SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA

V NITRE

FAKULTA EURÓPSKYCH ŠTÚDIÍ A REGIONÁLNEHO

ROZVOJAEvidenčné číslo 2118997

ZHODNOTENIE ÚROVNE ROZVOJA REGIÓNOV

VYBRANÝCH KRAJÍN EÚ 12 V RÁMCI INTEGRÁCIE DO

EURÓPSKEJ ÚNIE

Diplomová práca

Študijný program: Regionálny rozvoj

Študijný odbor: 6218800, Verejná správa a regionálny rozvoj

Školiace pracovisko: Katedra Európskych politík

Školiteľ: Ing. Ľubica Rumanovská, PhD.

Nitra 2011 Katarína Karaffová, Bc.

Čestné vyhlásenie

Podpísaná Katarína Karaffová vyhlasujem, že som záverečnú prácu na tému

„Zhodnotenie úrovne rozvoja regiónov vybraných krajín EÚ 12 v rámci integrácie do EÚ“

vypracovala samostatne s použitím uvedenej literatúry.

Som si vedomá zákonných dôsledkov v prípade, ak uvedené údaje nie sú pravdivé.

V Nitre 20. apríla 2011 Katarína Karaffová

Poďakovanie

Touto cestou chcem vysloviť úprimné poďakovanie v prvom rade mojej vedúcej

školiteľke diplomovej práce pani Ing. Ľubici Rumanovskej, PhD. za odborné

usmernenie, cenné rady a pripomienky pri vypracovaní mojej diplomovej práce.

Osobitné poďakovanie patrí môjmu manželovi, mojím rodičom a celej rodine,

ktorým vďačím za ich neustálu podporu počas celého obdobia vysokoškolského štúdia.

AbstraktCieľom vytvorenia integrovaného európskeho priestoru je rovnováha medzi

regiónmi, založená na Európe ktorá podporuje udržateľný rozvoj všetkých regiónov, so

snahou vyrovnávania rozdielov. Diplomová práca poskytuje prehľad o vývoji a súčasnom

stave rozvoja regiónov na úrovni NUTS 2 v štátoch Vyšehradskej skupiny (Slovensko,

Česká republika, Poľsko a Maďarsko) a vo vybraných krajinách balkánskeho polostrova

(Rumunsko a Bulharsko) v rámci integrácie do Európskej únie (EÚ). Hovorí o dvoch

paralelne prebiehajúcich procesoch európskej integrácie a opisuje jednotlivé štádiá

integrácie. Ďalej skúma, čo sú to regióny, ich členenie a zaoberá sa meraním úrovne

rozvoja regiónov. Predkladaná práca sa venuje vývoju a možnostiam regionálnej politiky

EÚ v jednotlivých programových obdobiach ako aj cieľom a nástrojom regionálnej

politiky EÚ v programovom období 2007- 2013. Záverom práca opisuje stratégie, ciele,

nástroje a programové zabezpečenie regionálnej politiky v jednotlivých krajinách. Cieľom

diplomovej práce je zhodnotenie a porovnanie úrovne rozvoja regiónov analyzovaných

krajín, vzhľadom k úrovni a vývoju základných ekonomických ukazovateľov rozvoja

a následná analýza vynaložených prostriedkov z európskych zdrojov na dosiahnutie cieľov

regionálnej politiky EÚ v rámci integrácie do EÚ. Ako hlavný ukazovateľ rozvoja bol

zvolený hrubý domáci produkt v parite kúpnej sily na obyvateľa (HDP v PKS) a miera

nezamestnanosti. Dôležitosť skúmania úrovne rozvoja jednotlivých regiónov na úrovni

NUTS 2 krajín EÚ je potrebná z hľadiska objasnenia ich disparít. Práve sledovanie

regionálnych disparít umožňuje vymedzovať menej rozvinuté regióny určitého celku, do

ktorých je potrebné smerovať regionálny rozvoj.

Kľúčové slová:

Európska integrácia, rozvoj regiónov, regionálna politika, regióny NUTS 2, HDP v PKS.

Abstract

The aim of an integrated European space is a balance between regions, based on

Europe which promotes sustainable development of all regions, with the aim of balancing

the differences. The thesis provides an overview of the evolution and current state of

development of regions at NUTS 2 level in Visegrad group (Slovakia, Czech republic,

Poland and Hungary) and selected countries Balkan Peninsula (Romania and Bulgaria) in

terms of the integration to the European union (EU). It deals with two parallel ongoing

processes of European integration and describes the various stages of integration. Further

the thesis explores the regions, their structure and deals with measuring the level of

regional development. It explains the development and regional policy options in the

different programming periods as well as the objectives and instruments in programming

period 2007- 2013. Finally the thesis describes the strategies, objectives, instruments and

programming documents to ensure regional policy in the selected countries. The main

intention of the thesis is to evaluate and compare the level of regional development in the

countries analysed, with regard to basic economic indicators and analysis of European

sources spent in order to achieve the objectives of EU regional policy in terms of European

integration. As the leading economic indicator of the development considered is gross

domestic product in purchasing power standard per capita (GDP in PPS)

and unemployment rate. The importance of examining the level of development the

regions at NUTS 2 level sees the author in clarifying their differences- disparities.

Monitoring the regional disparities allows defining the less developed regions of a whole,

where European regional support needs to be directed.

Key words:

European integration, regional development, regional policy, regions NUTS 2, GDP in

PPS.

Obsah

Obsah................................................................................................................................6

Zoznam použitých označení............................................................................................7

Úvod..................................................................................................................................9

1 Prehľad o súčasnom stave riešenej problematiky................................................11

1.1 História európskej integrácie................................................................................11

1.2 Integračné procesy EÚ.........................................................................................12

1.2.1 Proces prehlbovania európskej integrácie....................................................12

1.2.2 Integračný proces rozširovania členskej základne........................................15

1.3 Regionálny rozvoj a regionálna politika EÚ........................................................16

1.3.1 Regióny a ich členenie..................................................................................16

1.3.2 Regionálny rozvoj........................................................................................21

1.3.3 Regionálna politika EÚ................................................................................26

1.3.4 Vývoj regionálnej politiky EÚ.....................................................................29

1.3.5 Regionálna politika EÚ pre obdobie rokov 2007- 2013...............................33

2 Cieľ práce.................................................................................................................38

3 Metodika práce........................................................................................................39

4 Výsledky práce.........................................................................................................41

4.1 Analýza regionálnej politiky krajín Vyšehrádskej skupiny v rámci integrácie

do EÚ........................................................................................................................41

4.1.1 Regionálny rozvoj a regionálna politika Slovenska.....................................42

4.1.2 Regionálny rozvoj a regionálna politika Českej republiky..........................46

4.1.3 Regionálny rozvoj a regionálna politika Poľska..........................................48

4.1.4 Regionálny rozvoj a regionálna politika Maďarska.....................................50

4.2 Regionálna politika balkánskych krajín v rámci integrácie do EÚ......................52

4.2.1 Úroveň rozvoja regiónov Rumunska............................................................53

4.2.2 Úroveň rozvoja regiónov Bulharska.............................................................54

4.3 Zhodnotenie úrovne rozvoja regiónov vybraných krajín EÚ...............................56

Záver a návrhy opatrení...............................................................................................62

Zoznam použitej literatúry...........................................................................................65

Prílohy............................................................................................................................72

Zoznam použitých označení

BG Bulharsko

CAP Spoločná poľnohospodárska politika EÚ

CHERP Charta európskej regionálnej politiky

CZ Česká republika

ČŠ EÚ členský štát Európskej únie

DG Generálne riaditeľstvo

EIB Európska investičná banka

EHS (EEC) Európske hospodárske spoločenstvo

EK Európska komisia

EP Európsky parlament

EFRR (ERDF) Európsky fond regionálneho rozvoja

ES Európske spoločenstvo

ESF Európsky sociálny fond

ESUO Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ

EUR euro mena

EURATOM Európske spoločenstvo pre atómovú energiu

EÚ Európska únia

EZÚS Európske zoskupenie územnej spolupráce

FIFG Finančný nástroj na riadenie rybolovu

HDP hrubý domáci produkt

HMÚ (EMÚ) Hospodárska a menová únia

HU Maďarsko

IKT (ICT) Informačné a komunikačné technológie

JEA Jednotný európsky akt

KF (CF) Kohézny fond

LAU miestna štatistická územná jednotka (Local Administrative Unit)

MSP (SME) Malé a stredné podniky

MVRR SR Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR

NBS Národná banka Slovenska

NUTS teritoriálna nomenklatúrna štatistická jednotka

(Nomenclature des Unités Territoriales Statistiques)

NR ES Nariadenie rady Európskeho spoločenstva

NR SR Národná rada Slovenskej republiky

NSRR (NSRF) Národný strategický referenčný rámec

OP Operačný program

PKS (PPS) Parita kúpnej sily (purchasing power standard)

PL Poľsko

RO Rumunsko

ROP Regionálny operačný program

SK Slovensko

SR Slovenská republika

SOP Sektorový operačný program

SVE krajiny strednej a východnej Európy

ŠÚ Štatistický úrad

ÚV SR Úrad vlády SR

V4 krajiny Vyšehradskej skupiny

ÚvodRegión, regionálny rozvoj, regionálne disparity sú dnes pojmy, ktoré sa často

skloňujú aj v súvislosti s európskou integráciou. Integračné procesy a neustále rozširovanie

Európskej únie majú politickú, ekonomickú, sociálnu a environmentálnu dimenziu, ktorá

ovplyvňuje rozvoj regiónov svojich členských štátov. Cieľom európskej integrácie je,

okrem iného, znižovanie rozdielov v hospodárskej úrovni jednotlivých členských štátov,

resp. regiónov. Snahou Európskej únie je umožniť všetkým obyvateľom, firmám a iným

subjektom zúčastniť sa na pozitívach, ktoré boli v členských štátoch dosiahnuté.

Vstupom desiatich ďalších európskych krajín v roku 2004 a následným rozšírením

o dve balkánske krajiny v roku 2007 sa veľkosť vnútorného trhu a ľudský potenciál Únie

zvýšil na viac ako 450 miliónov obyvateľov. Celkovú dynamiku Únie však oslabujú

ekonomické a sociálne rozdiely medzi členskými štátmi a ich regiónmi. V porovnaní s

európskou pätnástkou sa tieto disparity v Európe s dvadsiatimi siedmymi členmi a ich

regiónmi zvýšili na dvojnásobok. Význam predkladanej práce a celkovú dôležitosť

skúmania úrovne rozvoja jednotlivých regiónov krajín EÚ preto vidím v objasnení týchto

disparít. Práve sledovanie regionálnych disparít nám umožňuje vymedzovať menej

rozvinuté regióny európskeho celku, do ktorých je potrebné smerovať regionálny rozvoj

prostredníctvom Európskej regionálnej politiky.

Regionálna politika resp. politika súdržnosti EÚ vychádza zo základných princípov.

Jedným z najdôležitejších je princíp solidarity, založený na finančnej pomoci v prospech

menej rozvinutých regiónov. Viac ako 35% rozpočtu EÚ, ktorý prichádza najmä z

bohatších členských štátov, putuje práve do politiky súdržnosti s cieľom pomoci

znevýhodneným regiónom. Na tento účel regionálna politika EÚ, pri dodržiavaní princípu

programovania, vytvára rôzne nástroje a stanovuje si rôzne ciele a priority so snahou

zamedziť vzniku a zväčšovaniu nepomeru medzi regiónmi Únie.

V aktuálnom programovom období rokov 2007- 2013, nástrojmi na dosiahnutie

cieľov regionálnej politiky sú štrukturálne fondy a Kohézny fond. Tzv. eurofondy majú

právny základ v súbore piatich nariadení, ktoré v júli 2006 prijala Rada a Európsky

parlament a sú zamerané na financovanie troch cieľov Európskej regionálnej politiky.

V týchto cieľoch boli zohľadnené nové aspekty poukazujúce na oblasť budovania

vedomostnej ekonomiky, na význam inovácií, investícií do vedy a výskumu v súlade s

Lisabonskou stratégiou EÚ a stratégiou trvalo udržateľného rozvoja z Göteborgu hlavne

v oblasti energetiky, dopravy a životného prostredia.

Ciele konvergencie, konkurencieschopnosti a zamestnanosti a európskej územnej

spolupráce a ich priority sú premietnuté v sústave strategických a programových

dokumentov na európskej úrovni ako aj národnej úrovni každého členského štátu. Národný

strategický referenčný rámec je návodom, ktorý fondy správne naprogramuje a rozplánuje

prostredníctvom stanovených národných priorít.

Podľa Eurostatu sa nachádza v súčasnej Únii celkom 271 regiónov NUTS 2.

Regióny NUTS 2 a ich úroveň rozvoja sú v predkladanej práci objektom nášho skúmania

pre účely porovnávania hlavných ekonomických indikátorov a aplikácie nástrojov

regionálnej politiky. V legislatíve EÚ a strategických dokumentoch prijímaných orgánmi

EÚ sa najčastejšie používa ukazovateľ HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily na meranie

úrovne rozvoja štátov a regiónov. Hodnoty tohto ukazovateľa sú zároveň jedným zo

základných kritérií na poskytovanie finančnej pomoci pre NUTS 2 regióny z európskych

zdrojov. Predkladaná diplomová práca objasňuje a porovnáva hospodársku úroveň týchto

regiónov vo vybraných štátoch EÚ na základe overiteľných ukazovateľov. Analyzuje a

porovnáva regionálne rozdiely, ich vývoj, prehlbovanie či naopak vzájomnú konvergenciu

regiónov po vstupe do EÚ, ďalej čerpanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov

a Kohézneho fondu prostredníctvom NSRR analyzovaných krajín a úroveň ich čerpania

v programovom období 2007- 2013.

1 Prehľad o súčasnom stave riešenej problematiky1.1 História európskej integrácie 

Kalergi (2005) tvrdí, že prvou Európou bola Hellas. V jej konflikte s Perziou sa

prezentovalo napätie medzi Európou a Áziou, takto vznikla idea Európy. Hranicou tejto

Európy bolo Stredozemné, Egejské, Marmarské a Čierne more, Bospor a Dardanely.

Nijaký Grék či Riman si nelámal hlavu nad východnou hranicou Európy severne od

Čierneho mora.

Kniha Bookera (Booker, 2006) opisuje Churchillovo poňatie zjednotenej Európy,

kde tento britský politik a premiér predstúpil k univerzitnej mládeži na univerzite

v Zurichu v roku 1946 s prejavom: „Existuje liek, ktorý by za niekoľko málo rokov mohol

urobiť Európu...slobodnou a...šťastnou. Je ním opätovné vytvorenie európskej rodiny.

Vytvoriť ju do takej miery, ako to budeme vedieť, a s takým usporiadaním, aby mohla

poskytovať štruktúru, s pomocou ktorej bude môcť žiť v mieri, bezpečnosti a slobode.

Musíme vybudovať akési „Spojené štáty európske“.

Schuman (2002) zdôrazňoval najdôležitejšiu politickú myšlienku integrácie:

„Európa sa nevytvorí naraz, ani ako jednoliata stavba: buduje sa konkrétnymi činmi,

vytvárajúc najskôr skutočnú solidaritu. Zhromaždenie národov Európy vyžaduje, aby sa

skoncovalo so storočným nepriateľstvom medzi Francúzskom a Nemeckom: čokoľvek sa

podnikne, musí sa dotýkať v prvom rade Francúzka a Nemecka.“ a ďalej hovorí:

„Spoločná výroba uhlia a ocele okamžite zabezpečí nastolenie spoločných základov

ekonomického rozvoja, prvú etapu európskej federácie a tak zmení osud regiónov, ktoré sa

dlhé roky venovali len výrobe vojenských zbraní a boli jej ustavičnou obeťou....Takto

dôjde jednoducho a rýchlo k splynutiu záujmov, ktoré sú nevyhnutné na vytvorenie

ekonomického spoločenstva a položia sa základy širšieho a hlbšieho spoločenstva medzi

krajinami, ktoré boli dlho rozdeľované krvavými konfliktami.“

Sipko (2004) vysvetľuje pojem Európska únia, ktorý sa začal používať až

začiatkom 90-tych rokov, konkrétne od 1. novembra 1993, keď vstúpila do platnosti

Maastrichtská zmluva. Dovtedy bolo integračné zoskupenie západoeurópskych štátov

známe pod názvom Európske hospodárske spoločenstvo EHS. Európska únia vo svojej

dnešnej podobe je výsledkom integračného procesu, ktorý začal v roku 1951 medzi

šiestimi štátmi únie na dnešných dvadsaťsedem.

Podľa Báráňovej- Čiderovej (Báráňová- Čiderová, 2006) dejiny integrácie

v Európskom hospodárskom spoločenstve a neskôr v EÚ sú dejinami riešenia troch

komplementárnych otázok:

1. Prehlbovanie integrácie v určitej už harmonizovanej oblasti

2. Rozširovanie integrácie do iných dosiaľ neharmonizovaných oblastí

3. Rozširovanie členskej základne EÚ

Marušiak (2003) opisuje tri piliere o ktoré sa opiera EÚ. Definovala ich

Maastrichtská zmluva:

Prvý pilier zahŕňa hospodársku a menovú spoluprácu členských štátov, ktorý tvoria

dve spoločenstvá- Euratom a EHS.

Druhý pilier únie tvorí spoločná zahraničná a bezpečnostná politika

Tretím pilierom je spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí.

1.2 Integračné procesy EÚK pochopeniu priebehu európskej integrácie treba uviesť dva paralelne

prebiehajúce procesy označované ako prehlbovanie hospodárskej integrácie a rozširovanie

členskej základne. Tieto prebiehajúce procesy sa navzájom prelínajú a ovplyvňujú

dynamiku európskej integrácie.

1.2.1 Proces prehlbovania európskej hospodárskej integrácieEurópska únia je zložená z viacerých štátov, rozširuje sa o nové a snaží sa o hlbšiu

integráciu. Spája rozličné krajiny, rôzne veľké, rôzne vyspelé, orientované skôr na

priemysel, prevažne na služby či s veľkým poľnohospodárskym sektorom a pod. Ide

o územie a politické entity s mnohými spoločnými ale aj niektorými rozdielnymi znakmi,

záujmami a problémami. Aby takéto zoskupenie mohlo pretrvať, fungovať a napĺňať ciele

jeho vzniku a vstupu ďalších štátov, potrebuje komplexný a zložitý systém riadenia

a koordinácie. Ten je zabezpečovaný inštitucionálnymi systémami zakotvenými

v zmluvách spolu s jednotlivými spoločnými politikami. Tie svojimi smernicami následne

vytvárajú pravidlá „spolužitia“ a mechanizmy riešenia problémov. Existujú rôzne spoločné

politiky EÚ- Spoločná poľnohospodárska politika, Spoločná zahraničná a bezpečnostná

politika, spoločná obchodná politika, Spoločná politika rybolovu atď. Ku koordinovaným

politikám EÚ zase patrí Priemyselná politika, Regionálna politika, Migračná politika atď.

(Kohút, 2006).

König a i. (2006) analyzujú rôzne podoby integrácie. Ekonomická integrácia je proces,

v rámci ktorého dochádza k prepojeniu národných ekonomík prostredníctvom

odstraňovania prekážok pre obchodnú výmenu. Na tento proces pôsobia technologické

a tiež politické sily, ktoré do nej vnášajú určité špecifiká a dynamiku. Štádia ekonomickej

integrácie:

1. štádium: Zóna voľného obchodu

Zóna voľného obchodu je skupina dvoch alebo viacerých colných území, ktoré

medzi sebou odstránia clá a množstevné obmedzenia na obchod s tovarom, ktorý je

získaný alebo dostatočne spracovaný v týchto územiach. Vytvorenie colnej únie má za

následok nahradenie dvoch alebo viacerých colných území jedným colným územím.

V súčasnosti je v platnosti 19 dohôd o zóne voľného obchodu a tri colné únie s Tureckom,

Andorou a San Marinom (Silná, 2007).

2. štádium: Colná únia 1958-1968

Colná únia je základným prvkom jednotného európskeho trhu. Cieľom colnej únie

je najmä podpora svetového obchodu, zvyšovanie atraktívnosti EÚ ako miesta, kde

priemysel a obchod napomáhajú tvorbu nových pracovných miest. Voči tretím krajinám sa

používa Spoločný colný sadzobník EÚ. Súčasťou spoločného colného sadzobníka sú aj

colné kvóty. V súčasnosti sú kvóty v EÚ spravované dvoma rôznymi spôsobmi: spôsobom

prvý príde, prvý berie a na základe licencii (Hyžová, 2004).

3. štádium: Jednotný vnútorný trh 1986-1992

Ide o colnú úniu, ktorá navyše umožňuje okrem výrobkov a služieb i voľný pohyb

výrobných faktorov (voľný pohyb pracovných síl, kapitálu atď.) a podniky členských

krajín môžu bez obmedzenia podnikať na celom území únie. „Vnútorný trh predstavuje

oblasť bez vnútorných hraníc, v rámci ktorej je zaručený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb

a kapitálu“ (Vincúr a i. 2007).

4. štádium: Hospodárska a menová únia

Európske centrum žurnalistiky EJC (2007) vytvorené pre DG pre komunikáciu

na svojej stránke píše, že Európska ekonomická a menová únia (EMU) je zmluvou medzi

participujúcimi európskymi národmi o zdieľaní jednotnej meny, eura a jednotnej

ekonomickej politike so súborom podmienok o fiškálnej zodpovednosti.

Šikulová, (2006) v procese európskej menovej integrácie rozdeľuje konvergenciu:

■ Reálna konvergencia predstavuje proces dobiehania vyspelejších ekonomík menej

vyspelými ekonomikami. Ide o vyrovnávanie a približovanie reálnych parametrov

a podmienok konkrétnej ekonomiky k parametrom referenčnej krajiny alebo skupiny krajín

(napr. k priemeru EÚ). Sledujú sa rozdiely v indikátoroch úrovne konkurenčnej schopnosti,

najmä v HDP na obyvateľa v PKS, v porovnateľných cenových hladinách a v produktivite

práce.

■ Nominálna konvergencia chápe sa ako konvergencia určitých makroekonomických

indikátorov k úrovniam zabezpečujúcim makroekonomickú stabilitu v ekonomickom

integračnom zoskupení. V užšom slova zmysle ju pre kandidátov na vstup do eurozóny

definujú maastrichtské kritéria zo zmluvy o EÚ.

Prvé kritérium sa týka verejných financií, ktorých deficit nesmie presiahnuť 3%

HDP a celkový verejný dlh nesmie presiahnuť 60% HDP. Druhým kritériom je inflačné,

kde inflácia nesmie presiahnuť priemer 3 krajín EÚ s najlepšími výsledkami o viac ako

1,5%. Priemer trhových úrokových sadzieb dlhodobých vládnych alebo obdobných

dlhopisov nesmie presiahnuť priemer troch krajín EÚ s najlepšími výsledkami v oblasti

cenovej stability o viac ako 2% body, to je ďalšie kritérium. Posledným kritériom je

stabilita výmenného kurzu národnej meny, ktorý musí byť dva roky pred hodnotením

zapojený do mechanizmu výmenných kurzov ERM II (ÚV SR pre zavedenie eura, 2007).

