WILLIAM SHAKESPEARE

OTHELLO

TATRAN * BRATISLAVA * 1978

2

Preložil JOZEF KOT

Komentár a poznámky napísal

ALOIS BEJBLÍK

Translation © Jozef Kot, 1978

3

OSOBY

BENÁTSKY DÓŽA BRABANTI, senátor INÍ SENÁTORI GRATIANO, Brabantiov brat LODOVICO, Brabantiov príbuzný OTHELLO, urodzený Maur v službách Benátkeho štátu CASSIO, jeho námestník JAGO, jeho zástavník RODERIGO, benátsky šľachtic MONTANO, Othellov predchodca v úrade cyperského miestodržiteľa ŠAŠO, Othellov sluha DESDEMONA, Brabantiova dcéra a Othellova žena EMÍLIA, Jagova žena BIANCA, Cassiova milenka Námorník, posol, herold, dôstojníci, šľachtici, hudobníci a sprievod. Miesto deja: Benátky a prístav na Cypre.

4

PRVÉ DEJSTVO

PRVÝ OBRAZ

Benátky. Ulica. (Vstúpi Roderigo a Jago.)

RODERIGO. Už mlč! Mňa, Jago, zaráža, že ty, čo do mešca mi chodíš častejšie než do vlastného vrecka, o tom vieš.

JAGO. Božemôj, veď ma nepustíte k slovu. Ak sa mi o tom čo len prisnilo, do tváre môžete mi napľuvať.

RODERIGO. Jednostaj vravíš, že ho nenávidíš.

JAGO. Nech skapem, ak nie! Traja veľkí páni s ohnutým chrbtom sa mu prosili, nech menuje ma svojím námestníkom. Viem, čo som hoden a čo dokážem. Lež on im v samoľúbej spupnosti unikal nabubrenou krasorečou, nadžganou vojenskými termínmi. A nakoniec tých mojich prosebníkov odmietol. ,Už som si vybral námestníka,' vravel. A kto je to? Povážte! Obyčajný knihomoľ! Florenťan, dáky Michal Cassio, do každej krásavice zbláznený, čo jakživ nestál v čele škadróny a o nič lepšie nevyzná sa v boji než stará dievka; čo vie, vie len z kníh, tak ako konzul zahalený tógou

5

bojovať môže leda jazykom. Takého, prosím, vybral si, kým mne, čo som sa ako vojak osvedčil na Rode, Cypre, poliach kresťanských i pohanských, to miesto vyfúkol zratúvač onucí. Ten perohryz ho zastupuje, kým ja naďalej som jeho maurstvu iba zástavník.

RODERIGO. To radšej by som slúžil ako kat.

JAGO. Čo robiť? V tom je údel vojaka. Známosti, náklonnosť vás povýšia, nie starý postup, ktorým kto bol druhý, vždy dedil po prvom. Nuž posúďte, či s čistým srdcom môžem toho Maura milovať.

RODERIGO. Ja by som mu neslúžil.

JAGO. Nebojte sa! Chcem slúžiť dovtedy, kým sa mu nebudem môcť odslúžiť. Nie z každého je pán, nie každý pán má verných sluhov. Iste stretnete aj podlízavca, čo sa korí po zem a zakladá si na tom, že je rab: tak ako pánov osol za obrok sa zodrie, zostarne a môže ísť. Vyšľahal by som takých poctivcov! Sú iní, čo sa halia v oddanosť, no srdcom hrabú iba pre seba: čím väčšmi predstierajú oddanosť, tým väčšiu získavajú výslužku a pod jej ťarchou začnú seba ctiť. K tým otvoreným hlavám hlásim sa. Vy nie ste Roderigo a nech som Maur, nie Jago, ak vám pravdu nevravím:

6

tým, že mu slúžim, slúžim pre seba. Buď boh mi svedkom, že to nie je z lásky, len naoko a v mojom záujme; veď keby som sa pred ním odhalil a obnažil mu v plnej nahote, čo cítim, vlastné srdce vystrčím napospas kavkám; nie som ten, čo som.

RODERIGO. Pekelné šťastie má ten gambatý, ak mu to vyjde.

JAGO. Vydurte jej otca! Začnite hon a rozkoš skaľte mu, pokrikom zburcujte jej príbuzných. Ak usídlil sa v pásme plodnosti, vypusťte naňho muchy; slasť je slasť, no stačí do nej priliať kvapku blenu a zaraz sa mu sprieči.

RODERIGO. Hľa, dom jej otca. Skúsim zavolať.

JAGO. Volajte s úžasom a zhrozene, ako keď prostred ľudnatého mesta zbadáte požiar.

RODERIGO. Hej, Brabantio! Signior Brabantio!

JAGO. Vstávajte, Brabantio! Zlodeji! Chráňte dom, svoju dcéru, peniaze! Zlodeji! Zlodeji! (Brabantio sa zjaví v obloku.)

BRABANTIO. Čo sa to deje, že tak kričíte? Čo to má znamenať?

RODERIGO. Sú všetci vaši doma, signior?

JAGO.

7

Zamkli ste? BRABANTIO.

Prečo sa to pýtate? JAGO.

Preboha, okradli vás! Oblečte sa! Srdce vám zlomili, pol duše vzali. Veď v tejto chvíli starý čierny baran vám obrába tú bielu bahničku! Vstávajte! Zvonom vzbuďte občanov, ak nechcete mať vnúča od čerta! Preboha, bežte!

BRABANTIO. Zbláznili ste sa?

RODERIGO. Ctihodný signior, poznáte môj hlas?

BRABANTIO. Nie, nepoznám. Kto ste?

RODERIGO. Som Roderigo.

BRABANTIO. Tým horšie pre teba! Zakázal som ti strašiť pred domom. Tisíckrát už som ti dal najavo, že moja dcéra nie je pre teba. Výdatná večera a nápoje ti pomútili rozum, ak môj mier si prišiel rušiť so zlým úmyslom.

RODERIGO. Prosím vás —

BRABANTIO. Ale môžeš si byť istý, že poriadne si môžem osladiť tie tvoje výčiny.

RODERIGO. Len trpezlivosť!

BRABANTIO. Kde tu máš zlodejov? Sme v Benátkach, nie na samote!

8

RODERIGO. Vzácny Brabantio, prichádzam s čistým srdcom za vami.

JAGO. Preboha, vy ste tuším jeden z tých, čo by ani bohu neslúžili, ak im to našepkáva diabol. My sme vám prišli preukázať službu, a keďže nás pokladáte za nespratníkov, vašu dcéru o chvíľu obskáče berberský žrebec a vlastní vnuci budú na vás erdžať; ešte sa dostanete do príbuzenstva s klusákmi a so španielskymi koňmi.

BRABANTIO. Kto si, ty neumytá papuľa?

JAGO. Som, prosím, ten, čo vám prišiel oznámiť, že vaša dcéra a ten Maur práve robia zviera s dvoma chrbtami.

BRABANTIO. Si ničomník.

JAGO. A vy ste senátor.

BRABANTIO. Zodpovieš sa mi za to. Poznám ťa.

RODERIGO. Za všeťko zodpoviem sa. Prosím vás, ak je to v zhode s vaším názorom – čo tuším sčasti je - že vašu dcéru uprostred noci, pod ochranou tmy odvádza sprievodca nie najvhodnejší, najatý obyčajný gondolier priam do náruče zmyselného Maura — ak o tom viete a s tým súhlasíte, tak sme vás bezočivo urazili. Lež ak nie, mám pocit, že krivdíte nám tými nadávkami. Neverte, že natoľko som súdnosť potratil a znevážiť chcem vašu dôstojnosť. Ak ste jej na to súhlas nedali, znova vám vravím, že je od nej hriech

9

poslušnosť, krásu, um a šťastenu pripútať k cudzincovi bez vlasti, ba k vandrákovi. Sám sa presvedčte! Ak nájdete ju v izbe, v svojom dome, za klamstvo do rúk spravodlivosti ma vydajte.

BRABANTIO. Hej, oheň vykrešte! Dajte mi sviecu! Sluhov zvolajte! Čo vravia, zhoduje sa s mojím snom. Desí ma, že to môže pravda byť. Rozsvieťte! Svetlo! (Odíde.)

JAGO. Zbohom; musím ísť. Nebolo by vhod ani žiadúce Maurovi ocitnúť sa tvárou v tvár, čo by ma čakalo, ak ostanem. Viem, čo sa stane: pokarhajú ho, no neprepustia; už sa nalodil a natoľko v tej vojne o Cyprus doň kladú nádeje, že nenájdu človeka jeho schopností, čo by ho zastúpil; a z týchto dôvodov, hoci ho ani cítiť nemôžem, životná nevyhnutnosť káže mi zástavu oddanosti vystrčiť, čo naozaj je iba zástavou. Zaveďte všetkých k Lukostrelcovi, kde určite ho nájdete. Mňa tiež. (Odíde.) (Vstúpi Brabantio a sluhovia s fakľami.)

BRABANTIO. Zlovestná pravda! Naozaj jej niet, do konca nešťastného života mi trpkosť ostala. Čuj, Roderigo, kde si ju videl? Dievča nešťastné! Že s Maurom? Kto by túžil otcom byť?

10

Skutočne si ju spoznal? Klamárka! A čo ti povedala? Svieťte mi! Zobudte príbuzných! Sú svoji, myslíš?

RODERIGO. Určite už sú svoji.

BRABANTIO. Božemôj! Že mohla takto ujsť! A zradiť krv! Otcovia, neverte, čo navravieť chcú dcéry vašim očiam! Nie sú v tom dajaké čary, ak sa bez zábran vzdávajú cnosti? Iste, Roderigo, si o tom niekde čítal.

RODERIGO. Čítal veruže.

BRABANTIO. Zobudte brata! Tvojou mala byť! Vy chodte tadiaľ, vy tým smerom zas! Kde by sme ju s tým Maurom mohli nájsť?

RODERIGO. Keby ste ráčili chcieť sprievodcu, podistým by som vás k nim zaviedol.

BRABANTIO. Prosím ťa, veď nás! Vzbúrim každý dom. Poslúchnu všetci. Zbrane vezmite! Zburcujte nočnú stráž! Pod, Roderigo, za všetky príkoria ti zaplatím. (Odídu.)

DRUHÝ OBRAZ

Iná ulica. (Vstúpi Othello, Jago a sluhovia s fakľami.)

JAGO. Hoci som v boji neraz zabíjal,

11

svedomie by mi nedovolilo zavraždiť. Ohľaduplnosť mi bráni aj sebe poslúžiť. Už veľakrát som myslel, že ho bodnem pod rebrá.

OTHELLO. Tak je to lepšie.

JAGO. Táral dve na tri a utŕhal vám na cti slovami takými mrzkými a hanebnými, že i mne, hoci nie som pobožný, trhali uši. Prepáčte, ste už zosobášení? Majte na pamäti, že toho magnifica si tu ctia a jeho slovo väčšiu váhu má než dóžovo. Buď hneď vás rozvedie, alebo všetku krutosť zákona, ktorému vládne, dá vám pocítiť.

OTHELLO. Nech si len páše svoje príkoria. Tak oddane som slúžil signorii, že jeho sťažnosť sluchu nenájde. Až budem chválu za cnosť pokladať, rozchýrim, že svoj život dostal som z kráľovskej krvi; ba aj zásluhy ma oprávňujú siahať po šťastí, po akom siaham. Jago, verte mi, keby som Desdemonu nemal rád, za žiaden poklad mora nevzdám sa voľnosti, nik mi ruky nespúta. Pozrite, čo sú to tam za svetlá?

JAGO. Jej rozzúrený otec s priateľmi. Vojdite dnu.

OTHELLO. Nie; musia ma tu nájsť. Môj titul, vernosť, čisté úmysly

12

sa za mňa zaručia. No sú to oni? JAGO.

Dočerta, tuším nie. (Vstúpi Cassio a niekoľko dôstojníkovs faktami.)

OTHELLO. Dóžovi ľudia a môj námestník. Vitajte všetci! Čo je nového?

CASSIO. Dóža vás pozdravuje, generál; hneď v tejto chvíli máte za ním prísť.

OTHELLO. Čo sa stalo?

CASSIO. Mám tušenie, že ide o Cyprus. Veľmi to súri. Z našich galejí dnes v noci prišlo za sebou, druh v pätách druhovi, už tucet poslov. Vzbudili senátorov, u dóžu sa schádzajú. Vás taktiež hľadali, no keďže nemohli vás doma nájsť, tri hliadky senát vyslal s úlohou vás vypátrať.

