Vyehodia tri razy do tyždna: V utorok, Štvrtok a sobotu, f Ntyataá NB« »re laku k«-DB«rsko M celý rok 20 k., na pol roka 10 k., na štvrí roka 5 k., na me­siac 2 k. Jednotlivé čísla po 10 h.

Do eadxox«Diska: na celý rok 30 k.

Predplatná cena na Štvrtkové čisla Je:

pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok 6 k., na pol roka 2 k 50 h.

Do radiozemska: na celý rok 7 k.

Časopis posiela sa len sku­točne predplateným

Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine.

Ročník XLVIII . Sobota, 19. mája 1917. Číslo 58.

Svetová vojna. Zpráva náSho generálneho štábu. Dňa 16.

mája. Východné a juho - východné bojiště: Nijakej

zvláštnej udalosti. Talianske bojiště: V piaty deň novej bitky na

Soci boly také prudké boje, ako vo štvrtý. Ne­priateľ viedol s velkou húževnatosťou svoje massy k útokom. Tisíce Talianov bolo obetované. Naše zbrane přestály boj zasa s plným úspechom. Medzi Avče a Kanálom nepriateľovi podarilo sa obsadit na úzkom kuse ľavý breh aoče. Rozšírenie sme zamedzili. Niekoľko tuhých talianskych útokov smerovalo zas proti výšinám pri Plave a Zagore. Na Kuku nepriateľ mohol sa prechodne usadiť. V rozhorčenom boji chlapa proti chlapovi sme ho zas vyhnali. Tak bez výsledku pre Talianov ostaly všetky pokusy vydobyť Svety Vrh a vrch Sv. Gabriela a našu líniu východne a juho východne od Gorice priviesť do kolísania. V okolí Fajti Hribu nepriateľ útočil zas márne. K opakovaniu tohto výpadu nedošlo, lebo naše delostrelectvo, cieľuvedome podporované letúnmi, zadržalo paľbou talianske útočné kolonny v ich zákopách. V noci boj ochabol. Ráno delostreľba bola zasa živšia. Počet naším vojskom zajatých nepriateľov vzrástol na 2000; medzi nimi je asi 50 officierov. Dve ta­lianske lietadlá systému Nieuport padly našim letúnom v obeť.

V Tyrolsku medzi dolinami Eče a Sugany činnosť nepriateľského delostrelectva bola živšia.

Námestník šéfa generálneho štábu Hôfer, poľný maršalleutnant.

Slovenská mládež od začiatku 19. stoletia navštevovala najmä prešporské školy, lebo v Prešporku roku 1803 založený bol ústav slo-venskej reči a literatúry so stolicou slovenského I S V 0 J i c n P r á c ' S V 0 J e P o k r o k v v slovenskej vzdela-jazyka na lyceume. V školskom roku 1 8 2 8 - 2 9 ; n o s t i a navzájom povzbudzovaly sa v horlení za pri ústave slovenskej reči a literatúry mládež z a - ! s v 0 J u r e č a národnosť. V Levoči šuhajci, keď vraj ložila si knižnicu a spoločnosť čítavať a p o s u - | s t a r S Í s !°venskí národovci zakladaním spolkov dzovať literárné diela, cvičiť sa v svojom m a t e - j o d v á d z a l i S V 0 J ľ u d o d °P°M<* nápojov, ustrojili rinskom jazyku i v rečníctve. V 1830-tych rokoch s i t i e ž s P 0 , o k "^most i a žili v duchu Štúrovej za príkladom prešporským pozakladali spoločnosti i n a u k y rigorózne, bezmála asketický, vôbec v či-so slovenskými knižnicami i na iných školách, v | s t o t e a ž Pa nenskej. Banskej Štiavnici, v Kežmarku, Prešove, v Levoči;! N i č o n o k r a J S i e h o nemožno si predstaviť nad katolícki študujúci slowfllfflľľfesko si p o e ( n a l i j takýto život. Možno povedať, že kvôli mladosti, najmä na peštianskom semeništi: V krúžku pre-j s t r a v e n e J v takomto snažení, hodno je narodiť sa. šporskom medzi horlivými šuhajci začal vynikať! Samko Šípka prestal byť levočským študentom V.,A~.U. ¢+.-,. roku 1848 ho.

i *

Zpráva nemeckého generálneho štábu. Dňa 16. mája.

Západné bojiště: Gruppa korunného princa Rupprechta: Pri nepriaznivom čase bojová činnosť bola pomerne malá.