5. štádium: Politická únia, ktorá je vyvrcholením ekonomickej integrácie

Podľa Baldwina a Wyplosza (Baldwin,- Wyplosz 2008) európska integrácia bola

vždy určovaná politickými faktormi, od túžby predísť ďalším vojenským konfliktom po

túžbu zdieľať plody integrácie s novými demokratickými štátmi strednej a východnej

Európy. Zatiaľ čo ciele boli vždy politické, používané prostriedky boli vždy postavené na

ekonomickom základe.

Rozvoj integračných procesov je tendenciou, ktorá sa vo svetovom hospodárstve

začala rozvíjať medzi štátmi, najmä medzi priemyselne vyspelými štátmi po II. Svetovej

vojne. Politické zameranie západoeurópskych krajín je podľa Šibla a Šákovej (Šibl,

Šáková, 2002) viditeľné od jej samotných začiatkov. Snahy o politické zjednotenie

západoeurópskych krajín sa v povojnovom období pri svojom presadzovaní stretávali

s dvoma koncepčnými prístupmi:

konfederalistická koncepcia- „Európa vlastí“ zodpovedá dnešným podmienkam

pomerne málo a v praxi integrácie je zatláčaná do pozadia.

federalistická koncepcia- „vlasť Európa“ jej uskutočnením by jednotlivé národy vo

svojej tradičnej podobe prestali existovať.

De Grauwe, (2006) tvrdí, že ak sa EÚ nestane aj politickou úniou, euro za desať až

dvadsať rokov skolabuje. Politická únia je logickým vyústením menovej únie. A tá

potrebuje pre správne fungovanie spoločný politický základ.

Pojem integrácia chápe Panfil (2003) ako proces vzniku celku z častí. Integrácia

predstavuje vznik niečoho nového, no prvky, ktoré ho tvoria, neprestávajú existovať.

Integrácia determinuje ekonomiku, právny systém, administratívu, ako aj ďalšie oblasti.

1.2.2 Integračný proces rozširovania členskej základnePodľa oficiálneho portálu EÚ (2008) je Európska únia otvorená každej európskej

krajine, ktorá je demokratická, má trhovú ekonomiku a administratívnu kapacitu na to, aby

zvládla práva a povinnosti vyplývajúce z členstva. Znamená to, že rozširovanie je

prebiehajúci proces. EÚ už otvorila dvere pre nových členov v postupných vlnách

rozširovania. Takisto vytvorila jednotný trh a jednotnú menu a rozšírila svoju

zodpovednosť z hospodárskych a sociálnych politík aj o zahraničnú a bezpečnostnú

politiku. Každé rozšírenie obohatilo veľkú kultúrnu a jazykovú rozmanitosť

charakteristickú pre EÚ. Rozšírenie v roku 2004 z 15 na 25 členov bolo v histórii Únie

najväčšie. Jeho korene siahajú do zániku komunizmu, ktorý symbolizuje pád berlínskeho

múru v roku 1989. Týmto sa naskytla neočakávane a prvýkrát možnosť, aby sa stabilita a

prosperita občanov EÚ rozšírila aj na strednú a východnú Európu. Bulharsko a Rumunsko

sa stali členmi EÚ v januári 2007.

Tento zdroj ďalej uvádza, že vlády členských štátov EÚ zoskupené v Európskej rade sa

dohodli, že umožnia perspektívu Únie krajinám juhovýchodnej Európy – Chorvátsku,

Bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko, Albánsku, Bosne a Hercegovine, Čiernej

Hore, Srbsku, Kosovu v zmysle rezolúcie č. 1244 Bezpečnostnej rady OSN a Turecku. K

členstvu však dôjde len v prípade, že budú splnené nevyhnutné podmienky. Z postupného

a dôsledne riadeného procesu rozširovania ťažia všetky zúčastnené krajiny.

Centrum pre európsku politiku (2004) vysvetľuje pojem kodanské kritéria.

Hlavy štátov a vlád ČŠ EÚ na schôdzke v Kodani v júni 1993 stanovili kritériá, ktoré

musia kandidátske krajiny splniť pred ich vstupom do EÚ. Európske dohody sú nástrojom

na dosiahnutie tohto cieľa. Na stretnutí sa formálne schválil cieľ pripojenia sa krajín

Strednej a Východnej Európy ako aj smernice politiky a inštitucionálneho rámca pre čo

najrýchlejšie dosiahnutie stanoveného cieľa.

Kritériá na členstvo sú:

stabilita demokratických inštitúcií, právny štát, dodržiavanie ľudských práv a

slobôd a ochrana práv menšín

fungujúce trhové hospodárstvo, ktoré odolá konkurenčným tlakom spoločného trhu

schopnosť prevziať záväzky vyplývajúce z členstva v Únii.

V Európskej únii môžu krajiny s nižšou hospodárskou úrovňou profitovať zo

spoločného vyspelého hospodárskeho priestoru, čo platí aj naopak. Intenzita tohto vplyvu v

mnohom závisí od konkrétnych okolností, ale aj cieľavedomej politiky konkrétnej krajiny.

Výsledne to vedie k reálnej konvergencii krajín EÚ. Platí to aj v prípade Slovenska.

Podporovanie týchto, ale aj ďalších špecifických procesov plní kohézna politika, ktorá sa

dominantne realizuje na úrovni regiónov.

Príkladom procesov reálnej konvergencie sú predchádzajúce rozšírenia o menej rozvinuté

krajiny. Plný úspech z nich zaznamenalo Írsko, citeľné zlepšenie dosiahlo ešte Španielsko,

no Portugalsko s Gréckom sa k úrovni vyspelých krajín EÚ priblížili len málo. A to aj

napriek takej rozsiahlej podpore zo zdrojov EÚ, aká sa krajinám, ktoré vstupovali po roku

2004 nedostane (Páleník, 2009).

Ako uvádza Peet (2006) rozšírenie EÚ o krajiny strednej a východnej Európy je

nepochybný úspech. Vstup Rumunska a Bulharska v roku 2007 a prístupové rozhovory s

Tureckom a Chorvátskom poukazujú na ďalšie rozširovanie. Krajiny západného Balkánu

sú na prvých miestach a ďalšie, Ukrajina a Moldavsko, už čakajú v poradí. Podľa neho sa

tieto predpovede môžu javiť ako paradoxné, keďže niektorí francúzski a holandskí voliči

hlasovali proti ústave práve z protestu proti rozširovaniu EÚ. Okrem toho aj v Bruseli

vládne presvedčenie, že EÚ sa môže „rozširovať“ (prijímať nových členov), len ak sa

zároveň dokáže „prehlbovať“ (postupovať ďalej v integrácii). Prevládajú totiž obavy, že

tento čoraz väčší klub sa v opačnom prípade premení iba na obyčajnú zónu voľného

obchodu.

1.3 Regionálny rozvoj a regionálna politika EÚ

1.3.1 Regióny a ich členenieTermín región pochádza z latinských slov „regio“ a „regionis“ (Gilbert, 1960. In:

Rajčáková, 2005), ktoré mali pôvodne dva významy:

1. vyjadrovali smer lineárneho, priameho pohybu,

2. charakterizovali určité územie väčšej veľkosti, ktoré (i) je vymedzené hranicami, (ii) má

určitú veľkosť a (iii) vyznačuje sa rôznorodými oblasťami činností.

V používaní prevládol druhý význam (aj keď aj prvotný zmysel latinských slov

vyjadruje priestorovú dimenziu), ktorý sa postupne upravil na slovo región (Malinovský,

Sucháček, 2006).

Za región v najširšom zmysle slova považuje Gučík (2000) územie, v rámci

ktorého sa vo funkčnej nadväznosti organizujú ekonomické a sociálne činnosti, vyžadujúce

špecifické prírodné, demografické a ekonomické zdroje.

Ako uvádza Buček (2006), môžeme región definovať ako geografický ohraničené

územie, ktoré disponuje súborom kvalitatívnych a kvantitatívnych podmienok na

sformovanie diverzifikovaného územno- hospodárskeho a sociálneho systému, v ktorom je

vysoká intenzita ekonomických a sociálnych vnútorných väzieb, rozvíja optimálne väzby

s inými územiami a je schopné reprodukovať rastové potreby prevažne z vlastných

zdrojov.

Základom Oreského (Oreský, 2007) vymedzenia regiónu je územie a relatívna

komplexnosť funkcií, resp. možnosť realizácie aktivít zahrňujúcich široké spektrum

uspokojovania potrieb a záujmov jeho sociálnych, hospodárskych a sídelných subjektov.

Urbanizmus chápe región ako sídelnú sústavu alebo aglomeráciu. V sociológii sa región

zvyčajne vymedzuje ako teritoriálne spoločenstvo, ktoré je charakteristické:

špecifickou štruktúrou hospodárskej činnosti,

hranicami, ktoré je možné určiť rôznymi spôsobmi, napr. ekonomicky, sociálne,

kultúrne,

životnou úrovňou, spôsobom života i kultúrou (napr. Záhorie, Spiš)

vedomím spolupatričnosti a pospolitosti,

v niektorých prípadoch vznikom politicko-správnej organizácie, ktorá riadi

a spravuje územie regiónu.

Spôsob akým je región vymedzený sa nazýva regionalizácia. Čadil (2010) rozlišuje

dva základné spôsoby regionálizácie, resp. dva základné prístupy k vymedzovaniu regiónu.

Prvým spôsobom je vytýčenie regiónu ako územia, ktoré sa vyznačuje určitými

spoločnými znakmi, napríklad podľa HDP/obyvateľa, miery nezamestnanosti alebo

koncentrácie priemyslu. V tomto prípade hovoríme o tzv. homogénnom regióne, kedy je

daný región v sledovanom znaku rovnorodý, v ostatných znakoch sa môžu súčasti regiónu

odlišovať t.j. ide o heterogenitu regiónu.

Druhým spôsobom vymedzenia regiónu je tzv. funkčné vymedzenie. Toto vymedzenie je

založené na sledovaní hlavne ekonomických väzieb medzi jednotlivými subjektmi v území

a vytyčuje región ako také územie, kde sú väzby medzi subjektmi intenzívne v rámci

regiónu a výrazne menej intenzívne mimo tohto regiónu. Špeciálnym prípadom funkčného

vymedzenia regiónu sú tzv. spádové- nodálne regióny, ktoré sa vyznačujú jedným

dominantným miestom v rámci regiónu a perifériou, ktorá má s centrálnym miestom veľmi

silné väzby.

Belajová a Fáziková (2005) charakterizujú región ako priestorovú jednotku, ktorá

môže byť formálne (administratívne) alebo neformálne vymedzená na základe konkrétneho

účelu, pričom veľkosť priestoru definovaného ako región môže byť rôzna.

V najvšeobecnejšej polohe môžeme región chápať ako ohraničený priestor na základe

zvolených kritérií, ktoré vyplývajú z účelu, pre ktorý je priestor vymedzený. Hranice

administratívnych regiónov musia byť výrazne vymedzené a na viac kodifikované. Potreba

administratívnej regionalizácie vyplýva z nutnosti ohraničenia územia, ktoré má byť

objektom pôsobnosti verejnej správy, pre získavanie informácií nutných k rozhodovaciemu

procesu, pre analýzy priestorovej rovnomernosti či nerovnomernosti sociálno-

ekonomického rozvoja krajiny.

Ďalej pre potreby klasifikácie autorky uvádzajú základnú klasifikáciu ekonomických

regiónov, ktorými sú:

Rozvinuté regióny

V takomto regióne sa nachádza dostatok vlastných zdrojov, ktoré postačujú na

zabezpečenie dlhodobého, vyváženého a trvalo udržateľného rozvoja. Ekonomické

ukazovatele rozvinutého regiónu sú v porovnaní s priemernou úrovňou štátu priaznivejšie

a ich vývoj dynamickejší. V praxi to znamená vyšší priemerný HDP na obyvateľa, nižšiu

mieru nezamestnanosti, vyššiu úroveň zamestnanosti, lepšiu vybavenosť regiónu všetkými

druhmi infraštruktúry, kvalifikovanejšiu pracovnú silu atď.

Problémové regióny

Vnútorný potenciál takýchto regiónov je nedostatočný na to, aby zabezpečil hospodársky

rast a rozvoj, pričom región nedokáže čeliť potrebe štrukturálnych zmien práve v dôsledku

nedostatočného množstva a kvality vnútorných zdrojov. Jedine vonkajší impulz, ktorý

musí mobilizovať obmedzené a nedostatočné vnútorné zdroje, nie ich nahradiť, dokáže

región stimulovať a naštartovať, resp. socioekonomický rozvoj. Problémové regióny,

v závislosti od príčiny, ktorá problém v území vyvolala, delíme na:

zaostávajúce regióny,

deprimované regióny,

 regióny s upadajúcimi mestskými centrami.

Mečiar (2006) rozlišuje individuálny, typologický a všeobecný región. Podľa neho

je individuálny taký región, ktorý je jedinečný, neopakovateľný. Typický región sa

vyznačuje určitou typickou, charakteristickou vlastnosťou, ktorú majú okrem neho aj

niektoré ďalšie regióny. Všeobecný región vymedzil Mečiar ako územie, ktoré má určité

vlastnosti rovnaké so všetkými ostatnými regiónmi.

Jadrové regióny, periférne regióny a prechodné regióny charakterizujú Čajka a i.

(2005) nasledovne. Jadrový región je politicky stabilným a ekonomicky dynamickým

územím. Prechodný región je úzko prepojený s jadrovým regiónom. Je naň naviazaný a za

predpokladu, že splní jadrové kritériá, môže byť do jadra inkorporovaný, začlenený,

prípadne jednostranne jadrom pohltený. Periférny región je politicky nestabilný,

ekonomicky stagnuje a z týchto dôvodov sa musí organizovať, mobilizovať, aby nebol

úplne marginalizovaný. Jeho regionálne usporiadanie je veľmi neefektívne a krehké.

Významným dokumentom v oblasti regionálneho rozvoja, o ktorý sa opiera

i regionálna politika Európskej únie v jednotlivých programovacích obdobiach je Charta

Európskeho regionálneho plánovania. Kožiak (2008), podobne ako iní autori, sa stotožňuje

s klasifikáciu regiónov podľa tohto dokumentu na:

Vidiecke regióny

Tieto regióny plnia predovšetkým poľnohospodársku a ekostabilizačnú funkciu. Cieľom

regionálnej politiky v týchto oblastiach je najmä podpora nepoľnohospodárskych odvetví,

zlepšovanie vzdelanostnej a kvalifikačnej úrovne obyvateľstva a celkové zlepšovanie

kvality života na vidieku.

Mestské regióny

Hlavným problémom je usmerňovanie rastu, zabezpečenie prijateľnej kvality životného

prostredia v mestách a ekonomický rast založený na trvalej udržateľnosti.

Pohraničné regióny

Tieto regióny sú vzhľadom na svoju periférnu polohu ohrozené, preto je potrebné ich

rozvoj koordinovať so susednými územiami, lokalizovanými na vonkajšej hranici

príslušného štátu.

Horské regióny

Územia, ktoré disponujú kvalitným prírodným potenciálom, sú zraniteľné práve z hľadiska

ochrany životného prostredia. Je preto potrebné usmerňovať trvalo udržateľný rozvoj tak,

aby bol podporovaný najmä cestovný ruch.

Štrukturálne slabé regióny

Vyznačujú sa ekonomickou a sociálnou depresiou, spôsobenou reštrukturalizáciou

a transformáciou dominantných odvetví.

Upadajúce regióny

V týchto regiónoch dlhodobo pôsobia negatívne rozvojové faktory. Cieľom regionálnej

politiky je preto reštrukturalizácia ekonomiky, modernizácia infraštruktúry a stabilizácia

sociálneho prostredia.

Pobrežné a ostrovné oblasti

Bariérou rozvoja týchto regiónov je predovšetkým infraštruktúra a doprava, keďže sú od

susedných území izolované morom či oceánom.

Zákon NR SR č. 539/2008 Z. z. o podpore regionálneho rozvoja definuje región

ako územne vymedzený priestor na tvorbu regionálnej a štrukturálnej politiky na úrovni

druhého a tretieho stupňa podľa klasifikácie štatistických územných jednotiek.

Pre potreby nášho skúmania je dôležité členenie regiónov používané v praxi

regionálnej politiky EÚ. Je ňou členenie Európskeho štatistického úradu Eurostat, ktorý

v oficiálnej príručke regionálnej štatistiky definuje región ako územie (resp. územný celok)

z viac alebo menej definitívne vyznačenými hranicami, ktoré často slúži ako

administratívna jednotka na úrovni nižšej ako národný štát (Eurostat, 2007). Eurostat

uvádza tri druhy hraníc regiónov: prirodzené geografické hranice, historické hranice

a administratívne hranice.

Vymedzenie administratívno- správnych plánovacích regiónov na účely a potreby

aplikácie nástrojov regionálnej politiky opisuje vo svojej práci okrem iných aj Kožiak

(2008). V tomto prípade ide o tzv. umelé, umelo vytvorené regióny ako nomenklatúrne

teritoriálne štatistické jednotky NUTS. Existuje päť úrovní NUTS, pričom úroveň NUTS 1

až NUTS 3 predstavuje regionálnu úroveň, NUTS 4 a NUTS 5, označovaných aj ako LAU

I a LAU II, reprezentuje lokálnu úroveň. Pri vymedzení regiónov na úrovni NUTS 1 až 3

boli prijaté určité jednotné zásady, uplatňované vo všetkých členských krajinách Európskej

únie. Vždy sa berú do úvahy existujúce inštitucionálne hranice, aktuálny stav

územnosprávneho usporiadania krajiny, počet obyvateľov. Aktuálna situácia z hľadiska

počtu regiónov v EÚ 27 je v Tab. 1 Počet regiónov NUTS 1 až 3 v 27 členských štátoch

Európskej únie. Presné počty regiónov NUTS 1 až 3 sa navzájom nepatrne líšia,

v závislosti od použitého informačného zdroja.

Tab. 1 Počet regiónov NUTS 1 až 3 v 27 členských štátoch Európskej únie

Región NUTS Počet

NUTS 1 95

NUTS 2 269

NUTS 3 1291

Zdroj: Kožiak, 2008.

Tieto regióny boli stanovené v spolupráci medzi štatistickým úradom EÚ,

národnými štatistickými úradmi členských štátov a Európskou komisiou. Rajčáková

(2005) je toho názoru, že toto delenie nemusí nevyhnutne zodpovedať administratívnemu

deleniu štátu. Regióny NUTS 1, NUTS 2 a NUTS 3 sa vzťahujú na regionálnu, regióny

LAU I a LAU II na lokálnu úroveň. Tzv. plánovacie regióny na úrovni NUTS 2, majúce

spravidla od 800 tis. do 3 mil. obyvateľov (Tab. 2), sú dôležité pre uplatňovanie princípov

súdržnosti a aplikáciu nástrojov štrukturálnej politiky.

Tab. 2 Štruktúra teritoriálnych jednotiek s minimálnou a maximálnou hranicou

počtu obyvateľov na vymedzenie regiónov NUTS 1 až NUTS 3

Úroveň

jednotk

yCharakteristika jednotky

Minimálny počet

obyvateľov

Maximálny počet

obyvateľov

NUTS 1

Územná jednotka odpovedajúca úrovni

štátu či makroregiónu

3 000 000 7 000 000

NUTS 2

Stredne veľká jednotka podľa správneho

členenia štátu

800 000 3 000 000

NUTS 3

Územná jednotka zodpovedajúca územiu

kraju

150 000 800 000

NUTS 4 Jednotka veľkosti okresu (LAU I)

NUTS 5 Jednotka veľkosti mesta a obce (LAU II)

Zdroj: Vlastné spracovanie na základe údajov z Kožiak, 2008, a Kučerová, 2010.

Miškovičová (2005) zároveň dodáva, že je potrebné si uvedomiť, že regióny nie sú

len prijímateľom prostriedkov štrukturálnej politiky, ktorá zabezpečuje ekonomickú a

sociálnu súdržnosť, ale zohrávajú dôležitú úlohu pri jej formovaní. Preberajú

zodpovednosť za plánovanie, rozhodovanie a praktickú implementáciu, čo je v nemalej

miere dôsledkom uplatnenia princípu subsidiarity.

1.3.2 Regionálny rozvojProblematike regionálneho rozvoja sa venuje Skokan (2004), ktorý ho chápe ako

komplex procesov prebiehajúcich v zložitom systéme regiónov. Pre ovplyvnenie a riadenie

týchto procesov je nevyhnutný systémový prístup.

Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja má vlastnú definíciu regionálneho

rozvoja. Rozumie ním súbor sociálnych, hospodárskych, kultúrnych a environmentálnych

procesov a vzťahov, ktoré prebiehajú v regióne a ktoré prispievajú k zvyšovaniu jeho

konkurencieschopnosti, trvalému hospodárskemu rozvoju, sociálnemu rozvoju a

územnému rozvoju a k vyrovnávaniu hospodárskych rozdielov a sociálnych rozdielov

medzi regiónmi (Zákon NR SR č. 539/2008 Z. z. o podpore regionálneho rozvoja).

V najširšom slova zmysle Papcúnová a Gecíková (2007) rozvoj vnímajú ako

rozšírenie ekonomického systému pri zmenených a progresívnych parametroch rastových

faktorov. Medzi základné charakteristiky ekonomického rozvoja zaraďujeme:

Rast produktu na obyvateľa,

Rast produktivity,

Vysokú mieru štrukturálnej transformácie ekonomiky,

Vysokú mieru modernizácie a urbanizácie spoločnosti.

Teórie regionálneho rozvoja sú podľa Beňuškovej a Danglovej (Beňušková-

Danglová, 2007) často inšpirované ekonomickými teóriami či z nich dokonca vychádzajú.

Všeobecne možno rozlíšiť dva základné prístupy k regionálnemu rozvoju:

1.Prístup vychádzajúci z neoklasického alebo neokonzervatívneho teoretického základu,

zdôrazňuje prirodzené vyrovnávajúce tendencie pri rozvoji regiónu z dlhodobého hľadiska.

Rozdiely sú chápané ako prirodzené, dané odlišnými podmienkami a regionálnymi

osobitosťami rôzneho pôvodu. Zdôrazňujú sa skôr pozitíva, ktoré rozdiely medzi regiónmi

prinášajú, najmä prostredníctvom možností špecializácie, decentralizácie a väčšej plurality

názorov a prístupov k riešeniu problémov v regiónoch. Regionálne disparity tiež stimulujú

a podporujú sociálnu a geografickú mobilitu obyvateľstva.

2.Prístup odvíjajúci sa od keynesiánskych a marxistických teórií. Za príčinu regionálnych

nerovností považuje živelný charakter kapitalizmu, zdôrazňujúc ním vyvolanú sociálnu

nespravodlivosť a súvisiacu sociálnu nestabilitu, koncentrovanú v problémových

regiónoch. Prívrženci sú presvedčení, že bez zásahov štátu by prevládali tendencie

smerujúce k zväčšovaniu rozdielov, ktoré by následne existovali dlhodobo či trvalo. Na

báze tohto prístupu sa vyvinula a existuje regionálna politika EÚ vo forme redistribučnej

stratégie.