OTHELLO. Som rád, že ste ma našli. Len slovko ešte v dome prehodím a pôjdem. (Odíde.)

CASSIO. Čo tu robí generál?

JAGO. Na suchozemskú loď dnes vysadol. Ak právom, už sa nedostane z nej.

CASSIO. Nerozumiem vám.

JAGO. Oženil sa.

CASSIO.

13

S kým? (Vráti sa Othello.)

JAGO. S tou - Už ste pripravený?

OTHELLO. Pôjdeme.

CASSIO. Už je tu ďalšia hliadka, čo vás hľadá.

JAGO. Nie, to je Brabantio! Rozvahu! Prichádza so zlým úmyslom. (Vstúpi Brabantio, Roderigo a dôstojníci s fakľami a so zbraňami.)

OTHELLO. Hej, stáť!

RODERIGO. To je ten Maur!

BRABANTIO. Zrazte ho, zlodeja! (Na oboch stranách tasia meče.)

JAGO. Roderigo! Čakám na vás! Do toho!

OTHELLO. Schovajte meče, zhrdzavejú vám od rosy! Dobrý signior, skôr váš vek než vaše zbrane špatia ma.

BRABANTIO. Ty zlodej, vrav, kam si moju dcéru odvliekol! Akiste si jej, diabol, počaril. Všetkého, čo má rozum, pýtam sa: keby ju nebol spútal čarami, či taká krásna, nežná dievčina, čo o výdaji počuť nechcela, ba bohatým a driečnym našincom sa vyhýbala, môže z domu ujsť a pritisnúť sa na hruď netvora,

14

kde nečaká ju rozkoš, iba strach? Veď je to jasnejšie než biely deň, že si jej hlavu splietol čarami, jej krehkú mladosť jedmi omámil. Predložím súdu sťažnosť na teba; nemôžem si to inak vysvetliť. A preto zatýkam ťa: prírodu si zneužil a čierne remeslá, čo stoja mimo zákon, pestoval. Zajmite ho! A keby kládol odpor, za každú cenu skroťte ho.

OTHELLO. Preč ruky: aj moji verní, aj tí ostatní! Mať v role pokyn biť sa, bez šepkára ho pochopím. Kam sa mám odobrať a čeliť obžalobe?

BRABANTIO. Do žalára, kým podľa zákona ťa nepozvú pred súdny dvor.

OTHELLO. Čo, ak vás poslúchnem? Lež ktovie, či to dóžu poteší, keď práve za mnou prišli poslovia, čo v súrnej štátnej záležitosti ma k nemu majú odviesť?

DÔSTOJNÍK. Tak je, prosím. Zasadá senát; aj vás určite už hľadajú.

BRABANTIO. Čo, senát zasadá? Uprostred noci? Odveďte ho ta! Môj prípad nemožno brať naľahko. Sám dóža, každý môj brat v senáte tú krivdu ako vlastnú pocíti.

15

Kto by sa zmieril s takou pohanou moc v štáte vydať do rúk pohanov? (Odídu.)

TRETÍ OBRAZ

Radná sieň.

(Dóža a senátori sedia okolo stola; za nimidôstojníci.)

DÓŽA. Tým správam chýba súlad, čo by ich overil.

PRVÝ SENÁTOR. Naozaj sú rozporné. Tu čítam o sto siedmich galejach.

DÓŽA. Ja o sto štyridsiatich.

DRUHÝ SENÁTOR. Tu je dvesto. Hoci sa správy v číslach rozchádzajú, čo často býva v takých prípadoch, keď ide o odhad, sú zhodné v tom, že lode Turkov mieria na Cyprus.

DÓŽA. Je to viac ako pravdepodobné. A preto bez ohľadu na nepresnosť nemôžem nevšimnúť si podstatu tých chýrov, ktorá desí ma. N

ÁMORNÍK. Hahó! (Za scénou.)

DÔSTOJNÍK. Z galejí posol. (Vstúpi Námorník.)

DÓŽA.

16

Čo je nového? NÁMORNÍK.

Turecké loďstvo na Rodos sa chystá. To mal som signorii oznámiť na pokyn pána Angela.

DÓŽA. Čo na to poviete?

PRVÝ SENÁTOR. To nie je možné, nemá to logiku. Tým divadlom chcú zrak nám zaslepiť. Ak zvážime, čo pre Turecko Cyprus znamená, nad slnko jasnejšie nám musí byť, že Turci Cyprus, a nie Rodos chcú. Oveľa ľahšie Cyprus dobyjú, pretože nemá pevnú obranu a v porovnaní s Rodom nebude môcť vzdorovať. Ak si to zvážime, nesmieme v Turkoch vidieť hlupákov, čo pre holuba pustia vrabca z hrsti, a kde by bez námahy mohli žať, podstúpia nebezpečné riziko.

DÓŽA. Naozaj nemôže ísť o Rodos. Už sú tu ďalšie správy. (Vstúpi Posol.)

POSOL. Ctihodní, vzácni páni! Osmani, čo plavili sa smerom na Rodos, spojili sa tam s ďalšou flotilou.

PRVÝ SENÁTOR. Vravel som! Koľko lodí pribudlo?

POSOL. Zo tridsať; teraz obrátili kurz a smerujú už s jasným úmyslom k cyperským brehom. Signior Montano, váš, oddaný a verný služobník,

17

sa s úctou porúča a prosí vás, aby ste tejto správe verili.

DÓŽA. Už je to isté: idú na Cyprus. Je ešte v meste Marcus Luccicos?

PRVÝ SENÁTOR. Do Florencie práve odišiel.

DÓŽA. Hneď v mojom mene list mu pošlite.

PRVÝ SENÁTOR. Hľa, Brabantio s Maurom prichádza! (Vstúpi Brabantio, Othello, Jago, Roderigo a dôstojníci.)

DÓŽA. Othello, musíme vás vypraviť do boja s Turkom, naším nepriateľom. (Brabantiovi.) Nevidel som vás. Signior, vitajte. Dnes v noci vaša rada chýbala.

BRABANTIO. A mne zas vaša. Milosí, prepáčte! Nie moja hodnosť, nie chýr o Turkoch ma z domu vyhnali; čo trápi vás, mne zdá sa vzdialené. Môj vlastný žiaľ sa valí ako prudká povodeň, čo každú inú slzu pohltí, a jednako je sám.

DÓŽA. Čo sa vám stalo?

BRABANTIO. Ach, moja dcéra!

VŠETCI. Umrela?

BRABANTIO. Mne áno. Čarami, jedmi od mastičkárov stratila rozum. Ukradli mi ju. Ak prirodzenosť nie je zvrátená

18

a slepá, sotva by sa pomýlila, ak by ju čary nezmiatli.

DÓŽA. Nech ktokoľvek tým mrzkým spôsobom pripravil vašu dcéru o súdnosť, z krvavej knihy zákona vy sám mu prečítate trpký rozsudok, i keby môj syn bol tým vinníkom.

BRABANTIO. Hlboká vďaka vám. Hľa, tamto je - ten Maur, čo prišiel podľa všetkého na zvláštny rozkaz, ktorý vydali ste v štátnom záujme.

VŠETCI. Je nám to ľúto.

DÓŽA. (Otbellovi.) Môžete k tomu niečo povedať?

BRABANTIO. Nič, lebo je to presne tak.

OTHELLO. Všemocná, ctená, slávna signoria, vznešení a vždy spravodliví páni! Naozaj vzal som dcéru starcovi, je pravda, že som sa s ňou oženil. V tom celá moja vina spočíva. Som ako rečník neohrabaný a zaťažko mi v mieri slovo nájsť. Mám v týchto rukách silu siedmich rokov, ak odmyslím si deväť mesiacov, keď hliveli; ich remeslom je boj. Ak stojím pred úlohou rozprávať, svet zúži sa mi na pár šarvátok; a preto svojej veci najmenej prospejem slovami. Ak dovolíte, jednako rozpoviem vám bez príkras svoj príbeh lásky - akým nápojom, akými čarami a zaklínaním,

19

pretože z toho ma tu obvinil, som získal jeho dcéru.

BRABANTIO. Plaché dievča; vždy také mierne, že mu každý cit do tváre vháňal červeň - to že by poprelo svoju prirodzenosť, vlasť a mladosť, to že by sa zaľúbilo do stvory, na ktorú sa bálo podívať? Len chorý mozog môže uveriť, že dokonalosť sa tak zmýlila! Veď bolo by to proti prírode. Diabolské úskoky sú za všetkým. A preto tvrdím, že ju uchvátil práškami, ktoré podmaňujú krv, a nápojmi, čo majú čiernu moc.

DÓŽA. Tvrdenia nie sú ešte dôkazy, ak chýbajú nám lepší svedkovia; to všetko sú len prázdne domnienky, čo vznášajú sa v oblakoch.

PRVÝ SENÁTOR. Othello, vravte! Naozaj násilím a podvodom ste ohúrili city dievčaťa, alebo dobylo ju vyznanie dvoch spriazených sŕdc?

OTHELLO. Prosím, pošlite po moju paniu do Lukostrelca: pred svojím otcom nech sa vysloví. Ak vzíde z jej slov, že som nečestný, môžete vziať mi nielen dôveru a hodnosť, ktorou ste ma poctili, lež aj môj život.

DÓŽA. Tak ju priveďte!

20

OTHELLO. Zástavník, viete, kde ju možno nájsť. (Odíde Jago a sluhovia.) Kým vráti sa, tak ako úprimne sa z hriechov krvi nebu vyznávam, chcem, ctení páni, vyrozprávať vám, ako som získal lásku Desdemony a ona moju.

DÓŽA. Len rozprávajte, Othello.

OTHELLO. Jej otec rád ma k sebe pozýval; postupne som mu musel rozprávať o sebe: o bitkách a obliehaniach, o všetkom, čo mi osud nastražil. Svoj príbeh odvíjal som od dejstva až po deň, keď ma vyzval rozprávať. Vykreslil som mu strašné príkoria, nešťastia na mori i na súši, úniky o vlas z beznádejných bojov; ako ma zajal spupný nepriateľ a predal do otroctva; ako som sa vykúpil a svetom putoval. Opísal som mu v svojom rozprávaní bezodné jaskyne a holé púšte, neschodné strže, nebotyčné vrchy. Rozprával som mu o kanibaloch a o ľudožrútoch, o netvoroch s hlavami niže pliec. Už moja reč by bola Desdemonu získala. Chvíľami musela zájsť do kuchyne, no len čo splnila si povinnosť, zas bola pri nás a priam hltala každé slovo. Keď som to pobádal, vo vhodnej chvíli vhodným spôsobom som vyvolal v nej prosté želanie odznova vypočuť si príbehy,

21

čo dovtedy len letmo vnímala, no nikdy v plnej šírke. Pristal som a neraz som ju k slzám priviedol, keď spomínal som rany osudu, čo v mladosti ma stihli. Skončil som, a more vzdychov som si vyslúžil. Čudesné, vraví, ako v rozprávke! A aké smutné, aké žalostné! Nemala počúvať! Len taký muž odteraz sa jej ráta! Vrúcna vďaka. Vraj ak mám priateľa, čo má ju rád, nech naučím ho rozprávať svoj príbeh – a bude jeho. Nemohol som mlčať. Učaril som jej krutým osudom, a ona mne tým, že ma ľutovala. Jedine v tom sú azda dáke čary. Hľa, prichádza. Nech sama prevraví. (Vstúpi Desdemona, Jago a sprievod.)

DÓŽA. Aj moju dcéru získal by ten príbeh. Môj dobrý Brabantio, z tej lepšej stránky všetko pochopte: muž radšej použije tupú zbraň, než holú ruku.

BRABANTIO. Len ju vypočujte. Ak pripustí svoj podiel na všetkom, nech zahyniem, ak toho človeka jediným krivým slovom urazím. Vrav, dcéra, koho v tejto spoločnosti najväčšou poslušnosťou musíš ctiť?

DESDEMONA. Povinnosť musím, otče, rozdeliť. Vám vďačím za život a výchovu, ktoré ma naučili úcte k vám. Vy ste môj otec, a ja vaša dcéra. Lež tu mám svojho muža. Práve tak

22

ako vám moja matka pred otcom v prejavoch úcty prednosť dávala, ja tiež som povinná tou mierou ctiť si manžela.

BRABANTIO. Boh s tebou! Skončil som. Ráčte sa štátnym veciam venovať. Skôr cudzie dieťa prijať, než mať vlastné! Poď bližšie, Maur! Z celého srdca odovzdám ti to, čo - keby si už nemal - celým srdcom pred tebou budem ukrývať. Môj poklad, som z duše rád, že nemám ďalšie deti. Tvoj čin by zo mňa spravil tyrana, čo nasadí im putá. Skončil som.

