Perla diecézy BrixenPerla diecézy Brixen

Jozef FreinademetzJozef Freinademetz

Narodený v Oies, južné Tyrolsko 15. apríl 1852

Narodený v Oies, južné Tyrolsko 15. apríl 1852

Jeho rodičia:

Ján Mathias Freinademetz a

Anna Maria Sottvalgiarai

Rodina s 13 deťmi – Jozef alebo „Ujöp” bol 4. dieťaťom

Jeho rodina bola hlboko veriacou rodinou:

Jeho otec často kľačal pred domácim oltárom: deň sa začínal modlitbou „Anjel Pána“ a končil rodinným ružencom.

Každá dôležitá práca, napr. oranie poľa,sa začínala modlitbou.

Každá dôležitá práca, napr. oranie poľa,sa začínala modlitbou.

Jeho otec putoval každý týždeňk starobylej kaplnke Svätého kríža.

Jeho otec putoval každý týždeňk starobylej kaplnke Svätého kríža.

Jozefova rodina žila jednoduchým životom; od detstva si zvykal nanamáhavú prácu.

Hlboká viera, zmysel pre obetu a láska ku krížu boli vzácnym dedičstvom,

ktoré Jozef získal doma.

Hlboká viera, zmysel pre obetu a láska ku krížu boli vzácnym dedičstvom,

ktoré Jozef získal doma.

Odišiel do seminára v Brixene

Stredná školav Cassianeu -1862 – 1872

Jozef mal vynikajúci talent na jazyky.V triede vynikal usilovnosťoua talentovanosťou.

V Jozefovi klíčila myšlienka stať sa misionárom. V r. 1872 vstúpil do veľkého seminára.

Keď bol v seminári, napísal svojej rodine: „Z Božej milosti som v poriadkua šťastný. Seminár mi dokonale vyhovuje.“

„Napriek svojej mladosti Freinademetz

bol veľmi vyrovnaný a zrelý človek.

Správal sa prirodzene,

ale vždy sa dokonale ovládal.“

(od priateľa spolužiaka, Stemberger)

V strednej škole aj v seminári mal Jozef učiteľov, ktorí udržiavali dobré vzťahy s misionármi.

„Deti si prosili chlieb,a nebolo, kto by im ho

lámal“ (Nár 4,4). Tieto slová, ktoré počul počas liturgie Veľkého

piatku mu nedali oddýchnuť.

Cítil sa, akoby počul plač pohanských detí.

25. júla 1875 bol Jozef vysvätený za

diecézneho kňaza.

1876 – 1878 bol kaplánom vo farnosti vo farnosti sv. Martina

v dolnomGaderskom údolí.

Svojou príťažlivou povahou si Jozef získal srdcia mladých i starých. Bol

dobrým učiteľom a kazateľom.

Svojou príťažlivou povahou si Jozef získal srdcia mladých i starých. Bol

dobrým učiteľom a kazateľom.

Aj keď mal rád týchto ľudí a svoju službu, pokračoval v rozlišovaní svojho misionárskeho povolania.

Aj keď mal rád týchto ľudí a svoju službu, pokračoval v rozlišovaní svojho misionárskeho povolania.

Jemný Boží hlas, prehovoril k nemu prostredníctvom diecéznych novín a nabádal ho, aby sa stal misionárom.

Jozef sa vrúcne modlil, aby správne pochopil toto volanie.

Vo svojom liste Arnoldovi Janssenovi píše:

„Často som hľadal radu v modlitbe k Ježišovmu Najsvätejšiemu Srdcu.Moja túžba byť misionárom sa v týchto chvíľach stávala silnejšou. Prijal som to ako znamenie, že mám prijať Božie volanie k tomuto vznešenému povolaniu.“

(28. feb. 1878)

(4. júla 1878 – prepúšťací list z diecézy)

„Ako biskup Brixenu hovorím NIE;ale ako katolícky biskup hovorím ÁNO. Zoberte môjho synaa urobte z neho dobrého misionára. Áno, v ňom vám dávam perlu mojej diecézy.“

Spýtali sa biskupa Gassera a on odpovedal:

27. augusta 1878 Jozef Freinademetz

prišiel do Misijného domu v Steyli.

„ V Steyli som našiel môj druhý domov, ktorý hlboko milujem. Teraz ma Boh volá do tretej vlasti, ktorá je za morom. Túžim nasledovať jeho volanie, Zanechajúc všetko, k čomu som ešte pripútaný, a dať sa úplne do jeho služby.“

(List napísaný jeho rodine)

„Tichý hlas z diaľky“, ako ho sám opísal, ho presviedčal, aby išiel do misií, a on povedal:

„Musím ísť! Boh si to praje!“

Po krátkom pobyte v Misijnom dome Jozef začal noviciát,

počas ktorého sa pripravoval na odchod do Číny.

2. marca 1879 boli poslaní prví misionári z Misijného domu do

Číny.