Podľa Benča (Benčo, 2005) regionálny rozvoj je dlhodobý systematický proces

pozitívnych zmien v regionálnej ekonomike, ktorý zahŕňa všetkých jeho účastníkov, teda

podniky, inštitúcie, orgány verejnej správy, domácnosti a ktorý sa odvíja od individuálnej

schopnosti regiónov produkovať s komparatívnymi výhodami a tvorivým využívaním

zdrojov, ktorými daný región disponuje a je vybavený. Ide o kombináciu prírodných,

obnoviteľných a alternatívnych zdrojov.

Habaník (2007) teda tvrdí, že je dôležité zabezpečiť previazanosť regionálneho

rozvoja s akcentmi udržateľného rozvoja a jeho jednotlivými zložkami a rozmermi-

ekonomický, sociálny a environmentálny. Udržateľný rozvoj možno považovať za cielený,

priebežný, dlhodobý, komplexný a synergický proces ovplyvňujúci všetky oblasti života

a odohrávajúci sa na viacerých úrovniach – miestnej, regionálnej, medziregionálnej,

subregionálnej, národnej a nadnárodnej. Udržateľný rozvoj v regiónoch vo všeobecnosti

možno financovať z týchto zdrojov:

Štátny rozpočet,

Vlastné zdroje- rozpočty VÚC, rozpočty miest a obcí,

Cudzie zdroje- úvery, pôžičky,

Zdroje súkromného sektora,

Štrukturálne fondy.

Pre udržanie trvalého regionálneho rozvoja sa podľa Čajka (Čajka, 2006)

vyžaduje, aby rozvoj bol založený na inováciách. Aby k takému rozvoju v regióne mohlo

dôjsť, je potrebné vytvoriť inovačné prostredie. Ide o nový koncept, ktorý sa do určitej

miery odlišuje od koncepcie priemyselných distriktov, alebo priemyselných území/oblastí,

ktoré sa rozvíjali v 70-tych a 80-tych rokov pod vplyvom polarizačných a iných

regionálnych teórií.

Blažek a Uhlíř (2002) teóriu regionálneho rozvoja klasifikujú do dvoch veľkých

skupín. Do prvej sú zaraďované teórie regionálnej rovnováhy t.j. konvergenčné teórie,

ktorých autori sa prikláňajú k názoru, že prirodzenou základnou tendenciou regionálneho

rozvoja je vyrovnávanie rozdielov medzi regiónmi. Druhú skupinu tvoria teórie regionálnej

nerovnováhy tzv. divergenčné teórie. Ich zástancovia sú presvedčení, že v priebehu vývoja

dochádza skôr k ďalšiemu zväčšovaniu medziregionálnych rozdielov. Základné rozdiely

medzi oboma skupinami spočívajú v tom, či ich autori prikladajú väčší význam

mechanizmom a procesom vedúcim k nivelizácii alebo naopak, či za silnejšie považujú

procesy a mechanizmy diferenčné.

Stejskal a Kovárnik (2009) sa vo svojej publikácii venujú regionálnemu rozvoju

a jeho determinantom. Sú presvedčení, že celá teória regionálneho rozvoja smeruje k teórii

učiacich sa regiónov, ktorá rieši vlastnú pozíciu vo vedecko-výskumnej a inovačnej

politike štátu a buduje inovačné centrá, centrá excelencie zamerané na produkciu ďalších

inovačných prvkov v regióne. Týmto si zvýši vlastnú konkurencieschopnosť a následne

zaistí udržateľný rozvoj. To môže byť realizované pri týchto podmienkach:

Región má vlastný dokument strategického rozvoja, ktorého súčasťou je aj

inovačná a výskumná stratégia. Dokument má odpovedať štátnym resp. európskym

plánom.

V regióne sa nachádzajú všetky prvky pre zaistenie rastu a pokroku- infraštruktúra,

univerzity, kvalifikovaná pracovná sila, priemyselný potenciál a i.

V regióne je posilnený vzťah miestneho partnerstva, ktorý je zameraný na

znalostnú spoločnosť a bude zaručovať tvorbu, export a import znalostí do regiónu

a z regiónu.

Nachádzajú sa tu taktiež efektívne vzťahy medzi samosprávou, podnikateľskou

sférou a tretími subjektmi- vzdelávacími subjektmi, štátnymi orgánmi v rámci

regionálnej spolupráce.

Región spolupracuje s ostatnými regiónmi, je ochotný zdieľať svoje poznatky

a znalosti v špecifických oblastiach.

Súčasné výzvy regionálneho rozvoja sú postavené na koncepcii konvergencie,

konkurencieschopnosti a súdržnosti a zdôrazňujú závislosť ekonomického rozvoja

a regionálnej dimenzie i skutočnosť, že kvalitatívne zmeny sociálnych podmienok sú úzko

späté s pozitívnym ekonomickým rozvojom. Medzi kvalitatívne znaky rozvoja regiónov

súčasného obdobia patria faktory podporujúce rozvoj nezávislosti, samostatnosti,

participácie, rovnosti a spravodlivosti, čím regionálny rozvoj dosahuje multidimenzionálnu

podobu (Pašiak, 2006).

Matlovič a Matlovičová (2005) poukazujú na hlavný dôvod aplikácie nástrojov

regionálnej politiky, ktorým sú regionálne disparity. Regionálne disparity sa chápu ako

rozdiely v stupni sociálno- ekonomického rozvoja regiónov, ktoré sú dôsledkom jeho

nerovnomernosti, ako aj diferencovaných prístupov k regionálnemu rozvoju územia.

V konkrétnych historických podmienkach môže prísť k nerovnomernému vývoju regiónov,

čo vyúsťuje do celého radu disparít (ekonomických, sociálnych, infraštruktúrnych, disparít

v životnej úrovni a i.). Regionálne disparity môžu vyústiť do kvantitatívnej a kvalitatívnej

regionálnej polarizácie. Medziregionálna polarizácia sa spravidla prejavuje v rôznych

ekonomických a sociálnych parametroch, ako je hrubý domáci produkt na obyvateľa,

miera nezamestnanosti, priemerná mesačná mzda, príjmy obyvateľstva, miera

podnikateľskej aktivity, podiel zahraničných investícií a iné.

Základné rozdiely medzi jednotlivými regiónmi znázorňujú práve regionálne

disparity. Predstavujú súbor nerovností medzi regiónmi v prírodnej, ekonomickej a

sociálnej oblasti, pričom Oremusová tvrdí, že svojim charakterom a vlastnosťami

ovplyvňujú postavenie regiónu v rámci štátneho celku. Práve sledovanie regionálnych

disparít umožňuje vymedzovať menej rozvinuté regióny určitého celku, do ktorých je

potrebné smerovať regionálny rozvoj (Oremusová, bez dátumu).

V súčasnosti činitele pôsobiace na disparity v priestore strednej Európy, najmä po

integrácii jednotlivých štátov do európskych štruktúr, sú v istom smere rovnaké, v istom

zase odlišné ako boli napr. pred rokom 1989. Jakobi (2005) na základe časového kritéria

rozlišuje tri typy faktorov vplývajúcich na regionálny rozvoj:

tradičné faktory, ktoré v minulosti ale aj v súčasnom období vplývajú rovnakým

spôsobom na priestorovú diferenciáciu rozvoja regiónov

premenlivé faktory, ktoré sú a boli prítomné v danom priestore aj v minulosti avšak

s postupom času sa ich vplyv mení (zmena intenzity pôsobenia resp. zmena

spôsobu vplyvu)

nové faktory, ktoré v minulosti neexistovali (alebo nemali vplyv na priestorovú

diferenciáciu socio- ekonomického rozvoja regiónov, v súčasnom období však

ovplyvňujú priestorové vzťahy.

Príčiny vzniku disparít klasifikujú Blažek, Uhlír (2002) na základe postavenia

jednotlivca v socio- ekonomickom priestore, teda viažu príčiny primárne k ľudskej

spoločnosti a rozdielnosti úspešnosti jednotlivcov. Podľa autorov je tak možné príčiny

disparít rozdeliť na:

Endogénne- faktory sú chápané na základe odlišných dispozícií v zmysle

individuálnych schopností a ďalších osobných vlastností (napr. vôľa, úsilie, vízia),

ktoré ovplyvňujú mieru ich využitia a teda realizácie vlastných schopností,

Exogénne faktory- predstavujú spoločensky podmienené rozdiely jednak v

možnostiach osobnej schopnosti realizovať sa a ďalej sa rozvíjať, jednak rozdielmi

danými heterogenitou vonkajšieho prostredia.

Rozdiely medzi regiónmi sa v súčasnosti merajú hlavne porovnávaním

ekonomickej výkonnosti prostredníctvom HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily.

Predstavme si ďalšie indikátory merania úrovne rozvoja regiónov.

Pri určovaní celkovej rozvinutosti regiónov sa používa celý rad ukazovateľov, ktoré

môžeme rozdeliť do niekoľkých (Rajčáková, 2005):

Demografický profil charakterizujú analytické ukazovatele medzi, ktoré patrí

prirodzený, migračný a celkový prírastok (úbytok) obyvateľstva, index starnutia

populácie, index ekonomickej zaťaženosti, index vzdelanostnej úrovne.

Zamestnanosť obyvateľstva a trh práce sú hodnotené prostredníctvom

ukazovateľov ako je zamestnanosť obyvateľstva v odvetviach národného

hospodárstva, počet právnických a fyzických osôb podnikateľov, počet ziskových

organizácií, miera nezamestnanosti.

Produkčná výkonnosť regiónu charakterizovaná cez hrubý obrat v priemysle, tržby

za vlastné výkony a tovar v priemysle, tržby za predaj v maloobchode a v službách,

objem stavebne produkcie, obstarané investície a priemerná mesačná mzda.

Infraštruktúrna vybavenosť sledujúca stupeň napojenia sídiel na vodovodnú a

kanalizačnú sieť, rozloha obytnej plochy, počet lôžok v zdravotníckych

zariadeniach, hustota cestnej siete.

Sloboda (2006) vo svojej práci uvádza zaužívané indikátory hodnotenia úrovne

rozvoja regiónov. Medzi najčastejšie používané indikátory na Slovensku ale aj v širšom

kontexte Európy možno považovať mieru nezamestnanosti resp. mieru zamestnanosti,

ktorá jasnejšie hovorí o tom, či ekonomický a sociálny vývoj v rámci štátu či regiónu

napreduje, výšku HDP, zväčša meraného na obyvateľa v parite kúpnej sily, alebo výšku

priemerných (reálnych) miezd. Za vhodné, ale menej často používané ukazovatele, možno

považovať i mieru ekonomickej aktivity podľa výšky výnosu daní (najmä daní z príjmov

fyzických osôb) či daňové príjmy miestnych rozpočtov na obyvateľa.

Ďalej zdroj uvádza, že HDP je dnes už zaužívaným a globálne najbežnejším

ukazovateľom, pomocou ktorého sa hodnotí miera vyspelosti ekonomiky či životná úroveň

obyvateľov, ale tiež intenzita rozvoja, teda ich zmeny v čase. Aplikácia rovnakej metodiky

taktiež umožňuje priestorovú komparáciu, teda porovnanie úrovne či intenzity rozvoja na

vybranej úrovni priestorových celkov- regiónov.

1.3.3 Regionálna politika EÚ

V rámci problematiky regionálnej politiky Európskej únie v prvom význame sa

možno stretnúť s pojmami regionálna politika, politika súdržnosti, Kohézna politika,

Štrukturálna politika či politika štrukturálnych operácií, pričom ide o synonymá.

Pod regionálnou politikou možno chápať riadiacu činnosť štátu a inštitúcii územnej

pôsobnosti, ktorá smeruje k vytváraniu vhodnejších podmienok pre dynamický a

všestranný rozvoj regiónov s maximálnym využitím ich geografického, ľudského a

ekonomického potenciálu (Rajčáková, 2005).

Bracjun (2008) vystihuje podstatu štrukturálnej politiky takto: „Nadnárodné

systémové zasahovanie regulatívnej povahy do autonómneho fungovania vnútorného trhu s

cieľom dosiahnuť také sociálne a ekonomické zmeny, ktoré by trhový mechanizmus vytvoril

buď príliš neskoro, alebo by ich nevytvoril vôbec“.

Regionálna politika je podľa Uznesenia vlády SR z roku 2000 (Uznesenie vlády

SR, 2000) koncepčná a výkonná činnosť štátu, územnej samosprávy a ďalších

zainteresovaných subjektov, ktorých cieľom je:

prispievať k harmonickému a vyváženému rozvoju regiónov,

znižovať rozdiely medzi úrovňou rozvoja jednotlivých regiónov,

podporovať hospodársky a sociálny rozvoj jednotlivých regiónov, najmä pokiaľ ide

o aktivizáciu ich nedostatočne využívaného hospodárskeho a sociálneho potenciálu

a podporovať racionálne využívanie prírody a prírodných zdrojov vrátane ochrany

životného prostredia, t.j. podporovať trvalo udržateľný regionálny rozvoj.

Podľa Lipkovej (Lipková, 2007) regionálna politika predstavuje jednu

z najvýznamnejších politík EÚ. Jej úlohou je vyrovnávať disproporcie v dosiahnutej úrovni

hospodárskeho rozvoja jednotlivých regiónov Únie. Konečným cieľom regionálnej politiky

je vytvorenie podmienok pre rovnomerné osídlenie jednotlivých regiónov a rovnomerný

rozvoj ekonomických aktivít v menej rozvinutých oblastiach. Základnými princípmi,

ktorými sa riadi regionálna politika, sú:

princíp koncentrácie prostriedkov EÚ do najproblémovejších regiónov,

princíp partnerstva príslušných orgánov všetkých stupňov,

princíp adicionality t.j. doplnkovosti z rozpočtu EÚ doplnené finančnými

prostriedkami národných štátov a jednotlivých regiónov,

princíp subsidiarity kde sa zodpovednosť za efektívne využitie prostriedkov EÚ

posúva čo najbližšie k realizátorom navrhovaného projektu,

princíp programovania, ktorý zdôrazňuje integrovaný viacročný prístup, t.j.

plánovanie.

Pojem štrukturálna politika bol jednoznačne vyabstrahovaný z pojmu regionálna

politika. Štrukturálna politika sa implementuje poskytovaním finančných prostriedkov zo

štrukturálnych fondov, koordináciou politiky členských krajín, monitorovaním

poskytnutých finančných prostriedkov zo štrukturálnych fondov s cieľom nenarušenia

princípov hospodárskej súťaže (Nováčková a i. 2000).

Regionálna politika v Európskej únii funguje na troch základných úrovniach:

Nadnárodná- relatívne nezávisle ju poskytuje priamo Európska únia,

Národná- túto diferencovanú politiku poskytujú jednotlivé členské štáty,

Regionálna- existuje vo väčšine zemí, jej pozícia je dlhodobo posilňovaná

(Stejskal,- Kovárník, 2009).

Ďalej títo autori uvádzajú dve základné hodnoty, z ktorých regionálna politika vychádza.

Sú nimi solidarita a súdržnosť- kohézia. Solidarita predstavuje pomoc občanom

a regiónom hospodársky alebo sociálne znevýhodneným v porovnaní s priemernou

situáciou členských krajín, súdržnosť potom odráža skutočnosť, že znižovanie rozdielov

predstavuje výhodu pre všetkých zúčastnených.

Rozšírenie Európskej únie vytvára významné impulzy pre ekonomický rast

a prosperitu v nových členských krajinách. Hlavnou úlohou regionálnej a štrukturálnej

politiky by malo byť, okrem spomenutého základného cieľa eliminácie regionálnych

disparít v rámci Únie, kreovanie podmienok pre rýchlejší socio- ekonomický rozvoj menej

rozvinutých regiónov. Regionálna a štrukturálna politika EÚ sa zameriava na štáty, do

ktorých plynie pomoc z kohézneho fondu a na regióny NUTS II, ktoré sú podporované zo

štrukturálnych fondov (Kropková,- Sojková, 2008).

Bývala komisárka pre regionálnu politiku je presvedčená, že kohézna politika je

pilierom hospodárskeho a sociálneho pokroku a zároveň podstatnou pákou Lisabonskej

stratégie. Hübnerová (2004) okrem toho spresnila, že kohézna politika sa zúčastňuje na

Lisabonskom procese dvoma spôsobmi: „v prvom rade sa priamo podieľa na tom, aby

Únia dosiahla ako celok hlavné Lisabonské ciele; ďalej môže kohézna politika posilňovať

osvojovanie Lisabonského programu v rámci členských štátov, pretože priamo implikuje

regionálnych a miestnych aktérov do formulácie stratégií regionálneho rastu.“ Kohézna

politika sa tak stáva hlavným nástrojom pre realizáciu Lisabonskej a Göteborgskej

stratégie pre konkurencieschopné európske hospodárstvo, vytvárajúce pracovné miesta

a dodržiavajúce zásady trvalo udržateľného rozvoja.

Vzhľadom k tomu, že hybnou silou rastu hospodárstva a tým celkovej

konvergencie regiónov sú inovácie Predseda Európskej komisie Barroso predstavil

začiatkom marca 2010 nový hospodársky plán “Európa 2020”, ktorý nahradí Lisabonskú

stratégiu. Stratégia Európa 2020 je postavená na troch vzájomne prepojených prioritných

oblastiach:

inteligentnom raste a rozvoji hospodárstva založeného na znalostiach a inováciách,

udržateľnom raste podporujúcom nízkoemisné konkurencieschopné hospodárstvo

s efektívnou spotrebou zdrojov, 

inkluzívnom raste podporujúcom vysokú zamestnanosť, sociálnu a územnú

súdržnosť.

Európa 2020 nadväzuje na Lisabonskú stratégiu, ktorú sa podľa všeobecného názoru Únii

nepodarilo naplniť. Cieľom predsedu EK a zmyslom stratégie Európa 2020 je taká

koordinácia ekonomických politík, ktorá by znížila rozdiely v raste a zamestnanosti a

zabránila opakovaniu finančnej krízy. Regionálna politika je preto kľúčovým

prostriedkom, ako priority Únie inovácií premietať do praktických opatrení (Euroinfo,

2010).

Novotná (2007) vo svojej práci spomína nositeľov regionálnej politiky, a tými sú

na nadnárodnej úrovni inštitúcie EÚ, napr. Európska komisia či Európska investičná

banka. Na národnej úrovni sú nimi orgány štátnej správy, napr. Ministerstvo pre miestny

rozvoj, Centrum pre regionálny rozvoj a mnohé iné. A na regionálnej úrovni sú to

jednotlivé orgány územnej samosprávy, rôzne inštitúcie, podniky a podnikatelia. Nositelia

regionálnej politiky musia k jej realizácii zabezpečiť určité predpoklady. Medzi tie

najhlavnejšie patrí jednoznačne existencia programov (stratégií) regionálneho rozvoja vo

forme tzv. programových dokumentov. Zároveň sa od nich vyžaduje zaistenie

finančných, technických ľudských zdrojov na realizáciu týchto programov a v

neposlednom rade tiež vytvorenie inštitucionálneho rámca na prípravu programových

dokumentov, realizáciu programov a projektov.

1.3.4 Vývoj regionálnej politiky EÚPoslaním Európskeho Spoločenstva bola snaha o európsku solidaritu medzi

členskými krajinami na základe použitia prostriedkov, ktoré mohli umožniť najmenej

rozvinutým regiónom priblíženie sa k rozvinutým. Solidarita je aj naďalej jedným z

dôležitých princípov fungovania dnešnej Európy, najmä pre potreby zdôvodnenia

regionálnej politiky. Pri postupnom rozširovaní Európskej únie význam regionálnej

politiky postupne narastal, pretože rozdiely v rozvoji a v životnej úrovni medzi

jednotlivými regiónmi sa stávali viditeľnejšie (Miškovičová, 2005).

Začiatky regionálnej politiky, tak ako ju poznáme dnes, siahajú do roku 1957, keď

zakladajúce štáty Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Francúzsko, Taliansko,

Nemecko, Holandsko, Belgicko a Luxembursko) podpísali Rímske zmluvy. V preambule

dokumentu uviedli potrebu „posilniť jednotu svojich ekonomík a zabezpečiť ich

harmonický rozvoj zmenšením rozdielov existujúcich medzi rôznymi regiónmi a

zaostávania znevýhodnených regiónov“ (Delegácia Európskej komisie v SR, 2002).

V nasledujúcom roku 1958, na základe Zmluvy o EHS, vznikli prvé dva rezortné

fondy: Európsky sociálny fond (ESF) a Európsky poľnohospodársky garančný a

usmerňovací fond (EAGGF). Tieto dva fondy sú určené k podpore vytvárania spoločných

politík. V súčasnosti sú súčasťou štrukturálnych fondov EÚ. Tie sú nástrojmi na realizáciu

regionálnej politiky (Lipková, 2006).

Ako následok pričlenenia Dánska, Írska a Veľkej Británii k EÚ bol v roku 1975

založený Európsky fond pre regionálny rozvoj (EFRD) na základe Nariadenia č.

724/75/EHS a orientuje sa na investície, ktoré umožnia vytváranie pracovných miest,

investície do infraštruktúry regiónom postihnutým úpadkom priemyslu (Nováčková a i.,

2000).

V roku 1986 do Únie vstupujú Španielsko a Portugalsko. Obavy európskych

politikov z toho, že užšia ekonomická integrácia a vznik vnútorného trhu sprevádzaný

odbúravaním bariér medzi členskými krajinami spôsobí rýchlejší rast jadrových regiónov

EÚ na úkor periférnych, viedli od druhej polovice 80. rokov k zavedeniu princípu

„ekonomickej a sociálnej kohézii“ do únijnej legislatívy. Podľa tohto princípu je úlohou

administratívy EÚ a členských krajín uskutočňovať takú politiku, ktorá vedie k

zmierňovaniu rozdielov medzi regiónmi. Dosiahnutie tohto hlavného cieľa regionálnej

politiky EÚ, zmluvne definovaného od roku 1987 v Jednotnom európskom akte (čl. 130a),

sa v členských krajinách uskutočňuje formou programových dokumentov, čiže podľa

princípu programovania. Na jeho základe členská krajina na centrálnej úrovni pripraví plán

rozvoja regiónov (Národný rozvojový plán) na vopred stanovené obdobie. Takýto plán je

plný cieľov, priorít a opatrení, ako spomínaný cieľ dosiahnuť na národnej úrovni (Sloboda,

2005).

Ako informuje stránka zriadená Úradom vlády SR Euroinfo centrum (2010)

dôležitým impulzom pre regionálnu politiku bol okrem JEA, aj vstup Grécka, Španielska a

Portugalska do EÚ a prijatie programu jednotného trhu. V júni 1988 Európska rada prijala

prvú reguláciu zahrňujúcu štrukturálne fondy pod politiku súdržnosti a zdvojnásobila

rozpočet štrukturálnych fondov. Táto reforma zaviedla základné princípy regionálnej

politiky EÚ.

Dôležitým medzníkom bol vstup Zmluvy o Európskych Spoločenstvách do platnosti (1.

novembra 1993), kedy došlo k zavedeniu nových nástrojov regionálnej politiky EÚ do

praxe- Kohézneho Fondu, vzniku novej inštitúcie- Výboru regiónov a k zahrnutiu princípu

subsidiarity. V roku 1992 sa zdvojnásobil rozpočet pre Štrukturálne fondy a Kohézny

Fond, čím sa táto položka stala tretinou rozpočtu EÚ.