Gruppa nemeckého korunného princa: Na oboch stranách Craonne a severne od Prosnes stupňovaná delostreľba trvala ustavične. Východne od La Neuville braniborský bataillon prenikol v 600-metrovej šírke do nepriateľskej zákopy a udržal ju proti niekoľkým, značným silami podu-jatým útokom. 175 zajatých a mnoho pušiek ostalo v rukách udatného vojska.

Východné bojiště: Položenie nepremenené. Macedonský front: Čulá paľba medzi jazerami

Prespou a Doiranským rozšírila sa i na front na Strume.

Prvý generálny ubytovateľ Ludendorff.

Bern, 16. mája. Francúzska tlač víta nadšene talianske útoky na Soči; označuje ich ako začiatok veľkej, dobre premyslenej offenzívy. Vojenskí kri­tici sa domnievajú, že Cadorna sústrednil cez zimu sily a najmä delostrelectvo tak, že nápor Talianov bude mať taký skvelý úspech, ako anglo-francúzska offenzíva proti nemeckému frontu.

Amsterdam, 16. mája. »Allgemeen Handels-blad« píše z Paríža: Reuterov dopisovateľ vo fran­cúzskom hlavnom stane tvrdí, že teraz sú 2/3 ne­meckého vojska sústrednené na západnom fronte. Vcelku sú tam 143 nemecké divízie. Okrem toho vraj sú vo Francúzsku 44 nemecké divízie rezervy. Zdá sa, že Nemci majú dosiaľ dosť ľudského ma­teriálu.

Paríž, 15. mája. Senát rokoval o návrhu Be- nosti, nahradzovala si všetko, čoho jej škola pri rapgera na zavedenie civilnej služobnej povin- vyučovaní v latine nemohla dať. Okrem malej nosti. Beranger hovoril, že treba ešte 900.000 peňažitej podpory, ktorú mu dával najmä spolok vojakov a robotníkov. K civilnej služobnej povin-j Tatrín, Francisci za dva roky udržoval sa v Le­nosti priberú pre fabriky a pre vojenské služobné voči ako privátny učiteľ u Probstnerovskej rodiny, odvetvia 300.000 žien.

f Samuel Šípka. aby mohol byť učiteľom svojich mladších druhov. Levoča stala sa stredišťom ostatných slovenských spoločností na školách: slovenské vzdelávacie spoločnosti v Kežmarku, Prešove, Štiavnici, Modre a v Prešporku vstúpily s ňou do takého spojenia, že navzájom písomne oznamovaly si predmety

Ľudovít Štúr. Ked z jari 1838\nárt^estná rada, v duchu Met-' Duchu svojej školy a ideálom svojej mladosti

ternkhovej politiky, zakázala takéto spoločnosti; zostal verným v celom svojom, živote. Levočským mládeže na všetkých škoiách Uhorska, v Pre-; študentom prestal byt v búrkach 1848-ho roku. šporku slovenskí študujúci sriadili sa v svojom Išiel za s'ovenského dobrovoľníka a vrátil sa domov ústave a Štúr účinkoval i ako námestník profes-! až v novembri 1849 ho. sora Palkoviča na slovenskej katedre. Ale 31. de-j Tu, ako vzácnu silu, hned schytil, pojal ho cembra 1843 prešporský konvent odobral Ľudoví-; verejný život. V prvú periodu slúžil ako okresný tovi Štúrovi námestníctvo professorátu. Vtedy • notár turčiansko sv.-martinský, v druhú ako prí-dvadsiatidvaja najlepší slovenskí žiaci vystúpili z'sažný martinského slúžnovského úradu. Roku lycea. Ktorí z nich ako teológovia boli už v po- j 1868 v Martine bola založená sporiteľňa, a Šípka slednom roku, utiahli sa do svojich rodičovských i stal sa jej účtovníkom a tajomníkom. Základný domov, pripravovať sa na zkúšky, ostatní, trinásti,; kapitálik, ktorého tiež len polovica bola splatená, v krutej zime odišli z Prešporka, na lyceum do j minul sa temer na knihy a iné potreby zakladania, Levoče. j ale rigorózne vedený ústav získal si takú dôveru

Vtedy, 1844-ho, Samko Šípka už bol horlivým ! slovenského obecenstva, že kde len bol slovenský členom levočskej slovenskej spoločnosti, v ktorej i kapitálik, v krátkom čase temer každý prišiel do prešporských bratov prijali s nadšenosťou. j Martina. Sporiteľňa onedlho na milliony počítala