DÓŽA. Chcem povedať vám zopár múdrych rád, čo oboch zaľúbencov ako most by k vašej priazni mohli priblížiť. Neskoro plakať nad rozliatym mliekom: na každý bôľ čas najlepším je liekom. Kto nad minulou biedou slzy cedí, ten privolať si môže nové biedy, sa raz stalo, už sa neodstane, osudu pokorou z rúk vyraz zbrane. Úsmevom vezmeš zlodejovi korisť: sám seba lúpi, kto sa smútku korí.

BRABANTIO. Nech teda Turci Cyprus obsadia, a vráti nám ho dobrá nálada. Tú radu strpí ten, kto netrpí, na takú múdrosť len ten pristúpi. Kto srdcom, a nie slovom znáša žiaľ, kiež trpezlivosť by si požičal! V tých radách ocot je i sladký med: napoja, ale neuhasia smäd. Slovo je slovo. Nech sa vravia reči,

23

cez ucho srdce nikto nevylieči. Nuž k veciam štátu radšej prejdite.

DÓŽA. Turci po mohutných prípravách mieria na Cyprus. Othello, vy najlepšie poznáte možnosť jeho obrany; hoci tam máme širokoďaleko uznávaného miestodržiteľa, jednako verejná mienka, ktorá v konečných dôsledkoch ovplyvňuje naše rozhodnutia, zdvíha hlas za vás. Preto sa musíte zmieriť s tým. že lesk vášho nového šťastia zahmlí táto neodkladná a neúprosná výprava.

OTHELLO. Vážení senátori, krutý zvyk mi tvrdé, oceľové lôžko vojny premenil na mäkučkú posteľ z dún. Tak ako doma cítim sa len vtedy, keď vzdorovať mám nebezpečenstvám. Rád preto podstúpim boj s Osmanmi. Pokorne, v oddanosti vášmu štátu, však prosím zaopatriť moju paniu: poskytnite jej byt a peniaze, pohodlie, spoločnosť a opateru, aká jej náleží.

DÓŽA. Ak súhlasíte, u otca môže bývať.

BRABANTIO. Radšej nie.

OTHELLO. Nie.

DESDEMONA. Rovnako ja nechcem bývať tam, kde svojou prítomnosťou v otcovi prebúdzať budem hnev a nepokoj. Vyhovte mojej prosbe, prosím vás, a udeľte mi skromnú výsadu, čo v súlade je s mojou prostotou.

DÓŽA. Vrav, Desdemona, čo máš na srdci.

24

DESDEMONA. Milujem Maura, aby som s ním žila. To dokazuje prudkosť mojich citov i nevýslovnosť šťastia. Othello ma podmaňuje svojou podstatou, V nej zazrela som jeho pravú tvár, a preto jeho vzácnej odvahe chcem život svoj i dušu zasvätiť. Ak ostanem tu ako darmožráč, zatiaľ čo manžel bude bojovať, tým dôvod, pre ktorý ho milujem, sa pominie a pre mňa nastanú mučivé chvíle. Pustite ma s ním!

OTHELLO. Svoj súhlas vyslovte! Nie preto sa k jej prosbe pripájam, aby som svojim chúťkam vyhovel a mohol svoje vášne ukájať - už vo mne zhasla mladá samopaš. Rád by som však jej duši uľavil. Božechráň, aby ste si mysleli, že svoje povinnosti zanedbám, ak bude so mnou. Nie, keby sám Amor svojimi šípmi zrak mi zaslepil a pre lásku som službu znevážil, nech v mojej prilbe varia polievku a všetok hnus a opovrhnutie na moje meno navždy dopadnú!

DÓŽA. Najlepšie, ak sa rozhodnete sami, či vezmete ju so sebou. Čas súri a musíme hneď konať.

PRVÝ SENÁTOR. Pôjdete ešte v noci.

OTHELLO. S radosťou.

DÓŽA.

25

My stretneme sa ráno o deviatej. Othello, necháte tu dôstojníka, čo prinesie vám našu plnú moc a ďalšie nevyhnutné pokyny.

OTHELLO. Môj zástavník tu, dóža, ostane; je statočný a hoden dôvery. Aj svoju manželku mu zverím do rúk. Čo vaša milosť uzná za vhodné, on môže doručiť mi.

DÓŽA. Nech je tak. Dobrú noc. Signior, môžete mi veriť: ak v cnosti žiari každá svetská krása, váš zať skôr žiarivý než čierny zdá sa.

PRVÝ SENÁTOR. Zbohom, Maur. Buďte dobrý k Desdemone.

BRABANTIO. Len pozri na ňu, ak sa dívať vieš: podviedla otca, teba môže tiež. (Odídu Dóža, senátori, dôstojníci a ostatní.)

OTHELLO. Dám život za jej vernosť. - Cnostný Jago, Nechávam ti tu moju Desdemonu. Nech tvoja žena na ňu dozerá. Čo najskôr s oboma príď za nami. Poď, Desdemona! Iba hodina nám na lásku a rozkoš ostala. Odteraz čas je pre nás veliteľ. (Odíde Othello a Desdemona.)

RODERIGO. Jago!

JAGO. Čo mi chceš povedať, srdiečko vznešené?

RODERIGO. Čo myslíš, že urobím?

JAGO.

26

Ľahneš si a vyspíš sa. RODERIGO.

Bez váhania sa utopím. JAGO.

Keby si to urobil, už by som ťa nemohol mať rád. Ale si ty hlupák!

RODERIGO. Iba hlupák môže žiť, ak sa život premení na utrpenie. Jediným naším lekárom je vtedy smrť, ktorá nám predpisuje umrieť.

JAGO. Ty chumaj! Už štyrikrát sedem rokov sa dívam na tento svet. Vždy som vedel rozoznať, čo je človeku na osoh a čo na škodu. ale ešte som nestretol človeka, ktorý by vedel, ako má sám seba milovať. Lenže než by som ja povedal, že sa utopím z lásky k dajakej pipíške, radšej nech sa premením na paviána.

RODERIGO. Čo mám teda spraviť? Uznávam, že je to hanba, ak sa správam ako baba, ale nemám takú moc, aby som to zmenil.

JAGO. Moc? Figu borovú! Iba na nás záleží, či sme takí, alebo onakí. Ľudské telo je záhrada, v ktorej záhradníkom je naša vôľa. Či chceme pestovať žihľavu alebo zasiať šalát, vysádzať yzop alebo vyplieť tymián, či chceme v nej šľachtiť jeden strom alebo množstvo stromov, či ju z lenivosti necháme ležať ladom alebo pohnojíme usilovnosťou - to všetko závisí od našej vôle. Keby zákony života nemali na jednej miske váh rozum, ktorým vyvažujú zmyselnosť, vášne a pudy by nás dohnali k tým najnezmyselnejším záverom. Lenže máme rozum, ktorý v nás krotí nenásytné chúťky, telesnú žiadostivosť a neovládateľnú samopaš. To, čomu ty hovoríš láska, je podľá môjho názoru iba odnož, výhonok.

RODERIGO. To nie je možné.

JAGO. Je to iba žiadostivosť krvi a povoľnosť vôle. Preboha, vzmuž sa! Utopiť sa? Top mačky a slepé šteňatá! Pokladám sa za tvojho priateľa. Prisahám, že ma k tebe púta reťaz, ktorú už nič

27

nemôže rozlomiť. Práve teraz ti môžem pomôcť. Nalož si do mešca peniaze! Pridaj sa k vojakom! Zmeň svoj zovňajšok, nalep si bradu. Ale naplň si mešec! Desdémona nemôže toho Maura dlho milovať. Naplň si mešec - ani on ju. Prudko vzbĺkla, a uvidíš, že rovnako prudko ochladne. Mauri sú vrtkaví - nalož si mešec peniazmi! Potrava, ktorá mu je teraz sladká ako med. zakrátko zhorkne ako blen. Ona sa určite poobzerá za mladšími. Keď sa jeho telom nasýti, zistí, ako sa vo svojej voľbe mýlila. Bude potrebovať zmenu, naozaj zmenu. Preto naplň si mešec! Ak sa už chceš dostať do pekla, urob to vkusnejšie než utopením. Zožeň toľko peňazí, koľko sa len dá! Ak posvätnosť krehkého sľubu medzi tým privandrovaným barbarom a útlocitnou Benátčankou nie sú pre mňa a pre celé peklo pritvrdý oriešok, sľubujem ti, že ešte si ju užiješ. Preto zháňaj peniaze! Neutop sa! Tak sa k ničomu nedostaneš. Radšej nech ťa, nasýteného rozkošou, obesia, než by si mal klesnúť na dno bez nej.

RODERIGO. Budeš mi pomáhať, ak na to vsadím?

JAGO. Môžeš si byť so mnou istý. Zháňaj peniaze! Nie raz už som ti vravel, a znova ti to opakujem, že toho Maura nenávidím. Je to vec môjho srdca; a ani tebe to nie je ľahostajné. Spojme sa teda v našej pomste. Ak mu nasadíš parohy, ty budeš mať z toho rozkoš a ja zábavu. Ešte veľa nepoznaných vecí drieme v lone času, a raz vyjdú na povrch. Pochodom v pochod! Zhŕňaj peniaze! Zajtra si o tom povieme viac. Zbohom.

RODERIGO. Kde sa ráno stretneme?

JAGO. U mňa.

RODERIGO. Prídem zavčasu.

JAGO. Už choď; do videnia! Počúvaj, Roderigo!

RODERIGO. Prosím?

28

JAGO. Neopováž sa utopiť, jasné?

RODERIGO. Už si ma presvedčil. Predám všetky svoje pozemky.

JAGO. Už choď, do videnia! Poriadne si napchaj mešec! (Odíde Roderigo.) Tak vždy mi slúži mešec za blázna. Na hanbu by som vyšiel, keby som s takýmto pochábľom tratil čas, a nemal z toho zábavu a osoh. Neznášam Maura; vraj ma zastúpil v posteli. Ktovie, či to je pravda. Mne stačí podozrenie, aby som všetkému uveril. Maur si ma váži. Tým ľahšie svoj plán môžem vykonať. Cassio na to je priam stvorený. Počkajme: veď tou dvojnásobnou ľsťou ho z miesta vytisnem i pomstím sa. Lež ako? Othellovi navravím, že Cassio sa dvorí Desdemone. Už svojím vzhľadom budí podozrenie, že cudzie ženy zvádza k nevere. Ten Maur je úprimný a naivný: statočnosť vidí aj v tom, kto ju hrá. A tak sa ako somár poslušne dá vodiť za nos. Áno, už to mám! Už som to počal. Čert a tmavá noc nech k pôrodu mi prídu na pomoc. (Odíde.)

29

DRUHÉ DEJSTVO

PRVÝ OBRAZ

Prístav na Cypre. Neďaleko móla.

(Vstúpi Montano a dvaja šľachtici.) MONTANO.

Vidíte dačo z toho výbežku? PRVÝ ŠĽACHTIC.

Nič: všade iba vlny vysoké. A medzi oblohou a oceánom jedinej plachty na obzore niet.

MONTANO. Aj na pevnine vietor zavýjal: tak nechvelo sa ešte cimburie. Ak taký divoch bol aj na mori, nijaké rebrá z dubového dreva nemohli obstáť, keď sa hory vôd na nich trieštili. Niečo nám to vraví.

DRUHÝ ŠĽACHTIC. Ten vietor ani Turkov neušetril. Keď stanete si k spenenému brehu, akoby vlny bili oblaky. Vzbúrený príboj s vysokánskou šijou zhasína plameň blikajúcich hviezd a dusí strážcov nehybného pólu. Čo žijem, nezažil som na mori strašnejšiu pohromu.

MONTANO. Ak nenašli turecké lode niekde útočište, už budú na dne. Nemohli to prestať. (Vstúpi Tretí šíacbtic.)

TRETÍ ŠĽACHTIC. Novina páni. Už je po vojne! Ten víchor Turkov celkom rozprášil a museli sa svojich plánov vzdať.

30

Ich skazu videla loď z Benátok: väčšina flotily sa potopila.

MONTANO. Skutočne?

TRETÍ ŠĽACHTIC. Tá loď už je v prístave; volá sa Veronesa; Cassio, námestník toho Maura Othella, z nej vystúpil; aj Maur sa plaví k nám a dostal plné moci pre Cyprus.

MONTANO. Som tomu rád. Je hoden vládnuť nám.

