vymeniť Lune a Stacy

vodu. Keď som vošla do stajne, vedro si

spadlo na zem a ja som vykríkla: „Nie!

Luna, nie!“ Luna leţala nehybne na zemi.

Našťastie sa Stacy nič nestalo. Bolo mi

čudné, ţe je stajňa otvorená. Čo

najrýchlejšie som beţala za strýkom.

Strýko mi povedal: „Je mi to veľmi

ľúto....vieš.... zabili ju vlci.“ Stacy sa na

mňa smutne pozerala ako keby mi

naznačovala. „Kde je mama? Prečo tak

dlho spí?“ Po tejto strašnej udalosti som

vôbec nemohla zaspať. Stacy rástla

kaţdým dňom. Jedného dňa mi strýko dal

do ruky sedlo a povedal: „Prevetraj ju! Je

predsa tvoja či nie?“ Kývla som hlavou

a Stacy som poloţila na chrbát sedlo.

Nohy som dala do strmeňov a v tej chvíli

som pocítila lásku a silu, ktorú Stacy

vyţarovala. Strýko ma chvíľu vodil po

dvore a potom mi podal uzdu. Oči sa mi

ligotali viac ako vianočný stromček. So

Stacy sme sa vybrali na lúky za Slnečným

rančom. Dala som jej povel na klusanie

a ona hneď zareagovala. Cítila som sa ako

v najlepšom sne Vietor vo vlasoch, dupot

kopýt a puto. Puto jazdca a koňa. Potom

sme sa so Stacy vrátili späť na Slnečný

ranč. Večer som sa musela vrátiť domov.

Na Slnečný ranč sa vraciam kaţdý

rok. Aj tento rok sa naň chystám. Všetkým

prajem, aby zaţili to jedinečné puto, to, čo

preţívam ja so Stacy. Je to liek na všetky

bolesti.

Romana Selešiová z 5. triedy

Medvedík

Na poličke v detskej izbe sedel

malý medvedík, ktorý patril malej Emme.

Dostala ho od svojho ocka, keď si zlomila

ruku. Kaţdý večer pred spaním sa s ním

hrávala a rozprávala. No on nebol len

takým obyčajným medvedíkom.

Noc pred Štedrým dňom oţíval aj

spolu s ostatnými hračkami v Emminej

izbe. Tento rok nebol výnimkou. Keď

hodiny odbili polnoc, emmka uţ spala

a medvedík sa začal prebúdzať. Zatriasol

uškom, natiahol labky a otvoril oči. Sedel

na polici na Emmkinou posteľou. Aby mu

nebolo smutno a nenudil sa, vybral sa

medzi ostatné hračky. Z poličky zoskočil

na niţšiu poličku, kde sedeli bábiky.

Z tmavého kúta sa ozvalo: „Hľadáš

niekoho?“

Medvedík sa otočil, aby uvidel toho, kto sa

mu prihováral. Bol prekvapený, ţe bábika

v modrých šatách sa ho odváţila osloviť

ako prvá.

„Nie tak celkom, len sa chcem s niekým

porozprávať. Tam hore sa sám uţ nudím.“

„Tak ty sa nudíš?“ spýtala sa bábika.

„Je na tom niečo zlé?“ čudoval sa

medvedík.

„Nie, nie je. Ty sa s nami nikdy nechceš

rozprávať, lebo si príliš namyslený,“ začala

kričať bábika a strčila do medvedíka.

Medvedík stratil rovnováhu

a spadol rovno do postele. Emmka sa

zobudila a chytila macka do ruky. Všimla

si, ţe mu chýba labka a počula tiché

vzlykanie. Emmka sa zľakla a odhodila

macka do kúta.

„Áuuu,“ ozvalo sa. Emmka nemohla uveriť

vlastným ušiam a podišla k medvedíkovi.

„Ty rozprávaš?“ spýtala sa ho nesmelo.

„Áno,“ odvetil medvedík, „ale teraz

potrebuje m prišiť labku.“

Emmka zobrala medvedíka aj jeho

odtrhnutú labku a išla za mamou. Zišla

dole schodmi a zaklopala na spálňu.

„Mami, prišila by si medvedíkovi labku?“

pýtala sa potichu.

„Teraz nie, veď je noc!“ odpovedala

mama v polospánku.

„Prosíííím,“ naliehala Emmka.

„No dobre. Dones šitie a počkaj ma

v kuchyni.“

Emmka zbehla do kuchyne

a počkala tam mamu. Keď mama prišila

medvedíkovi labku, odprevadil Emmku do

postele a išla si ľahnúť. Emmka sa aţ do

rána rozprávala s medvedíkom. Potom

s ním zaspala v náručí.

- 8 - 8

Keď sa znova zobudila, bola

prekvapená, ţe medvedík uţ nerozpráva.

Rozbehla sa za mamou a všetko jej

vyrozprávala. Aj mama, aj ocko sa ju

snaţili presvedčiť, ţe to bol len sen.

Emmka však vedela, aká je pravda.

Odvtedy kaţdú noc pred Štedrým dňom

nespí, aby sa celú noc mohla hrať

a rozprávať so svojím plyšovým

kamarátom.

Nina Nováková z 5. triedy

Palacinky

Dňa 5. 11. 2014 sme boli bez seba celí,

lebo sme sa neučili.

Nuţ aj to niekedy treba,

nielen na desiatu chleba.

Namiesto toho sme sa na chutnú výpravu

vydali.

Na autobus o 10:30 sme nastúpili.

Keď sme sa tam dostali,

„Mňam“ vykríkli sme rovnako.

Krásne palacinky sme videli.

Pýtali sme sa: To ako?

Môj ocko nás privítal pekne v rondone,

palacinky ako v „Londone“.

Tá chvíľa uţ je tu.

Nie nebola to chvíľa na desiatu.

Oči nám len zablyšťali.

Lebo kaţdému z nás palacinku dali:

prvú, druhú aj tretiu.

Kde sú naše palacinky?

Tá smutná chvíľa...ba najsmutnejšia.

Nuţ s palacinkami ťaţko rozlúčili sme sa.

Na školu Scota Viatora dlho nezabudne sa.

Moţno jeden z nás tam ocitne sa.

Ocino mi povedal: „Pravda je taká,

na budúci rok nás kaţdého palacinka

čaká.“

Romana Selešiová z 5.triedy

Mačka domáca

(opis)

Mačka je cicavec a stavovec.

Pochádza z mačky divej. Chovali ju uţ

Egypťania, ktorí mali mačky v úcte.

Mačka môţe mať rôznu farbu tela,

napríklad: čierna, biela, ryšavá, tigrovaná,

sivá alebo aj viacfarebná.

Mačka sa ţiví väčšinou myšami,

jedáva aj granule alebo to, čo jej dá

majiteľ. Mačiatka sa zvyknú s korisťou

hrať. Sólovo loví, skočí na potravu

a usmrtí ju. Pohybuje sa veľmi potichu,

korisť ju zbadá neskoro a niekedy ju

človek ani nepočuje prísť. Jej telo je

prispôsobené lovu. Má dobrý zrak a sluch,

ktorý zdedila po predkoch. Mačky starnú

po 10 rokoch ţivota.

Mačka je zviera, ktoré prespí

väčšinu dňa a v noci behá a vystrája. Má

rôzne povahy, napríklad: temperamentná,

flegmatická, odváţna, bojazlivá alebo

priateľská. Mačka je tolerantná

k dospelým kocúrom, pretoţe sú väčší

a agresívnejší.

Keď mačka porodí mláďatá, stará

sa o ne 3 mesiace a potom ich núti

k samostatnosti. Vychováva ich a odháňa

votrelcov, ktorí by chceli mláďatám

ublíţiť.

Karolína Sliačanová z 5.triedy

Lacaune

(opis)

Lacaune je druh ovce. Pochádza

z Francúzska. Ţije ich asi 31 druhov.

Poznáme: kombinované, dojné, mäsové

a plodné.

Ovca váţi 60-75 kilogramov

a baran asi 80-90 kilogramov. Lacaune

meria 90-110 centimetrov. Lacaune nemá

na bruchu vlnu. Jej vlna je bielej farby. Má

dlhé uši a krátku srsť. Je to dojná ovca. Za

dojnú sezónu nadojí 330-350 litrov

mlieka.

Ţiví sa senom, trávou, šupkami zo

zemiakov, zeleninou a senáţou. Pije vodu.

Ţije v maštali a na lúke. Chová sa aj na

salaši.

Keďţe je to dojná ovca, ľudia ju

chovajú hlavne kvôli mlieku. Z jej mlieka

sa vyrába syr, údený syr, ţinčica

a bryndza.

Lacaune má 1-3 jahňatá. Mláďatá

čaká 5 mesiacov. Po ich narodení ich dojí

asi 2 mesiace, potom sa ţivia uţ

normálnou potravou.

Michaela Kuniaková z 5. triedy

- 9 - 9

Bájka o kvetoch

Predstavte si lúku. Krásnu lúku

plnú kvetov na ktorej sa ale vyníma

najkrajší z nich. – Narcis. Sen kaţdej

kvetinky a po jeho boku rastie Ľalia.

Nádherná kvetinka a oddaná frajerka.

Spoznali sa v kvetinárstve kde obaja

chodili na školu. Bola to láska na prvý

pohľad. Ľalia ho počarovala svojou

čistotou a tak zavolali včielky aby ich prišli

opeliť a tým navţdy spečatili svoju lásku,

ktorá bola len z jednej strany. Narcis

nevedel mať nič rád viac neţ seba. Priam

sa zboţňoval, ale potreboval aj zázemie,

starostlivosť a tak... A práve preto sa dal

s Ľaliou dokopy. Veľmi ho milovala

a snaţila sa aby bol spokojný a nič mu

nechýbalo. On za ten čas trávil chvíle

s inými dievčatami. O čom však jeho milá

nemala ani tušenie. Vo všetkom sa mu

snaţila vyjsť v ústrety a keď sa zmienil

o tom, ţe by potreboval zmenu prostredia,

urobila všetko preto aby mu vyhovela.

„Miláčik, zohnala som pobyt v krásnom

ostrove.“

„Si úţasná! Počkaj len sa upravím

a môţeme ísť“ Onedlho uţ nastupovali do

kvetináča, ktorý ich odviezol na letisko. Uţ

boli na mieste. „Je tu nádherne,“ povedal

Narcis s pohľadom upretým na neznámu

krásku, ktorá ho Taktieţ hypnotizovala

pohľadom. Zaujala ho svojím Juţanským

Temperamentom a vášňou, ktorú

z nej cítil a vedel, ţe ani on jej Nie je

ľahostajný.

„Ako inak“ zasmial sa a ţmurkol na seba

v zrkadle.

„Môţem mať kaţdú a táto nebude

výnimka“ Odvtedy si pravidelne vymýšľal

výhovorky pred Ľaliou a tajne sa stretával

s Ruţou ako sa táto kráska volala. Na

výčitky svedomia ani nepomyslel a taktieţ

ani na to, ţe na tomto očarujúcom ostrove

sa nachádza práve kvôli svojej vernej láske

Ľalii, ktorá sa zatiaľ stará o to, aby mala aj

tu všetko čo potrebuje. „Idem si kúpiť

posilňujúci gél na stonku, aby som sa ti

viacej páčila“ povedala Ľalia jedno ráno.

„Za dve hodiny sa vrátim“ „Super! Aspoň

sa zas stretnem s Ruţou.“ pomyslel si

Narcis a uţ kul pikle. A tak aj bolo. Stretli

sa pri jazierku, okolo ktorého však viedla

cesta, ktorou sa vracala naspäť Ľalia. To čo

uvidela jej trhalo srdce v stonke.

V lupeňoch sa jej vynorili spomienky na

ich

Začiatky, ktoré ale vystriedali jeho

večné poniţovania a neúcta.

Aţ vtedy si uvedomila, ţe

zaslepená láskou nevidela realitu. So

slzami v očiach a s plánom v koreni sa

vrátila do hotela ako by sa nič nestalo.

Hrala divadlo aby si Narcis nič nevšimol

a hneď ďalší

Deň sa skontaktovala s Ruţou.

Napriek hnevu jej všetko povedala

a namiesto toho, aby si tie dve skočili do

lupeňov, dôverne sa porozprávali,

a vysvitlo, ţe klamal aj Ruţi. „Povedal mi,

ţe dievča nemá a keď som sa ho pýtala kto

si ty, keďţe si stála po jeho boku, povedal

mi, ţe si jeho sestra. Dohodnem si s ním

stretnutie a prídeme tam obe.“ A tak sa aj

stalo. „Ja vám to vysvetlím. Je to inak neţ

sa zdá.“ Ale dievčatá vedeli svoje.

Povedali mu čo mali na srdci a nechali ho

tam stáť samého. Láska, ktorá Ľaliu ťaţila

na srdci sa pomaly vytrácala a keď si

uvedomila ako ju celý čas vodil za lupene,

začala ţiť aj sama pre seba a v Ruţi našla

najlepšiu kamarátku. A Narcis? Ten si

myslel, ţe ju svojím šarmom ľahko získa

späť, no pochopil, ţe sa míli aţ keď sa

vrátil domov a jej veci boli preč. Aţ teraz

mu to všetko doplo. Jej prázdne miesto

v ňom vyvolalo doteraz nepoznané pocity.

Aţ teraz pocítil tlkot srdca a úzkosť

v hornej časti stonky. Je preč. Uţ je navţdy

preč. Uvedomil si a po napoly vysušených

lupienkoch mu začali stekať slzy. To pri

nej kvitol. Ona bola svetlom jeho ţivota,

čo si doteraz neuvedomil.

Miluje ju! Áno miluje ju a má chuť

rozbehnúť sa za ňou a povedať jej čo cíti,

ale ona tu viac preňho nieje. Ona odišla.

Ponaučenie: Nikdy neber prítomnosť

milovanej osoby ako samozrejmosť

a nikdy ju nevymeň za pár dní túţby lebo

to čo srdce nepochopí dnes, pochopí

- 10 - 10

moţno zajtra, ale zajtra uţ môţe byť

neskoro.

Lucia Fulová zo 6. triedy

Tri Ruže

Bola raz jedna opustená záhradka, o ktorú

sa nikto nestaral. V jednu jar v nej zrazu

začali rásť tri ruţe. Aj keď sa o ne nikto

nestaral, samy krásne vykvitli a rozvoňali

celú záhradu.

Poučenie: Aj bez pomoci ľudí dokáţe

príroda ukázať svoju silu.

Sára Olosová zo 6. triedy

O Čebrati a Tlstej Hore

Na dolnom Liptove, neďaleko od

Tatier vyrástla malá dedinka menom

Černová. V nej ţil richtár so svojim synom

ktorý mal meno Čebrať. Hneď vedľa mali

susedu Annu, vdovu s dcérou Tlstou

Marou. Mala to v priezvisku a bola trochu

silnejšej postavy. A Čebrať bol do nej

predsa len zaľúbený. I poprosili rodičov o

poţehnanie a chystala sa svadba. No ale

Mara zistila, ţe nemá črievice na svadbu a

v celej dedine nebolo jediného obuvníka.

Vzala dve zlatky a poď ho do Mikuláša.

No nevráti sa ani o deň, ani o dva, ba ani o

mesiac. Stratila sa. Čebrať sa s nikým viac

nerozprával, nejedol, len spomínal na svoju

nezvesút lásku. I rozkročil sa do Váhu a

začal vyhadzovať rôzne veľké kamene.

Jeden na ľavo, druhý na pravo. Do roka a

do dňa vyhádzal všetky veľké kamene. A

tam kam dopadli vyrástli obrovské hory.

No a čo sa stalo s Čebraťom? Od

únavy a smútku padol a utopil sa vo Váhu.

Ľudia, ktorí ich poznali nazvali tie hory

Čebrať a Tlstá Hora. Na pamiatku lásky,

ktorá hory prenáša.

Šimon Jirotka zo 6. triedy

Zakliata Čebrať

Jedného krásneho rána sa narodila

obrovej dievčine dieťa, ktoré nazvala

Čebrať. Obryňa po nej vţdy túţila. Malá

Čebrať bola malá, ale za to veľmi

nezbedná. Kam ju posadili odtiaľ vţdy po

štvornoţky utiekla za mamou. Bola to

nezbednica. Ale obriňa bola rada ţe ju má

Ubehol skoro rok a mali krstiť malú

Čebrať. Chystali sa stoly a pozvali sa obri

z celého kraja. Aţ na obryňu Angeliku.

Obryňa ju nechcela pozvať pretoţe jej od

malička robila zle. Tak sa konala hostina

a v tom prišla sestra obryne, Angelika.

Obryňa ju vyhodila hneď, ako ju uvidela.

Ale Angelika sa jej pýtala prečo jej nechce

ukázať malú Čebrať. Ale ona povedala, ţe

jej ju neukáţe, lebo by jej mohla ublíţiť.

A ona povedala, ţe ak jej ju neukáţe stane

sa niečo zlé. Ale obryňa jej ju napriek

tomu neukázala. Angelika Čebrať zakliala.

„Keď budeš mať osemnásť rokov a pôjdeš

do lesa z konára stromu padne kameň a ty

sa premeníš na pohorie Čebrať.“ Potom

hneď odišla. Ubehlo sedemnásť rokov

a obryňa sa veľmi bála o svoju dcérku

Čebrať. Čebrať mala osemnásť rokov a išla

si do lesa natrhať jahody. A v tom spadla

z konára zakliesnená skala a padla na

Čebrať. Všetci obri ju hľadali, ale márne.

Jej mamina uţ vedela, čo je s ňou.

Spomenula si na to prekliatie. Utekala, čo

jej nohy stačili, aby to povedala všetkým.