Práve Maastrichtská zmluva prepojila Ekonomickú a sociálnu kohéziu s vytváraním

Hospodárskej a menovej únie. Aby sa štáty mohli zúčastniť na HMÚ, museli znížiť svoj

rozpočtový deficit a neustále mať pod kontrolou svoj verejný dlh. Následne museli byť aj

verejné výdavky starostlivo kontrolované. Preto bol, na základe zmluvy, vytvorený nový

fond pre najmenej prosperujúce krajiny, aby dobehli svojich najrozvinutejších susedov,

a tým zvýšili svoju kapacitu rastu (Lipková, 2006).

Ďalší vývoj komunitárnej politiky regionálneho rozvoja vzhľadom k téme

diplomovej práce možno rozdeliť do týchto etáp:

Regionálna politika EÚ pre obdobie rokov 1993-1999V tomto období boli ponechané v platnosti ciele štrukturálnej politiky

z predchádzajúceho obdobia, ktoré sa v roku 1995 po pristúpení Fínska a Švédska rozšírili

ešte o šiesty cieľ, ktorý sa týkal arktických oblastí. Štrukturálne ciele EÚ pre toto obdobie:

Cieľ 1: Podpora rozvoja zaostalých regiónov

Cieľ 2: Pomoc oblastiam pri reštrukturalizácii priemyslu

Cieľ 3: Podpora riešenia nezamestnanosti, hlavne mladých a dlhodobo nezamestnaných

Cieľ 4: Prispôsobenie PS štrukturálnym zmenám v priemysle

Cieľ 5: Podpora rozvoja vidieka

a) Podpora štrukturálnych zmien agrárneho sektora reformou CAP

b) Prispôsobenie oblastí s prevažným vidieckym osídlením

Cieľ 6: Podpora rozvoja a štrukturálnych zmien oblastí s extrémne nízkou hustotou

osídlenia, tzn. menej než 8 obyvateľov/km² (Kučerová, 2010).

Regionálna politika EÚ pre obdobie rokov 2000-2006

Regionálna a štrukturálna politika EÚ prešla ďalšími zmenami v duchu pravidiel

Agendy 2000, čo znamenalo okrem iného zvýšenie predvstupovej pomoci kandidátskym

krajinám. Boli čiastočne sprísnené podmienky čerpania zo štrukturálnych fondov

a kohézneho fondu a to v nadväznosti na Pakt stability a rastu (Kučerová, 2010).

Toto obdobie charakterizuje vo svojej publikácii Lipková (2006). Obdobie je

typické snahou o väčšiu efektívnosť využívania finančných prostriedkov. Došlo k zníženiu

počtu cieľov na tri. Európsky regionálny a rozvojový fond pôsobí prostredníctvom prvých

dvoch prioritných cieľov, zameraných na podporu určených regiónov a zón:

Cieľ 1: Podpora rozvoja zaostávajúcich regiónov, ktorých HDP je nižší ako 75 % priemeru

EÚ, pričom je kladený dôraz na dôsledné obnovovanie zoznamu regiónov.

Cieľ 2: Podpora oblastí so štrukturálnymi nedostatkami štyroch typov: priemyselné,

poľnohospodárske, mestské a závislé od rybolovu.

Cieľ 3: Podpora politiky zamestnanosti a vzdelávania. Tento cieľ môže zasahovať na

celom území Európskej únie okrem regiónov spadajúcich pod cieľ 1. Financuje ho

Európsky sociálny fond.

Okrem týchto cieľov existovali ešte iniciatívy Spoločenstva- zvláštne programy

zriadené Európskou komisiou k riešeniu špecifických problémov dotýkajúcich sa celého

územia Spoločenstva. Týmito programami boli Interreg III, Urban II, Leader+ a Equal.

Súčasťou regionálnej politiky bola taktiež politika rozvoja vidieka a reštrukturalizácia

odvetvia rybolovu (Stejskal,- Kovárník, 2009).

Primárnym cieľom štrukturálnych fondov je znižovanie ekonomických rozdielov

medzi regiónmi EÚ, teda podpora zaostávajúcich regiónov s HDP na hlavu pod 75 % EÚ.

Drvivá väčšina zdrojov je totiž aj u nových členov nasmerovaná práve na tento cieľ, keďže

pre ciele 2 a 3 sa kvalifikovali len tri regióny v 10 krajinách pristúpených v roku 2004 a to-

Praha, Bratislava a Cyprus. Veľmi podobné to je aj v novom programovacom období,

keďže aj regióny, ktoré takpovediac zbohatli cez noc (vďaka štatistickému zníženiu

priemeru), sú kompenzované v rámci cieľa 1 (Pätoprstý, 2006).

Rozvoj regiónov a regionálna politika SR sa v období rokov 1999 – 2004 vyvíjali v

súlade s integračnými iniciatívami a so vstupom Slovenska do EÚ, pretože Európska rada

na Berlínskom zasadnutí, okrem reformy štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu,

schválila pre obdobie rokov 2000- 2006 nástroje predvstupovej pomoci, z ktorých aj

Slovenská republika prijímala na rozvoj jej regiónov finančnú pomoc. Predvstupovými

programami boli:

ISPA- predvstupový nástroj pre štrukturálnu politiku, 

SAPARD- predvstupový nástroj pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka, 

PHARE- predvstupový nástroj na budovanie inštitúcií, na podporu investícií a

implementáciu Acquis communautaire.

Od 1. mája 2004 je Slovensko, spolu s ďalšími deviatimi štátmi strednej a východnej

Európy, plnoprávnym členom Európskej únie a môže využívať podporu z jej

štrukturálnych fondov a z Kohézneho fondu (Rajčáková, 2005).

Kľúčovým problémom pre kandidátske krajiny bola podľa Lipkovej príprava

Rozvojového regionálneho plánu, ktorý musel spĺňať náročné požiadavky. Plán musel

obsahovať indikatívne viacročné tabuľky, analýzy, ktoré identifikujú kľúčové problémy

odvetvia, úseku či regiónu (Lipková, 2006).

1.3.5 Regionálna politika EÚ pre obdobie 2007-2013Hubnerová (2008) vysvetľuje prečo na európskej regionálnej politike záleží práve

v tomto programovom období. Ekonomické a sociálne nerovnosti v Európe sú podstatné a

výrazne sa prehĺbili s nedávnymi rozšíreniami. Luxembursko, najbohatší členský štát

pokiaľ ide o príjem na hlavu, je teraz sedemkrát bohatší ako najchudobnejšie Rumunsko.

Na regionálnej úrovni je rozdiel ešte väčší: najbohatší región je Inner London s 290 %

priemerného hrubého domáceho produktu EÚ-27 (HDP) na hlavu, kým najchudobnejší

región je Nord- Est v Rumunsku s 23 % priemeru EÚ. Hoci HDP nie je úplne presný odraz

životnej úrovne pretože sa neodráža v relatívnych nákladoch na život, indikuje rozdiely,

ktoré existujú.

Zameranie regionálnej a štrukturálnej politiky logicky reflektuje východné

rozšírenie Únie o celkovo 12 nových krajín s výrazne rozdielnym reliéfom regionálnej

a ekonomickej činnosti a sektorovej štruktúry, no hlavne s nižšou ekonomickou

výkonnosťou nových regiónov EÚ. Reálne to znamená takú formuláciu cieľov, ktorá na

jednej strane pomôže najchudobnejším východoeurópskym regiónom akcelerovať ich

rozvoj, na strane druhej neuzavrie prístup ku komunitárnym prostriedkom ani subjektom

zo „starých“ zemí EÚ. A zároveň musia tieto ciele podporiť Lisabonskú agendu

(Kučerová, 2010).

Európska regionálna politika, jej nástroje a programy sú prevažne riadené

decentralizovaným spôsobom národnými a regionálnymi vládami, ktorých sa týka. V rámci

spoločného rámca nastaveného EÚ, členské štáty a regióny vyberajú prioritné ciele na

svojich územiach, ktoré získajú finančné prostriedky z fondov EÚ. Na obdobie 2007 – 13

musia členské štáty a regióny pripraviť „Národné strategické referenčné rámce“ a národné

a regionálne „Operačné programy“. Nariadenia EÚ a „Strategické smernice Spoločenstva o

kohézii“ kladú spoločné pravidlá na riadenie fondov, berúc do úvahy preklenujúce priority

Agendy rastu a zamestnanosti EÚ- aby sa stala zónou vysokého rastu, vytvárala nové a

lepšie pracovné miesta (Hubnerová, 2008).

Ciele regionálnej politiky pre obdobie 2007-2013Zatiaľ čo v minulom plánovacom období bolo celkom deväť cieľov, ktoré boli

podporované z šiestich rôznych nástrojov, pre súčasnosť sú určené len tri ciele

podporované troma nástrojmi:

Cieľ 1: Konvergencia

Tento cieľ je určený k urýchleniu ekonomickej konvergencie najmenej rozvinutých

regiónov, skvalitnením podmienok rastu a zamestnanosti, investíciami do fyzických a

ľudských zdrojov, inováciami a spoločnosťou založenou na vedomostiach,

adaptabilnosťou na hospodárske a sociálne zmeny, ochranou životného prostredia

(Ivaničková, 2004).

V EÚ27 predstavuje tento cieľ 84 regiónov v rámci 17 ČŠ s populáciou 154

miliónov, ktorej HDP na hlavu je nižší ako 75 % priemeru Spoločenstva a na základe

postupného vyraďovania (phasing- out) ďalších 16 regiónov s 16,4 miliónmi obyvateľov a

HDP len o niečo vyšším než prah kvôli štatistickému efektu rozšírenia EÚ. Čiastka, ktorá

je k dispozícii v rámci cieľa je 282,8 miliárd €, predstavujúcich 81,5 % celku a je

rozdelená medzi vynaložené prostriedky pre konvergenčné regióny v hodnote 199,3

miliárd €, kým 13,9 miliárd € je rezervovaných pre postupne vyradené regióny a 69,6

miliárd € pre Kohézny fond, a táto čiastka sa vzťahuje na 15 ČŠ (Inforegio, 2008).

Cieľ 2: Regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť

Celkom 168 regiónov v 19 členských vybraných štátov, ktoré predstavujú 314

miliónov obyvateľov. V rámci týchto je 13 regiónov domovom pre 19 miliónov

obyvateľov a predstavuje phasing- in oblasti, ktoré sú predmetom špeciálneho

financovania kvôli ich bývalému štatútu ako regióny cieľa 1. Čiastka 54,9 miliárd €, z

ktorej 11,4 miliardy € je určené na phasing- in regióny predstavuje len menej ako 16 %

celkovo vynaložených prostriedkov (Inforegio, 2008).

Buček (2008) vysvetľuje príčinu postupného zaraďovania resp. vyraďovania

regiónov EÚ. Neustálym rozširovaním EÚ o krajiny s nižším HDP na obyvateľa oproti tzv.

starým ČŠ (rozšírenie o Španielsko, Portugalsko a Grécko, potom o krajiny Strednej a

Východnej Európy a pobaltské štáty a posledne o Bulharsko a Rumunsko) sa podstatne

znížil celkový priemer EÚ. Dôsledkom bolo postúpenie mnohých regiónov nad hranicu 75

%, ktorá bola stanovená pre finančnú podporu. EK na to reagovala zavedením novej

kategórie prechodnej pomoci pre regióny, ktoré boli dotknuté tzv. štatistickým efektom.

Pre Cieľ 1 sa tento proces nazýva phasing- out (t.j. postupné vyraďovanie dotknutých

regiónov z podpory do roku 2013- týka sa tých regiónov EÚ, ktoré prekročili hranicu 75 %

znížením priemeru EÚ vstupom nových členov- proste EÚ 25 je nižší ako EÚ 15). Pre cieľ

2 sa nazýva phasing- in (t.j. postupné zaraďovanie regiónov ako prechodná podpora pre

regióny NUTS 2, ktorých HDP už teraz prekračuje 75% HDP EÚ 15).

Cieľ 3: Európska teritoriálna spolupráca

Rozšírenie, ktoré zvýšilo celkový počet hraníc EÚ vyžaduje vyššiu územnú

spoluprácu založenú na spoločných projektoch rozvoja na základe cezhraničnej spolupráce,

opatrenia prispievajúce k integrovanému rozvoju v rámci nadnárodného rozvoja a siete

rozvoja a výmeny v duchu interregionálnej spolupráce. Týmto cieľom sa posilní

harmonická a vyvážená integrácia Únie prostredníctvom podpory spolupráce na otázkach

celospoločenského významu medzi jednotlivými zložkami na cezhraničnej, nadnárodnej

a medziregionálnej úrovni (Kohút, 2006).

Inforegio (2008) informuje že populácia žijúca v cezhraničných oblastiach

predstavuje 181,7 milióna (37,5 % celkovej populácie EÚ), kým všetky regióny EÚ a

obyvatelia sú súčasťou prinajmenšom jedného z existujúcich 13 transnacionálnych oblastí.

8,7 miliardy € (2,5 % celku), ktoré sú k dispozícii na tento cieľ sa rozdelia nasledovne:

6,44 miliardy € na cezhraničnú spoluprácu,

1,83 miliardy € na transnacionálnu spoluprácu,

445 milióny € na medziregionálnu spoluprácu a siete.

Obdobie 2007- 2013 je v znamení modifikácie nástrojov regionálnej politiky,

utvárania strategických usmernení pre regionálnu politiku a prijatia nových inovatívnych

finančných iniciatív. Identifikujú sa základné črty regionálnej politiky EÚ, ako znižovanie

rozdielov na základe inovácií a poznatkov, zlepšenie spojitosti jadra a okrajových regiónov

a zvýšenie vnútornej súdržnosti EÚ (Ivaničková, 2007).

Babitz, Havran (2006) opisujú tri finančné nástroje na financovanie troch cieľov

regionálnej politiky na roky 2007- 2013. Sú nimi štrukturálne fondy a kohézny fond:

Európsky fond regionálneho rozvoja (ERDF), ktorý je zameraný na posilnenie

miestneho rozvoja, rozvoj infraštruktúry, podporu podnikania a podporu a

zvyšovanie zamestnanosti v regiónoch.

Európsky sociálny fond (ESF) podporuje aktivity v oblasti zamestnanosti zamerané

na zlepšenie kvalifikovanosti obyvateľstva a vzdelávacích systémov.

Kohézny fond (KF) bol vytvorený v roku 1993 ako nástroj na podporu najmenej

prosperujúcim štátom EÚ. Podporu z Kohézneho fondu môže čerpať členské štáty,

ktorých HDP nepresahuje 90% priemeru krajín EÚ. Na rozdiel od štrukturálnych

fondov je určený pre štáty ako celky.

V rámci cieľa 1, Konvergencia ERDF zameriava pomoc na oblasti dotýkajúce sa

podpory trvalo udržateľného integrovaného regionálneho a miestneho hospodárskeho

rozvoja a zamestnanosti. V rámci cieľa 2 bude pozornosť fondu zameraná na oblasť

stratégií trvalo udržateľného rozvoja, na podporu zamestnanosti. Základnými prioritami sú:

Inovácie a poznatkovo orientovaná ekonomika,

Životné prostredie a prevencia rizík,

Prístup ku dopravným a telekomunikačným službám na posilnenie vedľajších

dopravných sietí a na podporu MSP zameraná na zabezpečenie ich prístupu k IKT.

Cieľ 3, Európska územná spolupráca je pomoc z ERDF zameraná na: 

Rozvoj cezhraničných hospodárskych, sociálnych a environmentálnych činností

prostredníctvom spoločných stratégií trvalo udržateľného územného rozvoja.

Vytvorenie a rozvoj nadnárodnej spolupráce vrátane dvojstrannej spolupráce medzi

prímorskými regiónmi, na ktoré sa nevzťahuje bod č. 1.

Posilnenie účinnosti regionálnej politiky prostredníctvom podpory

medziregionálnej spolupráce v týchto oblastiach: posilnenie nadnárodnej

spolupráce  zameranej  na  inovácie  a  poznatkovo  orientovanú  ekonomiku;

výmeny skúseností; posilnenie akcií na oblasť vypracovania štúdií,

zhromažďovania údajov, analýzu trendov v Spoločenstve (Rýsová, 2007).

Ďalším fondom na účely realizácie cieľov a financovania CAP je Európsky

poľnohospodársky a garančný fond (EAGGF), ktorý vznikol v roku 1962. Väčšina

prostriedkov tvorí záručná sekcia pre financovanie CAP. Podporná sekcia sa sústreďuje na

rozvoj vidieka, pomoc v horských a podhorských oblastiach a pod. Došlo taktiež k určitým

zmenám v oblasti finančného nástroja pre podporu rybolovu (FIFG), ktorý bol vytvorený

v roku 1993 za účelom financovania rozvoja prímorských regiónov a rybárskeho odvetvia.

V súvislosti s týmto fondmi sa predpokladá, že budú svoje akcie koordinovať v súčinnosti

s nástrojmi politiky súdržnosti (Stejskal,- Kovárník, 2009).

Wokoun a i. (2008) vo svojej knihe okrem nástrojov financovania, ktorými sú

jednotlivé fondy, zaraďuje aj Európsku investičnú banku (EIB), ktorá má na rozdiel od

predchádzajúcich fondov vlastnú subjektivitu. Jej poslaním je prispievať k vyváženému

a nerušenému rozvoju spoločného trhu v záujme Spoločenstva. Poskytovaním záruk

a pôžičiek uľahčuje financovanie projektov na rozvoj menej rozvinutých oblastí, na

modernizáciu podnikov alebo na vytvorenie nových pracovných príležitostí vytváraním

spoločného trhu. Banka uľahčuje financovanie investičných programov, a to s pomocou zo

štrukturálnych fondov ale i ďalších nástrojov.

Iniciatívy Spoločenstva sú podľa Wokouna (Wokoun, 2006) zvláštne programy

určené k riešeniu špecifických problémov dotýkajúcich sa celého územia EÚ. Tieto

iniciatívy dopĺňajú základné programy Európskeho Spoločenstva, prípadne uľahčujú ich

realizáciu. Vyhlasuje a riadi ich Európska komisia. Ide o tieto programy:

INTERREG- zameriava sa na cezhraničnú, nadnárodnú a medziregionálnu

spoluprácu s cieľom docieliť harmonické a vyvážené plánovanie a rozvoj celého

územia EÚ a je súčasťou cieľa 3.

EQUAL- týka sa rozvoja ľudských zdrojov. Jeho hlavným cieľom je bojovať proti

všetkým typom diskriminácie a nerovnosti na trhu práce a je súčasťou cieľa 1 a 2.

LEADER- orientuje sa na podporu rozvoja vidieka,

URBAN- podporuje hospodársku a spoločenskú obnovu miest a mestských

aglomerácií v období krízy a je súčasťou cieľa 1 a 2.

Na obdobie rokov 2007- 2013 pripravila EK spolu s európskymi finančnými

inštitúciami nové finančné nástroje, ktoré slúžia na efektívnejšie využívanie Kohézneho

fondu a štrukturálnych fondov. Ich cieľom je zabezpečiť efektívnejšiu absorpciu

finančných prostriedkov poskytovaných z rozpočtu EÚ. Nové finančné iniciatívy sú:

JASPERS- príprava veľkých infraštruktúrnych projektov z fondov EÚ;

JEREMIE- zlepšenie prístupu mikro, malých a stredných podnikov k financovaniu;

JESSICA- na podporu mestskej obnovy a sociálneho bývania (Ivaničková, 2007).

V záveroch EK z piatej správy EK o hospodárskej, sociálnej a územnej kohézii

(Závery EK z 5. správy o kohézii, 2010) sa píše, že Európu čaká neľahká úloha. Musí sa

dostať z hlbokej krízy a znížiť nezamestnanosť a chudobu a zároveň prejsť na nízko

uhlíkovú ekonomiku. Politika súdržnosti by v tomto náročnom období mala naďalej

zohrávať kľúčovú úlohu, aby zaisťovala inteligentný a udržateľný rast podporujúci

začlenenie a zároveň prostredníctvom zmenšovania regionálnych rozdielov podporovala

harmonický rozvoj Únie a jej regiónov.

Politika súdržnosti významne prispela k rozšíreniu rastu a prosperity vo vnútri Únie pri

súčasnom zmenšovaní hospodárskych, sociálnych a územných rozdielov. Piata správa o

kohézii poukazuje na vytvorenie nových pracovných miest, navýšenie ľudského kapitálu,

vybudovanie kritickej infraštruktúry a zlepšenie ochrany životného prostredia, hlavne v

mene rozvinutých regiónov. Bez politiky súdržnosti by rozdiely boli nepochybne väčšie.

Pretrvávajúce sociálne účinky krízy, dopyt po inováciách plynúce z nárastu problémov

celosvetového významu a nutnosť maximálne využiť každé euro z verejných výdajov si

však vyžadujú ambicióznu reformu regionálnej politiky.

2 Cieľ práce

Cieľom diplomovej práce je zhodnotenie a porovnanie úrovne rozvoja regiónov

krajín Vyšehradskej skupiny a krajín balkánskeho polostrova, vzhľadom k úrovni a vývoju

základných ekonomických ukazovateľov rozvoja a následne analyzovať vynaloženie

prostriedkov z európskych zdrojov na dosiahnutie cieľov regionálnej politiky EÚ v rámci

integrácie do EÚ.

Na dosiahnutie cieľa predkladanej práce sme sa na základe poznatkov, získaných

analýzou preštudovanej odbornej literatúry, rozhodli realizovať postupným dosahovaním

týchto čiastkových cieľov:

1. Zhodnotenie úrovne rozvoja vybraných krajín EÚ v priebehu európskej integrácie

a po vstupe krajín do EÚ a analýza financovania regionálnej politiky počas

programového obdobia 2000- 2006, s hlavným zameraním na aktuálne programové

obdobie 2007- 2013.

2. Základná charakteristika krajín Vyšehradskej skupiny a krajín balkánskeho

polostrova s následným hodnotením základných ukazovateľov rozvoja regiónov

týchto krajín na úrovni NUTS 2 v roku 2003 a v roku 2008.

3. Analýza NSRR jednotlivých krajín, čerpanie finančných prostriedkov na účely

dosahovania základných cieľov regionálnej politiky EÚ v aktuálnom programovom

období 2007- 2013.

4. Porovnanie vývoja úrovne rozvoja sledovaných krajín v rámci integrácie do EÚ

prostredníctvom ekonomických ukazovateľov rozvoja v rokoch 2000- 2010.

3 Metodika práce

Objektom nášho skúmania boli regióny NUTS 2 vybraných krajín EÚ 12. Na

Slovensku sú týmito regiónmi Bratislavský kraj, Západné Slovensko, Stredné Slovensko

a Východné Slovensko. Sledovanými regiónmi Českej republiky sú regióny Praha, Střední

Čechy, Jihozápad, Severozápad, Severovýchod, Jihovýchod, Strední Morava

a Moravskoslezsko. Regiónmi NUTS 2 Poľska sú Lódzkie, Mazowieckie, Malopolskie,

Slaskie, Lubelskie, Podkarpackie, Swietokrzyskie, Podlaskie, Wielkopolskie,

Zachodniopomorskie, Lubuskie, Dolnoslaskie, Opolskie, Kujawsko- Pomorskie,

Warminsko- Mazurskie a Pomorskie. Regióny Közép- Magyarország, Közép- Dunántúl,

Nyugat- Dunántúl, Dél- Dunántúl, Észak- Magyarország, Észak- Alföld, Dél- Alföld sú

maďarské regióny NUTS 2, ktoré sú objektom nášho skúmania. V Rumunsku sú to regióny

Nord- Vest, Centru, Nord- Est, Sud- Est, Sud- Muntenia, Bucuresti- Ilfov, Sud- Vest

Oltenia a región Vest. Bulharskými sledovanými regiónmi sú regióny Severozapaden,

Severen tsentralen, Severoiztochen, Yugoiztochen, Yugozapaden a Yuzhen tsentralen.

