Odpovde MSD:1. Portugalsko má právo prechodu cez Indické územie na základe dlhoročne jestvujúcej právnej obyčaje z čias Britskej kolonizácie,ktorá

vznikla medzi týmito dvoma štátmi. Má však právo iba civilného prechodu, lebo Portuglsko preukázalo, že obyčaj jestvovala iba v civilných záležitostiach. Pri prechode vojenských konvojov Portugalsko vždy žiadalo o prechod a aj keď argumentovalo, že mu bol vždy povolený, tak nemohla vzniknúť obačaj, lebo prechod bol podmienený súhlasom Britskej koloniálnej vlády a neskôr súhlasom Indie.

2. India porušuje obyčajové právo vzniknuté medzi dvoma štátmi, tým porušila medzinárodné právo.3. India povolí Portugalsku prechod civilných osôb a materiálu cez jej územie potrebné na správu portugalského územia.

Odpovede k prípadu:1. Právo na prechod cez územie štátov nie je priamo upravené medzinárodným právom, môže vak existovť obyčajové právo, ktoré vzniklo

medzi konkrétnymi štáti, ako tomu bolo aj v tomto prípade.2. Miestna obyčaj medzi dvoma štátmi môže podľa MSD vzniknúť.3. MSD uznal prechod civilného materiálu a osôb cez Indiu, podlkladom na rozhodnutie bola existujúca obyčaj dodržiavaná od čias britskej

kolonizácie, kedy Veľká Británia uznala právo prechodu Portugalcom na ich enklávy.4. MSD v prípade vojenských osôb a materiálu rozhodol, že nemajú právo na prechod, nakoľko vo vojenských záležitostiach neexistuje

právna obyčaj, keďže prechod vojenského materiálu bol vždy podmienený súhlasom Britskej koloniálnej vlády a neskôr Indie.5. Nie, ale porušila obyčajové právo, ktoré vzniklo medzi týmito dvoma štátmi. Ani jedna zmluva nehovorí o práve prechodu cez Indické

územie, ale zmluva medzi Veľkou Britániou a Portugalskom 1878 hovoria o tom, že armády oboch štátov nevstúpia na svoje územie, vrátene domínia Indie, toto sa dá vzťhovať na túto situáciu. Portugalci argumntovali, že nikdy nevstúpili na územie Indie bez povolenia. Tento stav potvrdili ďlašie tri dohody (z rokov 1913, 1920,1940). Posledná dohoda hovorila, že ak počet vojakov prekročí 10, bude sa tým Británia zaobrť do 24 hodín. Súd sa zaoberal aká bola skutočne situácia v praxi. Súd má za to, že nevzniklo žiadne právo na prechod ozbrojených zložiek.

Treba vedieť:Medzinárodná obyčaj – určujúcim je nepísaný charakter obyčaje. Medzinárodné obyčaje charakterizujú otbtiaže s ich identifikáciou a zistením ich obsahu a určením subjektov, ktoré norma zaväzuje. Skladá sa:- materiálny prvok – prax vytvárajú – opakovanie normy, rovnorodosť, nepretržitosť, rozšírenosť a reprezentatívnosť, dlhodobosť.- subjektívny prvok (psychologický prvok) – spája sa z otázkou ako sa štáty chovajú. Možno ho charakterizovať ako presvedčenosť

subjektov o právnej záväznosti pravidla chovania obsiahnutého v danej praxi.

Odpovede MSD:1. Diplomatický azyl nebol uložený na základe Havanských dohovorov a obyčajového práva.2. Peru nebolo povinné mu umožniť odchod z územia, keďže podľa Havanského dohovoru ten mu je povinná umožniť iba v prípade ak bol

azyl začatý a udelený v súlade s právom a štandardne a ak Peru žiada jeho odchod zo svojho územia.3. Nebolo preukázané, že by bol obžalovaný z obyčajných trestných činov a nie z politických, ale nebolo ani preukázané to, že by bol azyl

udelený konformne s dohovorom.4. Podmienka naliehavosti nebola splnená. O azyl požiadal až tri mesiace po svojom obžalovaní a vypuknutí povstania.

Odpovede k prípadu:1. Kolumbia musí preukázať, že obyčaj vznikol a udržiaval sa takým spôsobom, že sa stal záväzným aj pre ďalších účastníkov sporu. Musí

preukázať, že toto obyčajové pravidlo akceptuje a dodržiava aj Peru. Keďže u peru sa nedalo prukázať takéto správanie, a dokonca Peru odstúpilo od Montevidejských dohovorov z roku 1933, ktoré diplomtický azyl upravujú. Tak to Kolumbia nepreukázala. Dokonca ani nebola preukázaná platnosť takéhoto obyčajového pravidla v Južnej Amerike, keďže prax v tejto oblasti je tak rôznorodá, že sa z nej nedá zistiť existencia tekéhoto obyčajového pravidla.