Všetci plakali za Čebraťou, ale ona uţ bola

zmenená na horu. Jej mama bola prosiť

Angeliku aby ju odkliala. Ona najprv

nechcela, ale potom povedala, ţe ju zbaví

prekliatia, ale to kúzlo bolo tak silné, ţe sa

nedalo vrátiť späť tak úplne. Obryňa

súhlasila aspoň s touto moţnosťou. Potom

sa jej poďakovala a odišla. A Čebrať sa

stala slobodnou horou.

Sára Olosová zo 6. triedy

Opis okolia Černovej

Masív je na severe zakončený

Plieškov (je na nej dvoj kríţ), na juh

prechádza vo Vtáčnik. Dedoň je názov

návršia na začiatku trasy po červenej

značke od Novej Černovej. Do doliny

Čutkovo z Tlstej hory vbiehajú viaceré

dolinky, ako Pálenica s vodopádmi a

dolinka potoka Budkovica. Na Malom

- 11 - 11

jarku nás volá zurčiaci potok. Nad Starou

Černovou je trávnaté návršie Sekaniny,

kedysi tam bol vlek. Zelená značka zo

Starej Černovej prechádza cez trávnaté

návršie Lovisko s kríţom(pôvod názvu

vzchádza zo starodávneho spôsobu obţivy

bovom ) a cez Černovské lúky. Horné

strmé lúčne svahy sa volajú Diely.

Neďaleko západne je Suchá kôra.

Východné svahy Tlstej hory strmo spadajú

do doliny Bystré, je ľudový názov Bystrô.

Terézia Fajtová zo 6. triedy

O troch kamošoch

Boli raz traja kamoši, narcis, ruţa a

zvonček.

Narcis a ruţa sa kaţdý deň do vody

pozerali a mysleli si, akí sú krásni a

zvonček si vôbec nevšímali, aj keď boli

kamoši. V tej krajine bolo málo vody a

vţdy, keď napršalo tak ruţa a narcis vodu

vypili a zvončeku nič nenechali. Raz si

všimli, ţe zvonček začína umierať, snaţili

sa mu dať čo najviac vody, ale nemali.

Zvonček sa v posledných hodinách svojim

kamošom za to čo spolu preţili poďakoval

a umrel. V tej chvíli začali plakať a

uvedomili si, ţe urobili veľkú chybu. Ale

zvonček ich samozrejme neopustil, bol

stále s nimi a vţdy, keď si nevedeli poradiť

zvonček im pomohol. A tak narcis a ruţa

uţ sa vedeli rozdeliť a nevideli všade iba

seba, ale aj ostatných.

POUČENIE: V ţivote sa musíme aj s

ostatnými vedieť rozdeliť, lebo dakedy to

môţeme oľutovať!

Natália Hatalová zo 6. triedy

Moja škola

Pod kostolom v miernom vŕšku,

V kriţovatkách ulíc dvoch

Budova tu veľká stojí

Všetkým deťom pre radosť.

Budova má okien mnoho

A tieţ veľa komínov

Striedajú sa na nej farby

Ţltá aj so zelenou.

Pri budove z jednej strany

Deti šantia veselo.

Majú chránič ba aj prilbu,

By ich menej bolelo.

Cez cestu pri tej budove

Počuť veľký hluk aj krik.

„Nahraj, prihraj, podaj loptu,“

Kričí malý nezbedník.

V triedach je zbor múdrych ľudí,

Ktorých je presne tucet.

Učí ľudí nedospelých,

Čo je súčin i súčet.

Z nedospelých niekto zíva

A von oknom pozerá

Väčšina však do kníh hľadí

A pozorne počúva.

Naši ţiaci všetci vedia,

Kto tú školu postavil.

Bol to rodák Andrej Hlinka,

Čím Černovú pozdravil.

Vďačíme mu za ňu všetci

I za kostol, za faru,

Nech ho v nebi Pán odmení

Za tú veľkú námahu.

V slávny deň nášho národa

Nech k nemu do neba letí

Horúci pozdrav lásky a vďaky

Od všetkých slovenských detí.

My mu tu tieţ poctu vzdáme,

Naša škola bezmenná

Dnes uţ nesie jeho meno,

Čo akt vďaky znamená.

Veronika Babalová zo 7. triedy

Jesenná lúka

Predstavujem si lúku so

začínajúcou jeseňou.

- 12 - 12

Pred sebou mám konáre, na ktorých

je ohnivé lístie. Cez listy presvitá ţiariace

slnko. Lúka ţiari jeseňou a ţiariace slnko

jej len pridáva na kráse. Odtiene farieb

lúky sú ako z palety maliara. Jeseň nám

ponúka svoje stromy ako dar. Lúka

a stromy sa vyhrievajú na jesennom

slniečku. Obloha si skrýva svoju tvár za

biele oblaky. Vietor sa hrá s lístím

a konármi stromov. Na lúke je cítiť

začínajúcu jeseň. Je cítiť vôňu lístia, ktorú

prenáša slabý vetrík po lúke. V diaľke

vidno smutný zahmlený kopec, ktorý sa

pozerá na krásnu jesennú lúku. A chcel by

aby mohol byť bliţšie pri lúke. A rozdávať

radosti ako jesenná lúka.

Nikdy neprestanem myslieť na túto

lúku ktorá je jedinečná a krásna kde je

počuť ľubozvučný spev vtákov.

Lenka Kudličková zo 7. triedy

Rozprávková krajinka

Krajina na obrázku pôsobí

rozprávkovým dojmom, dýcha pokojom,

lenivé jazero odráţa nádherné vrcholky

hôr. Jazero ma upútalo na prvý pohľad,

nepôsobí nebezpečne, skôr upokojujúco, je

nádherne sfarbené od modrozelenej cez

fialkavú farbu.

Pri brehu jazera sú odstavené

rybárske člny, ktoré sú rovnaké, rozdiel je

len v prikrývkach, ktoré sú voľne

prehodené akoby nás pozývali na

rozprávkovú plavbu po tichom jazere. Ak

by ste chceli len tak zastať a popremýšľať,

na brehu rastie aj pár stromov, ako nemí

stráţcovia ktorí chránia pred horúcim

slnkom a zabezpečujú pocit pokoja. Tráva

je zelená, láka poprechádzať sa bosými

nohami a cítiť jej hebkosť, kde tu drobné

kamienky nám pošteklia chodidlá. Nad

vysokými vrcholami hôr sú nádherné

mäkké obláčiky pary. Človek by si

pomyslel, aké by to bolo vidieť túto

nádheru ako vták. Obloha je zatiahnutá

ako opona, kde tu vidno daţďové kvapky

na jazere. Nebo plače, človeka obkľúči

upokojujúci pocit. Cítime vôňu letného

daţďa a jemný vietor sa nám pohráva

s vlasmi.

Krajinka na obrázku je čarokrásna,

keby som sa len mohla na chvíľku do nej

preniesť a zacítiť tú krásu na vlastnej koţi.

Nina Zvadová zo 7.triedy

Západ slnka

Na dovolenke sa mi naskytol

krásny pohľad.

Oblaky sa pozerali na svoj odraz

v rieke . Slnko plávalo na oblohe. Slnko

chcelo ísť spať. Celá krajina pomaly ale

isto zaspáva . Rieka je čistá ako kryštál.

Počujem, ako sa voda hrá z vetrom

o preteky .Vôňa stromov sa šírila po

krajine. Na stromoch spievali vtáčiky

krásne zladení ako spevácky zbor. Všade

cítiť pokoj. Oblaky sa skrývajú za seba

navzájom,

akoby sa báli dotknúť zeme . Hneď z vás

opadne všetok stres.

Tá dovolenka bola zatiaľ najkrajšia

na akej som bola.

Renáta Rojčeková zo 7.triedy

Čarokrásne Tatry

Neraz som bol vo Vysokých Tatrách na

výlete a naskytol sa mi krásny pohľad.

Stál som pred jazerom a sledoval

vrch, ktorý sa vyhrieval na slnku. Sneh na

ňom celý smutný, ţe uţ musí odísť. Na

oblohe sa oblaky stratili, lebo tú krásu uţ

nevydrţali. Ani len pršať sa im nechcelo.

Čistá vôňa kvetov mi dobíjala energiu.

Stromy šírili vôňu ihličia široko-ďaleko.

Jazero jak oko prírody nehybne ţilo.

Sledoval som svoj odraz čistý ako zrkadlo.

No videl som, ako sa na mňa pozerajú

drobné rybky. Otvárali ústa akoby mi

chceli niečo povedať.

Chcel by som tú krásu zaţiť znova.

Patrik Patrylák zo 7.triedy

ZAČAROVANÝ STROM

Raz som sa vybrala do lesa.

Videla som tu uţ veľa stromov, ale ani

jeden mi do očí neudrel ako tento. Strom

- 13 - 13

pripomínal nejakého zakliateho tanečníka.

Nehýbal sa, no jeho ruky boli v tretej

pozícii a s nohami urobil lastovičku. Podľa

mňa tento strom je talentovaný a mala by

som ho prihlásiť do talentovej súťaţe. keď

som ho tam uţ dlhšiu chvíľu obzerala,

videla som na jeho tvári, ţe sa mu to asi

moc nepáči. No predsa som sa naňho

musela prísť pozrieť aj z bliţšia. Po

nejakom čase som si všimla ţe to musí byť

roztlieskavač, veď sa pozrite čo má

v rukách.

Keď som sa vrátila domov skúšala

som si dať taký postoj ako ten strom.

Monika Cingelová zo 7.triedy

Umelecký opis Je leto a slnečné lúče oţarujú krajinu,

zatiaľ nedotknutú človekom.

Vidím krištáľovo čistú rieku. Voda v nej

steká dolu prúdom a obrusuje kamene

v nej.

Následne padá zo skál a vytvára krásny

vodopád. Predstavujem si, ţe z nej

vyskakujú ryby

a ako akrobati sa stáčajú vo vzduchu

a znova padajú do vody. Vedľa rieky stoja

aj vysoké

stromy. Veje tu tieţ vietor, a ako sa tak

dotýka stromov vytvára ukľudňujúcu

melódiu.

Počujem tieţ akýsi spev. No jasné! To

vtáky v korunách stromov spievajú tie

očarujúce

piesne. Nad celou touto skvelou krajinou si

obloha skrýva tvár v snehovobielych

oblakoch.

Sebastián Furdek zo 7.triedy

Príroda

Zaspával som, uţ som mal

hviezdičky v očiach, viečka sa mi kotúľali

z jednej strany na druhú. Po dlhom čase

som sa vyvalil do postele, zavrel oči

a sníval.

Snívalo sa mi o krajine, kde čierne

mračná obkolesovali krásnu prírodu

a nedali slnku

dýchať. Jasné blesky búchali do pôdy, ako

keby hrali boxový zápas. Všade bolo počuť

ozveny

padajúcich kvapiek daţďa, ako by nejaký

teenageri hádzali petardy. Nikde nebol

kľud. No po

nejakých hodinách čakania sa na krajinu

usmialo neţné slniečko. Jeho jasné lúče

prenikali cez

koruny stromov a hriali lesných

obyvateľov. Na kraji lesa tiekol priezračne

čistý potôčik. Jeho

odraz bol ako zrkadlo čarovnej krajiny

vôkol.

Keď slniečko prišlo na koniec svojej

cesty, utiahlo sa do hlbokého spánku a na

zmenu

ho vystriedal kráľ nočnej oblohy ,,Mesiac“.

Na oblohu si pozval aj pár kamarátov

(hviezdy)

s ktorými si vypil čaj a zahral poker.

Anton Smieška zo 7.triedy

Jar

Dlhá zima odišla a všetko ţivé sa

začalo pýtať na svet.

Po dlhých, chladných a tmavých

nociach prináša so sebou jar sladučké

teplo, ktoré nahrádza teplo domáceho krbu.

Jar prináša so sebou svet plných farieb.

Vtáčiky sa vracajú do svojich domčekov.

Všade počuť ten očarujúci spev lietajúcich

muzikantov. Tie nádherné stvorenia

poháňa jemný jarný vetrík. Kvietky sa

zobúdzajú zo zimného spánku. Objavujú sa

státisíce drobných sĺnc. Sú to púpavy

,ktoré svetu ukazujú svoju ţiarivú tvár, od

ktorej sa odráţajú zlatoţlté lúče slniečka.

Popri kaţdej tancujú usilovné včielky

a snaţia sa priniesť prvé dúšky nektáru do

svojich úľov. Občas trochu spŕchne dáţď,

ktoré napĺňa potôčik, ktoré si uţ pospevuje

svoju pieseň.

Príroda je uţ rozkvitnutá a uţ sa

teší na ďalšie kvietky a rozkvitnutú lúku.

Michaela Frolová zo 7.triedy

- 14 - 14

Krajinka

Na kopci stojím a obdivujem obraz,

ktorý sa mi práve naskytol.

Je to západ slnka, čo svojimi poslednými

zábleskami, osvietil čas krajiny, na ktorú

pozerám. Zeleň lesa uţ prešla do tmavej

farby a všetko okolo , akoby posmutnelo.

Mohutné

stromy zoskupené tesne vedľa seba

pripomínajú vojsko, ktoré stráţi všetko

ţivé v lese. Kľukatý chodník po ktorom

som zišla do doliny je obklopený

ovocnými stromami. Plody na

nich rozvoniavajú a sľubujú sladkú

a šťavnatú odmenu. Všade kde nerastú

stromy sú lúky posiate malými kvietkami.

Na ne ešte dopadá trochu svetla. Svoje ţlté

hlávky otáčajú za slnkom.

Ako je len krásne byť v lese. Je to

taký zdroj ţivotnej sily.

Erika Franceová zo 7.triedy

Alpy

Raz som sa vybral na túru do Álp.

Šplhal som sa po skalách veľkých

ako domy kým som sa nedostal na lúku.

Videl som krásne kvety, sťa hviezdy na

nočnej oblohe. Nad nimi stromy, vytýčené

konáre mali ako vojaci pušky v boji .

Vedľa stráţcovia Álp, štíty posypané

snehom. Pretekali sa, ktorí je vyšší a ktorí

krajší. Túţil som stáť aspoň na jednom

z tých dominantných vrchov. Nad nimi sa

pretekali oblaky. Hnali sa vpred z celých

síl. Pripomínali mi deti hrajúce sa na

ihrisku.

Na ten pohľad nikdy nezabudnem.

Chcel by som to zaţiť ešte raz.

Dávid Rajnoha zo 7.triedy

Prírodný kolotoč

Príroda je ako kolotoč. Neustále sa

niečo opakuje. Aj ročné obdobia sa krútia

ako kolotoč.

Zima sa končí a začína jar. Príroda uţ

nemlčí a neskrýva svoju tvár.

Pomaly sa všetky ľadovcové

cencúle a ľady premieňajú na tečúcu vodu.

V diaľke sa predierajú prvé slnečné lúče

a osvetľujú krajinu. Široká tvár krajiny

ponúka sivozelený koberec. Zajalo to aj

lesnú zver – srnky, jelene, líšky... Prvé

jarné púpavy sa zobúdzajú zo zimného

spánku. Jemný vánok

sa pohráva s konármi a rastlinami.

Rastliny, akoby sa tešili jemnému dotyku

vetra a dodali vôňu celej jarnej prírode.

Ako dobre, ţe tento kolotoč sa

opakuje kaţdoročne a ukazuje svoju

peknú a neopísateľnú tvár krajiny. Pre ľudí

to znamená spokojnosť a radosť zo ţivota.

Danka Smutniaková zo 7.triedy

Jarná príroda

Ponáram sa do sna a vidím jarnú

lúku s rastúcimi kvetmi z rôznych farieb.

Na lúku svieti slnko a tak slnko

pohládza lúku slnečnými lúčmi. Videl som

ţlté kvety, ktoré vyzerajú ako hviezdičky.

V pozadí sú prikryté hory bielou

pokrývkou. Hory sa prebúdzali prebúdzať

zo zimného spánku. Kvety majú výraznú

vôňu ako včelí med. V horách nám bola

zima, pretoţe je tam studený sneh. V jarnej

prírode počujem šuchotanie listov stromov

a kvetov. V pozadí nám vtáci robia svoj

koncert z ich spevu. Pomedzi kvety sa

potulujú mravce, ktoré sú veľké ako

zrniečka soli. Lúka nám ponúka svoju

krásu a napĺňa nás

Potom som sa prebudil zo sna

a uvedomil som si aká bola tá príroda

krásna.

Eduard Ševčík zo 7.triedy

Dovolenka

Ja, brat, ocino, mamina a sestra sme

sa ráno zobudili a išli na svätú omšu. Po

svätej omši sme išli domov a vyrazili sme

na dovolenku do Štúrova.

Cesta nebola najdlhšia, ale ani

najkratšia. Cestovali sme tri hodiny

a medzitým sme museli zastaviť kvôli

malej sestre, ale zvládla to. Konečne sme

tam prišli. Hneď sme sa išli kúpať. Prvé tri

dni bolo horúco, potom uţ aţ tak horúco

nebolo. Dokonca aj pršalo, ale to nám

nevadilo. Aj tak sme sa kúpali. Bolo super,

ale strašne rýchlo to ubehlo.

- 15 - 15

Týţdeň prešiel rýchlo ako voda na

tobogane a museli sme ísť domov.

Nechcelo sa mi zase trčať v aute, ale

zvládli sme to. Prišli sme šťastne domov

a všetko sa dobre skončilo.

Tamara Burošová z 8. triedy

Huby

Raz ráno, myslím, ţe to bolo na

konci prázdnin, sme sa vybrali na huby.

Najprv sme sa pobalili a vzali sme so

sebou aj psa. Keď sme boli pripravení,

vyrazili sme.