TRETÍ ŠĽACHTIC. Cassio síce vraví s radosťou o stratách Turkov, ale s obavou sa modlí za Maura; tá prudká smršť ich rozdelila.

MONTANO. Boh ho ochraňuj! Slúžil som pod ním: je to výborný veliteľ. Poďme, páni, do prístavu privítať loď, čo práve priplávala. Othella budeme tam vyzerať až do tých čias, kým šíry oceán nám s azúrovým nebom nesplynie.

TRETÍ ŠĽACHTIC. Už poďme; každú chvíľu ďalšia loď sa môže zjaviť v prístave. (Vstúpi Cassio.)

CASSIO. Statoční Cyperčania, vďaka vám, že tak si Maura vážite. Kiež nebo ho pred besnením živlov ochráni! Keď som ho stratil, more bolo strašné.

MONTANO. Má dobrú loď?

CASSIO.

31

Z pevného dreva. Jeho lodivod má značnú skúsenosť a dobré meno. A preto moja nádej neumiera, ba okrieva. (Za scénou: „Loď, loď, loď!" Vstúpi Štvrtý šľachtic.)

CASSIO. Čo je to za krik?

ŠTVRTÝ ŠĽACHTIC. V meste niet ani duše. Na brehu sa tiesni veľký dav a kričí: „Loď!"

CASSIO. Mám také tušenie, že je to on. (Výstrely z diel.)

DRUHÝ ŠĽACHTIC. Tie salvy vyslali nám na pozdrav. Akiste sú to naši priatelia.

CASSIO. Zistite, prosím, kto to priplával.

DRUHÝ ŠĽACHTIC. Vykonám.

MONTANO. Povedzte, generál je ženatý?

CASSIO. A veľmi šťastne. Získal dievčinu, na ktorej krásu slová nestačia; najsmelšia metafora stráca lesk: kto by chcel opísať jej božský vzhľad, nevládne klesne. (Vráti sa Druhý šľachtic.) Tak čo? Kto to prišiel?

DRUHÝ ŠĽACHTIC. Jago, ten generálov zástavník.

CASSIO. Doplával šťastne ako na krídlach. Skučiaci víchor, búrka, vzduté more, tesáky, čo chcú prehrýzť každý kýl,

32

akoby mali zmysel pre krásu a popierali svoju podstatu, keď prepustili božskú Desdemonu.

MONTANO. Kto je to?

CASSIO. Ona: nášho pána pani, zverená statočnému Jagovi, čo o týždeň prv, než sme čakali, priplával. Bože, Othella nám chráň a duj mu do plachát, nech jeho loď naplní šťastím našu zátoku a on sa vrhne v náruč Desdemony, rozohní naše vyhasnuté srdcia a Cypru dodá síl. (Vstúpi Desdemona, Emília, Jago. Roderigoa sprievod.) Hľa, pozrite! Prišiel ten poklad, čo loď priviezla. Cyperskí muži, na zem kľaknite! Pozdravujem vás, pani! Pred vami, za vami, zovšadiaľ nech obklopí vás milosť nebies!

DESDEMONA. Vďaka, Cassio. O mojom pánovi mi povedzte!

CASSIO. Neprišiel ešte; len to o ňom viem, že má sa dobre; príde každú chvíľu.

DESDEMONA. Bojím sa. Ako ste sa stratili?

CASSIO. Urputný súboj neba s oceánom nás rozdelil. - Lež počúvajte: Loď! (Za scénou: „Loď, loď!" Výstrely z diel.)

DRUHÝ ŠĽACHTIC. Striesľajú citadele na pozdrav. Aj to sú naši.

33

CASSIO. Zistite, kto prišiel. (Odíde štachtic.) Vitajte, zástavník! (Emílii.) Vy, pani, tiež. Odpusťte, Jago, moje spôsoby. No moja výchova mi prikazuje odvážne prejavovať zdvorilosť. (Bozká ju.)

JAGO. Keby vám toľko dala perami, koľko mne uštedruje jazykom, boháčom by ste boli.

DESDEMONA. Nemá slov.

JAGO. Prisahám, že ich má až priveľa. Ešte aj vtedy, keď si líham spať. Pred vašou milosťou však pripúšťam, že jazyk radšej skrýva do srdca a nadáva mi najmä v myšlienkach.

EMÍLIA. Máš málo príčin k takým tvrdeniam.

JAGO. Pozrime! Pred domom ste obrázky, v hosťovskej zvonce, v spálni divé mačky, svätice v krivde, v hneve diablice, v robote hravé, v posteli však robotné.

DESDEMONA. Fuj, hanbi sa, ty nactiutŕhač!

JAGO. Nič nezvráti ma v mojej istote: k hre žena vstáva, líha k robote.

EMÍLIA. Mňa nepochváliš.

JAGO. Keď ťa nemôžem.

DESDEMONA.

34

A o mne nenapíšeš chválospev? JAGO.

K tomu ma, vzácna pani, nenúťte; nestojím za nič, ak hrýzť nemôžem.

DESDEMONA. Len skús to - Do prístavu niekto šiel?

JAGO. Šiel, pani.

DESDEMONA. Nie je mi do smiechu; lež zachovám si sviežu myseľ aspoň na pohľad. Tak o mne zložíš akú poklonu?

JAGO. Počkajte; ak mám niečo vymyslieť, z huňatej hune vytrhnem skôr vlas; hlava mi pukne; ale múza nespí, hľa, už ma osvietila - počúvajte: Kde krása s múdrosťou sa spojí v žene, tam jedna druhej vodu na mlyn ženie.

DESDEMONA. A kde sa múdrosť spája s mrzkosťou?

JAGO. Škaredá, ak je múdra, zistí hneď, že s krajším mužom môže opeknieť.

DESDEMONA. Čím ďalej, tým horšie!

EMÍLIA. A čo, ak je pekná a hlúpa?

JAGO. Neverte, že je hlúpa pekná deva: veď skôr než iné nad kolískou spieva.

DESDEMONA. Nad takými fúzatými paradoxami sa iba hlupák v pivárni môže zasmiať. Akú biednu poklonu máš pre tú, čo je škaredá a hlúpa?

JAGO. Aj hlúpa špata v posteli nás láska,

35

akoby bola najmúdrejšia kráska. DESDEMONA.

To je bezočivosť! Tú najhoršiu chváliš najväčšmi. Ale akú poklonu by si vystrúhal tej, čo si ju skutočne zaslúži - takej, čo si uvedomuje svoje prednosti a preto si oprávnene nárokuje aj od toho najväčšieho zlomyseľníka pochvalu?

JAGO. Hoci je krásna, nezmáha ju pýcha; má ostrý jazyk, lež ním nepopichá; oplýva zlatom, ale nehýri; ak niečo chce, tak hneď sa zapýri; keď nahnevaná mohla by sa mstiť, zmieri sa s krivdou, utíši svoj cit; tá vždy má v hlave toľko múdrosti, že nevymení mäso za kosti, a čo si myslí, radšej nechá tak: bárs obliehaná, cudne klopí zrak; nuž taká stvora, keby taká bola -

DESDEMONA. Tak čo? JAGO. — hrach môže preberať a dojčiť vola.

DESDEMONA. Tá pointa nemá hlavu ani pätu! Nič sa od neho neuč, Emília, hoci ti je manžel! Čo na to poviete, Cassio? Nie je to najväčší bezočivec?

CASSIO. Rozpráva, ako mu jazyk narástol, pani; je lepší vojak ako filozof.

JAGO. (Bokom.) Berie ju za ruku! Výborne, len si hrkútajte. Do takej malej pavučinky sa chytí aj taká veľká mucha, ako je Cassio. Len sa na ňu usmievaj — do toho! Vlastnou dvornosťou ti putá nasadím. Vravíte pravdu; je to presne tak. Ak sa takýmito kúskami nechceš pripraviť o námestníctvo, radšej jej neposielaj toľko bozkov - ale ty ani chvíľu nevydržíš bez toho, aby si zo seba nerobil gavaliera. Výborne! Posielaj

36

bozky! Len sa ukláňaj! Tak je to správne! Zase dvíhaš k perám tie prsty? Bodaj by to radšej bola klystírová hadica! - (Za scénou poľnica.) Maur! Poznám jeho signál.

CASSIO. Naozaj on.

DESDEMONA. Poďme mu všetci v ústrety.

CASSIO. Hľa, už nás predišiel! (Vstúpi Othello a sprievod.)

OTHELLO. Môj krásny vojak!

DESDEMONA. Drahý Othello!

OTHELLO. Som rád i prekvapený zároveň, že si tu prv. Ty radosť mojej duše! Ak po búrke sa vždy tak vyjasní, víchrica môže zobudiť aj smrť! Nech vlny vyhodia loď na Olymp a vzápätí ju zrazia do pekla! Keby som v tejto chvíli umrieť mal, v nesmiernom šťastí budem umierať. Moja duša je taká spokojná, že sotva môžem zažiť ešte raz v neznámej budúcnosti väčšiu slasť.

DESDEMONA. Kiež by tak ako pribúdajú dni, aj našej lásky bolo čoraz viac. Amen. Už nemôžem nájsť lepších slov; obrovská radosť vyráža mi dych. Nech toto najväčší je nesúzvuk, (Bozkáva ju.) čo naše srdcia vylúdia.

JAGO. (Bokom.) Len hraj!

37

Veď ja ti povolím tie kolíky, čo ťa tak naladili.

OTHELLO. Poďme na hrad! Chýr nesiem: už sme dobojovali, turecká flotila sa utopila. Čo robia moji starí priatelia? Na Cypre, milá, budú si ťa ctiť. Mňa má tu každý rád. Dosť, preboha: už vravím od veci a opájam sa vlastným šťastím. Jago, prosím ťa, choď k lodi, nech mi kufre vyložia. A potom priveď na hrad kapitána. Ten dobrý človek veľké uznanie si zaslúži. Poď, Desdemona, nech ešte raz sa spolu zvítame. (Okrem Jaga a Roderiga všetci odídu.)

JAGO. Musíme sa stretnúť v prístave. Počúvaj! Ak si chlap na mieste - vraj aj podliak, keď sa zamiluje, má o niečo smelšie srdce, než mu dala príroda, ak si chlap na mieste, tak dávaj pozor! Námestník má dnes večer službu. Ale najprv ti musím povedať, že Desdemona je naozaj doňho zamilovaná.

RODERIGO. Do neho? To je vylúčené.

JAGO. Prst na pery - a daj sa poučiť! Spomeň si, že sa do Maura zamilovala tak slepo iba preto, že sa chvastal a rozprával jej výmysly; bude ho kvôli tým táraninám vari milovať naveky? Určite si to nemyslíš ani ty. Raz sa jej oči nasýtia; aké bude mať z toho potešenie, ak sa bude musieť ustavične dívať na toho čierneho diabla? Keď ju to prestane baviť a krv jej začne chladnúť, musí si ju znova rozpáliť; v presýtenom srdci môže novú chuť vyvolať iba prívetivý zovňajšok, súzvuk veku, mravov i krásy; všetko to, čo chýba Maurovi. Keď nenájde ten súzvuk v ňom, ľahko pri svojej precitlivenosti zistí že ju podviedli. Začne sa jej dvíhať žalúdok pocíti voči Maurovi

38

odpor a hnus. Sama príroda ju donúti, aby si našla iného. A môžem sa s tebou aj staviť, že najbližšie k tomu šťastiu stojí Cassio. Má na jazyku samý med. Dbá jedine o to, aby sa tváril spô-sobne a zdvorilo, pretože práve tým najlepšie vyhovie svojej skrytej žiadostivosti. Nikto iný neprichádza do úvahy - iba on Je klzký ako úhor a všetkými masťami mazaný; vyzná sa v tlačenici; keď mu podáš prst, hneď chce celú ruku; skutočný diabol. Navyše ten človek je pekný a mladý; vyznačuje sa všetkými rekvizitami, po ktorých sa bláznia tie zelené žaby. Hotový mor! A tá ženská už si ho vyhliadla!

RODERIGO. Tomu nemôžem uveriť; veď je to najsvätejšia svätica.

JAGO. Najdiabolskejšia diablica! Pije iba nekrstené víno. Keby bola skutočne taká svätá, nikdy sa do toho Maura nezamiluje. Je svätá, ale hore nohami. Nezbadal si, ako sa pohrávala s jeho dlaňou? Nevšimol si si to?

RODERIGO. Všimol som si to; lenže to bolo iba zo zdvorilosti.