Východiskom pre vymedzenie jednotlivých regiónov bola klasifikácia podľa

nomenklatúry územných štatistických jednotiek (NUTS). Základnými ekonomickými

ukazovateľmi rozvoja regiónu sa stali úroveň HDP a úroveň nezamestnanosti

v sledovaných regiónoch. Strategický programový dokument Národný strategický

referenčný rámec (NSRR) bol podkladom pre analýzu financovania cieľov regionálnej

politiky v sledovaných krajinách EÚ.

Materiál práce

Pri tvorbe teoretickej časti práce sme ako materiál práce použili dostupné odborné

publikácie zaoberajúce sa regionálnym rozvojom a teoretickými prístupmi k regionálnej

politike, ďalej regionálnou politikou EÚ, a problematikou merania úrovne rozvoja

regiónov. Zdroje sme čerpali hlavne z kníh, publikácií, dokumentov a článkov vydávaných

Európskou komisiou, ďalej z publikácií Európskeho štatistického úradu ale aj národných

štatistických úradov hodnotených krajín. Aktuálne materiály boli dostupné na internete, v

Slovenskej vedeckej knižnici v Prešove a v knižnici Slovenskej poľnohospodárskej

univerzity v Nitre.

Metódy práce

Základnými metódami použitými pri spracovaní diplomovej práce boli:

analýza problematiky integračných procesov EÚ, jej vývoja, prehlbovania

a rozširovania členskej základne,

analýza vývoja regionálnej politiky EÚ, hlavných cieľov a nástrojov,

v programovom období 2007- 2013, analýza metód hodnotenia úrovne rozvoja

regiónov štátov EÚ,

syntéza získaných informácií a poznatkov a zhodnotenie úrovne rozvoja regiónov

a stanovenie záverov,

kompilácia zhromažďovaním, prevzatím a zostavením poznatkov z jednotlivých

zdrojov týkajúcich sa danej témy predkladanej diplomovej práce,

dedukcia výsledkov práce,

metóda komparácie bola použitá pri porovnávaní úrovne regionálneho HDP, HDP

na obyvateľa v parite kúpnej sily (PKS) a v prepočte k úrovni EÚ 27 a regionálnej

miery nezamestnanosti jednotlivých regiónov vybraných krajín EÚ 12. Metódou

komparácie sme porovnávali úroveň vývoja uvedených makroekonomických

ukazovateľov v roku 2003 a v roku 2008 v regiónoch NUTS 2.

4 Výsledky práce

4.1 Analýza regionálnej politiky krajín Vyšehradskej skupiny v rámci

integrácie do Európskej únieSlovensko je členom tzv. Vyšehradskej skupiny nazývanej aj Vyšehradská štvorka

(V4). Názvom Vyšehradská štvorka sa neoficiálne označujú štyri stredoeurópske

postkomunistické krajiny Česká republika, Maďarská republika, Poľská republika a

Slovenská republika. Tento názov sa zrodil počas schôdze medzi prezidentom ČSFR

Václavom Havlom, predsedom maďarskej vlády Józsefom Antallom a poľským

prezidentom Lechom Wałęsom, ktorá sa uskutočnila vo februári 1991 v severomaďarskom

meste Vyšehrad. Vtedajší lídri tohto zoskupenia tu podpísali deklaráciu o úzkej spolupráci

svojich krajín na ceste k európskej integrácii. Po páde komunistických režimov zohrala

vzájomná spolupráca týchto krajín významnú úlohu pri prechode od totalitného režimu k

slobodnej, pluralistickej a demokratickej spoločnosti.

Všetky krajiny V4 sa usilovali o členstvo v Európskej únii, spolu s integráciou

svojich regiónov do európskeho hospodárskeho priestoru. Rokovania o členstve desiatich

krajín strednej a východnej Európy (SVE), vrátane krajín Vyšehradskej štvorky sa po troch

rokoch napokon úspešne skončili zmluvou o pristúpení k EÚ, ktorú podpísali hlavy štátov

a vlád 25 krajín 16. apríla 2003 v Aténach. Tak sa Slovenská republika spolu s ďalšími

deviatimi kandidátskymi krajinami (Cyprus, Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko,

Maďarsko, Malta, Poľsko a Slovinsko) 1. mája 2004 stala riadnym členom Únie.

Týmto krajinám bola poskytovaná predvstupová pomoc EÚ už od roku 1990. V

tom čase sa pomoc koncentrovala vo fonde PHARE, predovšetkým formou odbornej

pomoci. V roku 2000 boli zriadené ďalšie dva investične orientované predvstupové fondy

na reštrukturalizáciu poľnohospodárstva a implementáciu štrukturálnej politiky EÚ. Boli

nimi fondy ISPA a SAPARD. Z predvstupových fondov sa od roku 2000 každoročne

financovali projekty v objeme približne 3 miliardy € pre všetky kandidátske krajiny.

Dňom vstupu týchto krajín do EÚ, sú oprávnené čerpať namiesto predvstupových

fondov štrukturálne fondy EÚ a Kohézny fond. V období rokov 2004- 2006 príjmami

týchto členských krajín EÚ a ich regiónov bola dobiehajúca predvstupová pomoc z fondov

PHARE, ISPA a SAPARD a súčasne príjmy štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu.

Išlo o skrátené programové obdobie, kde boli alokované finančné prostriedky EÚ na rozvoj

regiónov štátov Vyšehradskej skupiny podľa Tab. 3.

Tab. 3 Alokácia pomoci zo štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu pre krajiny

Vyšehradskej skupiny v skrátenom programovom období 2004- 2006

KrajinaKohézny fond

(v mil. €)

Štrukturálne

fondy

(v mil. €)

Celkom

(v mil. €)

Na obyvateľa

(v €)

Slovensko 510 1,050 1,530 289

Česká

republika836 1,491 2,327 228

Poľsko 3,733 7,635 11,368 294

Maďarsko 994 1,853 2,847 279

Zdroj: Komorník a i., 2004.

V priebehu aktuálneho sedemročného obdobia 2007- 2013 bude mať investícia do

všetkých európskych regiónov prostredníctvom kohéznej politiky EÚ výšku 347,4 miliárd

€. Prerozdelenie finančných prostriedkov krajinám V4 prostredníctvom nástrojov tejto

politiky naznačuje nasledovná Tab. 4. Tieto prostriedky sú zamerané hlavne na podporu

regionálneho rastu a stimuláciu vytvárania pracovných miest, prioritne pre menej rozvinuté

NUTS 2 regióny týchto členských štátov, vzhľadom k úrovni ich HDP.

Tab. 4 Alokácia pomoci zo štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu pre krajiny

Vyšehradskej skupiny v programovom období 2007- 2013

KrajinaKohézny fond

(v mil. €)

Štrukturálne

fondy

(v mil. €)

Celkom

(v mil. €)

Na obyvateľa

(v €)

Slovensko 3,898 7,461 11,360 2092

Česká

republika8,819 17,872 26,692 2535

Poľsko 22,176 45,108 67,284 1749

Maďarsko 8,642 16,665 25,307 2532

EÚ27 69,678 276,965 347,410 702

Zdroj: vlastné spracovanie na základe údajov dostupných na

http://ec.europa.eu/regional_policy/policy/fonds/pdf/annexe-recto.pdf, 2011.

4.1.1 Regionálny rozvoj a regionálna politika Slovenska Samostatná Slovenská republika vznikla rozdelením Československa v roku 1993.

Hlavné mesto Bratislava mala 431 061 obyvateľov v roku 2009. Celkový počet obyvateľov

je 5 429 763 (jún 2010), s hustotou zaľudnenia 109/km². Miera urbanizácie bola na úrovni

56% v roku 2008. Rozlohou, 49 035 km², patrí Slovensko k menším stredoeurópskym

krajinám, ktorá sa v roku 2004 stala členom EÚ a v roku 2007 aj členom Schengenského

priestoru. Od 1. januára 2009 je Slovensko 16. členom Európskej menovej únie, ktoré

prijalo jednotnú menu euro. Prijatím eura sa prehĺbil proces integrácie do EÚ.

Podľa zákona o územnom a správnom členení SR, ktorý nadobudol účinnosť v júli

1996, regióny na Slovensku sú rozdelené do krajov a okresov na jednotlivé administratívne

jednotky SR. Pokiaľ ide o klasifikáciu územných štatistických jednotiek NUTS, celé

územie Slovenska tvorí úroveň NUTS 1, úroveň NUTS 2 je vytvorená štyrmi

agregovanými regiónmi. Nimi sú Bratislavský kraj, Západné Slovensko, Stredné

Slovensko a Východné Slovensko. Úroveň NUTS 3 sa skladá z 8 regiónov, nazvaných

vyššie územné celky. Úroveň NUTS 4 je zastúpená 79 okresmi a  úroveň NUTS 5

obsahuje, podľa údajov ÚV SR o platnej územnej systematizácii regiónov SR podľa

metodiky NUTS z roku 2011, 2 933 obcí.

Slovensku bolo na roky 2004- 2006 pridelených približne 1,041 mld. € zo štrukturálnych

fondov a medzi 500 mil. € a 663 mil. € z Kohézny fondu. Stav čerpania prostriedkov v

skrátenom programovom období na SR bolo na úrovni takmer 100%, t.j. 1,166 miliardy €.

Z hľadiska úrovne HDP na obyvateľa, podľa kritérií oprávnenosti na čerpanie

štrukturálnej pomoci EÚ, rozdielnosť regiónov Slovenska bola v čase integrácie obrovská.

Porovnaním hodnôt (Tab. 5) udávaných Úradom pre štátnu pomoc vidíme výrazný rozdiel

medzi regiónom Bratislavský kraj a ostatnými regiónmi NUTS 2 v danom období.

Tab. 5 Úroveň HDP v regiónoch NUTS 2 Slovenska v rokoch 1997- 1999

NUTS 2HDP/obyvateľa v PKS roky 1997-'99

EÚ 15= 100%

Bratislavský kraj 98 %

Západné Slovensko 45 %

Stredné Slovensko 42 %

Východné Slovensko 39 %

Slovenská republika 48 %

Zdroj: Úrad pre štátnu pomoc in Prechod od predvstupovej pomoci k štrukturálnym fondom, 2004.

Národný rozvojový plán bol nosnou časťou stratégie regionálnej pomoci z fondov

EÚ pre Slovensko v programovom období 2004- 2006. Prijatím tohto dokumentu

Slovensko splnilo základnú podmienku pre získanie finančných prostriedkov zo

štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu po jeho vstupe do EÚ. Národný rozvojový plán

obsahoval tri sektorové operačné programy (Priemysel a služby; Ľudské zdroje;

Poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka) a operačný program Základná infraštruktúra,

s tematickým zameraním.

Súčasné programové obdobie 2007- 2013 je pre Slovensko prvým programovým

obdobím, v ktorom má možnosť využívať zdroje z fondov EÚ v priebehu celého jeho

trvania, na základe dokumentu Národný strategický referenčný rámec SR (NSRR). Ide o

manuál, ktorý fondy správne naprogramuje a rozplánuje prostredníctvom stanovených

národných priorít, na ktoré majú byť v rokoch 2007- 2013 vynaložené štrukturálne fondy a

Kohézny fond. Základným dokumentom, o ktorý sa priority NSRR opierajú je Strategické

usmernenie Spoločenstva, ktoré definuje rámce pre príspevky fondov na európskej úrovni.

Ten taktiež určuje prepojenie medzi prioritami Spoločenstva na jednej strane ale

aj Stratégiu konkurencieschopnosti SR do roku 2010, Koncepciu územného rozvoja SR a

Národnú stratégiu trvalo udržateľného rozvoja na strane druhej. Analýza súčasného stavu

ekonomiky Slovenska poukázala na tieto kľúčové disparity spočívajúce v:

nízkej konkurencieschopnosti materiálovej výroby a služieb,

nedostatočnej kvalite ľudských zdrojov,

nedostatočnej kvalite a dostupnosti verejnej infraštruktúry.

V Tab. 6 sú vybrané ukazovatele rozvoja regiónov NUTS 2 Slovenska, kde

dôležitým ukazovateľom makroekonomického vývoja, ktorý primárne stanovuje možnosti

čerpania prostriedkov zo štrukturálnych fondov je HDP. HDP na obyvateľa v PKS na

Slovensku tvoril v roku 2008 približne 75% priemeru EÚ27. HDP na obyvateľa v PKS

v porovnaní s EÚ27 bol v roku 2003 na úrovni 66%, pričom do roku 2008 ide o 9% nárast,

na hodnotu 75%. Podiel regiónov NUTS 2 na tvorbe HDP je značne diferencovaný.

Pri porovnaní tohto ukazovateľa s priemerom EÚ27 región Bratislavský kraj je najviac

rozvinutou oblasťou Slovenska, pretože vykazuje nadpriemerný HDP EÚ27 v oboch

porovnávaných rokoch. Nárast ukazovateľa HDP v roku 2008 oproti roku 2003 tvorí až

42%, čo je najvyššia hodnota zo všetkých sledovaných regiónov vybraných krajín EÚ12.

Je to hlavne vďaka významnému prílevu priamych zahraničných investícií do tohto

regiónu za posledných desať rokov. Tento región čerpá zo štrukturálnych fondov v rámci

cieľa 2: Regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť. Ostatné regióny SR tvoria

pomerne homogénnu skupinu, dosahujú od 51% (Východné Slovensko) do 69% (Západné

Slovensko) priemeru Únie. Sú tzv. konvergenčnými regiónmi a spadajú pod cieľ 1:

Konvergencia.

Jedným z hlavných indikátorov, prostredníctvom ktorých sa sledujú regionálne

rozdiely v EÚ, je aj miera evidovanej nezamestnanosti. Nezamestnanosť je zároveň

jedným z hlavných dlhodobých problémov Slovenska. A v súčasnosti opätovne rastie. Na

Strednom a Východnom Slovensku je pomerne vyššia miera nezamestnanosti ako na

západe Slovenska. Na Východnom Slovensku v roku 2009 dosiahla úroveň takmer 16%,

kým v Bratislavskom kraji len niečo nad 4%, čo pokladáme za vysokú regionálnu

diferenciáciu v rámci jednej krajiny. Zároveň je tento ukazovateľ najvyšší v porovnaní

s krajinami V4.

Tab. 6 Vybrané ukazovatele rozvoja NUTS 2 regiónov Slovenska

RegiónyNUTS 1/2

Rozloha(v km²)

Počet obyva-teľov(v tis.)

HDPv bežných cenách

v mil. PKS

HDP na 1 obyvateľa Miera neza-mest-

nanosti(v %)

v PKS EÚ 27=100%

2008 2003 2008 2003 2008 2003 2008 2009

Slovensko 49 035 5 401 85 180 101 735 15 800 18 800 66 75 12,1Bratislavský

kraj2 052 614 15 501 25 657 25 800 41 800 125 167 4,7

Západné SK 14 993 1 865 20 060 32 352 10 800 17 400 52 69 9,8Stredné SK 16 256 1350 12 878 19 930 9 500 14 800 46 59 14,7

Východné SK 15 733 1578 13 377 20 099 8 600 12 700 41 51 15,9Zdroj: Štatistický úrad SR, 2011; Eurostat, 2011.

Ku globálnym cieľom regionálnej politiky SR v tomto programovom období, ktorý

je v súlade s programovými dokumentmi t.j. Národnou lisabonskou stratégiou patria:

podpora ekonomického a sociálneho rozvoja regiónov a jeho udržateľnosť,

vytváranie vhodnejších podmienok všestranného a dynamického rozvoja

regiónov s využitím ich prírodného, demografického a ekonomického

potenciálu, zmierňovanie dôsledkov regionálnych disparít,

zabezpečenie efektívnej riadiacej činnosti štátu a inštitúcií územnej

pôsobnosti.

Stratégia, priority a ciele NSRR sú implementované cez 11 operačných programov

v rámci jednotlivých cieľov kohéznej politiky EÚ, okrem cieľa 3: Európska teritoriálna

spolupráca. Z týchto operačných programov sú dva regionálne (ROP), jeden pre územie

celého štátu, jeden pre región NUTS 2 Bratislavský kraj a deväť tematických operačných

programov (OP).

Európska komisia prijala 4. augusta 2006 rozhodnutie stanovujúce zoznam

oprávnených regiónov, ako aj ročný rozpis finančných prostriedkov pre jednotlivé ČŠ EÚ

a na jednotlivé ciele kohéznej politiky. Pre Slovensko je stanovené nasledujúce záväzné

rozdelenie celkových 11,6 mld. € na jednotlivé ciele kohéznej politiky:

Cieľ 1: Konvergencia: 10,9 miliardy €,

Cieľ 2: Regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť: 449 miliónov €,

Cieľ 3: Európska teritoriálna spolupráca: 227 miliónov €.

Financovanie týchto cieľov v plánovacích regiónoch je zamerané na programy:

Infraštruktúra a regionálna dostupnosť, inovácie, informačná spoločnosť a ekonomika

znalostí, ľudské zdroje a vzdelávanie.

Strategický cieľ na roky 2007- 2013, formulovaný v NSRR ako „Výrazne zvýšiť do roku

2013 konkurencieschopnosť a výkonnosť regiónov a slovenskej ekonomiky a

zamestnanosť pri rešpektovaní trvalo udržateľného rozvoja“, je nielen pokračovaním

trendu približovania sa úrovni EÚ 15, ale predstavuje zvyšovanie konkurencieschopnosti

Slovenska a jeho regiónov, a tiež zvýšenie kvality života svojich občanov.

4.1.2 Regionálny rozvoj a regionálna politika Českej republikyČeská republika je vnútrozemskou krajinou strednej Európy. Česká republika

vstúpila do EÚ spolu so Slovenskou republikou v máji 2004. Ako samostatná republika

funguje od roku 1993, od rozdelením Československa na dva štáty, v ktorom bola

ekonomicky vyspelejšou častou. Česká republika mala k 30. septembru 2010 10 526 685

obyvateľov na rozlohe 78 866 km. V roku 2008 hustota zaľudnenia krajiny predstavovala

132,7 obyv./km² a stupeň urbanizácie bol 73,5%. Hlavným mestom je Praha (1 212 097

obyv.).

Celé územie ČR spadá do úrovne NUTS I. Ďalej sa územie členení na 8 regiónov

NUTS 2, 14 krajov NUTS 3, 77 regiónov NUTS 4, ktoré sa nazývajú okresmi a 6249 obcí

na úrovni NUTS 5. Všetky úrovne NUTS 2, okrem Prahy, mali pred vstupom do EÚ nárok

na finančnú pomoc z EÚ, pretože výška ich HDP nedosahovala 75% priemeru EÚ. Praha

sa pohybovala na úrovni 118 %, ostatná časť krajiny bola v roku 1999 na úrovni 64%.

Podľa HDP na obyvateľa v PKS krajina dosahovala v roku 2008 približne 80%

úrovne HDP EU27. Ako môžete sledovať aj v zostavenej Tab. 7 v regionálnej dimenzii je

ukazovateľ diferencovaný. Región Praha dosahuje vysoko nadpriemerný HDP t.j. 171%

priemeru HDP EÚ27, naopak, podpriemerný ukazovateľ HDP na obyvateľa dosahujú

všetky ostatné regióny, ktoré spĺňajú podmienku na čerpanie prostriedkov z cieľa 1

štrukturálnej politiky. HDP na obyvateľa v PKS je v týchto regiónoch takmer rovnomerný.

Pri porovnaní tohto ukazovateľa v rokoch 2003 a 2008 sme zistili, že región Severozápad

sa od roku 2003 rozvíjal pomalšie, keď sa hodnota ukazovateľa zvýšila len o 2,2%, a preto

sa región Severozápad stal v roku 2008 najzaostalejším regiónom Českej republiky,

s úrovňou HDP 62% priemeru EÚ27. Naopak, v roku 2003 najchudobnejší región tejto

krajiny Moravskoslezsko, s HDP 56,7% priemeru EÚ27, dosiahol o päť rokov neskôr

úroveň HDP 69%, tým predbehol chudobný Severozápad a stal sa regiónom najrýchlejšie

dobiehajúcim priemer EÚ27. V regionálnej dimenzii štrukturálne zmeny, spôsobené

útlmom ťažby a hutníctva, sa prejavili najmä v regiónoch Moravskoslezsko, Severozápad a

v odvetviach ťažkého strojárstva v regióne Jihozápad, ktorý je najpomalšie dobiehajúcim

regiónom tejto krajiny. Podiel poľnohospodárskeho a lesného hospodárstva na tvorbe HDP

sa výrazne znižoval v regióne Jihovýchod. V porovnaní so sledovanými krajinami EÚ bola

miera nezamestnanosti v roku 2009 najnižšia práve v Českej republike. Tento indikátor

v spomínanom roku dosiahol 6,7% a osciluje od 3% v Prahe do 10,3% v regióne

Severozápad.

Tab. 7 Vybrané ukazovatele rozvoja NUTS 2 regiónov Českej republiky

RegiónyNUTS 1/2

Rozloha(v km²)

Počet obyva-teľov(v tis.)

HDPv bežných cenách

v mil. PKS

HDP na 1 obyvateľa Miera neza-mest-

nanosti(v %)

v PKS EÚ 27= 100%

2008 2003 2008 2003 2008 2003 2008 2009

Česká 78 868 10 381 155 217 210 108 13 074 20 145 73,1 80,3 6,7

republikaPraha 496 1 223 37 111 52 820 28 810 43 109 153,6 171,7 3,1

Střední Čechy 11 016 1 216 16 240 22 592 11 999 18 567 69,0 74,0 4,4Jihozápad 17 618 1 200 16 298 20 465 11 307 17 044 66,7 67,9 5,2

Severozápad 8 649 1 141 13 982 17 778 10 000 15 555 59,8 62,0 10,3Severovýchod 12 440 1 502 19 283 24 327 10 394 16 186 62,6 64,5 7,3

Jihovýchod 13 991 1 658 22 620 30 555 11 794 18 429 66,3 73,4 6,5Střední Morava 9 123 1 233 14 857 19 822 10 334 16 077 57,9 64,1 7,5Moravskoslezsk

o5 535 1 250 14 827 21 750 10 654 17 397 56,7 69,1 9,7

Zdroj: Český štatistický úrad, 2011, Eurostat, 2011.

Pre Českú republiku je v programovom období 2007- 2013 vynaložených celkovo

26,7 miliárd €, z toho 25,9 miliárd € v rámci konvergencie regiónov, 1,419 miliónov € pre

cieľ konkurencieschopnosti a zamestnanosti a 389 miliónov € bolo vyhradených pre cieľ 3.