Cesta netrvala veľmi dlho. Les bol

veľmi tichý, vyzeral skoro rozprávkovo.

Všade rástli huby. Muchotrávky mali

obrovské červené klobúky s bielymi

bodkami a pyšne tancovali pomedzi

stromy. Boli tam hríby s takými veľkými

hnedými klobúkmi ako majú pastieri. Našli

sme aj vysoké bedle a malé ţlté kuriatka

ticho sediace pod kríkmi. Bola to radosť

zbierať. Asi o pol hodinu sme sa vracali

s plnými košíkmi húb. Dostali sme sa aţ

k chatke, pred ktorou behal veselý

ovčiarsky pes Dunčo. Stráţil stádo oviec,

ktoré behalo po lúke ako biele obláčiky

preháňajúce sa po oblohe. Bol tam aj bača.

Ponúkol nám fajný ovčí syr.

Ukázal nám cestu späť a my sme

išli spokojne domov po peknom

vydarenom dni.

Juraj Ševčík z 8.triedy

Tábor v Žiline

Škola sa skončila a prázdniny

začali dosť dobre. Asi týţdeň po konci

školského roka som išiel do tábora na

jednu strednú školu v Ţiline.

Keď som tam prišiel, pred

vchodom do školy uţ čakal jeden vedúci

a jeden organizátor. Zapísal som sa

a vedúci ma zaviedol do spoločenskej

miestnosti, kde sa hrali štyria chalani

stolný futbal a ostatní sedeli na gaučoch.

Asi o pol hodinu prišli vedúci, ţe si máme

niečo z našich zásob zajesť. Potom sme šli

do herne. Mali tam stolné futbaly,

pingpongový stôl aj biliard. Sadli sme si do

polkruhu a rozdelili nás do troch skupín.

Potom sme si hrou vybojovali farbu

rozlišovačiek. My sme vyhrali modrú. Asi

o ôsmej večer sme sa išli ubytovať na

internát. Spať sme šli asi aţ o polnoci. Na

druhý deň sme šli do dielní a hrali sme sa

von rôzne hry. Takto to pokračovalo kaţdý

deň.

Po suprovom tábore, som šiel

domov, no nikdy na tento tábor

nezabudnem.

Damián Bačkor z 8. triedy

Permanentka

Tieto prázdniny boli zvláštne.

Najprv sme boli v Čechách pri dedovi.

Bolo tam krásne, slnečno. Kaţdý deň sme

boli minimálne trikrát v bazéne. Keď sme

prišli domov, tak stále pršalo, pršalo

a pršalo. Ku koncu prázdnin mi rodičia

zaplatili pernamentku - dva týţdne na

Ranči. To bolo na prázdninách najlepšie.

Kaţdé ráno som vstávala o ôsmej

s radosťou. Naraňajkovala som sa a išla

som na Ranč. Očistili sme kone, osedlali

a vyrazili na pol hodinu, teda ak nebolo

veľa ľudí. Keď sem sa vrátili, tak sme sa s

koníkmi hrali alebo ak prišli zákazníci, tak

sme s nimi točili kolieska. Neskôr, keď zas

nebolo veľa ľudí, sme si znovu vyrazili na

pol hodinu. Potom sme sa rozprávali, čistili

ohradu a upratovali, čo sa dalo.

Predposledný deň bol smutný, aj keď sme

jazdili viac ako inokedy. Museli sme sa

rozlúčiť. Ani som nevedela, či sa ešte

uvidíme.

Posledný deň bol škaredý, stále

pršalo a všetko sa balilo. Potom som sa

rozlúčila s koňmi a s ľuďmi, čo tam boli.

Šla som domov. Na ďalší deň sa išlo do

školy. Hotový horor! Tak čo uţ. Ale aj tak,

toto bol najkrajší koniec prázdnin.

Júlia Jirotková z 8. triedy

ZOO

Bolo ráno a chystala som sa na

vlak. Išli sme do ZOO v Ostrave. Keď som

bola pripravená, ocino nás (mňa s tetou)

- 16 - 16

bol zaviezť na stanicu. Tam nás uţ čakal

starký a ujo.

Keď prišiel vlak, nasadli sme

a urobili sme si pohodlie. Vo vlaku som si

krátila cestu hrou na mobile a čítala som

„letáky“. Po dvoch hodinách sme prišli do

Ostravy. Na stanici teta kúpila lístky na

električku. Tá nás zaviedla aţ do ZOO.

Hneď pri vchode do ZOO stála tabuľa a na

nej bolo také malé roztomilé sloníča.

Tešila som sa, kedy ho uvidím. Videli sme

tam krásne zvieratá, ale najviac ma zaujali

dva papagáje, ktoré sa s nami rozprávali

a smiali. Keď sme prešli celú ZOO, šli sme

na obed a von zo ZOO.

Naspäť sme sa viezli zase

električkou na stanicu a potom sme

nastúpili na vlak. Uţ som sa nemohla

dočkať, kedy budem doma. Keď sme prišli

do Ruţomberka, museli sme ísť peši aţ do

Černovej. Doma som sa zvalila rovno do

postele a zaspala som.

Natália Nováková z 8. triedy

Rakúsko

Písal sa deň 6.8.2014. Konečne som

išla tam, kam som chcela ísť uţ od

začiatku prázdnin - do Rakúska. Šli sme

spolu so sestrou za bratom. To mestečko

(alebo čo to bolo) sa volalo Kösen.

Pôvodne sme tam mali byť dva týţdne, ale

predĺţilo sa to na tri. Však nič proti :-D.

Prvý deň sme strávili prehliadkou

mesta, druhý deň nákupmi a na tretí deň

sme šli do Mníchova. Je tu podmorský

svet, boli sme v ňom skoro celý deň.

Potom sme boli pár dní doma. Na druhý

týţdeň sme navštívili dom, v ktorom bolo

všetko naopak. Bolo to super, aţ na to, ţe

tam bolo veľa ľudí a trochu zle sa tam

chodilo. Potom sme boli zas pár dní doma

a raz večer nám brat doniesol psa. Mali

sme ho stráţiť. Volal sa Beka. Vlastne to

nebol pes, bola to psica alebo psina (ako

chcete). Mali sme ju celý týţdeň.

Chodievali sme sa s ňou prechádzať okolo

jazera.

Potom sme sa vrátili domov.

Veronika Holdošová z 8. triedy

Dolný Kubín

S mojou kamoškou Alex sme sa

rozhodli, ţe chceme ísť niekam spolu.

Jedného dňa mi zavolala, ţe sa idú kúpať

do Dolného Kubína. Ja som bola strašne

rada, ţe ma volá a keď mi mamina dovolila

ísť, no proste super.

Prišli po mňa na aute. V aute uţ

bola jej mamina, jej sestra a samozrejme

Alex. Cestou sme sa zastavili u jej tety,

vzali sme si pitie a vyrazili sme. Keď sme

prišli do Kubína, prezliekli sme sa. Dosť

dlho sme sa chystali, ale veď sme dievčatá.

Upravili sme sa a išli sme do bazénov.

Bolo tam veľa ľudí, ale nevadilo nám to.

Spúšťali sme sa na toboganoch, bola to

super sranda. Potom sme si dali hranolky.

Neboli síce najlacnejšie, ale z vody sme

veľmi vyhladli. Boli sme aj v tom víre.

Zdalo sa mi, ţe sme tam len pol hodiny

a uţ sme museli odísť domov.

Nastúpili sme do auta a spomínali

na záţitky. Onedlho sme boli doma. Tento

výlet bol naozaj super.

Barbora Habová z 8. triedy

Giganti

Dňa uţ neviemktorého sme sa

rozhodli, ţe pôjdeme do Tatralandie na

Gigantov. Bola to výstava veľkých sôch

zvierat, ktoré ţili dávno.

Bol tam mamut, obrovský jeleň,

taktieţ pštros, bobry, gorila a veľa iných.

Všetko bolo obrovské, ale najviac sa mi

páčil taký podzemný leňochod, ktorý bol

celý chlpatý a biely. Boli tam ešte

hlavolamy a hádanky. Vyšantil som sa aj

v zrkadlovom bludisku. Bola to sranda.

Prešiel som ho asi desaťkrát a na jedenásty

raz som ho prešiel aj so zatvorenými

očami. Po štyroch hodinách sme odtiaľ

odišli a šli sme sa pozrieť na Superfly. Je

to taká veľká rúra, v ktorej je ventilátor.

Simuluje pád z lietadla. Ten pán, ktorý tam

pracoval, v tom bol strašne dobrý. Robil

sa, ţe je Spiderman. Lietal dolu hlavou

a ešte sa aj točil.

Po celom dni sme sa vrátili domov

s pocitom, ţe to bol super záţitok.

Dávid Hatala z 8. triedy

- 17 - 17

Ako som ju spoznala

Bolo krásne letné ráno a mamka

z kuchyne kričala, ţe sú raňajky. Najedla

som sa, išla som nakŕmiť môjho

najkrajšieho zajačika Heder. Heder ma

privítala pusou na líce. Vţdy keď mi

oblizne líce, tak ma to hrozne šteklí.

Nakŕmila som Heder a sliepky. Keď zrazu

mamina kričala z okna: „Monika máš

telefón.“ Pribehla som a mamina mi podala

telefón, bola to Laura. Pýtala sa, či by som

sa nešla korčuľovať. Ja som jej povedala:

„Prečo nie?“ Tak sme sa dohodli, ţe

o tretej pôjdeme von. Boli tri hodiny

a zazvonil zvonček, bola to Laura. Ako

sme sa korčuľovali, išli sme okolo Ranču

s koňmi. Lauru napadlo, ţe sa pôjde

spýtať, či by tam nemohla chodiť

pomáhať, majiteľ povedal, ţe má prísť

zajtra a uvidí sa.

Prešlo pár týţdňov a Laura uţ

vedela o koňoch celkom dosť. Jedného dňa

u mňa spala a rozprávali sme sa o koňoch.

Vravela mi, aké je to super precválať celú

lúku na koni. Celý večer sme sa rozprávali,

aké je sú kone úţasné zvieratá a ja som tak

v kútiku duše dúfala, ţe aj ja niekedy

precválam celú lúku. Celému snu o tom, ţe

sa niekedy naučím jazdiť, som rýchlo dala

STOP! Pretoţe my sme nemali peniaze na

to, aby ich rodičia rozhadzovali len kvôli

tomu, ţe ich dcéra sa chce voziť na

koníkovi. Radšej som sa ich ani nepýtala.

Bola uţ polovica júla a mamina

povedala, ţe by sa patrilo navštíviť starkú.

Tak som išla na prázdniny ku starkej. Keď

som ku nej prišla, rozprávala som jej, aké

sú kone úţasné zvieratá a ţe by som sa

chcela na nich naučiť jazdiť. Starká si

niečo zamrmlala popod nos a potom sa

pozrela na mňa. „Monička moja, tak ja ti

tie kone teda zaplatím.“ Pozrela som na

starkú s iskričkami v očiach, ale iskričky

v momente zhasli.

„Starká ja si od teba toľko peňazí

nezoberiem!“

„Ale zoberieš dieťa moje radostné!“

„Nie nezoberiem je to veľa!“

Videli sme, ţe táto hádka nemá význam,

tak sme to nechali. Týţdeň končil a ja som

musela ísť domov.

Doma som si začala rozbaľovať

kufor a čo nevidím. „Peniaze na kone,“

povedala som si šťastná, no aj zarazená pre

seba. Ihneď som volala starkej, čo u mňa

robia tie peniaze a starká mi len povedala:

„Sú to moje peniaze, tak si s nimi môţem

robiť, čo chcem! Dala som ti ich a teraz sú

tvoje a bodka.“ Hovorila takým tónom, ţe

som jej radšej neprotirečila. Povedala som

to rodičom. Chceli volať starkej, ale hneď

som ich zrušila, ţe to nemá význam. Tak

jej len poďakovali.

Prišla som na ranč a spýtala sa ich,

či ma naučia jazdiť. Dala som im peniaze

a posadili ma na kobylku, ktorá sa volala

Zara. Mala som voči nej veľký rešpekt,

pretoţe som sedela na koni prvýkrát, ale

ona bola úplne pokojná. Po pár dňoch som

išla krokom a klusom, osedlať a vyčistiť

koňa som si vedela uţ aj sama a po pár

týţdňoch som sa naučila cválať. Zakaţdým

som jazdila na Zare a postupne som sa na

ňu naviazala.

Na ranči som spoznala kopu super

ľudí, ale s Lorikou, Maťou a Lexi som

si rozumela najviac. Chodili sme spolu na

vychádzky, pustili oťaţe, zdvihli ruky

k nebu a kričali ako Indiáni. Zaru som

milovala stále viac a viac, dôverovala som

jej a učila sa na nej jazdiť bez sedla.

Prišiel koniec leta a majiteľ odišiel

do Mikuláša. Zara mi veľmi chýbala. Po

pol roku som to uţ nevydrţala a zavolala

majiteľovi, či by som nemohla prísť. On

mi odpovedal: „Prečo nie? Pokojne príď.“

Prišla som tam a rozbehla sa za Zarou.

Zara ma nespoznala a splašila sa. Bolo mi

ľúto, ţe zabudla kto som, ale zachovala

som si chladnú hlavu. Utíšila som ju

a pohladkala. Zara sa ukľudnila a ja som si

na ňu sadla. Zara sa ďalej pásla a ja som

nej leţala a pozerala na nebo. Pomyslela

som si, aké super by bolo, keby tu bola

aspoň jedna z báb. Vtom mi zazvonil

mobil, volala mi Maťa: „Čo robíš?

Neskočila by si so mnou do Mikuláša?“ Ja

jej na to: „Sranda, ja uţ som tu.“Najprv sa

- 18 - 18

na mňa hnevala, len tak si odídem do

Mikuláša a nič jej nepoviem. No potom sa

upokojila a povedala: „Som tam asi za

hodinu.“ Hneď, ako som dovolala, vyšiel

spoza stajne majiteľ a uvidel ma. Myslela

som si, ţe sa bude hnevať, ale mýlila som

sa. Vyšiel celý vytešený, ţe som tam. Pýtal

sa ma na školu a či chodím na Ranč jazdiť

a potom sa ma spýtal, či by som s ním

nešla na vychádzku. Nevedela som ako mu

mám povedať, ţe som Zaru prišla len

pozrieť a ţe som si nedoniesla peniaze na

jazdenie. Keď uvidel môj rozpačitý

pohľad, pochopil a povedal mi: „Nemusíš

mi dávať peniaze! Mohla by si chodiť aj

častejšie.“ Ja som ostala stáť zarazená ako

pribitý klinec. Odpovedala som mu

zreteľne a jasne: „Áno, veľmi rada by som

sem chodila častejšie. Mohla by ísť na

Zare? Veľmi mi chýbala.“ On spokojným

výrazom odpovedal: „Jasné.“ Osedlala som

si Zaru a nasadla. O pár minút ako som

nasadla, prišla Maťa a povedala, ţe ide

s nami. Maťa si osedlala Lili a išli sme.

Bola som tým najšťastnejším človekom na

svete a cítila som sa, ako keby sme boli ja

a Zara jedno telo. Cítila som kaţdý jej

krok, počula kaţdé jej erdţanie a stále som

si myslela, ţe je to sen.

Do Mikuláša som začala chodiť

stále častejšie a častejšie. Zaru som mala

stále v hlave a viac a viac ju milovala. Ale

ţiadna radosť netrvá večne, a preto, keď

som tam v jednu sobotu prišla, našla som

Zaru leţať v obrovských bolestiach.

Okamţite som k nej pribehla, pozrela som

sa čo jej je. V momente som sa rozplakala.

Zo zadnej časti tela jej trčalo črevo. Hneď

som zavolala majiteľa a on zavolal

veterinárovi, nech hneď príde. Veterinár po

polhodine prišiel a obaja mi povedali, aby

som na chvíľu odišla. Ja som sa od nej

nechcela ani pohnúť, nechcela som ju tam

nechať, ale musela som. Odišla som na

pätnásť minút. Vrátila som sa tam

a nástojčivo som sa pýtala, čo jej je a on mi

povedal, ţe sa uţ nič nedá robiť. „Dávam

jej maximálne tri dni.“ Rozbehla som sa

k nej a snaţila som sa ju utíšiť, pritom som

nedokázala utíšiť ani seba. Do večera som

sa od nej nechcela ani pohnúť, ale musela

som ísť uţ domov.

O dva dni som dostala SMS, ţe ju

museli utratiť, lebo mala veľké bolesti.

Nedokázala som nič robiť. Celú noc som

preplakala a v škole sa mi nedalo sústrediť.

Toto je môj , ako som spoznala úţasnú

kobylku a ako som ju stratila.

Petra Keprtová z 8. triedy

11. februára v Černovej

Váţená pani Vozárová,

tieţ ste sa niekedy zamýšľali nad

tým, aké úţasné by bolo, keby boli všetci

k sebe milí? Ja osobne si myslím, ţe by to

bolo skvelé!

Keď vidím Váš prístup k zvieratám,

tak mám nádej, ţe dobrí ľudia ešte sále

ţijú. Je smutné sa pozerať na to, ako

dnešní mladí ľudia padajú na dno. Rodičia

nemajú na svoje deti čas, pretoţe musia

pracovať, aby uţivili svoju rodinu. Rodiny

sa rozvádzajú a deti sú z toho zranené

a zmätené. Chcela by som ţiť vo svete, kde

by tieto problémy neboli. Kde by si kaţdý

dokázal nájsť čas na kaţdodenný dobrý

skutok, hoci len objatie, pohladenie, úsmev

alebo pomocnú ruku. Kde by neboli hádky,

zlá nálada, krik, nedostatok času pre

druhých. Ľudia hovoria, ţe im k šťastiu

chýba dobré auto, nový mobil či počítač,

rodinný dom. Ale to podľa mňa nie je

zdrojom šťastia. Zdrojom šťastia je láska

a pokoj v srdci. Túţim po svete, kde by

bola jediným zákonom láska, ostatné

zákony by neboli potrebné. Nemuseli by

byť politici, policajti, sudcovia a právnici.