JAGO. Bohuprisahám, že z chlípnosti! Bol to úvod, obskúrny prológ, ktorým sa začína každá nemravnosť. Natoľko sa k sebe priblížili perami, že sa ich dych objal. Myšlienkami už boli v posteli, Roderigo. Keď raz nastúpia vzájomné pozornosti, onedlho sa môžeme dočkať hlavného cvičenia s pohlavným vyvrcholením. Fuj! Len si daj poradiť: až z Benátok som ťa sem priviedol. Dnes večer sa budeš ponevierať na strážnici, akoby si mal službu. Ja to už dajako zariadim. Cassio ťa nepozná. Ja budem nablízku. Musíš si nájsť nejakú zámienku, aby si Cassia rozhneval: buď prihlasno rozprávaj, buď brýzgaj na jeho disciplínu, alebo slovom urob to, čo ti v tej chvíli zíde na um.

RODERIGO. Dobre.

JAGO. On je popudlivý ako kohút, hneď mu skypí krv a možno sa do teba pustí. Vyprovokuj ho k tomu; mne to postačí na to, aby

39

som u Cyperčanov vyvolal pobúrenie; ich hnev sa utíši iba vtedy, keď Cassia odvolajú. Tým budeš oveľa bližšie k uskutočneniu svojich túžob, a takisto ja ti budem môcť oveľa ľahšie pomôcť, keď odstránime prekážku, bez čoho by sme nemali najmenšiu vyhliadku na úspech.

RODERIGO. Urobím to, ak sa mi na to naskytne príležitosť.

JAGO. To ti môžem zaručiť. O chvíľu sa stretneme v pevnosti. Teraz musím dať vyložiť jeho batožinu. Zbohom.

RODERIGO. Do videnia.

(Odíde.) JAGO.

Verím, že Cassio ju miluje. A ona miluje ho zrejme tiež. Maur, hoci nemôžem ho ani cítiť, v láske je oddaný a šľachetný a Desdemona iste nájde v ňom skvelého muža. Tiež ju milujem — nie z chlípnosti, i keď mi svedomie zaťaží azda ešte väčší hriech; musím však svoju pomstu nasýtiť: mám podozrenie, že ten chlípny Maur mi zašiel do kapusty; tá predstava mi rozhlodáva vnútro ako jed; a nenájdem, ba nesmiem pokoj nájsť, kým nepomstím sa: ženu za ženu. Ak neuspejem, aspoň prebudím v Maurovi takú prudkú žiarlivosť, že nič ho nebude môcť vyliečiť. Ak ma ten hlúpy mopslík z Benátok vo všetkom bude slepo poslúchať, nahuckám ho a milý Cassio ocitne sa mi priamo na dostrel. Poriadne očiernim ho pred Maurom - aj mne sa tuším váľal v posteli.

40

A Maur mi bude ešte ďakovať, že som si z neho spravil dobrý deň a dohnal jeho myseľ k šialenstvu. Môj zámer ešte nemá pevný tvar: až skutkami zlo získa svoju tvár. (Odíde.)

DRUHÝ OBRAZ

Ulica.

(Vstúpi Herold s vyhlásením; za nim zástup.)

HEROLD. Náš vznešený a udatný generál Othello prejavil vôľu, aby každý s pocitom víťaza privítal správu o úplnej skaze tureckého ľodstva; tancujte, zapáľte hranice a podľa svojich záľub oddajte sa hrám a zábavám. Lebo okrem tejto dobrej správy mám vyhlásiť aj oslavu jeho svadby. Taká je jeho vôľa! Otvárajú sa všetky čeľadníky a možno v nich do vôle hodovať dnes od piatej, až dokým neodbije jedenásta hodina. Kiež nebo žehná Cypru, a nášmu dobrotivému generálovi Othellovi! (Odídu.)

TRETÍ OBRAZ

Sieň na hrade.

(Vstúpi Othello, Desdemona, Cassio a sprievod.) OTHELLO.

Michael, na nočnú stráž dozrite. Musíme vedieť prestať v najlepšom a vždy si triezvu hlavu zachovať.

CASSIO. Jagovi už som vydal pokyny.

41

Aj tak však vlastným okom na všetko dohliadnem.

OTHELLO. Na Jaga je spoľahnutie. Michael, dobrú noc vám. Včasráno sa s vami pozhováram. Milá, poď! Čas súri, keď sa plody urodia: aj nám už dlho zreje úroda. Dobrú noc. (Odídu Othello, Desdemona a sprievod. Vstúpi Jago.)

CASSIO. Vitajte, Jago! Musíme do služby.

JAGO. Ešte nie, námestník; nie je ani desať. Generál nás tak skoro prepustil iba z lásky k svojej Desdemone. Ešte s ňou neprežil ani jednu bujnú noc, a stačí na ňu prstom kývnuť.

CASSIO. Je to výnimočná žena.

JAGO. Stavím sa, že je hravá ako mačka.

CASSIO. Samé mlieko a krv.

JAGO. A tie jej oči! Koľko je v nich vyzývavosti.

CASSIO. Márnivé oči; a jednako si myslím, že sú cudné.

JAGO. A keď prehovorí - nie je to ako poľnica, ktorá vyzýva k láske?

CASSIO. Naozaj je samá dokonalosť.

JAGO. Dobre! Nech si v tej posteli šťastne užívajú! Poďte, námestník, mám tu demižón vína a vonku čaká zopár cyperských bohatierov, čo by si strašne radi dali pohárik na zdravie čierneho Othella.

42

CASSIO. Dnes večer nie, Jago; som veľmi slabý a neskúsený pijan. Bol by som šťastný, keby si zdvorilosť vymyslela nejakú inú obyčaj, ako sa zabávať.

JAGO. Lenže sú to naši priatelia. Iba jeden pohárik! Budem piť za vás.

CASSIO. Dnes večer som už vypil jeden pohárik, a ešte k tomu riedený, a pozrite, ako vyzerám! Bohužiaľ, som dosť krehkej konštrukcie a neodvažujem sa pokúšať svoje slabé stránky ďalším pohárikom.

JAGO. Človeče! Dnes je noc radovánok; tí bohatieri si to želajú.

CASSIO. Kde sú?

JAGO. Čakajú za dverami; prosím vás, pozvite ich ďalej.

CASSIO. Pozvem ich, ale mne sa to nepozdáva. (Odíde.)

JAGO. Ak víno, ktoré do seba už vlial, v ňom ďalším pohárikom posilním, prebudí sa v ňom svárlivosť a hnev, ba začne vrčať ako panej pes. Roderigo, láskou celkom zmámený, už vypil dnešný večer more vína na zdravie Desdemony - a má stráž. Troch Cyperčanov — každý horenos, čo žiarlivo si chráni svoju česť – som taktiež podpil, hoci majú ísť do stráže. V tejto svorke opilcov Cassio musí spáchať taký čin, ktorým by tento ostrov urazil. Už idú. Ak sa splnia moje sny, vpred moja loď si cestu prekliesni.

43

(Vráti sa Cassio; s ním Montano a šľachtici; za nimi sluhovia s vínom.)

CASSIO. Akože boh je nado mnou, zase do mňa naliali vína.

MONTANO. Iba máličko, čestné slovo; ani nie pol litra, akože som vojak.

JAGO. Hej, vína nalejte! (Spieva.) Cingilingi zvonia čaše,

vypime si, čo je naše. Veď aj vojak máva smäd, keď sa naňho mračí svet: bimbam-bimbambíno, nalejte mu víno!

Ešte vína, chlapci! CASSIO.

Namôjveru - výborná pesnička. JAGO.

Naučil som sa ju v Anglicku, kde sú najväčší pijani na svete. Vaši Dáni, Nemci a bruchatí Holanďania - nože sa napite! - všetci sa môžu pred Angličanmi schovať.

CASSIO. Angličania sú takí majstri v pijatike?

JAGO. Pijú ako dúha ešte aj vtedy, keď už Dán leží pod stolom; ani sa nezapotia, keď chcú pretromfnúť Nemca; a než si znovu nalejú, Holanďan už chváli Dávida.

CASSIO. Na zdravie nášho generála!

MONTANO. Na jeho zdravie, námestník, a do dna!

JAGO. Sladké Anglicko! (Spieva.) Kráľ Štefan, to bol pekný vták:

mal zlatku platiť za šaty, lež tak sa jednal o šesták, že radšej nosil záplaty.

44

A to bol človek bohatý, kým ty si niktoš, obšitoš: ľudstvo raz pýcha rozvráti, nuž radšej starý plášť vždy nos.

Hej, vína nalejte! CASSIO.

Bohuprisahám, táto pesnička je ešte lepšia ako tá prvá. JAGO.

Chcete ju počuť ešte raz? CASSIO.

Nie, pretože považujem za nedôstojné, ak sa človek jeho stavu handrkuje o šesták. Nechajme to tak. Nad všetkým je pánboh. Sú duše, ktoré musia byť spasené, a sú duše, ktoré nesmú byť spasené.

JAGO. To je pravda, milý námestník.

CASSIO. Pokiaľ ide o mňa - nechcem tým uraziť generála, ani iných ľudí, čo si to zaslúžia - dúfam, že budem spasený.

JAGO. Ja tiež, námestník.

CASSIO. Ak dovolíte - ale nie predo mnou. Námestník musí byť spasený pred zástavníkom. Ale už o tom ani slova; prejdime k našim veciam. Nech je nám boh milostivý! Páni, čaká nás služba. Nemyslite si, že som opitý. Toto je môj zástavník; toto je moja pravá ruka a toto ľavá. Vôbec nie som opitý. Môžem celkom rovno stáť a vôbec sa mi jazyk nepletie.

VŠETCI. Vôbec sa vám nepletie!

CASSIO. Tak je všetko v poriadku. Nemyslite si teda, že som opitý. (Odíde.)

MONTANO. Na hradby, páni! Rozostavme stráž!

45

JAGO. Na vlastné oči ste ho videli! Je taký schopný vojak, že by aj Cézara zastúpil. Lež pozrite! Tá jeho neresť tvorí s cnosťami úplnú rovnodennosť. Škoda ho! Mám strach, že Othellova dôvera sa v jeho slabej chvíli môže Cypru vypomstiť.

MONTANO. Často býva v takom stave?

JAGO. Zakaždým je to prológ pred spaním. Aj dvakrát dvanásť hodín vládze piť, ak neuspí ho pitie.

MONTANO. Generál mal by sa o tom vari dozvedieť. Možno to nevidí, či z dobroty nachádza v Cassiovi iba cnosť a chyby nevníma. Či nemám pravdu? (Vstúpi Roderigo.)

JAGO. (Bokom k nemu.) Ty, Roderigo? Hneď za Cassiom utekaj, bež, bež! (Roderigo odíde.)

MONTANO. Škoda, že takú hodnosť, najvyššiu po sebe, vznešený Maur ponúkol človeku, čo sa nevie ovládať. Bolo by správne Maurovi to riecť.

JAGO. Nepoviem mu to za nič na svete. Mám Cassia rád. Všetko urobím, len nech sa vylieči. - Čo je to za krik? (Za scénou výkriky: „Pomoc! Pomoc!" Vráti sa Cassio, ktorý ženie pred sebou Roderiga.)

46

CASSIO. Ty lotor! Ty podliak!

MONTANO. Čo to má znamenať, námestník?

CASSIO. Taký odkundes ma bude učiť, čo sú moje povinnosti! Ako zátku do fľaše ho zatlčiem!

RODERIGO. Mňa udrieť?

CASSIO. Ešte otváraš tú svoju neumytú papuľu? (Udrie Roderiga.)

MONTANO. Prestaňte, námestník! Prosím vás, prestaňte!

CASSIO. Pustite ma, lebo aj vám rozbijem gebuľu.

MONTANO. Spamätajte sa, veď ste opitý!

CASSIO. Ja opitý? (Šermujú.)

JAGO. (Bokom Roderigovi.) Ty utekaj a volaj na poplach! (Roderigo odíde.) Námestník, už dosť! Páni, preboha! Zadržte! Námestník - stáť! - Montano! Priatelia, pomoc! - To je pekná stráž! (Ozve sa zvon.) Kto začal zvoniť? - Diabol! Zobudí sa celé mesto. Už dosť, námestník! Tá večná hanba! (Vráti sa Othello a sprievod.)

OTHELLO. Čo sa to tu robí?

MONTANO. Krvácam. Smrteľne ma poranil.

47

OTHELLO. Prestaňte, ak si život vážite!

JAGO. Zadržte! Námestník - dosť! - Montano! Či stratili ste zmysel pre mieru? Skončite! Vraví s vami generál!