2. Konanie štátov bolo rôzne a nie je v ňom vidno materiálne ani subjektívne prvky obyčajového pravidla.3. Diplomatický azyl sa udeľuje v objekte diplomatického zastupiteľstva v krajine pôvodu žiadateľa o azyl, kdežto územný azyl sa udeľuje

v krajine, kam cudzinec odišiel.4. Nie je oprávnené. Peru nemá záväzok umožniť odchod z územia.5. Podľa Havanského dohovoru ten mu je povinná umožniť iba v prípade ak bol azyl začatý a udelený v súlade s právom a štandardne a ak

Peru žiada jeho odchod zo svojho územia.6. Podmienka naliehavosti nebola splnená. O azyl požiadal až tri mesiace po svojom obžalovaní a vypuknutí povstania. MSD tiež rozhodol,

že nespĺňa podmienku naliehavosti.

Odpovede MSD:1. Západná Sahara nebola terra nullius. 2. Väzby medzi týmto územím Marokom a Mauretániou boli, avšak tieto nezakladajú územné nároky na toto územie. Súd má za to, že nejde

o také väzby, ktoré by bránili princípu sebaurčenia národov na základe slobodnej vôle obyvateľov.

Odpovede k prípadu:1. Obdobie spa kolonizácie bolo obdobím od 1884, kedy proklamovali Španieli nad územim svoj protektorát. Podľa vtedajšej praxe územia

obývané kmeňmi so sociálnou a politickou štruktúrou neboli terra nullius.  Okupácia – mierumilovné nadobudnutie suverenity nad teritóriom, inak ide o cesiu, alebo sukcesiu. Vtedy sa suverenita nevykonávala cez okupáciu, ale cez dohodu s miestnym náčelníkom. Poskytnute info hovorili o tom, že v čase okupácie Sahary bolo územie obývané , aj keď nomádskymi, ale sociálne a politicky usporiadanými kmeňmi, so svojim vodcom, schopné sami sa reprezentovať, a že Španielsko nepostupovalo na základe toho, že zriaďuje suverenitu nad terra nullius. R. 1884 král rozkazál, že berie Saharu pod svoju ochranu na základe dohody z lokálnym lídrom.  Takže Maroko nemá právo obsadiť Západnú Saharu prvotnou okupáciou ako terra nullius.

2. Výkon koloniálnej moci nie je v súlade s medzinárodným právom. Porušuje princíp národov na sebaurčenie. Spravujúca mocnosť je povinná zistiť skutočnú slobodne vyjadrenú vôlu na sebaurčenie a sprostredkovať ju.

3. Medzinárodné právo umožňuje právo na sebaurčenie národov. Môžu sa ho však dožadovať iba národy a nie menšiny. Toto právo však neznamená právo na odtrhnutie sa od štátu, v ktorom národ žije, ak sú dodržiavané všetky demokratické princípy. Právo odtrhnúť sa nastáva až v prípade neudržateľnej situácie. V minulosti však badať právo národov na dekolonizáciu, kde bolo možné požadovať ho aj s použitím sily. Išlo však o právo kolonizovaných národov na sebaurčenie. Do tejto kategórie spadá aj dosiaľ nedoriešený prípad Západnej Sahary.

4. – sojenie sa z iným štátom – zriadenie vlastného štátu – rozhodnutie o inom politickom štatúte.5. Prípadnému výkonu práva na sebaurčenie musí predchádzať určenie subjektu,ktorý disponuje na nárokovanom teritóriu územnou

zvrchovanosťou. Iba zistenie kto je územným suverénom dovoľuje rozhodnúť o tom, kto na danom území vôbec právom na sebaurčenie disponuje.

6. Nie, Madridská dohoda nebola v súlade s medzinárodným právom.

Odpovede MSD:1. OSN má právo vzniesť nárok.2. Áno môže

Odpovde k prípadu:1. Charta OSN ani iné pramene nedefinujú právnu subjektivitu OSN.2. Áno. OSN by nebola schopná plniť svoje funkcie, ak by nebola obdarená právnou subjektivitou. Tým, že štáty poverujú organizácie

výkonom určitých kompetencií, tak im implicitne prenášajú aj právnu subjektivitu na to potrebnú. Výslovné priznanie subjektivity, tak nie je nutné.