Ľudia by ţili v mieri a láske sami od seba.

Svet bez vojen, vráţd, hnevu a násilia. To

by bolo! Čo na to poviete? Pomyslíte si, ţe

som naivná. Takýto svet by nemohol

existovať. Ale prečo?! V tomto svete nik

nie je dokonalý a ani ja nie, ale kaţdý by

mohol byť aspoň o kúsok lepším. Chcela

by som ţiť vo svete, kde budú ľudia k sebe

milší, kde by nemysleli len na seba

samého, kde by sa zbytočne neničili

ľudské ţivoty. Ľudia by si navzájom

- 19 - 19

pomáhali a neubliţovali. Páčilo by sa mi,

keby sme sa vrátili k obyčajnému ţivotu

tak ako kedysi. Ľudia ţili v spojení

s prírodou. Nezabíjali zvieratá len tak pre

zábavu, iba z nutnosti. Veľmi by som

chcela, aby si rodiny našli večer čas

a trávili ho spolu. Rozprávali sa, hrali,

smiali. Kedysi nepotrebovali televízor, aby

sa mohli zabávať. Rozprávali si príbehy a

rozvíjali tak svoju fantáziu. Dnes uţ skoro

nik z mladých nečíta, iba ak povinné

čítanie. A pritom v knihách je toľko

múdrosti. Závisí však od toho, akú knihu si

zvolíme. Chcela by som sa vrátiť v čase

a ţiť vo svete rozprávaní a času stráveného

s rodinou. Nie v dnešnom uponáhľanom

svete. Chcela by som ţiť vo svete, kde by

jeden druhému podával pomocnú ruku tak

ako kedysi. Susedia a ľudia v dedine si boli

niečo ako rodina. Pomáhali si. Ak sa

niekomu v dedine niečo stalo, neostal bez

pomoci. Blízki susedia i tí vzdialenejší

neboli ľahostajní k jeho nešťastiu. Dnes sa

o človeka nik neobzrie. Môţete im aj

umrieť pred očami a s nimi to ani nehne.

Chcela by som ţiť vo svete, kde by sa toto

stať nemohlo. Moţno sú moje predstavy

príliš romantické alebo nereálne. Moţno

v takom svete nikdy nebudem ţiť, ale to

nezničí moju túţbu.

Tento skutočný svet sa mi nepáči,

ale nemám inú moţnosť. Musím v ňom

ţiť. Tak si ho urobím krajším ako môţem.

Začnem od seba a určite sa ku mne niekto

pridá. Vy robíte to isté a ako ste uţ

ovplyvnili svoje okolie. Aj ja budem tak

ţiť. Odpíšte mi na list. Som veľmi

zvedavá, čo si o tom myslíte a aký by bol

svet, v ktorom by ste chceli ţiť Vy.

S pozdravom Petra

Petra Keprtová z 8. triedy

15.marca 2015 v Černovej

Milý Tomáš,

chcel by som sa Ti poďakovať za

Tvoj list. Aj mňa zaujala myšlienka

vlastného sveta, tak Ti napíšem, v akom

svete by som chcel ţiť ja.

Chcel by som ţiť v dokonalom

svete. To pozeráš, čo?! V dokonalom svete

bez chorôb a smrti. Proste v raji, o akom sa

píše v Biblii. Vraj boli Adam a Eva v raji

šťastní. Aj ja by som chcel ţiť vo svete,

kde by boli všetci šťastní a navzájom

k sebe milí. V tomto svete by bolo vţdy

krásne počasie, teplo a slnečno. Pršalo by

iba v noci, aby zem mala dosť vlahy alebo

by pršal len taký osvieţujúci dáţď, ktorý

by nespôsoboval povodne a neničil krajinu,

ako to vidieť občas v správach. Svet by bol

jednou nádhernou záhradou plnou

ovocných stromov, na ktorých by boli

zdravé chemicky neošetrené veľké plody.

Rástli by tam aj rôzne kvety, ktoré by

naplnili záhradu príjemnou vôňou. Bolo by

tam aj veľké ihrisko, kde by sme mohli

hrávať futbal všetci spolu bez rozdielov.

Do školy by sme nechodili. Naučili by sa

sme sa iba to, čo by sme k ţivotu v prírode

potrebovali od svojich rodičov. Stačilo by

čítať, písať, počítať, pracovať na poli,

rozoznať jedovaté a bezpečné rastliny,

poznať zvieratá a postaviť si obyčajné

domy z konárov a slamy. Dospelí by

nemuseli chodiť do práce a mohli by tak

byť celý deň so svojimi deťmi, hrať sa a

spoznávať krajinu. Všade by sa mohlo

hovoriť rovnakým jazykom, a tak by

nevznikali nedorozumenia, lebo ako hovorí

Exupéry: „Reč je prameňom

nedorozumení.“ Rodičia by so svojimi

deťmi mohli chodiť aj kaţdý deň na výlet.

Keďţe by boli všetci šťastní s tým, čo

majú, nebolo by ani násilie a vojny, mohli

by cestovať po celom svete. Deti by si

mohli uţívať detstvo bez strachu z toho, ţe

im niekto ublíţi. Hnev a strach by vlastne

ani nepoznali. Detstvo bez strachu a plné

voľnosti v prírode. To by bolo super!

Spoznával by som tajomstvá oceánov. Len

tak by sme sa ponárali a plávali si

s korytnačkami a rybami v mori obklopení

celou tou podmorskou nádherou, ktorú

teraz môţem vidieť len v kniţkách alebo

dokumentárnych filmoch. Túţil by som

cestovať a vidieť divy sveta a krásy

prírody. Vyšplhať sa na najvyššie hory,

aby som mal ako na dlani celú zem

- 20 - 20

a mohol ju obdivovať. Vzduch by bol stále

čistý, bez všelijakých výparov a nečistôt.

Zem by nebola znečistená a zničená ako tá,

ktorú vidím vo svojom okolí. Bola by na

niektorých miestach ešte pokrytá

daţďovými pralesmi, kde by ţili zvieratá,

ktoré uţ dávno vymreli alebo ich ľudia

vyzabíjali. Túţil by som vidieť zvieratá,

ktoré dnes môţeme vidieť len v zoo alebo

ich nájdeme iba v kniţkách. Chcel by som

ţiť vo svete, ktorý by nebol človekom tak

zničený, ale pôvodný. Určite by to malo aj

nevýhody, bol by to svet bez internetu,

mobilov a počítačov. Svet, v ktorom by

sme sa nevozili na autách, lietadlách, ale

kráčali by sme po svojich vlastných

nohách alebo sa viezli na zvieratách.

Namiesto sedenia v škole a vysedávania

pri počítači by sme sa hrali, obrábali zem a

starali sa o ňu. Bol by to úţasný svet, plný

radosti, detského smiechu, zábavy

a dobrodruţstva. Bol by úplne bezchybný.

Kaţdý by mal všetko a nikomu by nič

nechýbalo. Kaţdý by mohol cestovať

a kaţdý by si s kaţdým rozumel. Všade by

panovala zábava a dobrá nálada. Takto si

predstavujem svet, v ktorom by som chcel

ţiť.

Bolo by to krásne. Je to však len

svet, v akom by som chcel ţiť a od toho,

v ktorom ţijem je poriadne vzdialený.

Snívať však môţem. Moţno mi moje sny

pomôţu tento pochmúrny svet urobiť

krajším. Uţ sa teším na Tvoj ďalší list.

Som zvedavý, o čom bude.

S pozdravom Juraj

Juraj Ševčík z 8. triedy

25th March 2015

Ruţomberok

Dear Lucy

Remember when I was in

California last summer and we had this

conversation about what a world we live in

after watching the news and things about

the war in Ukraine and I got really upset

about it (you know how im really sensitive

about things like this) and I said why do

people have to kill each other for no reason

or religion and that I would rather live in a

world with unicorns instead of people and

candy floss growing on trees. But you just

rolled your eyes and said I have to be

a little more realistic and that I have to get

used to it, that this is the world we live in.

But why? Why should I. I don‘t want to

get used to it, I want to change it.

I mean you‘re probably wondering

how can a 15 year old girl change the

world. And I know right its probably

impossible but maybey I can change my

thoughts on this world and start living

a life I would love to have. I‘m not talking

about buying more clothes, being rich and

stuff. I‘m talking about for example

helping people more. Remember when

teacher Laura said that thru the weekend

we have to help someone with something

like help our mom wash the dishes or carry

an old womans grocery bag home and we

all thought why, what‘s the point. But I bet

that old lady would be really happy about

it. And don‘t we want that? To make

people happy. Maybey that lady was

having a tough day and wouldn‘t it make

you happy aswell? It would make me

happy to see someone else happy. Anyway

you probably understand me but I just

wanted to ask (I had to get this out of me

and talk about it with someone) but I just

wanted to ask if you would maybey come

to Slovakia in the summer because you‘ve

never been to Slovakia so it could be fun

and maybey we could make this list for the

month with all the good things we want to

do and then at the end of the month we

could see how much good things we have

done. Or not only just help people we

could do some charity aswell like send

clothes we don‘t wear to some children

that need them instead of throwing them

away. And my mom knows this guy that

does charity. I‘m not saying that this will

help the world or something but I would

feel good about myself and what you give

to this world always gives you back and

the other way around too. And by the way

- 21 - 21

they opened this place like Disney Land

(well obviously allot smaller the Disney

Land ) but we could go there if you would

come and feel like small kids with no

problems. Altough we dont have much

problems but I think its a great place to feel

like you‘re in a some fairytale. Ok I think

I should end this letter because its super

long as you can see lol.

I hope I get a reply letter from you

soon and you will think about coming to

Slovakia and about the other things I said.

Xox

Your best friend Linda.

Alexandra Koreňová z 8. triedy

Priateľstvo

(úvaha)

Adabert Ludvig Baling povedal:

„Šťastný je ten, kto má priateľov a smie

byť priateľom iných.“ Je to vôbec tak aj

v skutočnosti? Má človek priateľov,

ktorým sa dá dôverovať?

Priateľstvo nie je vôbec taká ľahká

„vec“, ako si kaţdý myslí. Sú ľudia šťastní

so svojimi priateľmi? Niekto si myslí, ţe

keď má kamaráta, môţe si na neho

dovoľovať, môţe mu robiť zle, provokovať

ho a jeho priateľ je „povinný“ to vydrţať.

Čo však v prípade, ak to robí z donútenia?

Ak sa s tým „tyranom“ priatelí preto, aby

nebol sám, aby nebol odstrčený?

V dnešnom svete to ţiaľ tak chodí.

Skutočné priateľstvo je zriedkavé.

Aj vám starká stále hovorila, aby

ste si dali pozor na to, s kým sa priatelíte

a skutočného priateľa spoznáte v núdzi?

Predpokladám, ţe áno. Áno, je to pravda.

Sama som to zaţila. Stalo sa vám niekedy,

ţe vás kamarát alebo kamarátka nechali

tak? Mne áno. A poviem vám, nie je to nič

pekné. Doteraz ma to mrzí, ale jemu je to

jedno. Priatelí sa s vami iba dovtedy, kým

si nenájde niekoho lepšieho ako ste vy.

Beriem to však aj z tej lepšej stránky.

Vďaka nemu som našla svoje skutočné

kamošky. Oni ma podrţali, keď mi bolo

najhoršie.

Kto je vôbec váš najlepší priateľ?

Koho beriete za „najkamoša“? Za

najlepšieho kamoša môţete povaţovať

takmer kaţdého. Mamu, ocka, spoluţiačku,

uja, tetu, dokonca aj zviera. Pre mňa je

a stále bude najlepšou kamarátkou moja

mama. Ozajstný priateľ vás upozorní na

vaše chyby. Nebude vás stále chváliť

a pritom vám klamať do očí. Moja mama

ma podrţí, pochváli, napomenie a všetko

to robí len kvôli mne. Neviem, či by som si

našla lepšieho priateľa.

Aj vám sa stalo, ţe vás niekto

sklamal alebo vás oklamal? V priateľstve

je veľmi dôleţitá dôvera. Bez dôvery by

priateľstvo nemohlo existovať. Ani vám by

sa nepáčilo, keby vás priateľ sklamal, tak

prečo by ste ho mali sklamať vy? Podľa

mňa je na svete uţ len veľmi málo verných

priateľov. Tí druhí sa navzájom ohovárajú,

klamú si a to nie je pekné. Takých

priateľov by som nechcela mať.

Priateľstvo je v ţivote nevyhnutné.

Človek by nemal byť sám. Priateľov si

treba váţiť, dôverovať im a hlavne ich

treba mať zo srdca rád.

Júlia Jirotková z 8. triedy

Priateľstvo

(úvaha)

Priateľstvo je v ţivote veľmi

dôleţité, preto by sme si mali dávať pozor,

aby nás naši priatelia neopustili. Jeden

múdry človek povedal: „Najoddanejší

priatelia sú ako psy, keď im budeme

neustále ubliţovať, hryznú nás.“ Je to

pravda. Kaţdý, kto má priateľa, a to

myslím dobrého priateľa, mal by si dávať

pozor, aby mu svojimi rečami neublíţil.

Nikto nemá rád, keď mu niekto blízky

ubliţuje. Potom to vlastne ani nie je

priateľ.

Pre kaţdého človeka, či uţ pre deti

alebo dospelých, znamená priateľstvo

niečo iné. Pre niekoho priateľstvom je uţ

len to, keď mu niekto niečo pekné povie

alebo prejaví láskavosť. Pre tých druhých

mať priateľa znamená mať človeka,

ktorému veria a vedia, ţe ich nezradí

a môţu sa na neho spoľahnúť. Pre mňa je

- 22 - 22

priateľstvo práve táto moţnosť. Ak vám

niekto preukáţe nejakú láskavosť, nemusí

byť ešte vaším priateľom. Aj kamaráti si

pomáhajú a majú sa radi, lenţe kamarát

vás môţe aj zradiť. Priateľ to neurobí.

Priatelia sú na to, aby si vzájomne

pomáhali a dôverovali si, boli si oporou

a navzájom sa podporovali.

Ja si myslím, ţe je fajn mať

priateľa, ktorému veríte a podľa mňa

takého priateľa potrebuje kaţdý človek.

Petra Keprtová z 8. triedy

Priateľstvo

(úvaha)

Da Vinci povedal: „Chváľ priateľa

verejne a karhaj ho medzi štyrmi očami,“

Myslím, ţe to nie je ťaţké pochopiť. Podľa

mňa je to pravdivý a zrozumiteľný výrok.

Kaţdý si priateľstvo vysvetľuje

a chápe inak. Aj ja si priateľstvo

vysvetľujem po svojom. Myslím si, ţe

priateľstvo je dobrá „vec“ nielen, keď

človek niečo potrebuje, ale preto, aby

človek nebol v ţivote sám a mohol sa

niekomu zdôveriť so svojím súkromím.

Keď má človek pri sebe kamarátov, tak sa

vţdy cíti istejší a je šťastný. Iným

prípadom sú ľudia, ktorí ţiadnych

priateľov nemajú alebo majú priateľov,

ktorí im v prípade núdze nepomôţu,

pretoţe sa len pretvarujú, ţe sú ich

skutočnými priateľmi. Takíto priatelia sú

najhorší, pretoţe vás len vyuţívajú, keď

niečo potrebujú, ale keď potrebujete niečo

vy, tak vám nepomôţu. Čo by ste si vybrali

vy? Chceli by ste radšej mať jedného

dobrého priateľa, ktorý vás nesklame

a pomôţe vám v zlých situáciách alebo

„priateľov“, ktorí sa vám, keď to budete

potrebovať, otočia chrbtom?

Podľa mňa je lepšie si vybrať tú

prvú moţnosť, dobrého priateľa, ktorý vám

v zlých situáciách pomôţe a aj vy jemu.

Veď načo by vám boli falošní priatelia,

ktorí sa len vyhovárajú, keď ich priateľstvo

naozaj potrebujete?

Andrej Cibulka z 8. triedy

Priateľstvo

(úvaha)

Tak často sa stretávame so slovom

priateľstvo. Hovorí sa: „Na svete sú iba tri

druhy priateľov- tí, ktorí nás majú radi; tí,

ktorým sme ľahostajní a tí, ktorí nás

nenávidia.“ Myslím si, ţe kaţdý človek by

bol rád, keby ho mali radi všetci a bol by

u všetkých obľúbený. Bohuţiaľ to tak

v skutočnosti nie je. V ţivote sa stretneme

aj s ľuďmi, ktorým nebudeme

najsympatickejší.

Moţno sa pýtame prečo nás nemajú

všetci radi? Kde sme urobili chybu?

Trápime sa a robíme si z toho ťaţkú hlavu.