OTHELLO. Čo to má znamenať? Čo sa vám robí? Sme vari Turci, ak si navzájom robíme to, čo boh im prekazil? Preboha, prestaňte s tým barbarstvom! Kto nespúta svoj hnev, a pohne sa, ten umrie, lebo neváži si život. Umlčte zvoní Veď ostrov prevráti nám na ruby. Čo sa tu vlastne stalo? Vrav, dobrý Jago, na smrť skormútený, kto začal spor? Ak si ma vážiš, vrav!

JAGO. Až do tej chvíle ako priatelia sa správali. Ba ako nevesta a ženích, než sa uložia; a vtom, akoby v moci dákej planéty vytasia zrazu meče na seba a krvavia sa. Sotva môžem riecť, čím sa tá smiešna hádka začala. Kiež v boji radšej prídem o nohy, než poskytnú mi také divadlo!

OTHELLO. Michael! Že ste sa tak zabudli!

CASSIO. Odpusťte, prosím. Jazyk sa mi pletie.

OTHELLO. Montano, vždy mrav ste si vážili. Svet všimol si, že napriek mladosti ste rozvážny; aj tí, čo prísni sú, hovoria o vás s obdivom. Nuž prečo sa chcete zbaviť dobrej povesti a presláviť sa ako nočný bitkár?

48

Odpovedzte mi! MONTANO.

Dobrý Othello, som vážne ranený a o všetkom, čo viem, vám rozpovie váš dôstojník - mne každým slovom sily ubúda. Nič nevravel som, nič som nespravil, čo by sa dobrým mravom priečilo, ak úcta k sebe nie je zakázaná a násiliu sa brániť nie je hriech.

OTHELLO. Božemôj, nad mojimi radcami už vládne krv a zahmlieva mi myseľ: vpred prebíja sa hnev. Ak spravím krok, či zdvihnem ruku, ani najlepší neujdú môjmu trestu. Povedzte, čím sa tá hnusná zvada začala? Kto na tom všetkom hlavnú vinu má, i keby bol mi najrodnejší brat, viac nepoznám ho. V obliehanom meste, kde srdcia ľudí zmáha ešte strach, osobný spor si chcete vybavovať? Uprostred noci, na hradbách a v službe? Príšerné! Jago, kto sa začal, vrav!

MONTANO. Ak spriaznenosť či kamarátstvo ti bránia plnú pravdu povedať, tak nie si vojak.

JAGO. Neráňajte ma! Veď radšej dám si jazyk vytrhnúť, než Cassiovi mal by ublížiť. Lež vravím si, že pravdou nemôžem mu uškodiť. Tak je to, generál. Zhováral som sa práve s Montanom, keď, kričiac o pomoc, sem vtrhne chlap a za ním s mečom v ruke Cassio,

49

na všetko odhodlaný. Tento pán Cassia zastaví a tíši ho. Ja sám som za tým chlapom vybehol, nech svojím krikom - čo aj urobil – nevzbudí mesto. Bol však rýchlejší a utiekol. Tak som sa obrátil, a v ušiach zazunel mi treskot mečov a nadávky, čo z Cassiových úst som ešte nepočul. Keď som k nim prišiel, tí za ten krátky čas už boli v sebe a klbčili sa ako pred chvíľou, keď ste ich museli sám rozdeliť. Viac o tom neviem. Ľudia sú len ľudia. Aj najlepší sa môžu zabudnúť. Ak Cassio mu trocha ublížil, tak ako človek v hneve bije tých, čo to s ním myslia najlepšie, nuž ten, čo ušiel, iste tak ho nahneval, že nemohol sa ovládnuť.

OTHELLO. Ja viem, že ako dobrák veci zľahčuješ a kryješ ho. Mám ťa rád, Cassio, lež nemôžeš byť už môj dôstojník. (Vstúpi Desdemona so sprievodom.) Ešte aj mojej láske vzal si sen. Príkladný trest ťa stihne.

DESDEMONA. Čo sa stalo?

OTHELLO. Všetko je, drahá, v poriadku; choď spať! Sám vaše rany, pane, ošetrím. Odveďte ho. (Montana odvádzajú.) Na mesto dozri, Jago; utíš tých, ktorých tá mrzká bitka vyplašila. Poď, milá! Vidíš údel vojaka:

50

aj z lôžka ho tresk mečov odláka. (Odídu všetci okrem Jaga a Cassia.)

JAGO. Námestník, nie ste ranený?

CASSIO. Som, a na moje rany niet lieku.

JAGO. Preboha, nevravte!

CASSIO. Moje dobré meno, moje dobré meno, moje dobré meno! Božemôj, stratil som svoje dobré meno. Stratil som to, čo bolo vo mne nesmrteľné, a ostalo mi iba to, čo je zvieracie. Moje dobré meno, Jago, moje dobré meno!

JAGO. Namojdušu, už som si myslel, že ste utrpeli nejakú ranu na tele. Tá je nebezpečnejšia než strata dobrého mena. Dobré meno je zbytočná a nepotrebná ozdoba. Často ho získame bez vlastného pričinenia a stratíme bez vlastnej viny. Ak si to nebudete namýšľať, vôbec ste nestratili dobré meno. Preboha, človeče! Veď je toľko spôsobov, ako si generála znovu získať! Iba jeho hnev vás odvrhol - trest vyplynul väčšmi z politických ohľadov než zo zlých úmyslov - tak ako človek musí zbiť svojho nevinného psa, aby vystrašil všemocného leva. Obráťte sa naňho s prosbou o odpustenie, a znova si ho nakloníte.

CASSIO. Radšej ho poprosím, aby mnou naveky opovrhoval, než by som mal ďalej pripustiť, aby takého ddbrého veliteľa klamal taký nerozvážny, ustavične opitý a nespoľahlivý dôstojník! Ja — a opiť sa! Bľabotať ako papagáj ! Škriepiť sa! Naparovať sa! Nadávať! Nezmysly vravieť vlastnému tieňu! Ach, ty neviditeľný duch vína! Ak ešte nemáš meno, podľa ktorého by ťa ľudia poznali, nazývaj sa odteraz diabol!

JAGO. Koho ste to naháňali s mečom? Čo vám urobil?

CASSIO. Neviem.

JAGO.

51

To nie je možné. CASSIO.

Pamätám si na množstvo vecí, ale na nič určité; pohádali sme sa, ale neviem, prečo. Preboha, ako môžu ľudia nalievať si do úst nepriateľa, čo im kradne rozum? Ako sa môžeme s veselosťou, radosťou, rozmarnosťou a všeobecným nadšením meniť na zvieratá? JAGO. Ale už ste celkom v poriadku. Ako je to možné, že ste tak chytro vytriezveli?

CASSIO. Diablovi opitosti sa uráčilo uvoľniť miesto pre diabla hnevu. Jedna nedokonalosť mi odhaľuje druhú, a tak čoraz väčšmi musím sebou opovrhovať.

JAGO. Ste vermi prísny mravokárca. Ak si predstavím čas, miesto a postavenie tejto krajiny, bol by som zo srdca rád, keby sa to nebolo stalo. Ale keď sa to už raz stalo, vo vlastnom záujme to musíte napraviť.

CASSIO. Požiadam ho, aby mi vrátil to postavenie: odvetí mi, že som ožran. Aj keby som mal toľko úst ako Hydra, takáto odpoveď by ich všetky zapchala. Teraz sa správať rozumne, o chvíľu ako blázon a hneď na to ako zviera! Nie je to čudné? Každý pohár cez mieru je nešťastie a jeho obsah je diabol.

JAGO. Nevravte, nevravte! Dobré víno je dobrý domáci priateľ, ak s ním človek správne zaobchodí. Už naň nenadávajte! Milý námestník, hádam nepochybujete o tom, že vás mám rád,

CASSIO. Dobre som sa vám za to odslúžil. Opil som sa.

JAGO. Každý na svete sa raz môže opiť, človeče! Poviem vám, čo urobíte. Teraz je generálom generálova manželka. Môžem to povedať aj na základe toho, že sa generál stal v poslednom čase zádumčivý a často vyratúva jej prednosti a pôvaby. So všetkým sa jej úprimne priznajte; poproste ju, aby

52

vám pomohla opätovne získať vaše miesto. Je taká prístupná, láskavá, ochotná a blahosklonná, že by vo svojej dobrote pokladala za hriech, keby pre vás nemohla urobiť viac, než ju žiadate. Nech spojí ten zlomený kĺb medzi vami a svojím manželom! Stavím sa o svoje šťastie, že tá trhlina medzi vami a generálom zrastie potom ešte pevnejšie.

CASSIO. Radíte mi dobre.

JAGO. Ubezpečujem vás o svojej úprimnej oddanosti a čestných úmysloch.

CASSIO. Tak to aj prijímam; hneď ráno poprosím šľachetnú Desdemonu, aby sa za mňa prihovorila. Už mi je všetko jedno.

JAGO. Idete na to správne. Dobrú noc, námestník; musím ísť do stráže.

CASSIO. Dobrú noc, statočný Jago. (Odíde.)

JAGO. Kto môže o mne riecť, že podliak som, keď rada, ktorú som mu teraz dal, je rozumný a vhodný prostriedok, ako si Maura znova udobriť? Za každú dobrú vec sa prihovorí ochotná Desdemona; žičlivá je ako príroda. A pre ňu Maur urobí všetko - skôr sa viery vzdá a odmietne sa z hriechov vykúpiť – natoľko spútal svoju dušu s ňou. Čo sa jej zachce, to aj dosiahne: je ako boh, kým on je slabý červ. Som teda podliak, ak som Cassiovi poradil spôsob, ktorým najľahšie dosiahne svoj cieľ? Zákon pekelný! Keď diabol kuje najčiernejší hriech,

53

medový motúz najprv pretiahne – tak ako ja. Lež kým ten hlupáčik sa bude k Desdemone utiekať a tá zas prosiť zaňho u Maura, Maurovi do ucha mor nakvapkám: za túžbu tela označím jej prosby. Čím väčšmi zastane sa Cassia, tým väčšmi Maur ju bude podozrievať. Jej počestnosť tak zmením na handru, ba z vlastnej dobroty mi spletie sieť, do ktorej všetkých lapím. (Vstúpi Roderigo.) Tak čo je?

RODERIGO. Zúčastňujem sa tohto honu nie ako pes, ktorý poľuje, ale iba ako šteňa do počtu. Takmer som už minul všetky peniaze; ba dnes večer som dostal aj poriadny výprask. Zdá sa mi, že za svoje trápenie získam iba trpkú skúsenosť, a tak bez jedinej vindry a iba o mačný máčik múdrejší sa zase vrátim do Benátok.

JAGO. Kto nemá trpezlivosť, bedár je! Či nehojí sa rana postupne? Nám velí rozum; nie sme čarodeji. A rozum potrebuje vždy svoj čas. Nedarí sa nám? Cassio ťa zbil, a poriadne ti za to zaplatil. Na slnku k nebu rastie každý strom: čo kvitne prvý, prvý dozrieva. Len počkaj! Božemôj, veď už je ráno! Keď človek koná, čas mu uteká. Choď do postele, radšej vyspi sa! Utekaj! Čoskoro sa dozvieš viac. Už bež! (Roderigo odíde.) Dve veci treba vykonať: prikážem svojej žene, aby tiež

54

prosila paniu v mene Cassia; sám na chvíľočku Maura odpútam a do hry vpustím, až keď Čassio pred Desdemonou ohne kolená. Nuž hrajme, keď je kocka hodená. (Odíde.)

55

TRETIE DEJSTVO

PRVÝ OBRAZ

Cyprus. Pred hradom.

(Vstúpi Cassio a niekoľko hudobníkov.) CASSIO.

Zahrajte, majstri; za námahu platím. Kratučké ,Dobré ráno, generál!'. (Hudba. Vstúpi Šašo.)

ŠAŠO. Prepánajána, majstri, kam ste pchali tie vaše inštrumenty, že vám škrípu, akoby sa nanich vypučili vredy?

PRVÝ HUDOBNÍK. Čo ste ráčili povedať?

ŠAŠO. Sú toto, prosím, nástroje, ktoré sa nazývajú dychy?

PRVÝ HUDOBNÍK. Áno, prosím, toto sú dychy.

ŠAŠO. Lenže vám na ne nestačí dych.

PRVÝ HUDOBNÍK. Stačí do nich dúchať.

ŠAŠO. Tak preto do nich dúchate tak bezducho. Majstri, tu je vaša pláca; generálovi sa tá vaša muzika tak páči, že vás pre živého boha prosí, aby ste už ani nepípli.

PRVÝ HUDOBNÍK. Už ani nepípneme.

ŠAŠO. Ak by ste nám mohli zahrať tak, aby to nikto nepočul, nech sa páči. Ale aj tak si vraj generál na hudbu nepotrpí: skôr pri nej trpí.