Tieto prostriedky sú zamerané na podporu programov zvýšenia konkurencieschopnosti,

podporu výskumu a rozvoja, inovácie, rozvoj udržateľného cestovného ruchu, vzdelávanie,

zamestnanosť, sociálna kohézia, rozvoj informačnej spoločnosti, znižovanie

administratívneho bremena, zlepšenie dostupnosti dopravy, udržateľný vidiecky a mestský

rozvoj. Cieľmi NSRR Českej republiky je dosiahnutie ekonomickej úrovne EÚ 25,

zvýšenie miery zamestnanosti zo 64,8 % v roku 2005 na 66,8 %, zvýšenie podielu HDP na

výskum a rozvoj z 1,42% na 2,2% do roku 2015. V aktuálnom programovom období

prijala Česká republika celkom 24 operačných programov. Z tohto počtu tvorí 7 ROP, teda

jeden pre každý región súdržnosti NUTS 2 okrem regiónu Praha, 10 sektorových OP, 5

programov cezhraničnej spolupráce a 2 pre transnárodnú a medziregionálnu spoluprácu.

4.1.3 Regionálny rozvoj a regionálna politika PoľskaPoľsko je najväčšou a najľudnatejšou krajinou z 10 členských krajín, ktoré vstúpili

v máji 2004 do EÚ s počtom obyvateľov 38 463 689 (v júli 2010) a rozlohou 312 685 km².

Stupeň urbanizácie v roku 2008 sa pohyboval na úrovni 61 %. Hlavné mesto Varšava má

1 706 624 obyvateľov. Hustota zaľudnenia Poľska je 123 obyvateľov na km².

Administratívne sa krajina člení na 16 vojvodstiev, 308 okresov, 65 miest s

kompetenciami okresu a 2489 obcí. Rozdelenie podľa európskej klasifikácie na účely

poskytovania štrukturálnej pomoci regiónom NUTS je odlišné. Územie Poľska je

rozdelené už na úrovni NUTS 1 na 6 regiónov, ktoré sú zložené z niekoľkých vojvodstiev.

Ďalej, pre uplatňovanie princípov regionálnej politiky EÚ, je vyčlenených 16 vojvodstiev

resp. samosprávnych administratívnych celkov NUTS 2 a od roku 2008 aj 66 subregiónov,

umelo vytvorených spojením niekoľkých okresov NUTS 3. Pre účely nášho skúmania nás

bude zaujímať hlavne 16 vojvodstiev na úrovni NUTS 2.

Všetky regióny NUTS 2 Poľska patria medzi konvergenčné, ako to môžeme

sledovať v Tab. 8. Podľa HDP na obyvateľa v PKS v roku 2008 je celoštátnym priemerom

54% úrovne EÚ27. Región Mazowieckie, Dolnoslaskie, Slaskie a Wielkopolskie

dosahovali už v roku 2003 viac ako 50% úroveň HDP k priemeru EÚ27 a doteraz patria

medzi ekonomicky najrozvinutejšie regióny Poľska. Spomedzi týchto regiónov sa najviac

na národnom HDP podieľa svojou rozlohou najväčší región Mazowieckie, ktorého

súčasťou je hlavné mesto Varšava. Hodnota HDP na obyvateľa sa najviac blíži k priemeru

regiónov EÚ27, keď v roku 2008 dosiahla 89% ich úrovne, čo je nárast oproti roku 2003

o 13%. Ostatné regióny v tomto ukazovateli podstatne zaostávali. Najmenej, iba 39%,

mali regióny ležiace na juhovýchode Poľska, a to región Lubelskie a Podkarpackie. Nárast

tohto ukazovateľa v spomínaných regiónoch bol oproti roku 2003 len 4%. V rámci

porovnania rokov 2003 a 2008 sa hodnota HDP na obyvateľa vo všetkých regiónoch

zvyšovala, a to od 3% (vojvodstvo Warminsko- Mazurskie) do 13% (vojvodstvo

Mazowieckie). Miera nezamestnanosti v Poľsku bola v roku 2009 na úrovni 8,2%. Najviac

nezamestnaných obyvateľov vykazoval región Swietokrzyskie s hodnotou 10,8%

a najmenej región Mazowieckie pri 6% miere nezamestnanosti.

Tab. 8 Vybrané ukazovatele rozvoja NUTS 2 regiónov Poľska

RegiónyNUTS 1/2

Rozloha(v km²)

Počet obyva-teľov(v tis.)

HDPv bežných cenách

v mil. PKS

HDP na 1 obyvateľa Miera neza-mest-

nanosti(v %)

v PKS EÚ 27= 100%

2008 2003 2008 2003 2008 2003 2008 2009

Poľsko 312 685 38 116 387 123 537 216 10 100 14 100 49,0 53,5 8,2R.Centralny 53 798 7 748 105 166 148 935 12 550 17 650 60,5 70,5 6,5

Lódzkie 18 219 2 552 24 324 33 467 9 300 13 100 45,0 52,0 7,6Mazowieckie 35 579 5 196 80 842 115 468 15 800 22 200 76,0 89,0 6,0

R.Poludniowy 27 521 7 933 80 342 110 665 9 850 13 700 47,5 55,0 7,2Malopolskie 15 190 3 283 28 251 39 925 8 700 12 200 42,0 49,0 7,9

Slaskie 12 331 4 650 52 091 70 740 11 000 15 200 53,0 61,0 6,7R.Wschodni 74 829 6 728 50 263 68 189 7 500 10 275 36,3 41,0 9,6

Lubelskie 25 114 2 164 15 701 21 159 7 200 9 800 35,0 39,0 9,7Podkarpackie 17 844 2 098 15 050 20 406 7 200 9 700 35,0 39,0 10,1

Swietokrzyskie 11 691 1 274 10 233 14 357 7 900 11 300 38,0 45,0 10,8Podlaskie 20 180 1 192 9 279 12 267 7 700 10 300 37,0 41,0 7,1

R. Pólnocno Zachodni 66 711 6 094 60 758 83 735 9 670 13 200 46,3 52,6 8,6

Wielkopolskie 29 826 3 392 35 628 49 899 10 600 14 700 51,0 59,0 7,5Zachodniopo-

morskie 22 896 1 693 16 290 21 639 9 600 12 800 46,0 51,0 10,4

Lubuskie 13 989 1 009 8 840 12 197 8 800 12 100 42,0 48,0 9,6R. Poludniowo-

Zachodni 29 360 3 913 38 607 55 977 9 200 13 600 44,5 54,0 10,1

Dolnoslaskie 19 948 2 878 30 098 43 609 10 400 15 200 50,0 60,0 10,1Opolskie 9 412 1 035 8 509 12 368 8 000 12 000 39,0 48,0 9,9

R. Pólnocny 60 466 3 494 51 987 69 710 9 040 12 035 43,7 48,0 8,5Kujawsko-Pomorskie 17 970 2 067 18 786 25 176 9 100 12 200 44,0 49,0 10,4

Warminsko-Mazurskie 24 203 1 427 11 418 14 908 8 000 10 500 39,0 42,0 8,5

Pomorskie 18 293 2 215 21 783 29 626 10 000 13 400 48,0 53,0 6,4Zdroj: Hlavný štatistický úrad Poľska, 2011; Eurostat, 2011.

Na obdobie rokov 2007- 2013 bolo pre územie Poľska pridelených celkovo 67,3

miliárd €, čo je najviac spomedzi všetkých krajín v tomto období. Pre cieľ konvergencie je

určených 66,55 miliárd €. Cieľ regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť nie je

pokrytý pre toto programové obdobie v NSRR Poľska. Európska teritoriálna spolupráca

operuje so 731 miliónmi €. Štrukturálna pomoc je zameraná na programy zlepšenia

verejnej správy, zvýšenie kvality ľudského kapitálu, modernizáciu infraštruktúry, podporu

konkurenčných a inovatívnych podnikov, zvyšovanie regionálnej konkurencieschopnosti a

rozvoj vidieckych oblastí. Cieľom je vytvoriť 3,5 miliónov pracovných miest, aby sa

zvýšila zamestnanosť na 60 % do roku 2013 (52,8% v roku 2005), taktiež zvýšiť mieru

výdavkov na výskum a inováciu na 1,5% HDP (v porovnaní so súčasnými 0,57%),

strojnásobiť dĺžku diaľničnej a železničnej infraštruktúry, zvýšiť podiel využitia

obnoviteľnej energie na 8,5% (2,9% v roku 2005) a zvýšiť HDP na hlavu z 51% v roku

2006 na 65% priemeru EÚ, čo sa krajine však nepodarilo aj v dôsledku hospodárskej krízy,

ktorá sa prejavila hlavne v roku 2008.

Poľsko zosúladilo svoje priority do 21 OP, z toho je 5 národných programov a 16 ROP pre

všetkých 16 vojvodstiev Poľska. Až takmer 28 miliárd € z celkovej sumy pripadlo na

národný OP Infraštruktúra a Životné prostredie. Medzi národné OP boli ešte zaradené

Ľudské zdroje, Inovatívna ekonomika, Rozvoj Východného Poľska a Technická pomoc.

4.1.4 Regionálny rozvoj a regionálna politika MaďarskaPrvá Maďarská demokratická republika vznikla po rozpade Rakúsko- Uhorska v

roku 1918. Maďarsko je krajina, spájajúca východ zo západom a sever s juhom, s rozlohou

93 030 km² a s 9 992 339 obyvateľmi (júl 2010). Miera urbanizácie v roku 2008 bola 68%.

Počet obyvateľov na km² je 107. Metropolitov Maďarska je Budapešť, kde žije takmer

pätina obyvateľov krajiny.

Na účely administratívneho členenia je Maďarsko rozdelené na 42 regiónov. Z toho

je 19 žúp, 23 miest so župným právom (vrátane hlavného mesta). Územné členenie je

dvojstupňové. 19 žúp a hlavné mesto Budapešť tak isto disponuje župnou právomocou. Na

miestnej úrovni je 3152 miest a obcí. Na účely európskeho členenia podľa klasifikácie

NUTS sa Maďarsko člení už na úrovni NUTS 1 na tzv. tri veľké regióny. Na úrovni

NUTS 2 je umelo vytvorených 7 regiónov. Župy, ktoré sú základnými samosprávnymi

regiónmi v počte 20, tvoria úroveň NUTS 3.

Regióny NUTS 2 tejto krajiny majú diferencované podmienky rozvoja a tým

dosahujú rozdielnu ekonomickú a sociálnu úroveň. Problémom Maďarska, ako aj ďalších

krajín strednej a východnej Európy boli narastajúce regionálne disparity medzi hlavným

mestom a ostatnými regiónmi ako to môžeme sledovať v nasledujúcej Tab. 9. Podľa

ukazovateľa HDP na obyvateľa v PKS v roku 2008, celoštátny priemer tvoril 65% úrovne

HDP prevyšuje iba región Közep- Magyarország (Centrálne Maďarsko) s hodnotou 108%.

Pod tento región spadá aj hlavné mesto Budapešť. K zaujímavému zisteniu sme dospeli pri

porovnaní tohto ukazovateľa v rokoch 2003 a 2008 v jednotlivých regiónoch Maďarska.

Hodnota HDP na obyvateľa v PKS v regióne NUTS 2 Közep- Dunántúl (Centrálna

Transdanubia) stagnuje v porovnaní s úrovňou EÚ27. Naopak iba v jednom regióne, a to

Közep- Magyarország sa zvyšuje. V regióne Nyugat- Dunántúl (Západná Transdanubia),

Dél- Dunántúl (Južná Transdanubia), Észak- Magyarország (Severné Maďarsko), Észak-

Alföld (Severná Veľká Planina) a Dél- Alföld (Južná Veľká Planina) je úroveň HDP na

obyvateľa v PKS v porovnaní s EÚ27 dokonca nižší než tomu bolo v roku 2003. Najmenej

vyspelým regiónom, ktorý hraničí na severe so Slovenskom, je Severné Maďarsko, ktoré

zápasí s nízkym hospodárskym rastom, štrukturálnymi problémami a vysokou

nezamestnanosťou. Dynamický hospodársky rast je charakteristický pre Centrálnu

a Západnú Transdanubiu. Stále zreteľnejšie je však zaostávanie východu krajiny. Miera

nezamestnanosti je najnižšia v rámci krajiny v regióne Centrálne Maďarsko, ktorá je na

úrovni 6,6% a najvyššia v regióne Severné Maďarsko.

Tab. 9 Vybrané ukazovatele rozvoja NUTS 2 regiónov Maďarska

Regióny NUTS 1/2

Rozloha(v km²)

Počet obyva-teľov(v tis.)

HDPv bežných cenách

v mil. PKS

HDP na 1 obyvateľa Miera neza-mest-

nanosti(v %)

v PKS EÚ 27= 100%

2008 2003 2008 2003 2008 2003 2008 2009

Maďarsko 93 029 10 045 131 969 162 142 13 000 16 266 63 64,8 10,0Közép- 6 919 2 911 58 563 78 054 20 700 26 999 100 107,6 6,6

MagyarországKözép-

Magyarország 6 919 2 911 58 563 78 054 20 700 26 999 100 107,6 6,6

Dunántúl 36 614 3 059 36 818 42 318 11 833 13 934 57 55,5 9,6Közép-

Dunántúl 11 117 1 104 13 398 16 047 12 000 14 638 58 58,3 9,3

Nyugat- Dunántúl 11 329 998 14 097 15 689 14 000 15 831 68 63,1 8,6

Dél- Dunántúl 14 169 957 9 323 10 582 9 500 11 141 46 44,4 11,0Alföld és Észak 49 496 4 068 36 588 41 768 8 700 10 339 42 41,2 13,3

Észak-Magyarország 13 429 1 230 10 823 12 247 8 400 10 027 41 39,9 15,2

Észak- Alföld 17 729 1 508 13 432 15 146 8 700 10 113 42 40,3 14,2Dél- Alföld 18 339 1 330 12 333 14 375 9 000 10 884 44 43,4 10,6

Zdroj: http://portal.ksh.hu, 2011; Eurostat, 2011.

Ciele a priority NSRR vyúsťujú do 15 operačných programov, z ktorých dva sú

spolufinancované z ESF a 13 ďalších z ERDF a KF. 15 OP v sebe zahŕňa 7 ROP pre

všetky regióny NUTS 2 Maďarska a 8 sektorových OP. ERDF bude tiež prispievať na cieľ

3 Európska územná spolupráca. V rámci tohto cieľa sa Maďarsko bude podieľať na OP pre

cezhraničnú spoluprácu so Slovenskom, Rakúskom, Rumunskom a Slovinskom,

nadnárodnú spoluprácu medzi Centrálnou a Juhovýchodnou Európou a medziregionálnu

spoluprácu medzi všetkými členskými štátmi Únie.

Vynaložené prostriedky v programovom období 2007- 2013 dosahujú hodnotu 25,3

miliárd €. Konvergenčné ciele budú dosahované prostredníctvom finančnej podpory v

hodnote 22,9 miliárd €. Cieľ 2 je financovaný zo štrukturálnych fondov 2 miliardami €

a cieľ 3 prostredníctvom 386 miliónov €. Táto podpora je zameraná na programy zlepšenie

konkurencieschopnosti a ekonomiky znalostí, zlepšenie obchodného prostredia a príspevok

k aktívnym politikám trhu práce a rozvoja ľudských zdrojov. Cieľom NSRR je zvýšenie

nových pracovných miest o 4 %, taktiež úrovne produkcie podnikov o 10 % do roku 2015.

Najviac peňazí pripadá na dopravu, životné prostredie, energetiku a na sociálne reformy.

4.2 Regionálna politika balkánskych krajín v rámci integrácie do EÚBulharsko a Rumunsko, obe krajiny Balkánskeho polostrova, vstúpili do EÚ v

januári 2007. Spomedzi krajín EÚ27 sú najchudobnejšími krajinami, o čom svedčí aj

uverejnenie správy európskym štatistickým úradom Eurostat o stave regiónov NUTS 2 pre

rok 2008, kde bol vyhotovený zoznam najbohatších a najchudobnejších regiónov EÚ

vzhľadom k úrovni HDP na obyvateľa ako aj ďalších ekonomických ukazovateľov.

Väčšina z 20 najchudobnejších regiónov EÚ sa nachádza práve v týchto dvoch krajinách.

Pozitívne však je, že obe krajiny zaznamenávajú rok čo rok vyšší ekonomický rast

a zlepšujú regionálnu konvergenciu svojich regiónov práve prostredníctvom pomoci

z predvstupových fondov EÚ (Tab. 10) a od roku 2007 prostredníctvom fondov kohéznej

politiky.

Tab. 10 Prideľovanie predvstupovej pomoci balkánskym krajinám v roku 2004- 2006

Obdobie 2004-2006 Bulharsko (v mil. €) Rumunsko (v mil. €)

PHARE 660 1,539

ISPA 440 1,026

SAPARD 220 513

Celkom 1,319 3,078

Zdroj: http://ec.europa.eu/regional_policy/intro/working4_sk.htm, 2008, vlastné spracovanie.

Pri plnení strategických cieľov, uvedených v NSRR Rumunska a Bulharska, sú

investície EÚ z fondov regionálnej politiky v programovom období 2007- 2013 (Tab. 11)

naďalej využívané na zmenšovanie ekonomických a sociálnych regionálnych disparít

hlavne prostredníctvom zlepšovania základnej infraštruktúry a na podporu vyváženého

územného rozvoja regiónov oboch krajín.

Tab. 11 Alokácia pomoci zo štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu pre balkánske

krajiny v programovom období 2007- 2013

KrajinaKohézny fond

(v mil. €)

Štrukturálne

fondy

(v mil. €)

Celkom

(v mil. €)

Na obyvateľa

(v €)

Bulharsko 4,570 2,283 6,853 958

Rumunsko 13,116 6,552 19,668 895

Zdroj: http://ec.europa.eu/regional_policy/policy/fonds/pdf/annexe-recto.pdf, 2011, vlastné spracovanie.

4.2.1 Úroveň rozvoja regiónov RumunskaRumunsko leží na rozhraní strednej a východnej Európy. Radí sa medzi balkánske

krajiny. Táto postkomunistická krajina sa v roku 2004 stala členom NATO a v roku 2007

vstúpila do EÚ spolu s Bulharskom. V roku 2010 žilo v krajine 21 959 278 obyvateľov na

rozlohe 237 500 km². V roku 2008 v mestských oblastiach žilo 54% obyvateľstva.

Hlavným mestom Rumunska je Bukurešť s počtom obyvateľov viac ako dva milióny.

V rámci územno- správneho členenia je Rumunsko rozdelené na 41 žúp a jednu

municipalitu so štatútom župných práv (hlavné mesto Bukurešť) v súlade s európskymi

princípmi územnej samosprávy, ďalej 263 miest, 2 685 strediskových obcí a 13 285 obcí.

Podľa metodiky EÚ úroveň NUTS 1 je zložená zo 4 časti, tzv. makroregiónov. Každý

makroregión je zložený z dvoch jednotiek, ktoré tvoria 8 regiónov úrovne NUTS 2. NUTS

3 sú vlastne župy spolu s hlavným mestom.

Podľa HDP na obyvateľa v PKS krajina dosahuje iba 47% úrovne HDP EÚ27.

V rámci tohto ukazovateľa opäť nad ostatnými regiónmi prevyšuje ten, kde sa nachádza

hlavné mesto. Regiónom, s 13% nadpriemernou hodnotou HDP pri porovnaní úrovne

EÚ27, je Bucuresti- Ilfov. Tento región sa dlhodobo najviac podieľa na tvorbe HDP

krajiny. Podľa Tab. 12 vidíme, že všetky regióny NUTS 2 sú konvergenčnými. Najnižšiu

úroveň HDP, nielen v rámci krajiny ale aj celej EÚ má región Nord- Est, len 29%. V rámci

zamestnanosti najzaostalejšou časťou Rumunska je región Centru, kde nezamestnanosť

dosiahla v roku 2009 úroveň 10,7%.

Tab. 12 Vybrané ukazovatele rozvoja NUTS 2 regiónov Rumunska

RegiónyNUTS 1/2

Rozloha(v km²)

Počet obyva-teľov(v tis.)

HDPv bežných cenách

v mil. PKS

HDP na 1 obyvateľa Miera neza-mest-

nanosti(v %)

v PKS EÚ 27= 100%

2008 2003 2008 2003 2008 2003 2008 2009

Rumunsko 238 391 21 514 141 043 251 305 6 500 11 700 31,0 47,0 6,9Makroregión 1 68 259 5 248 34 223 56 450 6 500 10 800 31,5 43,0 8,2

Nord-Vest 34 159 2 723 17 034 28 285 6 200 10 400 30,0 41,0 5,6Centru 34 100 2 525 17 189 28 165 6 800 11 200 33,0 45,0 10,7

Makroregión 2 72 612 6 542 33 784 54 158 5 200 8 300 25,0 33,0 6,7Nord-Est 36 850 3 720 17 451 26 821 4 700 7 200 22,0 29,0 6,0Sud-Est 35 762 2 822 16 333 27 338 5 700 9 700 28,0 39,0 7,5

Makroregión 3 36 274 5 534 46 192 95 753 9 100 17 300 44,0 69,0 6,0Sud-Muntenia 34 453 3 286 17 515 32 084 5 200 9 800 25,0 39,0 8,0

Bucuresti – Ilfov

1 821 2 248 28 677 63 669 13 000 28 300 63,0 113,0 4,0

Makroregión 4 61 246 4 190 26 845 44 943 6 350 10 700 30,5 43,5 6,4Sud-Vest Oltenia

29 212 2 264 12 638 20 506 5 400 9 100 26,0 36,0 6,8

Vest 32 034 1 926 14 207 24 437 7 300 12 700 35,0 51,0 6,0Zdroj: Eurostat, 2011, vlastné spracovanie a výpočty.

V aktuálnom programovom období bude v krajine alokovaných približne 19,7 mld.

€, kde viac ako 90% bude putovať do všetkých regiónov NUTS 2 Rumunska

prostredníctvom cieľa Konvergencia (19,2 mld. €), zvyšná časť financií bude alokovaná

pre cieľ Európska teritoriálna spolupráca (455 mil. €). Bolo stanovených päť základných

priorít na dosiahnutie rozvoja, a tými sú rozvoj základnej infraštruktúry podľa európskych

štandardov, zvyšovanie dlhodobej konkurencieschopnosti, efektívnejší rozvoj a využitie

ľudského kapitálu, vytvorenie administratívnej kapacity a podpora vyrovnaného územného

rozvoja. Priority NSRR sú implementované cez 7 OP, 3 sú financované z ERDF, z ktorých

je jeden regionálny OP, ďalej 2 OP, ktoré sú infraštruktúrne orientované (Doprava, Životné

prostredie) a budú financované aj z ERDF a KF a ďalšie 2 sú financované z ESF. Prispieť

k 15- 20% rastu HDP do roku 2015, zvýšiť mieru zamestnanosti z 57,4 na 64%, investovať

do 1 400 km nových a renovovaných ciest sú aktuálne prioritné ciele NSRR Rumunska.