Podľa mňa by nás to trápiť nemalo a mali

by sme si viac všímať ľudí, ktorí nás majú

naozaj radi. Veľakrát ich totiţ akoby

nevidíme a snaţíme sa zaujať tých, ktorí

nás moc neobľubujú a pritom máme

priamo pred očami tých, ktorí nás majú

skutočne radi. Ešte horšie je, keď sa

s niekým dlho priatelíme a on sa zrazu

robí, ţe sa ani nepoznáme. Potom nás to

veľmi mrzí a snaţíme sa to napraviť,

opýtať sa toho človeka, čo sa vlastne stalo

a problém vyriešiť. Niekedy sa môţe stať,

ţe nás ten človek nebude ani vnímať a my

vidíme, ako sa nám pred očami stráca a my

ani nevieme, prečo a ako sa to stalo. Pár

dní, moţno aj mesiacov, sa budeme trápiť,

ale ţivot ide ďalej. Snáď ešte niekedy

stretneme niekoho, kto si naše priateľstvo

zaslúţi, stretneme ako hovorí Anna

Shirleyová „spriaznenú dušu“.

Priateľstvo si treba váţiť. Nie vţdy

bude také, ako si ho predstavujeme, ale

ţivot ide ďalej.

Alexandra Koreňová z 8. triedy

LOH Černová

Moje prázdniny som preţila väčšinou

doma v Černovej. Najskôr spoločne

s malými bratrancami. Celý júl boli u nás

a zaţili sme spolu kopec srandy.

Počas prázdnin sme si spravili LOH

2014 v Černovej. Bolo to super. Ešte pred

ich príchodom som pripravila súťaţe

a úlohy, ktoré sme potom riešili. Boli to

- 23 - 23

súťaţe ako napríklad: lezenie cez

prekáţkovú dráhu, súťaţ v hode na kôš,

súťaţenie v spoločenských hrách, beh,

futbal, súťaţ v jedení, pití, kričaní, skákaní,

čítaní, spievaní, tancovaní a mnohé ďalšie

srandovné aktivity. Na jednu veľkú stenu

sme urobili tabuľku, kde sme presne

zapisovali počet získaných bodov.

Nakoniec to skončilo tak, ţe nejakým

zázrakom Števko a Matúško získali zlaté

medaily. Po večeroch sme ešte vyrábali

a hrali hry. Vyrobili sme napríklad hru

Twister alebo sme hrali ţivé Človeče,

nehnevaj sa s celou našou rodinou. Chalani

boli tým všetkým unesení. Boli skvelí vo

všetkom, čo robili.

Asi najkrajšie poďakovanie za to

všetko som dostala raz večer. Leţali sme

s Matúškom na posteli. Zrazu ma chytil za

ruku a povedal: „Terezka, tieto prázdniny

sú úţasné!“ Mám ich veľmi rada.

Terézia Jarinová z 9. triedy

Moje prázdniny

Konečne skončila škola a vytúţený

oddych sa mohol začať. Leto som

odštartovala dovolenka v Bulharsku spolu

s rodinou.

Cesta bola síce dlhá, ale túţba

oddýchnuť si, spoznať novú krajinu a zaţiť

dobrodruţstvo silnejšia. Cestovali sme cez

Maďarsko, Srbsko a Bulharsko. Prvým

cieľom bolo mesto Sofia. Videla som

mnohé múzeá, katedrály a musím povedať,

ţe to bol veľký záţitok. Pokračovali sme

cestou k Slnečnému pobreţiu. Po príchode

sme sa ubytovali v komplexe, vybalili sa

a išli k moru. Vidieť more opäť bolo ako

splnený sen. Ten vlhký morský vzduch

bolo cítiť všade. Rozbehla som sa a čľup

do vody. Bola teplučká, zobrala som si

nafukovačku a spolu so sestrou sme sa

hrali na parníkovú vojnu. Bolo to bláznivé,

ale zábavné. Celú dovolenku sme sa kúpali

v mori, v bazéne, chodili do mesta

a relaxovali.

Od 22. júla do 1. augusta som bola

v tábore v Štúrove. Vedúce pre nás

pripravili mnoţstvo aktivít. Najlepší bol

AZADFEST. Cukrová vata, nafukovacie

hrady, pukance a ďalšie atrakcie nám

spríjemňovali tento deň. Skákanie do

bazéna a oblievačky s kamarátmi boli pre

nás veľkým dobrodruţstvom.

Po tábore sme so sestrami navštívili

starých rodičov. Hrali sme sa badminton,

futbal, biliard. Chodili sme na prechádzky

so psíkom a hrali sa aj s bratrancami

a sesternicami.

Leto sa skončilo. Teraz chodím do

školy. S radosťou a úsmevom na tvári

spomínam na toto leto plné záţitkov

preţité s kamarátmi a mojou rodinou.

Lucia Lacková z 9.triedy

22. februára v Černovej

Milá Anna,

keďţe si uţ dlhší čas píšeme

o svojich snoch a predstavách, chcela by

som Ti dnes odhaliť môj azda

najodváţnejší. Dnes Ti napíšem, ako si

predstavujem svet, ten ideálny, v ktorom

by som chcela ţiť.

Ach, neviem, kde začať.

Predstavujem si svet, ktorý by bol taký -

ako to povedať – neporušený. Moţno to

nie je práve najlepší výraz na to, čo chcem

vyjadriť. Pokúsim sa Ti to vysvetliť.

Predstavujem si, ţe by som ţila vo svete,

kde je neporušená príroda. Och, neviem

ani vyjadriť, aké by to bolo nádherné ţiť

v spojení s prírodou. Len si to predstav,

drahá Anna! Bolo by to skvelé ţiť niekde

na úpätí vysokých hôr, vlastniť veľký dom

postavený na skale. Ráno sa prebúdzať pri

východe slnka a za spevu vtákov. Pred

raňajkami si dopriať prechádzku v rannej

rose. Pozerať sa, ako sa okolitý svet

prebúdza do nového dňa. To by bolo

prekrásne. Cez deň by som zašla do blízkej

dediny. Uţ som Ti spomínala, ţe práve

študujem medicínu. Aţ sa raz stanem

lekárkou, určite by som pomáhala chorým

ľuďom v ich domácom prostredí. Aby si si

to lepšie predstavila, skúsim Ti to opísať.

Z môjho domu na úpätí hôr by som

schádzala dole do dediny, ak by ma niekto

z rodiny chorého vyhľadal. Páčilo by sa mi

to. Vo svojom voľnom čase by som mohla

- 24 - 24

chodiť na túry do hôr, čítať knihy, starať sa

o domáce zvieratká a záhradku, šiť a pliesť

oblečenie pre chudobných, variť, piecť. To

všetko len tak pre radosť, pre šťastie –

svoje i ostatných. Napĺňalo by ma to. Keď

tak čítaš môj list, moţno si pomyslíš, ţe

som príliš romantická. V skutočnosti ide

o to, ţe tak trochu chcem byť romantickou.

Veľmi sa mi páči spôsob ţivota, ktorý som

Ti opísala. Túţim hlavne po tom, aby vo

svete vládla láska. Láska k človeku,

k prírode i k ľudským výtvorom. Chcem,

aby mojím zmyslom ţivota bolo, roznášať

lásku kamkoľvek pôjdem. Chcem, aby

existovalo na svete neporušené miesto.

Dokázať ľuďom, ţe niečo taká nádherné je

moţné. Moţno si pomyslíš, ţe som

nenapraviteľný idealista, romantik

a optimista. Moţno to tak je. Moţno Ti

napadne: „Kto by uţ len chcel ţiť v takom

zapadákove?“ Milá Anička, môj názor na

vec je taký, ţe v dnešnej pretechnizovanej

dobe môţe človek objaviť sám seba iba

v prírode. V nejakom „zapadákove“. Iba ak

človek vypne televízor, počítač aj mobil

a zahĺbi sa, môţe spoznať, kým naozaj je.

Pravé objatie nikdy nenahradí status na

sociálnej sieti a pravú lásku nemôţeme

poslať SMS-kou ani chatom. Chcela by

som, aby kaţdý človek mohol spoznať

krásu prírody a pravú tvár našej Zeme,

ktorú nám daroval Boh. Človek ju uţ

veľmi zničil, no ona sa napriek tomu dáva

spoznať v celej dokonalosti tak, ako bola

tvorená.

Milá Anička, myslím, ţe som Ti

napísala, čo by som tak veľmi chcela.

Ďakujem, ţe si si môj list prečítala

a dúfam, ţe mi skoro odpíšeš. Napíš mi aj

Ty o svete, v ktorom by si chcela ţiť.

Rozmýšľam, či by bol podobný tomu

môjmu. Nech sa Ti darí.

S pozdravom Tvoja Terezka.

Terézia Jarinová z 9. triedy

3. marca v Černovej

Milá Nika!

Čau, vieš, čo mi minule prišlo

na um? Ţivot sa nám otáča chrbtom. Všade

naokolo je plno grázlov, klamárov,

fajčiarov a iných rôznych závislých ľudí.

Rozhodla som sa vybudovať svoj

fantastický svet, aby som nemusela

„kukať“ na túto katastrofu. Chcela by

som Ti o mojich predstavách sveta niečo

napísať. Ako si ho predstavujem? Nie je to

nič extra, ale dúfam, ţe sa Ti to bude

aspoň trošičku páčiť.

Svet by plynul na jednej veľkej

pláţi, kde by som mala okolo seba ľudí,

ktorých mám rada. Bolo by tam stále leto

a všetky deti by mali domáce školské

vzdelávanie. Všade v povetrí by vanula

„wifi“. Ţivot by bol ako gombička, nikoho

by nič netrápilo, bol by krásny a voňavý.

Podobal by sa jednému veľkému

hamburgeru, ktorý by bol šťavnatý

a chutný. Slniečko by bolo ako ţeravý

uhlík, ktorý by sa rozpúšťal, ale aj víril do

búrky karamelové oblaky. Kaţdý slnečný

či upršaný deň by bol niečím výnimočný.

V pondelok by pršala káva na prebudenie,

v utorok by padali z neba chladničky plné

kinder-mliečneho rezu, v stredu a štvrtok

by prilietali strigy a rozdávali by

zmrzlinové poháre, v piatok by pršal

guttalax na uvoľnenie zápchy, v sobotu

a nedeľu by padali veľké chlpaté gule

v podobe mačky. V morskej vode by

plávali zlaté rybičky a pláţe by oplývali

zlatom. Potokmi by tieklo chladené nealko,

po ktorom by si všetci vyspevovali do

zachrípnutia. Na stromoch by rástli

sladkosti a z ich kmeňov by vytekal

gumidţús. Tráva by bola čarovná. Na

lúkach by sa kotúľali tučnučké ovce

ruţovkastej farby, ktoré by triafali

hladných vlkov. Ţili by tu aj draci, ktorí by

si sem-tam ukoristili nejakú tú guľatú

ruţovú ovcu. Vyskytovali by sa tu aj iné

rôzne zvieratá, prípadne mutanti.

V maštaliach by sa chovali fialové kravy,

ktoré by namiesto mlieka dávali cukríky -

skittlesky. Len tak by sa rozplývali na

- 25 - 25

jazyku. Mňam. Ľudia by boli nesmrteľní

a nosili by Adamovo a Evino rúcho

z bôbkového lístia. Boli by si tak všetci

rovní. Kaţdý muţ by mal na bruchu

minecraft „PC: vyšportovaný chlapec so

svalmi“. Bola by to paráda! Dievčatá by sa

cítili ako v siedmom nebi, len by ukázali

prstom a chlapci by hneď utekali, aby im

splnili všetky ich najtajnejšie túţby. Pfff,

určite by to bol sen kaţdej ţeny či

dievčaťa. Kaţdá domácnosť by mala

chladničku, ktorá by sa nikdy

nevyprázdnila a boli v nej jedlá z celého

sveta. Fungovala by na heslo: „Chladička,

naplň sa!“ Na podlahách by boli uloţené

lietajúce koberce a vo všetkých garáţach

by parkovala „rapidečka“ . Ľudia by

cestovali po celom svete. Raz by som

určite aj ja precestovala na svojej vlastnej

„rapidečke“ kaţdý kúsok zeme. Cestou

by som stretla svojho vysnívaného muţa:

modrookého černocha oplývajúceho blond

vlasmi, ktoré by mu voľne padali na široké

plecia. Volal by sa Štefan. Spolu by sme

mali tri nádherné deti: Adelku, Ignáca

a Zoe. Ţivot s nimi by bol naozaj

nepredstaviteľný. Proste nádhera. Mali by

sme psa menom Július a mačku menom

Avon, ktorú by sme stále posielali von.

Všetky dni by boli voľné, proste chill. Na

kaţdej jednej ulici by boli mejdany ako

ešte nik nevidel. Všade by sa tancovalo,

lietalo, oslavovalo a samozrejme aj pilo.

Limonádu. Majk Spirit by mal kaţdú

sobotu párty. Na námestí by stáli štyri

fontány, z ktorých by vytekali rôzne

nápoje. Kaţdá z nich by mala svoje

vlastné výnimočné čaro. Z jednej fontány

by šla malinovka, z druhej kofola, z tretej

čokoláda oreo a zo štvrtej punč. Ľudia by

sa stále drţali na námestí a popíjali.

Popritom by počúvali namiesto rozhlasu

Fun- rádio. Bolo by ho počuť na kaţdom

rohu mesta. Ak by niekto trpel závaţnými

zdravotnými problémami, vyliečil by ho

majster ET mimozemšťan. Kaţdého by

poslal do kúpeľného vesmírneho sveta, aby

sa znovuzrodil. Úplatky by nebral, všetko

by robil z lásky. V mojom vysnívanom

svete by ţili všetci v mieri a láske.

Tak toto je moja bujná fantázia,

ktorá ma často prepadá. Páčil sa Ti môj

svet? Čo Ty na to? Napíš mi, aký by bol

Tvoj vysnívaný svet. Maj sa dobre. Ahoj.

Tvoja Veronika

Veronika Smiešková z 9. triedy

22. februára

v Černovej

Ahoj Dominika!

Nikdy som nerozmýšľala

o ideálnom svete, ktorý by mi vyhovoval

a cítila by som sa v ňom ako ryba vo vode.

Napadlo mi to včera, keď som videla, čo sa

deje v susednom štáte. Dnešný svet,

v ktorom teraz ţijeme je plný krutých vecí.

Vojny, ekologické katastrofy, rozvody,

násilie a sebectvo. Vôbec sa mi to nepáči.

A Tebe?

V tomto svete, sa podľa môjho

názoru, málokto cíti dobre. Je plný hádok,

problémov, ľudia sa zadlţujú hypotékami,

aby mohli aspoň ako-tak slušne ţiť. Je plný

bezdomovcov, ktorí sa pretĺkajú

kaţdodenným ţivotom. Našťastie nie je len

plný problémov. Má svoje tmavé, ale aj

svetlé stránky. Rovnako ako je plný

starostí, je plný aj šťastia, smiechu

a zábavy, ktorou si zlepšujeme našu

náladu. Je plný fantastických ľudí.

Kamarátov, ktorí robia deň aj svet krajším.

Rodičov, ktorí pri plnení si svojich

pracovných povinností, myslia aj na svoje

deti a rozprávajú sa s nimi. Vo svete je aj

radosť, hoci aj z maličkostí. Keby radosť

neexistovala, svet by bol jedna veľká

čierna diera. A to práve nechcem! Môj svet

nesmie byť čierna diera! Veď vieš, ako

neznášam čiernu farbu. Napĺňa ma

depresiou. V mojom svete by som chcela

vidieť len tie pozitívne vlastnosti.

Optimizmus. Neustálu radosť. Chcela by

som v ňom pracovať vo svojej vysnívanej

práci. Chcela by som byť architektkou.

A tieţ by som chcela, aby mal kaţdý svoju

vysnívanú prácu, aby robil to, čo ho baví

a napĺňa. Aby kaţdý pracoval. Potom by

neboli bezdomovci, ktorí by hladovali

a nemali, kde hlavu skloniť. Kaţdý človek

by bol zamestnaný a bol by šťastný.

Nebola by nezamestnanosť. Toto slovo by

- 26 - 26

prestalo existovať. Našli by sme ho len

v slovníkoch, ktoré by vysvetľovali, ţe sa

kedysi ľudia trápili, pretoţe nemohli

pracovať, a tak uţiviť svoje rodiny. Nik by

sa nehádal, pretoţe kaţdý by mal toľko,

koľko by potreboval. Neboli by tak ani

vojny. Veď sa pozri do dejepisu. Načo

vlastne v minulosti boli vojny? Na

zmrzačenie ľudí a ľudskej dôstojnosti?

Toto všetko by som vo svojom svete

nechcela. Chcela by som, aby boli ľudia

k sebe priateľskí a váţili by si jeden

druhého. Aj keby vznikli nejaké

nedorozumenia, dokázali by sa

mierumilovne vyriešiť. Všetko by malo

svoj šťastný koniec. Ako v rozprávkach!

Konečne by sa stali rozprávkové konce

skutočnosťou a nepatrili by len do ríše

detstva a fantázie. Tento dokonalý svet by

bol pre kaţdého. Kaţdý by si tu našiel

svoje miesto a všetci by si boli rovnocenní.

Bolo by úplne jedno, kto má akú farbu

pleti či pohlavie. Ľudská rôznorodosť by

nebola terčom výsmechu. Práve naopak.

Jeden k druhému by sa správal s úctou,

ktorá patrí kaţdému človeku bez ohľadu na

jeho vek, rasu či kultúru. Všetci by si

pomáhali. Pomoc by bola na prvom mieste.

Toto všetko by bolo v mojom vysnívanom

svete skutočnosťou. Premeniť však tento

reálny svet na môj vysnívaný by chcelo

najmocnejší čarovný prútik. Nebol by však

potrebný, ak by sa kaţdý človek nad sebou

a svojím správaním zamyslel. Verím, ţe by

mohol takýto svet existovať. Lenţe to

závisí od kaţdého človeka. Ja začnem

sebou. Chcem urobiť tento svet krajším.

Stále budem dúfať a veriť, ţe raz sa mi

splní môj sen o moţno nie dokonalom, ale

lepšom svete ako je tento. V mojom svete

nebudú hranice a fantázia nebude

obmedzovaná.