Narodený bol Šípka 19. februára 1827 v Koä-jsvoje vklady. Pilnosť, príčinlivosf Šípkovú v službe tanoch, pri Martine, ale rodičia (otec mlynár Pavel j tohto ústavu bolo by hodno opísať, ako príklad Šípka, matka Mária Stařičká) skoro prešli do mar-i pre iných. tinského mlyna a Samko dostal sa do školy k i Účinlivosť jeho pri našich spolkoch, spomenutá Michalovi Meličkovi. Turčianske školy, mošovská,! "2 pri zvesti o jeho smrti, bola tiež taká príkladná, necpálska i martinská, predtým povestné, v tieto5A ako vedel robiť, prikladať rúk, práve tak vy-časy už zanikaly, boly len akousi prípravnou i značoval sa v horlení, v povzbudzovaní iných alebo triedou pre gymnázia. No vymuštrovať chlapcov!vo vyhľadávaní nových úloh. K minulosti slo-ešte znamenite vedely: formálna stránka vyučo- venskej prechovával zvláštnu pietu. Ako vieme vania bola veľmi vypracovaná, učebná látka ustá-! 2 Mudroňovho životopisu, roku 1863, ked svätila lená. Šípka s vďakou spominaval MeliČku ako!sa 1000 ročná pamiatka pokresfanenia Slovákov, svojho učiteľa a o jeho metóde i horlivosti uči-1 Šípka s Jánom Bottom a Pavlom Mudroňom bol teľskej rozprávaval samé pekné veci. Ked odišiel z Martina učiť sa ďalej, prijali ho do tretej triedy.

V Levoči milí jeho vrstovníci boli medzi inými Pavel Dobšinský, Ján Botto; Samo B. Hroboň bol tam už zo starších študentov. Už 1840 ho vyšla tu Jitřenka, čili výbornější práce uienců česko-slo-vanských levočských. Medzi trinástimi, přišlými i Prešporka, vynikali najmä Turčan Janko Kučera, Gemerčan Peter Z. Kellner a Trenčan Mikuláš Dohnány. Doniesli si odpisy Štúrových pre­šporských prednášok, najmä historických, literárno­historických, ästetických. Niektorí z prešporských vysťahovalcov mohli za svojím učiteľom Štúrom i sami ďalej prednášať, ale prišiel za nimi do Levoče i Ján Francisci, v Prešporku už skončivší teológiu. Mládež v svojich schôdzkach, v spoloč­

ná Velehrade. V Martine, kým spoločnosť bola počtom

menšia, divadlo hrať, jestli bolo treba, považoval ši k3ždý za povinnosť. Šípka na javišti nebol di-lettant, ale herec, umelec. Divadelného predstavenia na matičných shromaždeniach temer nebolo bez neho. Prestal hrávať, až keď naučiť sa rollu na-zpamäť bo!o mu už ťažko. Rozsudok bystrý ostal mu i vo vysokej starobe.

Tak i zvláštnu zaujatosť za slovenské veci zachoval takrečeno do posledného dychu.

Už za vojny, v októbri 1915, umrel nám v Srbska Jozef Podhradský, pôvodca dramatu Sulek a Ho­luby, ako starec bezmála 93-ročný. Teraz odišiel už i Samko Šípka, ako posledný z toho prešporsko-levočského pokolenia slovenského. Večná mu pamäti

Nové topánky. Vraví sa, že je »cesta do pekla vyložená dobrým

predsavzatím,* a ja som sa odhodlala chodiť — bosá. Chodila som najprv v jednej zamatovej, v druhej koženej papučke. To boly už prípravy na najnovšiu módu — chodiť bez topánok.

Divné sú cesty — nie len osudu, ale i šustrov. Spytujem sa, prečo sa zoderie vždy len jedna podošev? prečo nie obe naraz? Pritom mi vždy príde na um, môj kolossálny miláček, Napoleon Buonaparte, každý večer jednu štrimffu nahně­váno udrel o zem, a druhú si okrútil okolo hrdla: tá bola »dobrá,« tá druhá »zlá.« Môžte čítať v »Na-poléon intime.« Nuž mne sa tak vodí s papučkami; pseto nosím teraz vždy nerovné a obdivujem sa za to úprimne, lebo každá ženská »drží« na to­pánky — lenže teraz je to nemožná vec. Už som preštudovala celú literatúru o opatere topánok, predsa sa mi vždy len jedna podošva zoderie — BO a nie som Napoleon, že by som mala »dobrú« a «zlú« topánku — lebo mám samé zlé.