3. Kompetencie medzinárodných organizácií majú špecializovanú funkčnú povahu a odvodzujú sa od kompetencií jej zverených. Teória implicitných kompetencií – organizácia disponuje aj kompetenciami mimo štatút, ktoré sú nevyhnutnék dosiahnutiu cieľa a na plnenie funkcií.

4. OSN môže vzniesť nárok aj proti štátu, ktorý nie je jej členom. Štáty založili OSN ako organizáciu s celosvetvou pôsobnosťou a OSN reprezentuje drvivú väčšinu štátov, z toho dôvodu má nárok na vznesenie požiadaviek aj voči nečlenovi.

5. Reštitúcia, kompenzácia, satisfakcia.

Odpovede MSD:1. Áno, Albánsko je zodpovedné a povinné nahradiť škodu2. Áno, Británia poršila medzinárodné právo

Odpovede k prípadu:1. Nepriamy dôkaz je založený na sérii faktov spojených dohromady a tvoriacich logický záver. Z týchto faktov súd usúdil, že míny nemohli

byť v Korfskom kanále uložené bez vedomia Albánska.2. Zodpovednosť Albánska zahŕňa aj neinformovanie. Na túto otázku však nemožno aplikovať Haagsky dohovor z roku 1907, ale vychádza

z obyčajového práva.3. Záväzok oznámiť prechádzajúcim lodiam mínové pole nebol dodržaný. Albánsko rovnako nedodržalo záväzok bdelosti. V tomto prípade

ide o porušenie medzinárodnéhopráva opomenutím.4. Medzinárodná zodpovdnosť –následky. – nepriame donútenie, protiopatrenia – sú porušením medzinárodného záväzku, toto vylučuje

fakt, ak reagujú na protiprávnu situáciu. Anglicko použilo v tomto prípade zadržanie albánskeho zlata.5. Pri prechode lodí sa medzinárodný súhlas nevyžaduje.6. Štát nemôže vykonávať činnosti na zvrchovanom území iného štátu bez jeho povolenia. Je to porušenie princípu nezasahovania do

vnútorných záležitostí iného štátu.

Otázky k prípadu:1. Medzinárodný súdny dvor je oprávnený rozhodovať spory medzi štátmi a podávať posudky na žiadosť orgánov OSN a iných

medzinárodných organizácií v otázkach súvisiacich s ich činnosťou.2. Omeškanie, v prípade tohto sporu medzi Francúzkom a Austráliou sa Francúzi po predbežnom opatrení zaviazali nepokračovať

v jadrových testoch, čo aj dodržiavali a spor zanikol.3. Jednostranný právny akt vyjadruhe vôlu alebo súhlas daného štátu k vytvoreniu právnych záväzkov alebo iných právnych účinkov na

základe medzinárodného práva. Sáttút MSD s nimi nepočíta. Podľa rozsudku MSD sa jednostranný právny akt môže stať prameňom práv a povinností medzinárodného práva. Medzinárodné právo nepredpisuje zvláštne náležitosti formy takéhoto aktu. Akt musí byť vyjadrený verejne.

4. Postulát dobrej viery – bona fides5. Jednostranné vyhlásenie Francúzka, že prestane s jadrovými testami.6. Nie, táto otázka nebola riešená.

Odpovede k prípadu:1. Ozbrojený útok nazahrňuje len jednanie pravidelných ozbrojených síl cez hranice, ale aj vysielanie štátom ozbrojených bánd, skupín,

jednotiek, žoldnierov a podobne, ktoré páchajú činy ozbrojeného násilia takej závažnosti, že sa rovnajú skutočnému ozbrojenému útoku. MSD za ozbrojený útok nepovažuje pomoc povstalcom a ich podporu. Odlišné stanovisko mal sudca Jennings. Takýto výklad by sa dal zneužiť na pomoc teroristom. Použitie sily je protiprávny akt, z výnimkou, keď bol ozbrojený útok odoveďou na ozbrojený útok druhého štátu.

2. Sebaobrana sa vedie proti aktuálnemu ozbrojenému útoku. Poznáme aj preventívnu sebaobranu. Sebaobrana: opatrenia sa prijmú okamžite, opatrenia majú defenzívny charakter. Kolektívna sebaobrana – oeť musí verejne deklarovať napadnutie, musí o pomoc požiadať. Potom informuje Radu bezpečnosti OSN, ktorá rozhodne o ďalšom postupe.