Čo si o tom myslíš? Máš aj Ty

nejaký vysnívaný svet? Napíš mi o ňom.

Uţ sa veľmi teším na Tvoj list.

S pozdravom Lucka

Lucia Lacková z 9. triedy

Nešikovnosť bociana

Jedného nepekného dňa, keď

kvapky daţďa padali na zem a hrali

prekrásnu melódiu som stála premočená

v strede lúky. Hľadala som prístrešie.

Zrazu som zbadala malú chalúpku,

hostinec. Priblíţila som sa k nej

a pomaličky som otvorila dvere. Všade

navôkol bolo ticho a ticho. Všetci hľadeli

do televízie alebo sa drţali na internete.

Bolo mi aţ do plaču, keď som to videla.

Spravila som pár krokov dopredu,

naklonila som si hlavu a prihovorila som

sa ľudom, čo sedeli pri televízore. Snaţila

som sa upútať ich pozornosť, ale márne.

A tak som si sadla k pultu a začala som

rozprávať dúfajúc, ţe si ma niekto

vypočuje.

„Ľudia nás súdia podľa účesov

a fráz, no netušia, čo sa v nás naozaj

skrýva. Poviem vám príbeh o jednom

dievčatku menom Anička, ktorá zaţívala

všelijaké dobrodruţstvá a rôzne bolestivé,

ale aj šťastné príhody. Nalejte si pivko,

napnite si uši a počúvajte pozorne!“

Všetko má svoj koniec, a tak aj

meče ukuté z tvrdého ľadu sa pomaly

menia na vodu. Ľadové kráľovstvo sa mení

na uplakanú krajinu. Rieky, ktoré trávili

štvrtinu roka vo väzení v priehľadnej

truhle, sa pomaly dostávajú von na slobodu

a šteľujú si vrtuľu, aby rozbehli tok.

Vzduch voňal svieţou zeleňou, stromy sa

pýšili novými púčikmi a sťahovavé vtáčiky

prilietali a sadali si do korún stromov, aby

im spievali oslavné piesne. Bociany sa

hneď pustili do roboty. Lietali vysoko ku

oblakom, krúţili nad zemou a čakali, kým

im obláčiky zabalia zásielky do bielych

plachiet, aby ich mohli zaniesť do rôznych

rodín.

Jednou zásielkou bola aj Anička.

Vytvoril ju oblak Belko. Lenţe sa stala

jedna malá chybička. Poistky vypovedali

svoju sluţbu a Belko stratil svoju čarovnú

moc, a tak Anička ostala mohutnejšej

postavy. Mala krásne priehľadné modré oči

ako oceán a oplývala blonďavými vlasmi.

Síce nemala ešte zúbky, no hrýzla

poriadne. Navonok vyzerala ako anjelik,

- 27 - 27

ale vo vnútri sa ukrýval diablik. Bola to

malá beťárka. Uţ na ceste do nového

domova pohrýzla bociana Fera do nohy.

Ááách, ten ale jačal. Vtom vzruchu pustil

Aničku, ktorú zachytili konáre jablone

kvitnúcej na záhrade u Retarďákov. Listy

si ju zavinuli do koruny stromu

a schovávali ju pred bocianom Ferom. Fero

ju hľadal a hľadal, no nenašiel. Čas letel a

uţ stratil trpezlivosť a nádej, ţe ju nájde,

a tak sa vrátil po ďalšiu zásielku s obavami

a pocitom viny. Bál sa, ţe ho vykričia

a dostane padáka.

Na druhý deň Anička začala tuho-

tuho plakať. V gatiach sa jej urobilo pudlo

s bobkami. Bola pokakaná. Plač sa ozýval

na kaţdom kútiku záhrady. Začula ho teta

Zuzana Retarďákova, ktorá vlastnila

záhradku, na ktorej kvitli jablone. Zuzanu

prekvapil plač. Bola zvedavá, tak sa šla

pozrieť, čo za čudo plače v jej záhrade.

Išla, išla a plač bol čoraz silnejší. Prišla na

koniec záhrady, tam stála jedna

z najkrajších jabloní. Pozerala sa do

koruny stromu, no nič nevidela. Obehla

okolo stromu a stále nič. Vtom sa kukla na

vrchol koruny a tam zazrela bielu plachtu,

v ktorej plakala Anička. Zobrala si palicu,

čo leţala vedľa stromu a začala do tej

bielej veci pichať. Pichala, pichala

a nakoniec tam ostala malinká dierka. Plač

bol silnejší a zvedavosť Zuzany bola

väčšia a väčšia, a tak nabrala sily

a poriadne do balíčka štuchla. Jóój, ani

nečakala, čo sa stane. Pichla aţ tak tuho, ţe

pretrhla plachtu a prenikla aj do plienky

plnej bobiek. Celý ten obsah plienky

vypadol na ňu. „ÚÚFF, to je ale náloţ ako

kopa od slona. A ten smrad? Ajááááj, ako

týţdeň neumyté nohy. Fuj,“ skríkla Zuzana

a odhodila palicu. Takmer nič nevidela,

pretoţe všetko jej padlo do tváre. Pfff!

Smrad bol cítiť všade na okolí. Strčila si

ruku do vrecka a pátrala po vreckovkách.

Nemala ich, a tak si odtrhla kúsok listu

z jablone, ţe sa ním utrie. Keď uţ bola

čistá ako decká ritka, pozrela sa znovu na

vrchol koruny a podivne vykríkla:

„Dieťa!“ Okamţite zareagovala a začala sa

štverať na strom. Konáre praskali a pukali

pod toľkou váhou. (Zuzana tieţ nebola

najchudšej postavy.) Uţ aj diabetológ jej

vravel, nech sa trošku krotí a nech do seba

toľko jedla netlačí, pretoţe jej hrozí

cukrovka. Po nejakých minútach sa

konečne spotená a udychčaná dostala ku

Aničke. Zobrala si ju na ruky a pomalinky

zliezala dolu zo stromu. Potom s ňou šla

do kuchyne. Narýchlo si umyla tvár a ruky.

Potom poloţila Aničku na stôl a začala ju

prebaľovať. Popritom si hvízdala a ani

nečakala, čo sa jej ešte prihodí. Anička

pocítila volanie prírody. Potrebovala cikať.

Zuzana sa uţ dnes nemusela kúpať, pretoţe

ju zasiahli doslova Niagarské vodopády od

Aničky. Skoro sa utopila. Utrela sa

uterákom a znovu sa pustila do

prebaľovania. Dala Aničke najesť a celý

deň sa jej venovala, aj napriek tomu, ţe

mala svojich vlastných štyroch

nezbedníkov. Boli to beťári aj beťárky.

Neustále nalievali starej mame do čaju rum

a stará mama sa mohla len čudovať, kde

zabudla svoju protézu. Hodiny tikali, tik-

tak. Deň plynul rýchlo. Prebehlo poobedie,

slniečko zašlo za veľké hory a vymenil ho

kráľ nočnej oblohy, Mesiac. Okolo siedmej

večer prišiel domov upracovaný otec Rišo.

Čudoval sa, čo to je za nový prírastok,

však ţiadny pivný súdok sa v ich rodine

nenarodil. Jeho manţelka Zuzana mu

všetko porozprávala. Spolu sa dohodli, ţe

si dieťa nechajú. Však ďalší hladný krk

rodine neuškodí, ale donesie veľa radosti,

lásky a nových dobrodruţstiev.

Páči sa vám zatiaľ môj príbeh?

Vypili ste pivko aţ do dna? Ak nie,

pokračujem ďalej! Vtom som začula

prenikavý hlas z tretieho radu „Drţ hubu,

chceme pozerať film!“ Urazila som sa a šla

som cez ten najväčší lejak domov.

Povedala som si, ţe sa uţ viac do tohto

hostinca nevrátim a príbeh o Aničke im

nedopoviem.

Veronika Smiešková z 9. triedy

KOLEKTÍVNE PRÁCE

Bobor sadí kvety.

Opica kradne banány.

- 28 - 28

Roháč presádza strom.

Osol ţerie trávu s hlinou.

Veverica hádţe zemiaky.

Ihličnatý les smrdí.

Capko skáče po čerstvej tráve.

Adam zradil Evu.

Smutný

Martin

Ekologizuje

Tovar

Inak.

Oto hádţe odpadky do koša.

Dominik vyhadzuje odpad do koša.

Peter hádţe smeti do koša.

Anabela vyhadzuje smeti.

Dávid separuje odpad.

Zem

Egreš

Motýľ

Ekológia

Guláš

Uhorka

Ľadovec

Anakonda

Joţinko papá jabĺčka.

Auto robí brm-brm.

Balón mi asi sfučal.

Lízatko mi narástlo.

Konvalinky z vône odpadli.

Ohryzok sa pobral vnohy.

Rastliny potrebujú vodu, pôdu

a vzduch.

Antilopa ţerie trávu.

Slimák ţije v prírode.

Tulipán môţe byť viacfarebný.

Listnatý strom pestujeme na

záhrade.

Indiáni jedia rastliny.

Narcis kvitne na jar.

Aloe vera je liečivá rastlina.

Vietor robí vlnky na vode.

Organizmy majú domček aj vo

vode.

Dub potrebuje k ţivotu vodu.

Agát musíme pravidelne polievať.

Líza

Ekologizuje

Slovensko.

Les sa často znečisťuje.

Ekológia je pre les dôleţitá.

Stojí za to čistiť les.

les

čistý ihličnatý

čistí okysličuje dýcha

Les je prírodné spoločenstvo.

hora

zemeguľa

veľká pekná

krúti pomáha miluje

Zemeguľa nás má rada.

zem

les

farebný voňavý

ţije dýcha rastie

Do lesa chodím stanovať.

hora

voda

čistá studená

šumí tečie prší

Voda tečie v rieke.

rieka

čistota

čistá pekná

čistiť zachraňovať chrániť

Čistota je veľmi dôleţitá.

poriadok

zemeguľa

zelená znečistená

obnovuje sa znečisťuje sa točí sa

Zelenomodrá zemeguľa sa

točí.

planéta

- 29 - 29

ţivot

krásny príjemný

ţije pokračuje nekončí

Ţivot ako v rozprávke.

pohyb

smeť

smradľavá špinavá

zbierať pomáhať čistiť

Smeť znečisťuje našu Zem.

odpad

zem

veľká znečistená

točí sa znečisťuje sa ničí sa

Zem musíme vţdy chrániť.

glóbus

kvet

krásny farebný

kvitne rastie odpadáva

Kvet na jar vonia.

rastlina

Tento jeden život

Kroky veľké a či malé,

Počítame roky mladé..

Bez starostí v spontánnosti,

Krútime s v tanci všetci.

Nádeje, sny a túţby

Splietame myšlienky do vrkoča,

Zasnení chvíľami v očakávaní,

Čo sa bude diať, zajtra, o mesiac..

Rozhovory neposedné a vrtkavé

S nádychom radosti, priateľskej

náklonnosti.

Vari si môţem ţelať viac?

Kroky veľké a či malé,

Počítame roky mladé..

Bez starostí v spontánnosti,

Krútime sa v tanci.

Alexandra Koreňová

Čerešne

Včera večer na ceste

našla som ja čerešne,

pri čerešniach farebné tiene,

všetky moţné odtiene.

Z tieňov začali sa vynárať zvieratá,

zarábať si oni mohli,

hotové knieţatá.

Ani len prstom nehli.

Prvý skočil zajko Hrajko

a hneď za ním koník Pejko.

Nesmie chýbať motýľ Smejko.

No a potom? Čmeliak Ferko.

Potom bola pohroma,

zatiahla sa obloha.

Na rad prišla líška sebecká,

tá vôbec nemala rada decká.

Všetci sa hneď skryť beţali,

malé vtáčky na tráve leţali.

Ale líška zbadala ich a....chrum!

Z lesa som začula uţ len šum.

Smutne sa tá báseň končí,

ale zrazu niekto skočí.

Poľovníci! Tí sem prišli!

Na prechádzku si vyšli.

Videli tú líšku sebeckú.

ŠUP! A uţ je vo vrecku.

Predsa báseň šťastne skončí,

uţ potôčik v lese zurčí.

Zvieratká si šťastne ţijú.

A čerešne? Tie poľovníci myjú.

Dobre si tí pochutnali

za prácu, ktorú vykonali!

Líška za svoje činy pyká

a sama opustená vo vreci sa myká.

Kdesi zazvonil zvonec

a uţ je básni koniec.

Romana Selešiová

- 30 - 30

Kliapurnik

MX 12 je planéta niekde

na severnom konci vesmírneho sektoru

4.29. Je to planéta, na ktorej nie je takmer

nijaký rozruch, len raz za čas sa tam objaví

nejaký vesmírny obchodník, ktorý cestuje

z planéty na planétu a obchoduje takmer so

všetkým. Na MX 12 ţije aj 14-ročný

chlapec Kladun.

Kladun si pri jednej príleţitosti od

tohto obchodníka kúpil veľmi zaujímavú

vec- vajce kliapurnika. Kliapurniky boli

zaujímavé zvieratá, tak trochu sa podobali

na slony, no ich krky boli veľmi dlhé, asi

také dlhé, ako majú ţirafy. Aj ich sfarbenie

bolo zaujímavé, hlava a krk boli fialové

a postupne sa farba menila na sýtomodrú

aţ po čierny chvostík. Kliapurniky ţili vo

veľmi nehostinnom prostredí. Stále

odniekiaľ padali, tak sa škrupiny ich vajec

prispôsobili a boli veľmi odolné, no

zároveň aj pruţné. Kladunovi sa vajce

veľmi zapáčilo, no ţivého kliapurnika ešte

v ţivote nevidel. Vlastne... on ani nevedel,

ţe je to vajce kliapurnika. Myslel si, ţe si

kúpil loptičku. Kladun bol veľký futbalista.

Ale ak si myslíte, ţe na MX 12 sa hrá

futbal rovnako ako u nás, tak sa poriadne

mýlite. V ich futbale, ktorý sa vlastne ani

nevolá futbal, ale stenobal, sa lopta odráţa

od stien miestnosti a naraz hrajú aţ 4 tímy.

Kladun si vzal loptičku, teda vajce,

na ihrisko. Keď začali hrať, vajce začalo

pukať. Hráči spozorneli, všetci prestali

hrať a prišli sa pozrieť, čo je to za čudnú

loptičku. Kliapurnik sa liahol. Keď uţ bol

celý von zo škrupiny, nastal veľký

problém. Jeden z chlapcov náhodou dával

vo vesmírnej škole na geobiológii pozor

a hneď spoznal, o akého tvora ide. „Veď je

to kliapurnik!“ vykríkol. „Klipaurnik?“

spýtal sa Kladun. „Hej! Je to kliapurnik.

Všimni si tie veľké uši a ten dlhý krk,

vidíš? A pozri sa na jeho farbu. Určite je to

kliapurnik! Veď sme sa to učili,

nepamätáš?“ Kladun sa na neho iba pozrel,

ako keby si mal všetko zo školy pamätať

a zvlášť niektoré veci, ktoré podľa neho

boli úplne zbytočné, ale nepovedal nič.

„U nás sú zakázané! Kam ho schováme?“

spýtal sa Kladuna a aj ostaných hráčov.

Bolo úplne jasné, ţe si ho nechajú, ale ako

to urobiť, aby im ho nezobrali dospeláci

a nepouţili na vedecké účely alebo ho

rovno neposlali tam, kam patrí. A ich by

poriadne potrestali. Tak to teda nie! Keď

tak rozmýšľali nad tým, čo s ním urobia,

pochopili, ţe sa o neho nemôţu postarať.

Narastie veľmi rýchlo, o pár týţdňov bude

veľký ako slon a ešte aj vysoký ako ţirafa.

Okrem toho zoţerie všetko zelené, čo mu

príde do cesty a potrebuje výbeh. Uţ

pochopili, prečo sú u nich na MX 12

kliapurniky zakázané. So smútkom

v očiach sa rozhodli, ţe ho musia

prepašovať na planétu, kde ţijú

kliapurniky a kde sa im dobre darí. Tak

chceli vyhľadali obchodníka, ktorý

Kladunovi predal vajce a predať mu ho

späť, aby ho odviezol na jeho planétu.

Spoločne sa dohodli, ţe ho budú

navštevovať, keď budú mať čas.

Tento plán mal však háčik. Museli

ho prepašovať z ihriska tak, aby si ho nik

nevšimol. Cesta k obchodníkovi viedla

popred dom starostu a popod balkón

policajta, ktorý bol veľmi náchylný na

porušovanie predpisov. Keby ich uvidel,

kliapurnika by poslal na juţný koniec

vesmírneho sektoru 4.29 a ich by dal

zavrieť do väzenia, hoci ešte neboli

dospelákmi. Počkali, kým zapadne Juna,

teda po našom slnko, a opatrne sa vydali

s kliapurnikom k obchodníkovi. Jeden

z hráčov ho vyhľadal ešte pred západom

Juna a dohodol sa s ním, kde a kedy sa

stretnú. Chlapci sa teda vydali na

nebezpečnú cestu. Prechádzali popod

policajný balkón, no našťastie ich policajt

nezbadal. Asi pozeral oknobal v MT-éčku

(to je náš televízor, ale samozrejme

vylepšený o 3D). Trochu sa oneskorili

a obchodník uţ chcel odletieť na svojej

vesmírnej lodi. Ak by sa porušil letový

plán, hrozila by mu pokuta. Keď sa uţ

zatvárali dvere na lodi, chlapci rýchlo

podali kliapurnika obchodníkovi a loď

načas odletela.