Len kto vymyslel nešťastné »maximálné« ceny I Do polnoci som rozmýšľala o zákone: ktoré topánky patria pod aký zákon. Teraz aby človek s advo­kátom chodil topánky kupovať, toľko zákonov, »rozkazov,« maximálnych predpisov existuje.

Od tých čias, čo panujú takéto predpisy, zmizly poriadne topánky, »niet ich vraj,« čo zo­stalo, je najradostnejšie »predmestie.« A normálne čísla zmizly tiež, ako keby ľudia mali nohy len ako piškóty, alebo »U-booty.«

V novinách stál oznam: že čierne antilopové topánky s lakom sú pod rukou na predaj: »Ako nové.« Vo mne sa vzbudila túžba za antilopou — nie živou, no keď je už na topánky premenená. Ale spamätala som sa ešte zavčasu, že pred 200 rokmi celá Viedeň dostala mor od zeleného šlaf-roku, ktorý sa od takého chorého poplétal z dom do domu, — tak som sa radšej zriekla čiernej antilopy a zostala som len pri nerovných pa­pučkách.

Konečne jedného pekného dňa som cítila obzvláštně sily a šla som si topánky kúpiť. Vravím: »cestado pekla vyložená je dobrými predsavzatiami.«

Pred obchodom stálo toľko ľudí, ale riskovala som menší úpal a čakala som i ja. Diäkursy okolo mňa boly ohnivé a rezignované, refrain: »Keby už len bol koniec vojpel* Na toto solo odpo­vedal sbor: »Keby už len bol!« Takto sme sa za­bávali asi tri hodiny. Potom sa predo mnou po-tknul niekto a v gracióznom pohybe som zaletela do sklepu, na chrbát obstarnej dámy, ktorá ma tomu primerane prijala: »Kennen s' nicht besser aufpassen?! Bilden Sie sich ein, dass Sle a Aero-plan sind?«

V obchode bolo toľko ľudí, ako na bojišti, a pracovali, ako v zákopách.

Stala som si do kútika a študovala som bro-šúru o topánkach. Všetko veci, ktoré človek dávno vie, ale upotrebiť nemôže, lebo niet topánok na opatrovanie. Že ich hnedí po vyzutí treba na ko­pytá natiahnuť, aby sa záhyby vyrovnaly. (Škoda, že sa i človek nemôže na kopyto natiahnuť — hádam by i jemu zmizly »záhyby.«) Horná koža na topánkach sa musí častejšie vlažnou vodou a špongiou umyť, potom zas na kopyto natiahnuť a dôkladne ricínusom alebo rybacím olejom natrieť. Jemné remenné topánky môžu dlho zostať bez krému, ked sa častejšie natierajú bielkom a wattou. (Samé lacné veci teraz!) Lakové topánky musia vždy stáť na kopytách, a s času na čas natierajú sa rozkrojenou cibuľou — ostanú lesklé a mäkké. Keď jemné topánky predsa stvrdnú, treba ich natrieť terpentinovým olejom a vlnenou handrou.

Mužské a chlapčenské topánky treba natierať takouto pastou : 8 gr. strúhaného dobrého mydla, toľko bieleho vosku a gummiarabicumový prášok, k

tomu sa príleje 32 gr. dažďovej vody; toto sa na malom ohni mieša, kým sa všetko rozpustí, k tomu ešte 78 •• rybacieho oleja pulverizovaný Bein-schwarz a malá lyžica Kienruss. Toto sa mieša, kým nevychladne, a naplní sa do plechových nádob, — pri potrebe sa málo toho natře, a dobre vykefuje topánka.

Ešte iné vecí som tam čítala: Aby podošovy nepremokaly, treba ich natrieť teplým ľanovým olejom, ale len podošvy, remeň nie, lebo stvrdne.

Starý dobrý domáci prostriedok pre detské topánky, aby vydržaly štrapáci u: podošvy sa natrú asfaltovým lakom, nie prihrubo — potom sa na­sype na kus dosky jemného piesku, a čerstvo na­treté podošvy sa vtláčajú do toho. Okolo kraju sa lak utre, a topánky usušiť zavesia sa na po­vetrie. Keď sa lak sodre, treba obnoviť. Toto je lepší prostriedok, ako teraz moderné odpadky re­menné.