4.2.2 Úroveň rozvoja regiónov BulharskaBulharsko sa nachádza v juho- východnej časti Balkánskeho polostrova. Bulharsko

stojí na križovatke hlavných ciest z Európy do Ázie. V roku 681 vzniklo tzv. prvé

bulharské cárstvo, vďaka čomu je Bulharsko jednou z najstarších krajín Európy s rozlohou

110 910 km². V júli 2010 tu žilo 7 148 785 obyvateľov. Až 71% populácie žije

v mestských oblastiach (2008).

Administratívne členenie krajiny bolo navrhnuté tak, aby spĺňalo požiadavky EÚ v

priebehu procesu pristúpenia. Celé územie Bulharska sa už na úrovni NUTS 1 člení na dva

regióny. NUTS 2 má 6 plánovacích regiónov, ktoré nie sú súčasťou administratívnej

štruktúry, ale sú tvorené hlavne na účely hospodárskeho plánovania. Členenie NUTS 3

zahŕňa 28 oblasti. Ďalšia, štvrtá úroveň zahŕňa 264 okresov, ktoré sú najmenšie

administratívne jednotky. Mestá s počtom 221 a 5 147 osád tvorí úroveň NUTS 5.

HDP na obyvateľa v PKS v Bulharsku tvorí iba 44% priemeru EÚ27 (viď. tabuľka

13). HDP na obyvateľa v PKS v porovnaní s EÚ27 bolo v roku 2003 o 10% menej ako je

tomu v roku 2008. Podiel regiónov NUTS 2 na tvorbe HDP je diferencovaný. V porovnaní

tohto ukazovateľa s priemerom EÚ 27 región Yugozapaden je najviac rozvinutou oblasťou

Bulharska, pretože vykazuje 73% HDP k priemeru EÚ27, a to aj vďaka prítomnosti

hlavného mesta Sofie na jeho území. Tento región má najpriaznivejšiu hospodársku klímu

v rámci krajiny, kde obyvateľstvo tvorí najmä vzdelaná pracovná sila. Avšak aj tento

región je spolu s ostatnými regiónmi Bulharska konvergenčným regiónom, ktorý spadá pod

cieľ konvergencia. Naopak, ekonomika susedného regiónu Severozapaden zaostáva za

národnou úrovňou. Miera nezamestnanosti sa v Bulharsku v roku 2009 pohybovala na

úrovni 6,8% a oscilovala od 4,1% (Yugozapaden) do 10,6% (Severoiztochen).

Tab. 13 Vybrané ukazovatele rozvoja NUTS 2 regiónov Bulharska

RegiónyNUTS 1/2

Rozloha(v km²)

Počet obyva-teľov(v tis.)

HDPv bežných cenách

v mil. PKS

HDP na 1 obyvateľa Miera neza-mest-

nanosti(v %)

v PKS EÚ 27= 100%

2008 2003 2008 2003 2008 2003 2008 2009

Bulharsko 111 000 7 624 54 302 82 922/78 938

6 850 10 900 34,0 44,0 6,8

Severna i iztochna BG

68 329 3 967 24 661 32 856 5 950 8 300 28,7 33,0 8,3

Severozapaden 19 070 923 5 599 6 513 5 600 7 100 27,0 28,0 8,0Severen tsentralen 14 974 928 5 463 6 940 5 600 7 500 27,0 30,0 8,4Severoiztochen 14 487 992 6 235 9 299 6 200 9 400 30,0 37,0 10,4Yugoiztochen 19 798 1 124 7 364 10 103 6 400 9 000 31,0 36,0 6,6Yugozapadna,

Yuz-hna Tsentralna BG

42 671 3 657 29 641 50 066 7 700 13 700 37,5 55,0 5,7

Yugozapaden 20 306 2 115 21 230 38 368 10 100 18 200 49,0 73,0 4,1Yuzhen tsentralen 22 365 1 542 8 411 11 699 5 300 7 600 26,0 30,0 7,3

Zdroj: Eurostat, 2011, vlastné spracovanie a výpočty.

V aktuálnom programovom období 2007- 2013 bude pre rozvoj regiónov Bulharska

celkovo alokovaných 6,9 mld.€. Celé územie Bulharska bude pokryté z cieľa

konvergencia, a to čiastkou 6,7 mld.€. Pre cieľ európska teritoriálna spolupráca, hoci nie je

zahrnutý v programoch NSRR Bulharska, bude poskytnutá finančná podpora v sume 179

mil.€. Programy sú zamerané na zlepšenie infraštruktúry, ľudský kapitál a zamestnanosť,

na podporu podnikania v priaznivom obchodnom prostredí a pod dobrou vládou

a v neposlednom rade na podporu vyrovnaného teritoriálneho rozvoja. Cieľom je zvýšiť

mieru rastu reálneho HDP o 0,27% a vytvoriť asi 36 700 pracovných miest. Strategické

priority Bulharska sú premietnuté v NSRR v siedmych OP.

4.3 Zhodnotenie úrovne rozvoja regiónov vybraných krajín EÚPri hodnotení regiónov prostredníctvom regionálneho HDP na obyvateľa v EÚ27

za rok 2008 sa jedným z najbohatších regiónov po prvý krát stal slovenský región

Bratislavský kraj, a jedným z najbohatších regiónov EÚ je aj naďalej región NUTS 2

Českej republiky Praha. Praha, so 172% a Bratislavský kraj s úrovňou HDP 167%

priemeru EÚ27, sa ako jediné zo všetkých sledovaných regiónov Strednej a Východnej

Európy dostali do zoznamu Eurostatu. Naopak, ako uvádza štatistika, niektoré regióny

Poľska, Maďarska a taktiež väčšina regiónov Rumunska a Bulharska sa objavili v spodnej

časti tabuľky s najnižším HDP/obyv. k priemeru EÚ27, kde iba 28% HDP dosahoval

bulharský región Severozapaden. Z regiónov pod úrovňou 75% sa nachádza pätnásť

regiónov Poľska, sedem z Rumunska, šesť z Bulharska a Maďarska a taktiež z krajín

s najbohatšími regiónmi t.j. Slovenska a Českej republiky. Ostatné tri regióny Slovenska

a zvyšných sedem regiónov Českej republiky dosiahli menej ako 75% priemeru HDP

EÚ27.

Je treba podotknúť, že v regiónoch, kde sa nachádzajú hlavné mesta môže indikátor

HDP/obyv. v PKS pri hodnotení „bohatstva regiónu“ skresľovať. Výsledkom je, že

HDP/obyv. je teda nadhodnotený v regiónoch, kde sa nachádza hlavné mesto, pretože do

týchto regiónov cestujú obyvatelia za prácou z ostatných regiónov. Naopak, tento indikátor

je podhodnotený v regiónoch, kde obyvatelia za prácou dochádzajú práve z menej

rozvinutých do rozvinutejších regiónov, kde sa zväčša nachádza hlavné mesto. Vo

všetkých sledovaných krajinách sme zistili, že najvyššiu úroveň HDP majú regióny, kde je

sústredené hlavné mesto a ostatné regióny ekonomicky zaostávajú. Obyvatelia za prácou

dochádzajú do susedných, rozvinutejších regiónov ako je to v prípade

regiónu Mazowieckie a Lubelskie v Poľsku a regiónu Centrálne Maďarsko a Severné

Maďarsko v Maďarsku.

Pri porovnávaní regiónov NUTS 2 krajín V4 a krajín balkánskeho polostrova sme

sa zamerali hlavne na rok 2008. V sledovanom roku celoplošný priemer úrovne HDP na

obyvateľa v celej EÚ bol 25 100 v PKS. Praha dosiahla 43 200 € v PKS, čo bolo dvakrát

viac ako dosiahla Česká republika ako krajina (Tab. 7). Naproti tomu región Severozápad

mal najnižšiu úroveň HDP na obyvateľa, 15 600 v PKS (Tab. 13). Ostatné krajiny

Vyšehradskej skupiny sa zaradili za Českú republiku a ich vedúce regióny v zaostali za

Prahou. Na Slovensku úroveň HDP/obyv. dosiahla 75% priemeru EÚ27 a región

Bratislavský kraj vyprodukoval hodnotu 41 800 HDP na obyvateľa v PKS. Región

Východné Slovensko je s 51% úrovne HDP najzaostalejším regiónom Slovenska (Tab. 6).

Maďarsko na národnej úrovni dosiahlo 64% priemeru HDP EÚ27, čo je menej ako

národná úroveň HDP Slovenska či Českej republiky. Najbohatším regiónom sa stalo

Centrálne Maďarsko, ktoré zahŕňa hlavné mesto Budapešť, s takmer 27 000 HDP na

obyvateľa v PKS a najchudobnejším, s takmer 40% úrovne HDP EÚ27 je región Severné

Maďarsko (Tab. 9). Poľsko, s úrovňou HDP približne 54% priemeru EÚ27 a HDP 14 100

na obyvateľa v PKS má najnižšiu úroveň HDP z krajín V4. Najbohatším regiónom Poľska

sa stal región Mazowieckie, kde sa nachádza hlavné mesto Varšava, s 22 200 HDP na

obyvateľa v PKS. Najzaostalejšími regiónmi Poľska sú susediace regióny Lubelskie

a Podkarpackie s 39% úrovňou HDP v porovnaní s EÚ27 (Tab. 8).

Pri porovnaní HDP/obyv. krajín balkánskeho polostrova má Rumunsko vyššiu úroveň

rozvoja než Bulharsko. Na národnej úrovni má HDP Rumunska 47% priemeru HDP EÚ27

a HDP Bulharska o 3%-tuálne body menej (44%). Rumunský región Bucuresti- Ilfov je

najbohatším regiónom so 28 300 HDP na obyvateľa v PKS. V Bulharsku je ním

Yugozapaden s hodnotou HDP na obyvateľa 18 200 v PKS (Tab. 12, Tab. 13).

Pri hodnotení rozvoja regiónov jednotlivých krajín sme dospeli k názoru, ako

uvádza podobne aj Skokan (2009), že celkové disparity medzi regiónmi EÚ klesajú, hlavne

z dôvodu poklesu disparít medzi štátmi EÚ. Členské štáty, ktoré boli integrované do

Európskeho Spoločenstva po roku 2004, pred hospodárskou krízou prudko rástli a rýchlo

dobiehajú zvyšok Únie, aj v rámci úrovne HDP na obyvateľa EÚ27 (Obr. 1 Vývoj

HDP/obyv. k priemeru EÚ27 vo vybraných krajinách EÚ12 v ). Zároveň však môžeme

potvrdiť, že disparity medzi regiónmi v rámci štátu rastú, ako to vidíme vo všetkých

sledovaných krajinách pri porovnaní úrovne HDP najbohatších a najchudobnejších

regiónov v roku 2003 a v roku 2008. Prehlbovanie regionálnych rozdielov v rámci

sledovaného obdobia je najviac viditeľné na Slovensku, medzi regiónom Bratislavský kraj

a regiónom Východné Slovensko, a taktiež v Rumunsku medzi regiónom Bucuresti- Ilfov

a Nord- Est. Na Slovensku, rozdiel medzi najchudobnejším Východným Slovenskom

a najbohatším Bratislavským krajom vzrástol z 84% v roku 2003 na 116% v roku 2008

a v Rumunsku z rozdielu 41% v roku 2003 na 84% v roku 2008. Najmenšia diferenciácia

medzi najchudobnejším a najbohatším regiónom pri porovnaní úrovne HDP k priemeru

EÚ27 je zase v Maďarsku a v Poľsku. V roku 2003, rozdiel medzi najchudobnejším

Severným Maďarskom a najbohatším Centrálnym Maďarskom dosahoval 59% a o päť

rokov neskôr, v roku 2008 to bolo o 8,5% viac. V Poľsku, rozdiel dosahoval 41% v roku

2003 a 50% v roku 2008. V Českej republike došlo taktiež k prehlbovaniu regionálnych

disparít medzi regiónmi, z 97% medzi Prahou a Moravskosleszkom v roku 2003 na

109,5% medzi Prahou a Severozápadom v roku 2008. V Bulharsku bola situácia podobná,

keď v roku 2003 sme zaznamenali 23% rozdiel medzi najchudobnejším regiónom Yuzhen

Tsentralen a najbohatším regiónom Yugozapaden. V roku 2008 sa poradie

najchudobnejších regiónov zmenilo. Rozdiel medzi Yugozapaden a najchudobnejším

Severozpaden sa zvýšil na 45%.

Obr. 1 Vývoj HDP/obyv. k priemeru EÚ27 vo vybraných krajinách EÚ12 v 

rokoch 2000- 2009Zdroj: Eurostat, 2011, vlastné spracovanie.

Súhlasím však s názorom, ktorý bol vyjadrený v piatej správe o hospodárskej,

sociálnej a územnej súdržnosti, že HDP nie je jediným číslom, ktoré treba počítať pri

hodnotení rozvoja regiónov. HDP síce umožňuje porovnanie medzi jednotlivými krajinami

a regiónmi a stále je pomerne dobrým meradlom ekonomickej výkonnosti, nie je však

nevyhnutne dobrým vyjadrením miery blahobytu. Preto by sa malo toto meranie pokroku

rozšíriť nad rámec HDP tak, aby zahŕňalo objektívne meradlá blahobytu, ako napríklad

predpokladanú dĺžku života, ako aj subjektívne meradlá, ako napríklad vnímanie zdravia a

šťastia.

Regionálna politika prináša zásadnú zmenu, a to nielen čo sa týka hospodárskeho

rozvoja zaostávajúcich regiónov, ale aj sociálnej udržateľnosti. V krajinách V4, ako aj v

krajinách balkánskeho polostrova bol jedným z pozitívnych dopadov vstupu do EÚ

riešenie nezamestnanosti a možnosti využívania pomoci EÚ pri znižovaní miery

nezamestnanosti, ktorá bola dôsledkom transformácie ich ekonomík zo systému

plánovaného hospodárstva na trhový mechanizmus. Ako ilustruje Obr. 2 Vývoj miery

nezamestnanosti vo vybraných krajinách EÚ 12 v r. 2000- 2010, hlavne v Poľsku, na

Slovensku a v Bulharsku miera nezamestnanosti kulminovala v rokoch 2000- 2003, t.j.

pred vstupom do Únie. Jedine v Maďarsku bola situácia odlišná. V Maďarsku bola

nezamestnanosť pod priemerom EÚ až do roku 2007. Podobnosť vo vývoji

nezamestnanosti v celej EÚ počas sledovaného obdobia najviac kopíruje vývoj

nezamestnanosti v Českej republike a Rumunsku. Všetky sledované krajiny dosiahli

najnižšiu úroveň nezamestnanosti v roku 2008, pred tým ako sa hospodárska kríza

prejavila zvýšením nezamestnanosti v týchto krajinách v roku 2009 a 2010, a to najmä na

Slovensku.

Úroveň nezamestnanosti z pohľadu regiónov NUTS 2, v roku 2009 dosahovala

hodnoty od 3,1% v regióne Praha v Českej republike až po 15,9% v regióne Východné

Slovensko. Zo 49 analyzovaných regiónov NUTS 2 krajín V4 a krajín balkánskeho

polostrova malo v roku 2009 mieru nezamestnanosti vyššiu ako priemer EÚ, teda viac ako

8,9% 21 regiónov, okrem iných aj tri zo štyroch slovenských regiónov a šesť zo siedmych

regiónov Maďarska. Na Slovensku je regionálna diferenciácia miery nezamestnanosti

medzi západom a východom najvyššia v rámci porovnávaných krajín EÚ. Rozdiel medzi

regiónom s najvyššou a najnižšou mierou nezamestnanosti dosiahol až 11,2%. Naopak

najmenej diferencované, v rámci ukazovateľa miery nezamestnanosti, sú regióny Poľska

s rozdielom 4,8%.

Obr. 2 Vývoj miery nezamestnanosti vo vybraných krajinách EÚ 12 v r. 2000- 2010Zdroj: Eurostat, 2011, vlastné spracovanie.

V súčasnosti sa programové obdobie regionálnej politiky EÚ nachádza v polovici

svojho rozpočtového obdobia 2007- 2013. EK preto v marci 2010 vydala správu, v ktorej

hodnotí nielen tzv. mieru absorpcie tej ktorej krajiny pri využívaní fondov EÚ, ale aj to,

ako kvalitne je schopná tieto príspevky využiť. V celej EÚ sa doteraz na projekty vyčlenilo

v priemere 27% zo všetkých zdrojov určených na súčasné programové obdobie, čo je viac

ako 93 miliárd €. Zo štátov Vyšehradskej skupiny vedie Maďarsko zo 46%. Regionálne

rozdiely s ohľadom na HDP sa ale od začiatku desaťročia nezmenšili. V Českej republike

bola úroveň čerpania 21,6% a operačné programy sa vo všeobecnosti nesústredia na

napĺňanie cieľov Lisabonskej stratégie, ale skôr na financovanie infraštrukturálnych

projektov zameraných na dobiehanie rozvinutejších regiónov.

Úroveň čerpania z fondov EÚ je v Rumunsku veľmi slabé, iba 14,1%. Sústreďuje sa

najmä na financovanie dopravy ale bez podpory na železničnú dopravu. Prístup

k prostriedkom EÚ je v Rumunsku naďalej príliš komplikovaný. V Bulharsku je 20,2%

čerpanie prostriedkov z fondov EÚ, ktoré je však netransparentné. Jedným z pozitívnych

aspektov je snaha na vytvorení efektívneho spravovania a kontrolného systému fondov EÚ.

Nedostatok pokroku Bulharska vidí EK najmä v doprave a v projektoch životného

prostredia. Poľsko je najväčším prijímateľom regionálnych fondov EÚ s mierou absorpcie

fondov EÚ na úrovni len 19,5%. Na Slovensku bol z celkovej alokácie stav čerpania

štrukturálnych fondov a kohézneho fondu na úrovni 18,6%. V správe EK zároveň

vyzdvihla dobrý postup, ktorý na Slovensku panuje a kľúčový pokrok v oblastiach ako

infraštruktúra a prístupnosť regiónov, či podpora zamestnanosti. Výrazný posun nastal

ohľadne cieľov Lisabonskej stratégie ako podpora výskumu a vývoja, malých a stredných

podnikov, či energetickej efektívnosti. Zdroje z EÚ sú k dispozícii na vyčerpanie do roku

2016 podľa pravidla n+3.

Záver a návrhy opatrení

Regionálna politika EÚ vytvára predpoklady na rozvoj a zvyšovanie ekonomickej,

sociálnej a environmentálnej úrovne regiónov v Európe. Jej hlavným cieľom je podporovať

harmonický rozvoj Únie a jej regiónov pomocou znižovania regionálnych rozdielov ako je

to zakotvené v článku 174 Zmluvy o Európskom Spoločenstve.

Keďže Európska únia je zložená z viacerých štátov Európy, spája rozličné regióny s

rozdielnou veľkosťou, ekonomickou vyspelosťou či hĺbkou vzájomnej integrácie.

Rozšírenie Európskej únie vstupom 10 nových členských štátov v roku 2004 a neskôr

ďalšie rozšírenie o krajiny balkánskeho polostrova v roku 2007 viedlo k výraznému

nárastu ekonomických disparít medzi regiónmi EÚ 27. Z tohto dôvodu je zameranie

regionálnej politiky EÚ pre programové obdobie 2007- 2013 založené hlavne na politike

konvergencie, politike konkurencieschopnosti a zamestnanosti a územnej spolupráce

s cieľom riešenia rozdielov medzi týmito regiónmi.

Zo zistení vyplývajúcich z diplomovej práce vyplýva, že krajiny Vyšehradskej

skupiny s málo rozvinutými regiónmi a transformujúcou sa ekonomikou boli po vstupe do

EÚ svedkami veľkého zlepšenia v oblasti konvergencie a konkurencieschopnosti. V

Poľsku, ktoré v rokoch 2007- 2013 dostáva najväčšiu podporu v rámci regionálnej politiky

EÚ, vzrástol HDP na obyvateľa zo 49% priemeru EÚ v roku 2003 na 61% v roku 2009. V

rovnakom období výrazne klesla miera nezamestnanosti z 20% na 8,2%. Veľmi podobné

pozitívne trendy sa dajú nájsť aj na Slovensku, ktoré má taktiež možnosť čerpania fondov

EÚ už od roku 2004. V dvoch programových obdobiach krajina získala na realizáciu

projektov regionálneho rozvoja približne 12,2 miliárd €, pričom podstatná časť týchto

prostriedkov, až 11 miliárd € je určených na čerpanie v súčasnom programovom období

rokov 2007- 2013.

V roku 2008 medzi desiatimi najchudobnejšími regiónmi NUTS 2 Únie bolo až

šesť z ôsmych regiónov Rumunska a päť zo šiestich regiónov Bulharska, pričom

najchudobnejší bulharský Severozapaden, dosahoval v roku 2008 iba 28% priemeru EÚ.

Naopak, regióny Praha a Bratislavský kraj sa stali jednými z najbohatších regiónov EÚ.

Medzi regióny s najvyšším HDP patria tie, na ktorých území sa nachádzajú hlavné mestá

členských štátov Únie. Vysoká úroveň tohto ukazovateľa je pre metropoly typická a je

ovplyvnená okolnosťami, ktoré sú úzko spojené s ekonomickými podmienkami života v

týchto mestských aglomeráciách. Je to odlišná hospodárska štruktúra oproti ostatným

regiónom, ďalej vysoká úroveň miezd, ale i veľký objem dochádzky za prácou a taktiež

lokalizácia či registrácia sídel významných ekonomických subjektov v meste.

Pri hodnotení rozvoja regiónov jednotlivých krajín som dospela k názoru, že

celkové disparity medzi regiónmi EÚ klesajú, hlavne z dôvodu poklesu disparít medzi

štátmi EÚ. Najsilnejším faktorom, ktorý k tomu prispel, bol zrýchlený rast v EÚ 12.

Regióny členských štátov, ktoré vstúpili do EÚ po roku 2004, pred hospodárskou krízou,

prudko rástli a rýchlo dobiehali zvyšok Únie. Zároveň však môžeme potvrdiť, že disparity

medzi regiónmi v rámci štátu rastú vo všetkých sledovaných krajinách pri porovnaní

úrovne HDP najbohatších a najchudobnejších regiónov v roku 2003 a v roku 2008.

Prehlbovanie regionálnych rozdielov v rámci sledovaného obdobia je najviac viditeľné na

Slovensku a v Rumunsku. Treba však pripomenúť, že indikátor HDP je pomerne dobrým

meradlom ekonomickej výkonnosti, nemusí však byť nevyhnutne dobrým vyjadrením

miery blahobytu.

Pri hodnotení možnosti čerpania zo štrukturálnych fondov pre regióny úrovne

NUTS 2, ktorých HDP na obyvateľa je nižší ako 75 % priemeru Spoločenstva, sme zistili,

že oprávnené na pomoc v rámci cieľa Konvergencia je celé územie Poľska, Rumunska a

Bulharska. Na Slovensku, oprávneným územím sú všetky územné jednotky NUTS 2

okrem Bratislavského kraja, v Českej republike oprávnené sú taktiež všetky regióny okrem

regiónu Praha. K oprávneným regiónom čerpania pomoci z cieľa 1 v Maďarsku sú, okrem

regiónu Közép- Magyarorszag (Centrálne Maďarsko), všetky ostatné regióny. Regióny,

ktoré nie sú zahrnuté do cieľa 1, sú oprávnené na pomoc v rámci cieľa 2

Konkurencieschopnosť a zamestnanosť. Tieto prostriedky sú zamerané hlavne na podporu

regionálneho rastu a stimuláciu vytvárania pracovných miest, prioritne pre menej rozvinuté

NUTS 2 regióny týchto členských štátov, vzhľadom k úrovni ich HDP. Jednotlivé národné

strategické referenčné rámce týchto krajín pokrývajú všetky tri ciele regionálnej politiky

EÚ okrem Slovenska a Bulharska, ktoré však budú zapojené do cezhraničných programov

so susediacimi regiónmi z členských krajín Únie, nadnárodnej spolupráce ako aj

programov medziregionálnej spolupráce.