- 31 - 31

Obchodník sa vrátil znova na MX

12 aţ o tri mesiace. Vyhľadal chlapcov

a porozprával im o ich kliapurnikovi, ţe sa

má dobre a ak chcú, môţe ich za ním

zobrať cez prázdniny, pretoţe onedlho

končil školský rok. Chlapci sa potešili

a dohodli si termín. Ešte počas rozhovoru

začuli nepríjemný zvuk.

Ŕŕŕŕŕŕń. „Čo to je za zvuk?“ pýtal

sa Kladun. „Ja neviem,“ začul ešte

odpoveď. Ŕŕŕŕŕŕń. „Juraj, ale uţ aj

vstávaj!“ ozvalo sa. Otvoril som oči a....

ţiadny kliapurnik ani stenobal a uţ vôbec

nie koniec školského roka. Bol pondelok

a ja som musel vstávať do školy. Aká

škoda. Keby bol aspoň piatok.

Juraj Ševčík

Tiger s modrými očami

Ţil raz jeden vedec, ktorý sa volala

Louis Wester. Skúmal tigre a chránil ich

pred pytliakmi. Vlani sa mu podarilo

zachrániť aţ 105 tigrov. On prvý objavil

v dţungli bieleho tigra a dostal za tento

objav milión dolárov, ktoré mohol pouţiť

na jeho výskum a ochranu, ale aj na

ochranu bengálskeho tigra.

Peniaze vyuţil naozaj na pomoc

tigrom, ale jeho boj s pytliakmi bol ťaţký.

Jedného tigra zachránil a vyslobodil

z pasce, ale na druhý deň ho pytliaci aj tak

chytili. Policajti boli na nich príliš krátki.

Tigre pytliaci stiahli z koţe a tú predali za

veľkú sumu peňazí. Podobne aj mäso.

Ostávali po nich iba kosti, aj to nie všetky.

Keď Louis Wester prijímal telefonát

a dozvedel sa, ţe zas niekto zabil tigra,

ťaţko sa mu to počúvalo a nechápal, ako

môţe niekto ublíţiť takým krásnym

a vznešeným zvieratám ako sú tigre.

Jedného dňa tieţ zazvonil telefón.

Zo slúchadla sa ozvalo: „Dobrý deň, pán

Louis. Našli sme ďalšieho zraneného tigra.

Máme vám ho priniesť? Vyzerá to váţne.

Lenţe máme problém. Leţí pri ňom aj

ďalší tiger. Myslíme si, ţe je to tieţ samec.

Ten druhý zranený nie je, má však

nádherné modré oči. Musíte ho vidieť. Asi

je to nejaký nový druh.“ Louis Wester sa

vydal podľa pokynov na miesto, kde leţal

zranený tiger. Cesta mu trvala dvadsať

minút a to beţal. Hneď pribehol

k zranenému tigrovi. Vyčistil mu ranu,

obviazal ho a pod miernymi sedatívami ho

naloţili na vozík. Opatrne ho chceli

previezť na kliniku. Vtom sa ozval jeden

z muţov: „A čo s tým druhým tigrom, pán

Loius?“ Keď sa Louis obrátil, zbadal aj

druhého tigra s krásnymi veľkými

modrými očami. Akoby sa zastavil čas.

Bol nádherný a veľký. Nedokázal sa na

neho vynadívať. Začul nejaký hlas. Bol

z toho zmätený. „Aj vy ste to počuli?“

spýtal ostatných. Niektorí muţi pokrútili

hlavami, len jeden ošetrovateľ, ktorý bol

blízko tigra prikývol. Tak Louis podišiel

bliţšie. Hlas bol čoraz hlasnejší. Keď sa

priblíţil k tigrovi na vzdialenosť len

jedného metra, pochopil. To tiger

rozpráva! Tiger stále opakoval tie isté

slová: „Ďakujem, ţe si ho zachránil.“

Pozrel sa na ošetrovateľa, ale on bol ešte

stále zmätený. Rozhodol sa, ţe o tom

nikomu nepovie, aby ho nepovaţovali za

blázna, ale hklavne preto, ţe tento tiger by

sa mohol stať ľahkou korisťou. Tiger, čo

rozpráva! Nová púťová aktrakcia! Nie! To

nesmie dopustiť. Tigrovi s krásnymi

modrými očami dal meno Tristan. A o jeho

tajomstve vedel iba on.

Nebolo to ich jediné stretnutie

a vţdy, keď stretol tigra s modrými očami,

našiel ho pri inom zranenom tigrovi. Volal

o pomoc, aby ľudia zranenému tigrovi

pomohli. Louis Wester vedel, ţe Tristan

nie je obyčajný tiger. Niekoľkokrát mu

zrazu zmizol spred očí a inokedy sa zas

záhadne zjavil. Potom ho niekoľko rokov

nevidel. Zakladal kliniky, kde ošetrovali

zrazené tigre, ale aj iné zvieratá a čas

plynul.

Keď oslavoval svoje okrúhle

narodeniny, modrooký tiger sa objavil pred

jeho chatrčou. Povedal iba jedno slovo:

„ĎAKUJEM.“ Potom sa rozplynul

a modrý prach odvial vietor smerom

k dţungli, kde tiger mnoho rokov pomáhal

zraneným kamarátom.

Natália Nováková

- 32 - 32

Zakázaná chémia

Úplne obyčajný deň v škole. Ţiaci

ôsmej triedy mali chémiu a poctivo

pracovali na pokuse z organickej chémie.

Vtom učiteľke zazvonil mobil. „Áno, áno

za chvíľu tam budem!“ Obrátila sa na

ţiakov. „Ţiaci musím si súrne niekde

odskočiť. Pekne si robte pokus, len mi tu

nič nevyveďte a hlavne sa nedotýkajte toho

prístroja vzadu v kúte,“ prísne rozkázala.

„Jasné, nebojte sa, pani učiteľka,“

s úškrnom povedal Majo. Vzápätí čo

učiteľka odišla, Majo sa postavil z lavice.

„Ani na to nemysli!“ skríkla naňho Beáta.

„Pani učiteľka nám jasne povedala, ţe si

máme robiť pokus.“ „Čuš ty bifľa!“

zakričal po nej Kubo a rozbehol sa

k Majovi. „Ukáţ, kde sa to zapína? Vyzerá

to super!“ celý bez seba povedal Kubo.

„Pozri Kubo, tu je nejaké malé tlačidlo!“

Vtom Beáta pribehla a snaţila sa ho odtiaľ

odtrhnúť, no nechtiac drgla do Kuba. „Do

kelu, či si to urobila?!“ nervózne povedal

Kubo, keď sa celá trieda začala triasť.

Ţiaci v panike pustili kadičky a začali sa

schovávať v skriniach s pomôckami. „Uţ

sú tu! Prišli si po nás mimozemšťania!“

nariekala Kata. „Hlavne nepanikárte!“

situáciu sa snaţila uspokojiť Beáta, zatiaľ

čo Kubo a Majo sa snaţili vypnúť iskriaci

stroj vodou. No stroj sa začal ešte viac

otriasať. „Nie nerobte! Čo vám šibe ?“

kričala Beáta a chcela ich odtiaľ odstrčiť.

No vtom „PAF“. Boli preč. Za sebou

nechali len zničený stroj a po nich nebolo

ani stopy. V triede ostalo ticho, iba Katu

bolo počuť nariekať. Učiteľka otvorila

dvere a z jej výrazu tváre bolo vidno, ţe

vie, čo sa stalo.

Teleportácia netrvala dlho. Ani sa

nenazdali a zrazu sa ocitli v tme. V prudkej

rýchlosti padli na zem a snaţili sa

spamätať, kde vlastne sú. „Je tu šero,

vidím iba stromy,“ povedala Beáta.

„Počujete ma... ehm... haló“ so strachom sa

spýtala Beáta, keď sa zrazu niekto

rozkašľal. „Tu som!“ ozval sa Kubo spod

kopy lístia. „Chvalabohu, veľmi som sa

bála, ţe tu ostanem sama. Nie, ţe by som

sa o teba bála alebo niečo také, si nemysli.

A kde je vlastne Majo?“ Kubo a Beáta sa

pustili do pátrania. Ako kráčali, videli

okolo seba dosť zvláštnych ľudí. Cítili sa

ako v stredoveku. Ţeny mali oblečené

veľké čipkované šaty a vlasy mali

vyčesané dohora. Okolo nich sa

pohybovali koče a budovy vyzerali dosť

staré a nemoderné. „Neviem, kde sme, ale

mám pocit, ţe v 21. storočí isto nie,“

uvaţoval Kubo. „Kubo, prosím, uštipni

ma, nech viem, ţe je to len sen...AU!“

„Zdá sa ,ţe nie.“ So smiechom povedal

Kubo. „Ako sa môţeš v tejto situácií

smiať? Pred chvíľou sme videli, ako

predali jedného chlapca do otroctva.

Chceš, aby sa to stalo aj nám?!“

rozhorčovala sa Beáta. „Veď dobre, kľud.

Aspoň jeden z nás musí byť pozitívny.

A keď uţ, tak aj tebe sa zdalo, ţe ten

chlapec, ktorého predali vôbec nepasoval

do tohto stredoveku? Neviem ako to mám

povedať, ale prišiel mi dosť moderne

oblečený. Tie dţínsy, károvaná košeľa

okolo pása...“ Obaja na chvíľu zastali

a pozreli sa na seba s hrôzou. „Nemal ná-

náhodou také veci aj.. Majo?“ Zhrozene sa

pýtala Beáta, aj keď odpoveď poznala. Len

sa chcela presvedčiť, či Kubo nepovie nie.

„Áno mal! Ako je to moţné, ţe nám to

vtedy nedošlo? Beţné dieťa zo stredoveku

by tak nebolo oblečené! Čo budeme teraz

robiť? Bea.. si v poho? Čo ti je? Prečo si

zakrývaš tvár? Nebodaj plačeš? A nebodaj

kvôli Majovi. Ale vtedy keď si ma

nevedela nájsť pod tou kopou lístia si

nerevala.. čo si doňho?“ „Preboha Kubo!

Jasne, ţe nie, len sa bojím. Čo keď sa to

isté stane aj nám? A premýšľal si nad tým,

ako sa dostaneme domov?“ „Radšej na to

nemyslím. Nemyslím si, ţe máme nejakú

šancu dostať sa naspäť domov. Čo si

myslíš, ţe zrazu z atmosféry spadne pani

učiteľka so ţiakmi a prídu nás zachrániť?

Nebuď hlúpa!“ „Hlavná vec, ţe ty si ten

pozitívny ako si tvrdil.“ „Dobre, nerieš to,

hlavne by sme mali ísť hľadať Maja. Aj

keď vôbec netuším, kde by mohol byť, keď

sme ho videli asi pred pol hodinou a uţ si

- 33 - 33

ani nepamätám, kde to presne bolo. Vyzerá

to tu všetko rovnaké,“ sťaţoval sa Majo.

„Ja si to trochu pamätám, aj tak nám

neuškodí vrátiť sa naspäť a dúfať, ţe tam

niekde bude blúdiť.“ Po pol hodine chôdzi

povedala váhavo Beáta: „Ehm.. myslím si,

ţe tu by malo byť to miesto, kde sme ho

videli.“ „Skúsime sa tu v okolí niekde

poobzerať. Skús hľadať niekoho moderne

oblečeného,“ povedal Kubo. „Ty si myslíš,

ţe ho odvtedy neprezliekli? Veď ak ho

predsa zajali, uţ dávno by mu vymenili

oblečenie.“ „Tak myslím si, ţe to bude

ťaţšie neţ som si myslel.“ Po dvoch

hodinách hľadania povedal Kubo: „Bea, ja

uţ nevládzem, som dehydrovaný a hladný.

Poďme sa aspoň niekde napiť a chvíľu si

oddýchnuť.“ „Máš pravdu. Poďme sa napiť

k tej fontáne a na chvíľu sa tam aj oprieme

a oddýchneme si.“ Ako Bea a Kubo prišli

k fontáne, zastal pred nimi koč. Vystúpil

z neho starší muţ a niečo im hovoril.

Nerozumeli mu, lebo rozprával po latinsky.

Ani sa nestihli spamätať a schmatol ich do

koča. „Nie! Nechaj nás!“ kričala po ňom

Beáta. Muţ ich posadil a zaviazal im ruky

a ústa. Hovoril im, aby ostali v koči

a nesnaţili sa utiecť, kým on niekam

odišiel. Nerozumeli mu, ale podľa jeho

pohľadu ho pochopili. Hneď ako muţ

odišiel, Bea a Kubo hodili po sebe

vystrašený pohľad, ktorý jasne hovoril:

„Musíme vymyslieť plán.“ Ale so

zviazanými rukami a ústami moc toho

nevymyslia. Koč bol presklený, takţe

mohli z neho všetko vidieť, aj to, či sa muţ

vracia. Dúfali, ţe im nejaký človek

pomôţe, ale kto by pomohol deťom

v zajatí? Veď by pravdepodobne prišiel

o hlavu. Videli, ţe sa muţ s niekým

rozpráva pred veľkou drevenou budovou,

vyzerala ako krčma a vedľa nich sedel na

lavičke chlapec. Keď si muţ všimol, ţe nič

nerobí, dal mu do rúk metlu. Chlapec začal

zametať celé námestie a pomaly sa blíţil

ku koču. Uţ mu bolo vidno lepšie do tváre.

„Majo,“ kričala Bea a pozerala sa von

oknom na chlapca. Kubo najprv nechápal

čo myslí, ale keď sa pozrel von oknom,

videl chlapca. „Majo“ tieţ kričal. Chlapec,

ktorý zametal bolo Majo. Bea a Kubo sa

začali v koči prudko hýbať, aby si ich

chlapec všimol. Nohy nemali zaviazané

takţe kopali a skákali ako sa len dalo.

Našťastie si ich Majo všimol a rozbehol sa

k nim. Otvoril dvere koča a snaţil sa ich

rozviazať.

Vtom si ich uţ všimol aj muţ, čo ich

zajal a rozbehol sa k nim, no deti stihli uţ

dávno ujsť a muţ by ich nedobehol. „Majo,

ďakujeme!“ zakričala naňho Bea a objala

ho. Kubo chcel na to niečo povedať, ale

radšej si zahryzol do jazyka. „Našťastie

sme uţ všetci spolu. Viete, ako som sa

o vás bál?!“ „Aj my o teba, ale ako sa

dostaneme teraz dom...“ nestihol

dopovedať Kubo. „Aj vy to počujete?“

Deti sa obzreli a za sebou videli ako k nim

uteká skupina ľudí. Nevyzerali ako ľudia

zo stredoveku. Boli moc moderne

a farebne oblečení a kričali niečo ako:

„Heej, to sme my!“ Keď sa skupinka ľudí

dostala k nim bliţšie, Majo, Kubo a Bea

mohli vidieť, ţe je to pani učiteľka spolu

so ţiakmi. „Kubo, Bea, Majo!“ kričali na

nich ţiaci. Aj Kubo, Majo a Bea sa k nim

rozbehli s veľkým úsmevom na tvári. Keď

videli, ako pani učiteľka drţí v ruke stroj,

vedeli, ţe majú nádej dostať sa späť.

„Poďte deti, chytro, aby ma tu títo ľudia

ešte neobvinili z čarodejníctva. Chyťte sa

za ruky!“ PAF! a boli preč. Tí ľudia, ktorí

to videli, majú pravdepodobne menšiu

traumu, ale to nevadí.

Keď sa zas objavili v triede, pani učiteľka

prišla ku Kubovi a Majovi a zahľadela sa

im do očí. „Mrzí nás to. Bola to nehoda,

fakt!“ neopätoval pohľad Kubo. „Keď

druhý raz poviem, aby ste niečoho

nedotýkali, tak ma láskavo poslúchnite.

Pokazili ste si prekvapenie. Strojom ste

mali cestovať aţ na konci školského roka,

ale keďţe ste si predčasne urobili školský

výlet, tak smola,“ povedala pani učiteľka.

„Čoooo?“ ozvala sa celá trieda. „Prosíííím,

poďme ešte raz,“ prosíkali, no pani

učiteľka sa len potmehúdsky usmiala

a odišla z triedy, lebo uţ dávno zvonilo.

Alexandra Koreňová

- 34 - 34

Nešikovnosť bociana

Jedného nepekného dňa, keď

kvapky daţďa padali na zem a hrali

prekrásnu melódiu som stála premočená

v strede lúky. Hľadala som prístrešie.

Zrazu som zbadala malú chalúpku,

hostinec. Priblíţila som sa k nej

a pomaličky som otvorila dvere. Všade

navôkol bolo ticho a ticho. Všetci hľadeli

do televízie alebo sa drţali na internete.

Bolo mi aţ do plaču, keď som to videla.

Spravila som pár krokov dopredu,

naklonila som si hlavu a prihovorila som

sa ľudom, čo sedeli pri televízore. Snaţila

som sa upútať ich pozornosť, ale márne.

A tak som si sadla k pultu a začala som

rozprávať dúfajúc, ţe si ma niekto

vypočuje.

„Ľudia nás súdia podľa účesov

a fráz, no netušia, čo sa v nás naozaj

skrýva. Poviem vám príbeh o jednom

dievčatku menom Anička, ktorá zaţívala

všelijaké dobrodruţstvá a rôzne bolestivé,

ale aj šťastné príhody. Nalejte si pivko,

napnite si uši a počúvajte pozorne!“

Všetko má svoj koniec, a tak aj

meče ukuté z tvrdého ľadu sa pomaly

menia na vodu. Ľadové kráľovstvo sa mení

na uplakanú krajinu. Rieky, ktoré trávili

štvrtinu roka vo väzení v priehľadnej

truhle, sa pomaly dostávajú von na slobodu

a šteľujú si vrtuľu, aby rozbehli tok.