56

PRVÝ HUDOBNÍK. Nič také na repertoári nemáme.

ŠAŠO. Tak si strčte tie vaše píšťaly do futrála, lebo ja už musím ísť. Berte sa, nech vás už tu nevidím! (Hudobníci odídu.)

CASSIO. Počúvaš, priateľku?

ŠAŠO. Nepočúvam priateľku. Počúvam vás.

CASSIO. Prosím ťa, nechaj si tie svoje žarty na zajtra. Tu máš zlatku. Ak tá dáma, čo sprevádza generálovu paniu, už je hore, povedz jej, žeistý Cassio by sa s ňou veľmi rád pozhováral. Povieš jej to?

ŠAŠO. Už je hore, prosím. Ak sa jej bude chcieť dolu, poviem jej, že vám sa chce hore.

CASSIO. Už choď, milý môj! (Šašo odíde. Vstúpi Jago.) Som rád, že vás vidím.

JAGO. Vy ste si ani neľahli?

CASSIO. Nie; už bol deň, keď sme sa rozišli. Odvážil som sa, Jago, obrátiť na vašu paniu: chcem ju poprosiť, nech vymôže mi u Desdemony prijatie.

JAGO. Hneď ju pošlem za vami. A nejalko už Maura odlákam, aby ste mohli celkom nerušene predostrieť svoju vec.

CASSIO. Srdečná vďaka.

57

(Jago odíde.) Ani Florenťan by nebol ku mne taký láskavý. (Vstúpi Emília.)

EMÍLIA. Cassio, dobré ráno. Mrzí ma váš osud; všetko sa však napraví. Veď pani práve o tom vraví s Maurom a statočne vás bráni. Maur tvrdí, že zranili ste vplyvnú osobnosť a múdrosť štátnika mu kázala vás prepustiť; aj tak vás má vraj rád, a preto nemusí nik iný prosiť, sám, keď sa vhodná chvíľa naskytne, vás prijme späť.

CASSIO. Jednako mám k vám prosbu, ak uznáte to za vhodné a možné: rád by som medzi štyrmi očami hovoril s Desdemonou.

EMÍLIA. Poďte dnu; zavediem vás ta, kde sa bez obáv môžete pozhovárať.

CASSIO. Vďaka vám. (Odídu.)

DRUHÝ OBRAZ

Komnata na hrade.

(Vstúpi Othello, Jago a šľachtici.)

OTHELLO. Tie listy odnes kapitánovi. Nech odovzdá môj pozdrav senátu.

58

A teraz prejdeme sa po hradbách. Tam prídeš za mnou!

JAGO. Rozkaz, generál.

OTHELLO. Môžem si obzrieť tamto opevnenie?

ŠĽACHTICI. Sme k vašim službám, generál. (Odídu.)

TRETÍ OBRAZ

Pred hradom.

(Vstúpi Desdemona, Cassio a Emília.) DESDEMONA.

Môžete byť si istý, Cassio, že pre vás urobím, čo budem môcť.

EMÍLIA. Pomôžte mu! Môj muž sa sužuje, akoby sa to bolo jemu stalo.

DESDEMONA. Statočný človek. Verte, Cassio, že z vás a svojho pána odznova urobím priateľov.

CASSIO. Ste šľachetná. Nech čokoľvek sa stane s Cassiom, vždy ostane váš verný služobník.

DESDEMONA. Ďakujem. Máte môjho pána rád; už dávnejšie ho poznáte, a tak nebude od vás bočiť o nič viac, než si to žiada odstup politika.

CASSIO. Lež tento odstup môže trvať veky, aj z jednej omrvinky vyžije

59

a okolnosti premenia ho v zvyk. Keď odídem a nahradí ma iný, generál rýchlo na mňa zabudne.

DESDEMONA. Neverte tomu; pred Emíliou vám ručím za to miesto. Ak som vám si ubila pomôcť, do písmena vám pomôžem. Nedám pokoj mužovi; nezaspí, jednostaj doň budem húsť, nech posteľ mu je školská lavica a prestretý stôl spovedelnica. Na každom kroku o vás počuje. Nuž hore hlavu! Vaša advokátka skôr umrie, než svoj prípad vzdá. (Vstúpi Otbello a Jago, na chvíľu sa zdržia bokom.)

EMÍLIA. Pani, už je tu náš pán.

CASSIO. Pôjdem, pani.

DESDEMONA. Nie, počkajte a dobre počúvajte.

CASSIO. Nemôžem, pani. Necítim sa dobre a svojej veci by som neposlúžil.

DESDEMONA. Konajte, ako myslíte. (Cassio odíde.)

JAGO. Mne sa to nezdá.

OTHELLO. Čo si povedal?

JAGO. Nič, prosím. Ak aj niečo, neviem sám.

OTHELLO. So ženou nelúčil sa Cassio?

JAGO.

60

Cassio? Určite nie. Nemyslím, že by sa ako zlodej vytratil pred vami.

OTHELLO. Ba určite to bol on.

DESDEMONA. Vitajte, pán môj. Práve bol za mnou jeden prosebník, ktorého morí vaša nepriazeň.

OTHELLO. O kom to vravíš?

DESDEMONA. O Cassiovi, vašom námestníkovi. Ak nad vami mám ešte dáku moc, hneď v tejto divili odpustite mu. Ak práve on vás nemá z duše rád, ak zhrešil zámerne, nie z omylu, viac nechcem sa vám pozrieť do očí. Prijmite ho späť.

OTHELLO. To on odchádzal?

DESDEMONA. On, pravdaže. Bol taký strápený, že mi časť svojho žiaľu zanechal a trpím s ním. Nuž odpustite mu!

OTHELLO. Nie teraz, Desdemona. V iný čas.

DESDEMONA. Bude to skoro?

OTHELLO. Skoro kvôli tebe.

DESDEMONA. Dnes pri večeri?

OTHELLO. Nevečeriam doma. Mám schôdzku s veliteľmi v pevnosti.

DESDEMONA.

61

Tak zajtra večer, a či v utorok, buď ráno, na poludnie, navečer, či v stredu ráno. Sám čas stanovte, no do troch dní: už všetko oľutoval. Veď jeho čin, ak si to zvážime - nehľadiac na to, aký prísny trest vždy stíha vojaka - je sotva súci na pokarhanie. Kedy môže prísť? Povedzte, Othello: či niekedy som nesplnila, čo ste žiadali, alebo či som vtedy zaváhala? S Cassiom, s ktorým ste k nám chodili - a neraz, keď som do vás zabŕdla, vás bránil - s tým, že vám je zaťažko sa pomeriť? Ja všetko urobím -

OTHELLO. Už dosť! Nech príde za mnou, kedy chce! Čo chceš, to máš.

DESDEMONA. To nie je láskavosť. Tak isto prosím: noste rukavice, poriadne jedzte, na mráz nechoďte; tak isto presviedčam vás: robte to, čo prináša vám osoh. Keby som skúšala vašu lásku naozaj, požiadam o vec, čo je vážnejšia a ktorú splniť značí riskovať.

OTHELLO. Čo chceš, to máš. Ty tiež mi prosbu splň: na chvílu ma tu nechaj samého.

DESDEMONA. Čo odmietnuť vám môžem? Zbohom vám.

OTHELLO. Buď zbohom, Desdemona; prídem hneď.

DESDEMONA. Poď, Emília. Nech je po vašom. Aj keď sa mračíte, som poslušná.

62

(Desdemona a Emília odídu.) OTHELLO.

Čarodejnica! Nech ma vezme čert, ak nie som do nej zamilovaný! Keby nie, zavládol by zase chaos.

JAGO. Môj vzácny pán –

OTHELLO. Čo by si, Jago, rád?

JAGO. Keď ste sa našej panej dvorili, Cassio o tej vašej láske vedel?

OTHELLO. Od prvej chvíle všetko vedel. Prečo?

JAGO. Potvrdiť chcem si svoju domnienku; nič viac.

OTHELLO. Vrav, Jago! Akú domnienku?

JAGO. Domnieval som sa, že ju nepoznal.

OTHELLO. Ba často prostredníka robil nám.

JAGO. Skutočne?

OTHELLO. Skutočne. Vidíš na tom dačo zlé? Nie je to čestný človek?

JAGO. Čestný?

OTHELLO. Čestný.

JAGO. Naozaj čestný, pokiaľ viem.

OTHELLO. Čo ti to v hlave vŕta?

JAGO.

63

Vŕta? OTHELLO.

Vŕta. Božemôj, všetko po mne opakuje, akoby skrýval v mysli obludu, čo nechce ukázať. Keď Cassio od mojej ženy odchádzal, povedal si, že tebe sa to nezdá. Čo sa ti nezdalo? Keď vravel som, že robil mojej láske prostredníka, zvolal si ,Skutočne?' a stiahol čelo, akoby si tým v mozgu zamkýnal akúsi hrôzu. Ak ma máš rád, musíš mi svoje srdce odhaliť.

JAGO. Či nemám vás rád?

OTHELLO. Zdá sa mi, že máš. A keďže viem, že si človek statočný a vážiš slová, než ich vyslovíš, tým väčšmi sa tých tvojich zámlk bojím. Od falošníka by to bola lesť. Z čestného človeka však zo srdca a sama vyvrie skrytá obava.

JAGO. Cassio sa mi čestný zdá.

OTHELLO. Mne tiež.

JAGO. Nuž človek mal by byť tým, čím sa zdá, a kto sa nezdá, nie je vlastne nič.

OTHELLO. Naozaj by mal byť tým, čím sa zdá.

JAGO. Veď práve preto Cassio je čestný.

OTHELLO. Nie, také jednoduché to nie je.

64

Vrav, čo si myslíš, čo sa domnievaš, a zábal najstrašnejšiu obavu do najstrašnejších slov!

JAGO. Nie, odpusťte: vo všetkom ochotne vás poslúchnem, no odmietam to, čo aj otrok smie. Vyjaviť myšlienky? Čo, ak sú zlé? Aj do paláca občas prenikne ošklivosť. Kto má také čisté srdce, aby v ňom nesedeli v porote povedia tých, čo bránia zákony, aj tí, čo majú čierne úmysly?

OTHELLO. Priateľa zrádzaš, ak sa domnievaš, že krivdia mu, a ako pred cudzím mu tajíš svoje domnienky.

JAGO. Nie, nie - čo, ak svet vnímam z jeho horšej stránky? Mám v povahe vždy snoriť po krivdách, a často vidím hriech tam, kde ho niet. Vás nesmie z rovnováhy vyviesť ten, kto stavia na chatrných domnienkach; nesmiete v sebe živiť obavy z poznania, čo je kusé, klamlivé. Ak odhalím vám svoje myšlienky, váš pokoj naruším a do stávky dám vlastnú česť.

OTHELLO. Čo chceš tým povedať?

JAGO. Najväčší klenot v každom človeku je dobré meno. Neukradne nič, kto ukradne mi mešec; dnes je môj a zajtra jeho, slúži tisícom. No kto mi dobré meno ulúpi,

65

mne vezme to, čím sám nič nezíska, a jednako ma zbedačí.

OTHELLO. Božemôj, poznať tvoje myšlienky!

JAGO. Na dlani môžete mať moje srdce - nič nezradí. Tým menej, kým ho strážim.

OTHELLO. Božemôj!

JAGO. Chráňte sa, pán môj, pred žiarlivosťou? Je to zelenooká obluda, čo hrá sa s tými, ktorých požiera. Paroháč, istý svojím osudom, je šťastný, že už ľúbiť nemusí. No strašné chvíle musí prežiť ten, čo neverí, a predsa miluje.

OTHELLO. Božemôj, aká hrôza!

JAGO. Spokojný bedár vždy je bohatý; no boháč chudobný je ako myš, keď strach ,ním zmieta, že raz schudobnie. Ochraňuj, bože, mojich priateľov pred žiarlivosťou!

OTHELLO. Prečo mi to vravíš? Mám vari žiarlivosť mať za sestru a s nedôverou vítať každý nov? Nie! Kto raz pochybnostiam prepadne, už veriť nemôže. Nech som cap, ak moja duša z tvojich narážok do planých dohadov sa pohrúži. Nebudem žiarliť, ak mi niekto povie, že moja žena krásou vyniká, je zdravá, zhovorčivá, priateľská, výborne spieva, hrá a tancuje;

66

kde prebýva cnosť, všetko cnostné je. Ba ani vlastná slabosť nedáva mi dôvod, aby som jej neveril. Má oči, sama si ma vybrala. Nie, Jago; prv než začnem pochybovať, chcem poznať; a keď začnem pochybovať, chcem vidieť dôkazy; a skoncujem buď s láskou a či so žiarlivosťou!