Aby kohézna politika naozaj zmenšila rozdiel medzi regiónmi odporúčame viacero

opatrení. Najdôležitejšia je identifikácia potrieb najchudobnejších regiónov, finančné

prostriedky by sa mali do potrebných oblastí dostať čo najrýchlejšie a celý proces by sa

mal zjednodušiť znížením administratívnej záťaže. Veľká miera zodpovednosti však leží aj

na jednotlivých členských štátoch, ktorých regióny často krát nie sú schopné absorbovať

ponúkanú finančnú pomoc.

Dôležitým prvkom riadenia štrukturálnych fondov je nepochybne participácia subjektov z

rôznych oblastí spoločnosti, ako napríklad mimovládnych organizácií, profesijných a

záujmových združení, miestnej a regionálnej samosprávy, podnikateľskej sféry a pod.

Rozhodovanie a riadenie v súvislosti s verejnými investíciami by sa malo čoraz viac

decentralizovať a uskutočňovať na regionálnej a miestnej úrovni. Sú to práve naše mestá a

obce, ktoré majú ku konečným príjemcom najbližšie a najlepšie vedia, aké aktivity a

projekty je potrebné podporovať. Preto efektivita čerpania závisí predovšetkým od

schopnosti implementácie nástrojov v podmienkach konkrétnych regiónov a vyžaduje si

vysokú mieru informovanosti obyvateľstva a schopnosť zapájať sa do procesu

implementácie. Rozhodujúcimi faktormi úspechu čerpania by mali byť transparentnosť,

objektívne hodnotenie a kvalitné projekty.

Úspech zámerov pri zmierňovaní regionálnych rozdielov v Európskej únii priamo závisí

taktiež od úspešnosti vidieckeho rozvoja. Veď regióny Európy sú predovšetkým vidiecke

regióny a najzaostalejšie regióny Európy sú práve najvidieckejšie regióny.

Politika súdržnosti môže byť spoločne realizovaná aj bez financovania z prostriedkov

Spoločenstva prostredníctvom spoločných aktivít členských krajín. Cezhraničné programy

sú také aktivity, ktoré čerpajú neveľké prostriedky z EÚ, ale tvoria veľkú pridanú hodnotu.

Domnievame sa, že bez politiky súdržnosti by rozdiely medzi regiónmi EÚ boli

nepochybne väčšie. Regionálna a štrukturálna politika ponúkajú návody a možnosti

riešenia prostredníctvom nástrojov kohéznej politiky, ktorých implementácia je v rukách

štátov EÚ, ich štátnych orgánov, organizácií ako aj regionálnej a miestnej samosprávy a

samozrejme jej občanov. Môžeme teda konštatovať, že politika súdržnosti by mala v tomto

náročnom období naďalej zohrávať kľúčovú úlohu, aby zaisťovala inteligentný a

udržateľný rast podporujúci začlenenie a zároveň prostredníctvom zmenšovania

regionálnych rozdielov podporovala harmonický rozvoj Únie a jej regiónov.

Zoznam použitej literatúry

BABITZ, M.- HAVRAN, R. 2006.Štrukturálne fondy EÚ na Slovensku a možnosti ich

transparentnejšieho využívania. Bratislava : Transparency international Slovensko, 2005.

80 s. ISBN 80-89244-00-9.

BRACJUN, A. 2008. Hospodárska politika Európskej Únie. Bratislava : Sprint dva, 2008.

211 s . ISBN 978-80-969927-7-5.

BALDWIN, R.- WYPLOSC, CH. 2008. Ekonomie evropské integrace. Praha : Grada

Publishing, 2006. II. Vydanie. 478 s. ISBN 978-80-247-1807-1.

BÁRÁŇOVÁ- ČIDEROVÁ, D. a i. 2006. Flexibilná integrácia. In : SLÁDEK, K.

Vybrané pojmy európskej integrácie. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška pre Centrum

pre európsku politiku, 2006. 71 s. ISBN 80-7165-575-9.

BELAJOVÁ, A.- FÁZIKOVÁ, M. 2005. Regionálna ekonomika. Nitra : Slovenská

poľnohospodárska univerzita, 2005. 75 s. ISBN 80-8069-513-X.

BENČO, J. 2005. Teória a prax regionálneho rozvoja. Prievidza : ALFA print, 2005.

ISBN 80-969227-3-4.

BEŇUŠKOVÁ, Z.- DANGLOVÁ, O. 2007. Trendy regionálneho a miestneho rozvoja na

Slovensku. Bratislava : Zing Print, 2007. 215 s. ISBN 978-80-88997-35-1.

BLAŽEK, J.- UHLÍŘ, D. 2002. Teórie regionálního rozvoje. Nástin, kritika, klasifikace.

Praha : Karolinum, 2002. 212 s. ISBN 80-246-0384-5.

BROOKER, CH.- NORTH, R. 2006. Skryté dějiny evropské integrace od roku 1918 do

současnosti. Praha : Barrister & Principal, 2006. 623 s. ISBN 80-7364-026-0.

BUČEK, M. 2008. Východiská regionálnej podpory EÚ - ohraničenia a zjednodušenia

kritéria [online]. 2008 [cit.2011-01-02]. Dostupné na internete: <

http://nhf-new.euba.sk/rsa/images/stories/doc/0108bucek.pdf>

BUČEK, M. a kol. 2006. Regionálny rozvoj– novšie teoretické koncepcie. Bratislava :

Ekonóm, 2006. 269 s. ISBN 80-225-2151-5.

CENTRUM PRE EURÓPSKU POLITIKU, 2004. Kodanské kritéria [online]. 2004

[cit.2009-13-02]. Dostupné na internete: <http://www.cpep.sk/index.php?

id=9&w=K&wid=140>

ČAJKA, P. 2006. Inovačné centrá v systéme tvorby poznatkov kritéria [online]. 2006

[cit.2011-31-01]. Dostupné na internete: <http://www.ucm.sk/revue/2006/2/cajka.pdf>

ČAJKA, P. a i. 2005. Praktické prístupy ku štúdiu regionálnej politiky. Banská Bystrica :

Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, Univerzita Mateja Bela, 2005. 182 s.

ISBN 80-8083-075-4.

ČADIL, J. 2010. Regionálni ekonómie: Teórie a aplikace. Praha : Nakladateltvo C.H.Beck,

2010. 152 s. ISBN 978-80-7400-191-8.

ČESKÝ ŠTATISTICKÝ ÚRAD, 2009. Mapa Európy NUTS II [online]. 2009. [cit.2011-

03-02]. Dostupné na internete: <http://www.czso.cz/cz/mapy/nuts2/index.htm˃

DE GRAUWE, P. 2006. Ako zabrániť kolapsu eura [online]. 2006 [cit.2009-12-02].

Dostupné na internete: <http://www.euractiv.sk/buducnost-eu/clanok/ako-zabranit-

kolapsu-eura>

DELEGÁCIA EK V SR, 2002. Regionálna politika Európskej únie, Bratislava, 2002. 34 s.

ISBN 80-89102-01-8.

EUROINFO, 2010. Stratégia Európa 2020 [online]. 2010 [cit.2011-08-02]. Dostupné na

internete: <http://www.euroinfo.gov.sk/europedia/posobenie-eu/strategia-europa-2020-

7b3.html>

EUROINFO, 2010. História regionálnej politiky EÚ [online]. 2010 [cit.2011-31-01].

Dostupné na internete: <http://www.euroinfo.gov.sk/europedia/posobenie-eu/regionalna-

politika-eu/historia-regionalnej-politiky-eu-7c7.html>

EUROSTAT, 2008. European Economic Statistics. Luxembourg : Office for Official

Publications of the European Communities, 2008. 230 s. ISBN 978-92-79-08886-5.

EUROSTAT, 2007. European regional and urban statistics – Reference guide.

Luxembourg : Úrad pre vydávanie úradných publikácií Európskych spoločenstiev, 2007.

250 s. ISBN 978-92-79-04711-4.

EURÓPSKE CENTRUM ŽURNALISTIKY, 2007. Ekonomická a menová únia a euro

[online]. 2007 [cit.2009-13-02]. Dostupné na internete:

<http://www.eu4journalists.eu/index.php/dossiers/slovakian/C23>

GUČÍK, M. 2000. Cestovný ruch a regionálny rozvoj. Zborník z vedeckej konferencie.

Banská Bystrica : Ekonomická fakulta UMB, 2000. 156 s. ISBN 80-8055-366-1.

HABANÍK, J. 2007. Rozvoj regiónov v ekonomike Slovenska v podmienkach nového

programovacieho obdobia Európskej Únie. In: Ekonomické rozhľady 4/2007. Bratislava :

Ekonomická univerzita v Bratislave, 2007. ISSN 0323-262X.

HUBNEROVÁ, D. 2008. Práca pre regióny. Regionálna politika EÚ na obdobie 2007-

2013. Brusel : DG pre regionálnu politiku, 2008. 36 s. ISBN 92-79-03792-7.

HUBNEROVÁ, D. 2004. Kohézia a konkurencieschopnosť sú neoddeliteľné pre rozvoj

Únie [online]. 2004 [cit.2011-07-02]. Dostupné na internete:

<http://ec.europa.eu/regional_policy/newsroom/newslet129/129_04_sk.pdf>

HYŽOVÁ, J. 2004. Colná únia. In : Národná obroda [online]. 2004 [cit.2009-05-02].

Dostupné na internete: <http://www.obroda.sk/clanok/5603/Colna-unia/>

INFOREGIO, 2008. Práca pre regióny. Regionálna politika EÚ na obdobie 2007-2013.

Brusel 2008. 36 s. ISBN 92-79-03792-7.

IVANIČKOVÁ, A. 2007. Inovované programovanie regionálnej politiky Európskej únie v

programovacom období 2007-2013. Bratislava : Ekonóm, 2007. 154 s.

IVANIČKOVÁ, A. 2004. Podpora rastu v EÚ a politika súdržnosti [online]. 2004

[cit.2011-07-02]. Dostupné na internete:

<http://www.cers.tuke.sk/cers2005/doc/Ivanickova.pdf>

JAKOBI, A. 2002. Objasnenie tradičných a nových prístupov regionálnych disparít v

národnej literatúre. Budapešť: Katedra regionálnej geografie 2002. 55 s. ISSN 1585-1419.

KALERGI, R. N. C. 2005. Pan- Európa. Bratislava : Ševt pre Úrad vlády Slovenskej

republiky a Paneurópsku úniu na Slovensku, 2005. 120 s. ISBN 80-88707-67-6.

KOHÚT, M. 2006. O reforme regionálnej politiky EÚ pre obdobie 2007-2013 [online].

2006 [cit.2011-07-02]. Dostupné na internete: <http://www.eac.sk/team/Koh%FAt,M_O

%20reforme%20Region%E1lnej%20politiky%20E%DA.pdf>

KOMORNÍK a i., 2004. Európska integrácia v univerzitnom vzdelávaní. Bratislava :

Eurounion, 2004. 383 s. ISBN 80-88984-61-0.

KOŽIAK, R. (2008). Zmierňovanie regionálnych disparít prostredníctvom regionálnej

politiky. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, Ekonomická fakulta 2008. 138 s. ISBN

978-80-8083-573-6.

KÖNIG, P. a i. 2006. Učebnice evropské integrace. Brno : Barrister & Principal, 2006. 416

s. ISBN 80-7364-022-8.

KROPKOVÁ, Z.- SOJKOVÁ, Z. 2008. Skúmanie regionálnych disparít v rámci nových

členských krajín EÚ [online]. 2008 [cit.2011-03-02]. Dostupné na internete:

<http://www.fem.uniag.sk/acta/download.php?id=467>

KUČEROVÁ, I. 2010. Hospodářské politiky v kontextu vývoje Evropské unie. Praha :

Univerzita Karlova v Praze 2010. ISBN 978-246-1628-5.

LIPKOVÁ, Ľ. a i. 2006. Európska únia. Bratislava : Vydavateľstvo Sprint vfra, 2006. 402

s. ISBN 80-89085-65-2.

LIPKOVÁ, Ľ. 2007. Regionálna politika Európskej Únie [online]. 2007 [cit.2011-26-01].

Dostupné na internete:

<nechodimnaprednasky.sk/.../cdv_regionalna_politika_europskej_unie.pdf>

MALINOVSKÝ, J.- SUCHÁČEK, J. 2006. Velký anglicko-český slovník regionálního

rozvoje a regionální politiky EU. Ostrava : Vysoká Škola Baňská – Technická Univerzita

Ostrava, Ekonomická fakulta. 956 s. ISBN 80-248-1117-0.

MARUŠIAK, J. 2003. Európska únia- všetko čo by sme mali vedieť. Bratislava :

Slovenská Grafia, 2003. 18 s. ISBN 80-89083-41-2.

MATLOVIČ, R- MATLOVIČOVÁ, K. 2005. Vývoj regionálnych disparít na Slovensku

a problémy regionálneho rozvoja Prešovského kraja [online]. 2005. [cit.2011-27-01].

Dostupné na internete: <http://www.fhpv.unipo.sk/~matlovicova/Region%C3%A1lne

%20disparity.pdf>

MEČIAR, J. 2006. Obecní regionálni geografie I. Brno : Masarykova univerzita,

Ekonomicko- správni fakulta, 2006. 140 s. ISBN 80-210-4011-4.

MIŠKOVIČOVÁ, D. 2005. Regionálna politika EÚ. Jej opodstatnenosť a výzvy pre nové

programovacie obdobie. Slovenská politologická revue 2/2005.Trnava : Katedra

politológie FF UCM v Trnave, 2005. ISSN 1335-9096.

NOVÁČKOVÁ, D. a i. 2000. Európska integrácia od Ríma cez Maastricht po Amsterdam.

Bratislava : Eurounion, 2000. 341 s. ISBN 80-88984-13-0.

NOVOTNÁ, M. 2007. Regionální politika EÚ. Ostrava :VŠB Technická univerzita

Ostrava, 2007. 210s. ISBN 978-80-248-1413-1.

NSRF SR, 2008 [online]. 2008. [cit.2011-03-02]. Dostupné na internete:

<http://ec.europa.eu/regional_policy/country/commu/docoutils/brozura_nsrr_web.pd>

NSRF ČR, 2008 2008 [online]. 2008. [cit.2011-03-02]. Dostupné na internete:

<http://www.komora.cz/Files/Soubory/OPpriloha2alokacepodlefonduaprogramu.doc>

OECD Economic Outlook, No.84, 2008 [online]. 2008 [cit.2009-27-01]. Dostupné na

internete: http: <//www.oecd.org/dataoecd/41/33/35755962.pdf>

OFICIÁLNY PORTÁL EÚ. 2008. Rozširovanie. Otvorené brány [online]. 2008 [cit.2009-

27-01]. Dostupné na internete: <http://europa.eu/pol/enlarg/overview_sk.htm>

OFICÁLNY PORTÁL ÚRADU VLÁDY SR PRE ZAVEDENIE EURA, 2007.

Maastrichtské kritéria [online]. 2007 [cit.2009-03-02]. Dostupné na internete:

<http://www.euro.vlada.gov.sk/index.php?ID=4263>

OFICIÁLNY PORTÁL V4, 2006. Dejiny Vyšehradskej skupiny [online]. 2006 [cit.2011-

01-02]. Dostupné na internete: <http://www.visegradgroup.eu/main.php?folderID=1044>

OREMUSOVÁ, D. Bez dátumu. Regionalizácia a regionálny rozvoj Slovenska [online].

Bez dátumu [cit.2011-30-01]. Dostupné na internete:

<http://dam.fpv.ukf.sk/file.php/11/reg_rozvoj_sr.pdf>

ORESKÝ, M. 2007. Regionálny rozvoj, ciele regionálneho rozvoja, typológia regiónov

[online]. 2007 [cit.2011-27-01]. Dostupné na internete:

<http://www.novaera.sk/clanok/334/regionlny-rozvoj-ciele-regionlneho-rozvoja-typolgia-

reginov/>

PÁLENÍK, V. 2009. Strieborná ekonomika ako možné exportné zameranie Slovenskej

republiky [online]. 2009 [cit.2011-03-02]. Dostupné na internete:

<http://www.ekonom.sav.sk/uploads/journals/WP16.pdf>

PANFIL, T. 2003. Európska únia. Bratislava : Belinex, 2003. 48 s. ISBN 80-89083-41-2.

PAPCUNOVÁ, V.- GECÍKOVÁ, I. 2007. Návody na cvičenia z regionálnej ekonomiky. 2

vydanie. Nitra : Slovenská poľnohospodárska univerzita, 2007. 70 s. ISBN 978-80-8069-

848-5.

PAŠIAK, J. 2004. K teoretickej a metodologickej problematike regionálnej diferenciácie

a typológie ako súčasti teórie regionálneho rozvoja. In : Falťan, Ľ. Regionálny rozvoj

v Slovenska v európskych integračných kontextoch. Bratislava : Sociologický ústav SAV,

2004. 103 s. ISBN 80-85544-37-7.

PÄTOPRSTÝ, V. 2006. Efektívnosť, štruktúrovanie priorít a procesov v rozpočte EÚ

2007-13. Lekcie a odporúčania pre Slovensko. Bratislava : Transparency international

Slovensko 108 s. ISBN 80–89244–04–1.

PEET, J. 2006. Integrácia- väčšia, ale nie hlbšia. In : TREND [online]. 2006 [cit.2008-03-

11]. Dostupné na internete: <http://www.etrend.sk/ekonomika/europska-unia/integracia-

vacsia-ale-nie-hlbsia/60854.html>

RAJČÁKOVÁ, E. 2005. Regionálny rozvoj a regionálna politika. Bratislava : Univerzita

Komenského v Bratislave, 2004. 120 s. ISBN 80-223-2038-2.

RÝSOVÁ, L. 2007. Základné priority a ciele kohéznej politiky EÚ v období rokov 2007-

2013 [online]. 2007 [cit.2011-08-02]. Dostupné na internete: <http://ces.vse.cz/wp-

content/rysova-final.pdf>

SCHUMAN, R. 2002. Pre Európu. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2002. 135 s.

ISBN 80-7165-340-3.

SILNÁ, Z. 2007. Spoločná obchodná politika EÚ- bilaterálne obchodné vzťahy [online].

2007 [cit.2009-12-02]. Dostupné na internete:

<http://zsilna.files.wordpress.com/2007/12/sop-eu_ps.doc>

SIPKO, S. 2004. Hospodárska a menová únia. Bratislava : Ševt pre Úrad vlády SR

a Slovenskú obchodnú a priemyselnú komoru, 2004. 48 s. ISBN 80-88707-60-9.

SKOKAN, K. 2004. Konkurencieschopnost, inovace a klastry v regionálním rozvoji.

Ostrava : Repronis, 2004. 160 s. ISBN 80-7329-059-6.SKOKAN, K. 2009. Řešení regionálnich disparit v regionálni politice středoevropských zemí [online]. 2009 [cit.2011-12-02]. Dostupné na internete:

<http://is.muni.cz/do/1456/soubory/katedry/kres/4884317/8594456/Skokan.pdf>

SLOBODA, D. 2006. Slovensko a regionálne rozdiely [online]. 2006 [cit.2011-27-01].

Dostupné na internete:

<http://www3.ekf.tuke.sk/re/Disparity%20a%20perifernost/Regionalne%20disparity/

Slovensko_a_regionalne_rozdiely.pdf>

SLOBODA, D. 2005. Slovensko v EÚ. Vplyv eurofondov a environmentálnych regulácií.

Transparentnosť a environmentálna politika. Zborník. Bratislava : Konzervatívny inštitút

M.R.Š, 2005. 164 s. ISBN 80-89121-07-1.

STEJSKAL, J.- KOVÁRNÍK, J. 2009. Regionálny politika a jeji nástroje. Praha : Portál,

2009. 212 s. ISBN 978-80-7367-588-2.

ŠÍBL, D. – ŠÁKOVÁ, B. 2002. Svetová ekonomika. Bratislava : Sprint- vydavateľská,

filmová a reklamná agentúra, II. vydanie, 2002. 418 s. ISBN 80-88848-98-9.

ŠIKULOVÁ, I. 2006. Konvergencia v procese Európskej menovej integrácie. Bratislava :

Ekonomický ústav SAV, 2006. 145 s. ISBN 80-7144-155-4.

ŠTVRTÁ SPRÁVA O HOSPODÁRSKEJ A SOCIÁLNEJ KOHÉZII, 2007. Rastúce

regióny, rastúca Európa. Luxembourg : Úrad pre vydávanie úradných publikácií

Európskych spoločenstiev, 2007. ISBN 92-79-05718-2.

UZNESENIE VLÁDY SR, 2000. Zásady regionálnej politiky Slovenskej republiky

[online]. 2008 [cit.2011-26-01]. Dostupné na internete:

˂http://www.build.gov.sk/mvrrsr/source/legislation/001811.pdf˃

ÚRAD PRE ŠTÁTNU POMOC, 2004 in Prechod od predvstupovej pomoci

k štrukturálnym fondom, 2004. Bratislava : Úrad vlády SR, 2004. 84 s. ISBN 80-89180-

00-0.

VINCÚR, P. a i. 2007. Teória a prax hospodárskej politiky. Bratislava : Sprint-

vydavateľská, filmová a reklamná agentúra, III. vydanie, 2007. 432 s. ISBN 978-80-

89085-80-4.

WOKOUN a i. 2008. Regionálni rozvoj. Východiská regionálniho rozvoje, regionálni

politika, teorie, stratégie a programování. Praha : Právnické a ekonomické nakladatelstí,

2008. 475 s. ISBN 978-80-7201-699-0.

WOKOUN, R. 2006. Strukturální fondy a obce I. Praha : ASPI, 2006. 146 s. ISBN 80-

7357-138-2.

ZÁKON NR SR č. 539/2008 Z. z. o podpore regionálneho rozvoja zo 4. Novembra 2008

[online]. 2008 [cit.2011-26-01]. Dostupné na internete:

˂http://www.zbierka.sk/zz/predpisy/default.aspx?PredpisID=208605&FileName=zz2008-

00539-0208605&Rocnik=2008˃

ZÁVERY EK z 5. SPRÁVY O HOSPODÁRSKEJ, SOCIÁLNEJ A ÚZEMNEJ

SÚDRŽNOSTI, 2010 [online]. 2010 [cit.2011-08-02]. Dostupné na internete:

˂http://ec.europa.eu/regional_policy/sources/docoffic/official/reports/cohesion5/pdf/

conclu_5cr_part1_cs.pdf˃

Príloha 1: Rozdelenie krajín V4 a krajín balkánskeho polostrova podľa nomenklatúry územných štatistických jednotiek NUTS 2, vytvorenú Európskou komisiou.