Vzduch voňal svieţou zeleňou, stromy sa

pýšili novými púčikmi a sťahovavé vtáčiky

prilietali a sadali si do korún stromov, aby

im spievali oslavné piesne. Bociany sa

hneď pustili do roboty. Lietali vysoko ku

oblakom, krúţili nad zemou a čakali, kým

im obláčiky zabalia zásielky do bielych

plachiet, aby ich mohli zaniesť do rôznych

rodín.

Jednou zásielkou bola aj Anička.

Vytvoril ju oblak Belko. Lenţe sa stala

jedna malá chybička. Poistky vypovedali

svoju sluţbu a Belko stratil svoju čarovnú

moc, a tak Anička ostala mohutnejšej

postavy. Mala krásne priehľadné modré oči

ako oceán a oplývala blonďavými vlasmi.

Síce nemala ešte zúbky, no hrýzla

poriadne. Navonok vyzerala ako anjelik,

ale vo vnútri sa ukrýval diablik. Bola to

malá beťárka. Uţ na ceste do nového

domova pohrýzla bociana Fera do nohy.

Ááách, ten ale jačal. Vtom vzruchu pustil

Aničku, ktorú zachytili konáre jablone

kvitnúcej na záhrade u Retarďákov. Listy

si ju zavinuli do koruny stromu

a schovávali ju pred bocianom Ferom. Fero

ju hľadal a hľadal, no nenašiel. Čas letel a

uţ stratil trpezlivosť a nádej, ţe ju nájde,

a tak sa vrátil po ďalšiu zásielku s obavami

a pocitom viny. Bál sa, ţe ho vykričia

a dostane padáka.

Na druhý deň Anička začala tuho-

tuho plakať. V gatiach sa jej urobilo pudlo

s bobkami. Bola pokakaná. Plač sa ozýval

na kaţdom kútiku záhrady. Začula ho teta

Zuzana Retarďákova, ktorá vlastnila

záhradku, na ktorej kvitli jablone. Zuzanu

prekvapil plač. Bola zvedavá, tak sa šla

pozrieť, čo za čudo plače v jej záhrade.

Išla, išla a plač bol čoraz silnejší. Prišla na

koniec záhrady, tam stála jedna

z najkrajších jabloní. Pozerala sa do

koruny stromu, no nič nevidela. Obehla

okolo stromu a stále nič. Vtom sa kukla na

vrchol koruny a tam zazrela bielu plachtu,

v ktorej plakala Anička. Zobrala si palicu,

čo leţala vedľa stromu a začala do tej

bielej veci pichať. Pichala, pichala

a nakoniec tam ostala malinká dierka. Plač

bol silnejší a zvedavosť Zuzany bola

väčšia a väčšia, a tak nabrala sily

a poriadne do balíčka štuchla. Jóój, ani

nečakala, čo sa stane. Pichla aţ tak tuho, ţe

pretrhla plachtu a prenikla aj do plienky

plnej bobiek. Celý ten obsah plienky

vypadol na ňu. „ÚÚFF, to je ale náloţ ako

kopa od slona. A ten smrad? Ajááááj, ako

týţdeň neumyté nohy. Fuj,“ skríkla Zuzana

a odhodila palicu. Takmer nič nevidela,

pretoţe všetko jej padlo do tváre. Pfff!

Smrad bol cítiť všade na okolí. Strčila si

ruku do vrecka a pátrala po vreckovkách.

Nemala ich, a tak si odtrhla kúsok listu

z jablone, ţe sa ním utrie. Keď uţ bola

čistá ako decká ritka, pozrela sa znovu na

vrchol koruny a podivne vykríkla:

„Dieťa!“ Okamţite zareagovala a začala sa

- 35 - 35

štverať na strom. Konáre praskali a pukali

pod toľkou váhou. (Zuzana tieţ nebola

najchudšej postavy.) Uţ aj diabetológ jej

vravel, nech sa trošku krotí a nech do seba

toľko jedla netlačí, pretoţe jej hrozí

cukrovka. Po nejakých minútach sa

konečne spotená a udychčaná dostala ku

Aničke. Zobrala si ju na ruky a pomalinky

zliezala dolu zo stromu. Potom s ňou šla

do kuchyne. Narýchlo si umyla tvár a ruky.

Potom poloţila Aničku na stôl a začala ju

prebaľovať. Popritom si hvízdala a ani

nečakala, čo sa jej ešte prihodí. Anička

pocítila volanie prírody. Potrebovala cikať.

Zuzana sa uţ dnes nemusela kúpať, pretoţe

ju zasiahli doslova Niagarské vodopády od

Aničky. Skoro sa utopila. Utrela sa

uterákom a znovu sa pustila do

prebaľovania. Dala Aničke najesť a celý

deň sa jej venovala, aj napriek tomu, ţe

mala svojich vlastných štyroch

nezbedníkov. Boli to beťári aj beťárky.

Neustále nalievali starej mame do čaju rum

a stará mama sa mohla len čudovať, kde

zabudla svoju protézu. Hodiny tikali, tik-

tak. Deň plynul rýchlo. Prebehlo poobedie,

slniečko zašlo za veľké hory a vymenil ho

kráľ nočnej oblohy, Mesiac. Okolo siedmej

večer prišiel domov upracovaný otec Rišo.

Čudoval sa, čo to je za nový prírastok,

však ţiadny pivný súdok sa v ich rodine

nenarodil. Jeho manţelka Zuzana mu

všetko porozprávala. Spolu sa dohodli, ţe

si dieťa nechajú. Však ďalší hladný krk

rodine neuškodí, ale donesie veľa radosti,

lásky a nových dobrodruţstiev.

Páči sa vám zatiaľ môj príbeh?

Vypili ste pivko aţ do dna? Ak nie,

pokračujem ďalej! Vtom som začula

prenikavý hlas z tretieho radu „Drţ hubu,

chceme pozerať film!“ Urazila som sa a šla

som cez ten najväčší lejak domov.

Povedala som si, ţe sa uţ viac do tohto

hostinca nevrátim a príbeh o Aničke im

nedopoviem.

Veronika Smiešková, 9. ročník

Druhá šanca

„Kde toľko trčíš, meškáš uţ 20 minút,“

počula som zo stajne kričať uja Matúša.

„Doma som musela poumývať riady, tak sa

uţ toľko nehnevajte. Vyčistím box,

osedlám a prídem.“ Vţdy je taký

netrpezlivý a pritom som meškala len 10

minút.

Keď sme zašli za bránu a pred nami

boli nekonečne dlhé lúky, ujo Matúš uţ aj

zabudol, ţe sa hneval. Cválali sme po

lúkach, kým nám cestu neskríţila banda

blbcov. Je to známa firma v našej dedine,

kaţdý piatok a niekedy aj soboty sa

schádzajú v altánku pod lesom, kde sa

následne opijú a potom prídu hádzať ku

ranču fľaše po koňoch. A pretoţe majú

rodičov na dobrých miestach, nemá

význam niečo proti tomu podniknúť, iba

ich odohnať. A čo je na tom najhoršie,

patrí medzi nich aj moja sesternica Sandra.

Ona je síce fajn ale keď je s nimi, nie je jej

rady ani pomoci.

Po vychádzke a nepríjemnom

záţitku som prišla domov. Najedla som sa

a prišla som do obývačky. Oco si čítal

nejaké noviny a mama si lakovala nechty.

Rozvalila som sa na gauč a zapla telku.

Keď mi v tom mama zobrala z ruky

ovládač a vypla mi ju. Ostala som na ňu

len prekvapene čumieť. Oco poskladal

noviny a aj s mamou sa na mňa pozreli.

„Vieš s mamou si potrebujeme niečo

vybaviť a vrátime sa aţ v nedeľu, takţe ťa

bude stráţiť Sandra.“ Pri tom mene ma

zamrazilo. Kebyţe je tu so mnou sama, tak

by mi to nevadilo, určite si dovlečie

kamarátku. Ale čo s tým narobím, len

dúfať, ţe tu nikoho nedotrepe.

Ráno som sa zobudila na zvuk

zvončeka. Prišla Sandra a hneď, ako ma

uvidela, zakričala na celý panelák: „ Čau

Monča, uhm sorry za ten včerajšok, keď sa

chalani opijú, tak niekedy nevedia, čo

robia.“ Nemala som chuť jej odpovedať,

a preto som len prevrátila oči.

Sadli sme si ku telke a pozerali film

dovtedy, do kým nám nezazvonil zvonček.

Stuhla mi krv v ţilách, určite je to jej

- 36 - 36

kamarátka. So zaťatými zubami som išla

otvoriť dvere. Ako som ich otvárala, tak

som cítila pach alkoholu a známy smiech.

Keď som ich otvorila úplne, skoro som sa

prepadla pod zem. Bola to tá banda blbcov,

ktorá hádţe po koňoch fľaše. Uţ sa začali

pomaly presúvať do nášho bytu, ale ja som

to uţ nevydrţala a skríkla som na celý

dom: „Sandra! Okamţite vyhoď von túto

zver alebo vypadni aj s nimi!“ Sandra len

s prevrátenými očami vyhnala bandu za

naše dvere a rozprávala sa s nimi na

chodbe paneláku. Po desiatich minútach

vošla dnu s nápadom, aby som išla s nimi

na altánok. Rázne som to odmietla, ale ona

mi na to povedala, ţe je jej to jedno a ţe ja

budem mať zle, keď neposlúchnem. Tak

som celá nahnevaná vypochodovala z dverí

za mojou sesterničkou.

Cestou na altánok si zo mňa stále

robili srandu, ţe som kobyla a pýtali sa ma,

či viem beţať tak rýchlo ako môj kôň.

Keďţe som melancholik, ovládla som sa,

ale keď si začali robiť srandu z môjho

koňa, to som nevydrţala a strelila som

dotyčnému facku. Ten sa, samozrejme,

nahneval a ako trojročné decko sa do mňa

pustil aj s jeho kamarátom. Udreli ma

a bolelo to, ale nedala som to najavo.

Našťastie som sa vynašla a kopla som ich

na najbolestivejšie miesto. Obidvaja sa

zohli a začali kňučať ako malé deti.

S pocitom víťazstva som sa vybrala

domov. Ale po pár krokoch som trochu

zneistela, samozrejme, som to nedala

najavo, ale zľakla som sa toho, ţe keď ho

nabudúce uvidím, ublíţi mi a ešte viac.

Keď sa rodičia v nedeľu vrátili, nič

som im nepovedala. Nechcela som na

Sandru bonzovať, nie som taká. Mama

však vycítila, ţe čosi nie je v poriadku.

V pondelok ráno, skôr, ako som šla do

školy, si ma zastavila vo dverách a priamo

sa spýtala: „Čo sa cez víkend stalo?“

„Nič,“ zaklamala som. „Klameš. Vieš, ţe

to neznášam,“ mama mi pozerala rovno do

očí. „Uţ nechcem, aby na mňa Sandra

dávala pozor, keď ste preč. Nie som uţ

malá, to ona potrebuje, aby na ňu niekto

dával pozor. Uţ musím ísť, lebo prídem

neskoro,“ povedala som a otvorila

vchodové dvere. Mama mi v ten deň uţ nič

nepovedala k tejto téme.

O pár dní neskôr sa však k nej

vrátila. „Sandru dnes odviezla polícia, aj

nejakou bandou opitých ich nastrkali do

auta. Mali s nimi čo robiť traja policajti,“

začala mama. „Viem o tom, preto som

nechcela, aby ma stráţila,“ povedala som.

„Prečo si nič nepovedala?“ vyčítala mi

mama. „Nechcela som donášať a.... vieš,

ona je vlastne v pohode, ale to oni ju

nahovárali. Moţno aj dobre, ţe sa to takto

skončilo. Snáď sa spamätá,“ odpovedala

som.

Keď Sandru na druhý deň pustili,

doma mala peklo. Rodičia jej dali zaracha

a musí navštíviť poradňu pre alkoholikov.

Trápne. Nezávidím je to, ale mala si to

skôr uvedomiť. najhoršie na tom je, ţe to

vie celá dedina a kaţdý po nej tak divne

pozerá. Zašla som teda za ňou. „Čau,“

ozvala som sa, keď som vošla k nej do

izby. Sedela pri okne a čumela doblba.

„Ahoj,“ ani na mňa nepozrela. „Odo mňa

to nemali, ja som nikomu nič nepovedala,“

povedala som hneď, aby bolo jasno.

„Viem, to kvôli tým koňom. Jedného sme

zranili a potreboval veterinára. Ten to

oznámil. Somári! Koľkokrát som im

hovorila, aby to nerobili! Nedali si

povedať. Ešteţe som s nimi vtedy nebola,“

vyţalovala sa. „Uţ s nimi nechcem nič

mať. Veľmi ma mrzí, ako sa k tebe minule

správali. Prepáč. Je mi to fakt ľúto,“

dodala.

„To nič, veď sme rodina. Musíme si

pomáhať. Dokedy máš zaracha?“ spýtala

som sa, lebo mi čosi napadlo. „Mesiac. To

som ešte dobre obišla, ţe nie do konca

ţivota, lebo otec dal aj taký návrh,“

konečne sa otočila a pozrela na mňa.

„Dobre. Čo ty na to, keby sme potom šli

spolu k tým koňom a uvidíš, moţno by sa

ti to páčilo. Je to rozhodne lepšie, ako

opíjať sa a nechať sa odviezť pred celou

dedinou policajtmi,“ navrhla som. „A vieš,

čo? Máš pravdu. Poď, ideme dole,“

tentoraz skrsol nápad v jej hlave. „Otec,

rozmýšľala som. Tým koňom chalani

- 37 - 37

ubliţovali. Nejako by sme to mali odčiniť,

hoci ja s tým nič nemám. Nemohla by som

si odpykať trest tak, ţe tam budem chodiť

pomáhať?“ opýtala sa. Otec sa pozrel

najprv na Sandru, potom na mňa a potom

na Sandrinu mamu. Aj ona sa na neho

pozrela. „Ţe som sa ja doţil aj rozumnej

myšlienky od teba, som teda nečakal. To si

vymyslela ty?“ obrátil sa na mňa. „No...

nie celkom. Ja som Sandre len nevrhla, ţe

by sme tam mohli zájsť spolu, keď jej

skončí domáce väzenie. Zvyšok vymyslela

ona,“ povedala som úprimne. „Dobre.

Zavolám tam, myslím, ţe nebudú mať nič

proti, potom ti poviem. Zatiaľ choďte do

izby,“ zavelil Sandrin otec, ktorý sa ešte

hneval.

O pár minút zaklopal na dvere

a vošiel. „Tak je to dohodnuté, zajtra

o 15.00 vás tam čakajú. Celkom sa potešili.

Dostávaš druhú šancu, tak ju nepremárni,“

povedal a odišiel. So Sandrou sme sa na

seba pozreli. V očiach jej zahrali slzy

a odpovedala dverám: „Nepremárnim.

Neboj sa.“

Petra Keprtová

Ako vznikla rieka Váh

Kedysi dávno ţila kráľovná, ktorej sa

narodila princezná. Bola veľmi pekná. Raz

sa vybrala prejsť do lesa. V tom zbadala

poľovníka, ako kŕmi srnky pri krmelci. V

tej chvíli sa doňho po uši zamilovala, ale

nikomu to nepovedala. Časom jej to nedalo

a porozprávala sa s mamou. Kráľovná sa

len chytala za hlavu a nahnevaná

povedala:,,Nedovolím aby moja dcéra,

ktorá je budúca kráľovná sa vydávala za

takého sedliaka!" Od tej chvíle sa

princezná chodila vyplakávať do lesa. Z jej

sĺz vznikol prameň a z prameňa aj rieka

Váh.

Peter Bačkor

Ruža a orchidea

Bola raz ruţa a orchidea, boli to najlepšie

priateľky. Často sa rozprávali o tom, kedy

kvitnú a v akej pôde sa im najviac darí, aký

úţitok z nich majú ľudia.

Ruţa hovorila: "Ľudia ma pouţívajú ako

narodeninový darček a som na to hrdá, ale

sa ma boja aj odstrihnúť, lebo moc

pichám."

Orchidea švitorila: "Ja pochádzam z Ázie

môţem dorásť do výšky aţ 30-60cm. Som

izbová rastlina a som dosť pyšná,

priznávam si to."

Ponaučenie: kaţdý máme na seba svoj

názor.

Petra Huráková

Kamarátstvo

Raz ţil v jednej záhrade prekrásny tulipán,

ktorý bol veľmi pyšný. Po čase prišli dve

sedmokrásky.Tulipán sa im vysmieval, ţe

sú malé a škaredé. Ale sedmokrásky sa

nedali, povedali mu, ţe aj keď sú malé, ale

majú jedna druhú a on nemá

nikoho.Tulipán sa urazil a zvädol. V

záhradke ţili len sedmokrásky.

Poučenie: Kamarátstvo je viac ako krása.

Sára Kuricová

Slnečnica

Krásna slnečnica sa raz rozhodla všetkých

presvedčiť, ţe je krajšia na svete. Vybrala

sa na cestu okolo sveta. Kaţdému, koho

stretla tvrdila, ţe je oveľa krajšia ako

slnko. Keď prišla noc, slnečnica si ľahla na

zem a zaspala. Keď sa ráno zobudila celá

zhrozená zistila, ţe nemá na sebe ani

jedného zrnka. Uţ nevyzerala ako

krásavica, skôr pripomínala strašidlo.

Ponaučenie: Nik sa nemá chváliť, ţe je

krajší ako ten druhý, pretoţe krása je

dočasná.

Terézia Fajtová