3. Áno, možno ju tak chápať.4. Kogentné pravidlá nepoužitia sily a nezasahovania do vnútorných záležitostí mali nosný význam pri posudzovaní tohto sporu,keďže sa

priamo rozhodovalo či prišlo k ich porušeniu.5. MSD vzal do úvahy argumenty, že USA pomáhalo povstalcom, ale aj priamo intervenovalo, zároveň vzal do úvahy fakt, že Nikaragua

pomáhla opozícii v Salvadore za cieľom zvrhnúť vládu.

Odpovede MSD:1.A.  Maďarsko nebolo oprávnené pozastaviť a následne zanechať v roku 1989 práce na projekte stupňa Nagymaros a pozastaviť a zanechať časť prác na projekte stupňa Gabčíkovo, za ktoré bolo podľa Zmluvy 1977 a príslušných dokumentov zodpovedné. 1.B. Československo bolo oprávnené pristúpiť v novembri 1991 k výstavbe dočasného riešenia tak, ako je to popísané v Dohode o predložení sporu pred MSD. 1.C.  Československo nebolo oprávnené od októbra 1992 uviesť dočasné riešenie do prevádzky. 1.D.  Maďarské vyhlásenie z 19. mája 1992 o ukončení Zmluvy 1977 a príslušných dokumentov nemalo právny vplyv na jej ukončenie - Zmluva 1977 naďalej platí a pokrýva konzekventne vzájomné vzťahy medzi oboma stranami. 2.A. Slovensko ako nástupnícky štát Československa sa stalo zmluvnou stranou Zmluvy 1977 dňom 1. januára 1993. 2.B.  Maďarsko a Slovensko musia rokovať v dobrej viere a vo svetle prevládajúcej situácie a musia prijať všetky potrebné opatrenia, aby dosiahli ciele Zmluvy 1977 v takej forme, na ktorej sa môžu dohodnúť. 2.C.  Pokiaľ sa strany nedohodnú inakšie, musí byť dosiahnutý spoločný prevádzkový režim v súlade so Zmluvou 1977. 2.D.  Pokiaľ sa strany nedohodnú inakšie, Maďarsko má kompenzovať Slovensku škody spôsobené Československu a Slovensku v dôsledku prerušenia a zanechania prác, za ktoré bolo Maďarsko zodpovedné. Slovensko má Maďarsku kompenzovať škody, ktoré vznikli v dôsledku uvedenia náhradného riešenia do prevádzky Československom a jeho prevádzkovania Slovenskom. 2.E.  Vyrovnanie náhrad za výstavbu a prevádzku diela musí byť vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Zmluvy 1977 a jej príslušných nástrojov berúc do úvahy také opatrenia, ktoré strany uplatnia podľa bodov 2.B a 2.C tohoto rozhodnutia MSD. Ň

Odpovede k prípadu:1. Viedenský dohovor z roku 1969 o zmluvnom práve. Viedenský dohovor nie je možné priamo aplikovať na Zmluvu z roku 1977, pretože

oba štáty ratifikovali dohovor až po uzavretí  Zmluvy. Preto  na Zmluvu z roku 1977 možno aplikovať len pravidlá  deklarované obyčajovým právom. Viedenský dohovor je možné v každom prípade aplikovať na Protokol zo 6. februára 1989, ktorým sa Maďarsko a Československo dohodli urýchliť dokončenie prác týkajúcich sa  projektu Gabčíkovo-Nagymaros.

Stavu núdze sa nemôže dovolávať štát ako dôvodu na vylúčenie protiprávnosti svojho konania, ktoré  je v rozpore s medzinárodným záväzkom štátu, ak:

(a) konanie nebolo jediným prostriedkom ochrany podstatného záujmu štátu pred vážnym a bezprostredne hroziacim nebezpečenstvom a

(b) konanie vážne poškodilo podstatný záujem štátu, voči ktorému má existujúci záväzok

2. Áno, uznáva.

Na podstatnú zmenu okolností, ktorá nastala  v porovnaní s okolnosťami existujúcimi v čase uzavretia zmluvy, a ktorú strany nepredvídali, sa nemožno odvolávať ako na dôvod  na skončenie platnosti zmluvy alebo odstúpenia od nej, pokiaľ

a)  existencia pôvodných okolností vytvárala podstatný základ pre súhlas strán byť viazanými zmluvou; a

b)  účinok zmeny má zásadne zmeniť rozsah záväzkov, ktoré stále treba dodržiavať podľa zmluvy.

3. Nie

4. V tomto prípade nie

5. Nie