Kým som to študovala, zmizla mi už vyzutá papučka. Bol taký stisk, hurt, krik v obchode — nebolo možno konštatovať, kde sa podela. Niekto ju z omylu sobral.

Rezignovane som šla preč. »Čo komu súdené, veru ho neminiel«

Predsa len budem hypermoderná a budem chodiť bez topánok, bez štrimfiell N.

Dopisy. T u r č i a n s k y S v . M a r t i n , 18. mája.

Včera sme pochovali veterána nášho Samuela Šípku, dôstojne, ako pochovávame svojich zname­nitých ľudí. Pán farár Otto Škrovina v svojej reči vykladal život zvěčnělého tak, že v úzadí predstavovala sa i#doba, v ktorej Šípka žil, i po­mery nielen užšieho kruhu Jlho účinkovania, ale slovenské vôbec, ba i krajinské. Z verného zobra­zovania života vychodilo, že Samuel aípka pri všetkom dôležitejšom konaní našom mával nielen účasť, ale býval medzi prvými, často samý prvý.

Dojímavé bolo, keď v chráme -ozval sa spev Slovenského Spevokolu, ktorému Šípka, bezmála pred šesťdesiatimi rokmi, bol takrečeno zaklada­teľom. Spievali mu : »Prepusť, Pane, svojho sluhu.«

Matúš Dulu, predseda slovenskej národnej strany, i ako hlavný správca martinskej Sporteľne, pri ktorej Šípka za 38 rokov pracoval, nad hrobom odobral sa od neho nasledujúcou rečou:

Narodený r. 1827, tedy pred 90. rokmi, v nízkom mlyne susedných Koštian, vzdialil si sa z našej skromnej obce, do ktorej si ako chlapec so svojimi rodičmi bol prešiel a ktorá sa v tom čase ešte od okolných dedín skoro nijak nelíšila, a z rodného Turca po prvý raz na dlhší čas — k vôli % vzde­laniu sa.

Ani úplne nedokončiac svoje štúdia, povinným si sa byť cítil v búrlivom 1848. roku pospiechať pod národné zástavy slovenských dobrovoľníkov, ktoré boly rozvinuté s heslou »za národ a kráľa!«

Pod zástavami tými vytrval si až do rozpu­stenia dobrovoľníckeho sboru.

Žatým vrátil si sa domov i osadil si sa v Svätom Martine, venujúc mu v postavení no­társkom svoje služby.

Od teba samého vieme, že Ti ani v tomto postavení nebolo na ružiach ustlané. Preto, že si svojej láske ku nám pri každej zavdanej príleži­tosti výrazu dával, tehdajšia bachovská vláda za dobré uznala za roky držať Ťa pod policajným dozorom — Teba, ktorého jej najrozhodnejší ne­priatelia »pečovičom« prezývali.

Prišla však provisorná ústavná ära, s heslom, že budúcnosť našej vlasti možno zabezpečiť len pri rovnosti práv a svobôd jej všetkých národov.

Vtedy Ty a otcovia naši dôverovali ste že pri tomto všeobecne hlásanom hesle nastane šťastný a stály obrat v správe našej vlasti. Ty neváhal si opustiť dosavádné postavenie pri obecnej správe, vstúpil si v 60 tých rokoch ako prísažný do stoličnej služby. V tomto úrade si svojou zriedkavou prí-činlivostou, nestrannosťou a svedomitosfou dosiahol všestranného uznania. Priateľ, nepriateľ, každý videl v tebe najlepšiu "racovnú silu vtedajšieho tunajšieho slúžnovského úradu.

Ale pridržiavanie sa hesla, vydaného začiatkom rokov 60-tych, netrvalo dlho. Už v druhej polovici týchže rokov nastala „očista" stoličnej admini­strácie od mužov rozhodného slovensko-národného smýšľania. V nej bol si aj ty spoju s druhými slovesskými mužmi pozbavený chleba.

Tvoju nezlomnú lásku ku svojmu národu a vernosť ku zásadám za dobré uznaným táto zkúška však nijak nepodlomila, a keď r. 1868

vznikla naša Sporiteľňa, vstúpil si ako jej účtovník a tajomník do jej služieb.

Zásluhy, ktoré si si o rozkvet tohoto ústavu vyzískal, sú všeobecne známe, nepotrebujem ich tu vypočítať.