Ján Krstiteľ Anzer Jozef Freinademetz

Jozef pociťoval bolesť z odchodu a smútok za

domovom. Svojmu priateľovi

Mathiasovi Thalerovi napísal:

„Niekedy je pre mňaveľmi ťažké žiť, ďaleko od mojej vlastia hľadať novú vlasť, v ktorej budem musieťzačínať úplne od začiatku ako dieťa. Bol som šťastný s mojimi dobrými Ladinčanmi. Za nič, by som nepriniesol takúobetu. Robím to iba premôjho drahého Pánaa Boha, a pretobudem šťastný...“

Hongkong 1890

Počas cesty do Číny Jozef skúmal svoje vnútro do hĺbky a svoje pocity opísal slovami: „…počas týchto posledných dní mi dáva náš milujúci Otec jednu alebo druhú z týchto horkých kvapiek: pocit opustenosti a skleslosť. Zdá sa, akoby sa ma zmocnilo akési znechutenie.“

20. apríla 1879 Jozef a Anzer vykročili na čínsku zem.

Jozef dostal nové meno –“Fu Šen-fu”,

čo znamená „Šťastný kňaz“.

„O mne sa nedá povedať nič zaujímavé,

možno až na to, že počas posledných

troch týždňov nosím čínske oblečenie s bielymi ponožkami,

krátkymi bielymi nohavicami, čínskou

tógou a mám vyholenú hlavu.“

(Hong Kong 1880)

Jozef sa chcel čo najskôr stať „všetkým pre všetkých“. Venoval veľa úsilia učeniu čínštiny.

Ťažko prijímal Číňanov. Ovládli ho negatívne názory a predsudky o nich a ich náboženstve. Chrámy nazýval „satanovými pagodami“. Číňania nie sú schopní vyšších pohnútok…sú materialisti…“

Po prechode do Južného Šantungu, Jozef začína postupne získavať pozitívnejší vzťah k Číne a jej

ľudu. V r. 1883 píše:

„Aj keď sú chudobní, jednoduchí ľudia majú

zvyčajne dobré spôsoby a sú zdvorilí…Keď prídete

do domu, aj keby to bol dom úplne cudzieho

človeka, každý sa postaví; keď odchádzate,

odprevádzajú vás na kúsku cesty. Aj ten najotrhanejší žobrák je oslovovaný ako

brat, bratranec, alebo pán.”

„Milujem Činu a Číňanov a som pripravený tisíckrát zomrieť za nich.“

Krok vpred v zmene jeho postoja; o pár rokov neskôr píše svojej rodine:

Každú misionársku činnosť vykonával s horlivosťou

a nadšením. Jeho biskup bol presvedčený, že môže konať

priekopnícku prácu.

S horlivým záujmom sa venoval príprave miestnych duchovných; veľkú dôležitosť pripisoval intelektuálnemu a duchovnému životu misionárov.

V jednom zo svojich listov napísal:

„Pokrok misionárov znamená pokrok misie.“

15. augusta 1886 Jozef povedal svoje konečné „ÁNO“ Pánovi zložením

doživotných sľubov.

Radostne čelil všetkým útrapáma prenasledovaniam spojeným s misionárskym životom a bol pripravený prijať najťažšie úlohy.

O Boxerskom povstaní v r. 1900napísal Jozef svojej rodine:

„Počas minulého roka som mal dvakrát zomrieť. Raz som musel utiecť uprostred noci, lebo Boxeri čakali na mňa, aby ma zabili. Druhý raz ma chceli

zastreliť nejakí vojaci, ale zasiahol súcitný mandarín…“

Ako predstavený bol Jozef rešpektovaný a milovaný svojimi spolubratmi. Bol

nezištný a staral sa o nich. V čase prenasledovania a

nebezpečenstva sa ich zastal.

Prvý čínsky kardinál, Thomas Tien, píše o ňom: „Vždy tam bol pre druhých a bol tam úplne iba pre nich,

celkom nezištne a zabúdajúc na seba samého.“

Jozef bol mužom modlitby

a hlboko duchovnou osobnosťou.

„Modlitba bola súčasťou jeho života a jeho životnou radosťou, bola zdrojom, z ktorého žil.“

Biskup Henninghaus, SVD

Slúžiac chorým počas epidémie, Jozef sám

ochorel na týfus.Až do konca

neúnavne pracoval a trpezlivo znášal svoju

chorobu.

28. januára 1908 ukončil svoju pozemskú púť.

„Cítim sa, ako keby som stratil otca a matku.“

Čínsky kresťan

Tabuľa na stene jeho domu

„Všetci kresťania pozerajú na Fu Šenfu ako na živého svätca.

Bol ako Kungdze (Konfucius).“

(Kardinál Thomas Tien, SVD)

Dom, v ktorom zomrel sv. Jozef.

„Áno, bol bezúhonným

mužom…hrdinským apoštolom,

svätým rehoľníkom.“

(P. Buecker SVD na jeho pohrebnej

omši)

„Všetci kresťania považovali Jozefa za živého svätca…

Vždy bol priateľský, skromný, pokorný. Dobre

hovoril po čínsky… Ktokoľvek sa s ním stretol,

bol hlboko dotknutýa povzbudený už samotnou

jeho prítomnosťou.“

(Thomas Kardinál Tien, SVD)

„Buďme nebojácni vo všetkých nebezpečenstvách, ticho dôverujúc v

Božiu prozreteľnosť, ktorá nás chráni vo dne v noci.“

Jozef Freinademetz

The pioneer missionary: Jozef Freinademetz je vzácna perla pre univerzálnu Cirkev. Nechajme

našu iskričku misijnej horlivosti znovu roznietiť jeho hrdinským životom. Odvážme sa

byť „všetkým pre všetkých“.

Interiér pútnického kostola sv. Jozefa Freinademetza v Oies