Po 38-ročnej vernej službe v Sporiteľni utiahol si sa roku 1906 na dobre zaslúžený odpočinok.

Vo všetkých skrze Teba zaujímaných posta­veniach vyznamenal si sa svojím ľudo- a rodo-milstvom, a pri svedomitom plnení svojich úrad­ných povinností necítil si nikdy únavy, ked vznikla potreba, aby si osobným zamiešaním sa a zasia­hnutím podoprel či obecný, alebo cirkevný, či kul­túrny alebo spoločenský a v prvom rade náš slo-vensko-národný záujem.

Ked teraz z dočasného odpočinku prestu­puješ na večný, žialime za Tebou, žialime, že odchodom Tvojím utrácame vzorného kresťan­ského slovenského muža. Prosíme, aby Ti milo­stivý Hospodin odmenil, čo si počas svojho dlhého požehnaného života dobrého preukázal našej obci, cirkvi, našej spoločnosti a nášmu národu. Odpo­čívaj v pokoji, a buď uistený, že Tvoju pamiatku zachováme. — Lúčime sa s Tebou posledným s bohom!

Spevokol zaspieval: »Vzkříšení čekáme.«

Kronika. — Poľský regent. Podľa úradnej zprávy

štátnej rady v Lubline v plenárnom zasadnutí 1. mája bolo prijaté vyhlásenie o regentovi. Podľa neho budú voliť člena panujúcej dynastie katolí­ckej viery a s náležitou znalosťou poľskej reči. »Dziennik Narodowy« píše z Varšavy: Nemecká cenzúra dovolila poľským novinám písať o posta­vení regenta v Kráľovstve poľskom a o kandidá­toch, i aby sa vyslovily o kandidatúre arcikniežaťa Karia Štefana.

, — Všenemcl len nemajú pokoja. V svojich orgánoch, na pr. v berlínských »Alldeutsche Blät-ter,« Všenemci už píšu o Rakúsko-Uhorsku, ako o »štáte, s ktorým Nemecko ešte nemá vojny.«

— Sušená repa miesto múky. Západno-moravské obce boly pred niekoľkými týždňami upozornené, že do novej úrody nemôžu dostať ani múky, ani krúp. Zato dostanú sušenú repu, po 70 korún metrický cent.

— Zakázané Časopisy. Ministerstvo vnútra odňalo poštovú dopravu do Rakúska týmto švaj­čiarskym časopisom: »Courrier de Geněve,« Cour-rier de Vevey«. »Journal du Jura«, »Le Démokrate,« »11 Dovere<', »La Gazetta Ticinese« a »11 Ragno.«

— Grécki vojaci ušil z Nemecka do Čiech. V lesoch pri Friedlande chytili 5 gréckych vojakov. Ušli cez hranicu z Nemecka, zo Zhorelca. Sú to príslušníci známeho pešieho pluku gréckeho č. 20., ktorý v Kavale prešiel ku Bulharom. Nemecko ich vzalo do ochrany a ubytovalo v Zhorelci. Mali u seba revolvery a patróny. Zaviezli ich na-zpäť oo Zhorelca.

— Jäger umrel. V Stuttgarte umrel 85-ročný professor doktor Gustáv Jäger, vynálezca jägeriek, po jeho mene nazvaných vlnených košieľ.

— Pšenica miesto petroleja. Vývoz zbožia z Rakúska je zakázaný. Nedávno išiel vlak tan­kových vozňov, v akých sa vozí petrolej, benzin a olej. Za stanicou Hrobcami neďaleko Roudnice v Čechách nejakým spôsobom otvoril sa výtok vagóna a padala krásna čistá pšenica, zrno 2a zrnom. Celý vlak tohto »petroleja« podľa značiek na vagónoch bol určený do Nemecka-

— Rumunské zbožie. 30 vagónov zbožia z Rumunska prišlo do Liberca. Je to prvá zásielka určená pre mesto a okolie.

Najnovšie. — 18. mája.

t Miloš Krno. NOVÝ S Ä B, 18. mája o 8. hodine

predpoludním. (Telegramm.) Br. Miloš Krno tej noci umrel. Pohreb v nedeľu.

25 a o b s a h i t i a s &r- á t o v r e d a k c i a *xi& 3 e> z o d p o v e d n á . " " ^ ^

Za redakciu zodpovedá: Jozef Škultéty. Majiteľ a vydavateľ: Consortium Matúš Dula a Spol. Tlačou a nákladom Knihtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom Sv. Martine.