JAGO. Som tomu rád. Tým úprimnejšie vám odteraz svoju lásku prejavím. Veď plním iba svoju povinnosť. Predbežne nepodám vám dôkazy. Na svoju manželku však dajte pozor; všímajte si ju, keď je s Cassiom; nie žiarlivo, nie podozrievavo, lež s očami vždy otvorenými: ste dôverčivý, dobromyseľný, a niekto by to mohol zneužiť. Nuž pozor! Poznám svoje rodáčky: v Benátkach pášu svetu na očiach, čo iba manžel nevie. Svedomie im káže nanajvýš hriech zatajiť.

OTHELLO. Naozaj ?

JAGO. Keď si vás vzala, oklamala otca; a keď sa chvela, nebol to strach z vás, lež ošiaľ lásky.

OTHELLO. Vskutku.

JAGO. Vidíte? Už ako panna tak sa správala, že zatemnila oči otcovi - a ten v tom videl čary - Prepáčte! Odpusťte, prosím, moju oddanosť

67

a úprimnosť. OTHELLO.

Som navždy dlžník tvoj. JAGO.

Máličko vás to tuším sklúčilo. OTHELLO.

Nie, ani trocha. JAGO.

Bojím sa, že áno. Čo vravím, pochopte, že vyvrelo len z mojej lásky. Vy ste vzrušený! Kiež vo vás nevzbudí tá moja reč nič viac, len to, čo chcel som vysloviť: nejasné podozrenie.

OTHELLO. Presne tak.

JAGO. V opačnom prípade by mohla mať strašlivé následky, čo nechcel som. Veď Cassio je mojím priateľom – Naozaj vás to vzrušilo.

OTHELLO. Nie, nie. Desdemona je predsa počestná.

JAGO. Nech žije vaša viera a jej česť!

OTHELLO. Jednako príroda je omylná -

JAGO. Tak veru. Prečo nepadol jej zrak na nápadníkov, čo sú z týchto končín, rovnakej pleti, ba aj postavenia — tak ako káže zákon prírody? V tom človek môže vidieť svojhlavosť, úchylné myslenie, ba zvrátenosť. Prepáčte - čo som vravel, nebolo výslovne o nej, i keď bojím sa, že kecď raz bude zmýšľať normálne,

68

porovná si vás s dakým krajanom a možno oľutuje.

OTHELLO. Zbohom, zbohom. Ak niečo zistíš, hneď mi vedieť daj. Aj tvoja žena nech ju stráži! Choď!

JAGO. (Odchádzajúc.) Porúčam sa vám, generál.

OTHELLO. Ach, prečo som sa ženil? Podistým ten čestný človek vie aj viac, než vraví.

JAGO. (Vráti sa.) Ak smiem vás poprosiť: viac nelámte si nad tým hlavu. Nechajte to času. Tá hodnosť Cassiovi náleží, veď prejavil v nej veľké schopnosti. Jednako ešte chvíľu počkajte: tým lepšie jeho zámer spoznáte. Sledujte, či nie veľmi okato nežiada jeho návrat vaša pani. To viac vám napovie. A dovtedy ma pokladajte za úzkostlivca - nemôžem v takých veciach iný byť - a zatiaľ z ničoho ju neviňte.

OTHELLO. Neboj sa, viem sa ovládať.

JAGO. Tak ešte raz sa porúčam. (Odíde.)

OTHELLO. Ten človek vrodenú má statočnosť a pozná ľudí ako svoju dlaň. Ak zistím, že je prelietavá sojka, i keby hniezdila mi na srdci, zahvízdam, nech si letí, kade chce a za kým chce. Len preto, že som čierny

69

a nevyznám sa v dvorných spôsoboch, len preto, že už schádzam dolu rokmi, hoci som obďaleč ich vrcholku, opúšťa ma! Čo iné zvýši mi, len nenávisť. Ó, kliatba manželstva, čo zveruješ nám krehké bytosti, no nie ich vášne. Radšej nech som žaba, čo žije zo smradľavých výparov, než svojej milej druhé husle hrať. Pre vyššie postavených je to mor: v tom majú menej výsad ako ľud. Osudu ako smrti neujdeš. Už keď sa narodíme, na hlave nám klíčia parohy. Hľa, už je tu. (Vráti sa Desdemona a Emília.) Ak podvádza ma, je to výsmech neba! Neverím tomu.

DESDEMONA. Drahý Othello! Už iba na vás čaká večera a hostia, ktorých ste si pozvali.

OTHELLO. Hanba mi!

DESDEMONA. Tuším hlas vám zoslabol. Nie ste chorý?

OTHELLO. Nie, len ma hlava bolí.

DESDEMONA. Málo ste spali; však to prestane. Čelo vám obviažem a o chvíľu to prestane.

OTHELLO. Tá šatôčka je malá. (Šatôčka jej spadne na zem.) Nechaj to tak! Už poďme za hosťami.

DESDEMONA.

70

Veľmi ma mrzí, že vám nie je dobre. (Odídu Othello a Desdemona.)

EMÍLIA. Som rada, že som našla šatôčku. Bol to jej prvý darček od Maura. Už stokrát na mňa manžel naliehal, aby som ukradla tú šatôčku. Šatôčku miluje. A keďže Maur jej nahovoril, že ju nesmie stratiť, tú šatku stále nosí pri sebe, zhovára sa s ňou, bôžikmi zahŕňa. Jej presnú kópiu dám zhotoviť a Jagovi ju odovzdám. Čo urobí s ňou, iba nebo vie: ja aspoň jeho túžbe vyhoviem. (Vstúpi Jago.)

JAGO. Čo tu robíš? Prečo si tu sama?

EMÍLIA. Len neprskaj! Mám niečo pre teba.

JAGO. Máš niečo pre mňa? Ja mám toho dosť.

EMÍLIA. Čo také?

JAGO. Napríklad hlúpu ženu.

EMÍLIA. A to je všetko? Povedz, čo mi dáš za túto šatôčku?

JAGO. Len za šatôčku?

EMÍLIA. Len za šatôčku. Za tú, ktorú Maur dal Desdemone ako prvý dar a ktorú som ti mala ukradnúť.

JAGO. Ty si ju ukradla?

71

EMlLIA. Nie; náhodou jej z ruky vyklzla, a čo mi ostalo? Len zdvihnúť ju. Hľa, tu je!

JAGO. Dievčatko, však mi ju dáš?

EMÍLIA. Čo spravíš s ňou, keď si tak nástojil, že mám ju vziať?

JAGO. (Vytrhne jej ju z rúk.) A tebe načo bude?

EMÍLIA. Ak nemáš na to vážne dôvody, tak mi ju vráť! To chúďa zošalie, keď zistí, že tú šatku stratilo.

JAGO. Nič o nej nevieš. Potrebujem ju. Choď, nechaj ma! (Emília odíde.) Pohodím šatku niekde u Cassia, a ten ju nájde. Každá maličkosť je pre žiarlivca dôkaz silnejší než Sväté písmo. Môže pomôcť mi. V Maurovi účinkuje už môj jed. Zlá predtucha je ako otrava, čo sprvu zdá sa celkom bez chuti, no postupne tak rozhorúči krv, akoby sírna baňa horela. Hľa, ako vravím: len sa dívajte! (Vstúpi Othello.) Nijaká mandragora ani mak, nijaké uspávacie nápoje ti nevrátia ten bezstarostný spánok, ktorým si včera spal!

OTHELLO. Mňa? Mňa že klame?

72

JAGO. Už ani slovo o tom, generál!

OTHELLO. - Choď preč! Na škripeic si ma natiahol. Skôr klamstvu naraz padnúť za obeť, než po troške sa o ňom dozvedať!

JAGO. Generál!

OTHELLO. Čo vnímal som z jej kradmých rozkoší? Nič nevidel som, na nič nemyslel; pokojne spal som, jedol, veselil sa, z jej pier sa neškľabil bozk Cassia. Ak nechýba ti, čo ti ukradli, kým o tom nevieš, nič ti nevzali.

JAGO. Mrzí ma, že to vravíte.

OTHELLO. I keby celý tábor, každý chlap jej telo mal, a nič sa nedozviem, čo skalí moje šťastie? Zbohom buď, pokojná myseľ, zbohom, spokojnosť ! Buď zbohom, šík môj, polia vojnové, kde ctižiadosť sa mení v cnosť. Buď zbohom, erdžiaci vraník, zbohom, poľnice, duniace bubny, ostré píšťaly, bojové zástavy a vznešenosť, čo zdobí každú slávnu výpravu. Aj vám buď zbohom, smrtonosné delá, čo s hnevom nebies chcú sa pretekať. Othello dobojoval. Zbohom vám.

JAGO. Či je to možné, generál?

OTHELLO. Daj dôkaz, lotor, že sa skurvila! Usvedč ju! Daj mi na to dôkazy! Ak nie - nuž ako boh je nado mnou,

73

radšej psom mohol si sa narodiť, než čeliť môjmu hnevu.

JAGO. Tak je to.

OTHELLO. Chcem vidieť. Mať dôkaz bez pántov, na ktoré by som vešal pochybnosť. Ak mi ho nedáš, rátaj svoje dni!

JAGO. Môj vzácny pán –

OTHELLO. Ak na ňu špiníš, aby si ma trýznil, viac nemodli sa; zbav sa ohľadov a na vrch hrôzy ďalšie hrôzy vŕš; páš skutky, ktoré nebo rozplačú a zemi vezmú dych. Nič strašnejšie už nevymyslí peklo!

JAGO. Božemôj! Ste vôbec človek? Máte dušu? Cit? Boh s vami! Môžete ma odvolať. Som hlupák! Moja statočnosť je hriech! Obludný svet! Ty vštep si do hlavy, že s úprimnosťou nikdy nezájdeš. Ďakujem pekne. Koniec priateľstvám, ak za oddanosť takú plaču mám.

OTHELLO. Nie, počkaj! Mal by si byť statočný.

JAGO. Skôr múdry; lebo statočnosť je blázon, čo obohrá sám seba.

OTHELLO. Do čerta! Raz vidí sa mi verná - a raz nie; raz vidíš sa mi statočný - raz nie. Chcem dôkazy! Jej meno, ako sneh čistučké, odrazu je černejšie

74

než moja tvár. Mať, povraz, nôž či jed, stáť pred ohňom či dravou bystrinou, neznesiem to! Len vedieť o všetkom!

JAGO. Celkom vás vášeň zmáha, generál. Ľutujem, že som vôbec začal s tým. Tak vy to chcete vedieť ?

OTHELLO. Chcem? Nie, musím.

JAGO. Aj môžete: čo vlastne chcete vedieť? Strpeli by ste vari dívať sa. ako ju priľahne?

OTHELLO. Nie! Božemôj!

JAGO. Dosť ťažko bude zohrať všetko tak, aby sme videli to divadlo. Skôr umrú, keby iný než ich zrak sa díval na ich kradmú samopaš. Čo teda? čo by ste tým získali? Na vlastné oči neuzriete nič, hoci by boli chlípni ako zver, pažraví ako vlci pred rujou a ohlúpnutí ako opilci. Aj dohady a zhoda okolností nám môžu dvere pravdy odchýliť a dozviete sa všetko potrebné.

OTHELLO. Chcem jasný dôkaz o jej nevere.

JAGO. Len nerád plním svoju úlohu. Lež hnaný svojou hlúpou dobrotou som beztak zašiel viac než ďaleko a musím pokračovať. Jednu noc som ležal s Cassiom, no nespal som, keďže ma trýznil rozhnevaný zub.

75

Sú ľudia, čo sú takí nespútaní, že v spánku rozprávajú o láske. Takýto človek je aj Cassio. Zo spánku zvolal: ,Drahá Desdemona, musíme svoju lásku dobre skryť!' A vzápätí ma chytil za ruku a skríkol: ,Láska moja!' Bozkami akoby s koreňmi chcel vytrhnúť každý bozk, čo mi rastie na perách; nohou mi stehno prekrížil a volal: ,Prekliaty osud, že ťa má ten Maur !'

OTHELLO. Tá hrôza hrôz!

JAGO. Veď bol to iba sen.

OTHELLO. Lež naznačuje, čo sa možno stalo. Sen pochybnosti môže vyvolať.

JAGO. Ba môže podoprieť aj dôkazy, čo dosiaľ vznášajú sa vo vzduchu.

OTHELLO. Roztrhám ju!

JAGO. Len pokoj! Rozvahu! Veď ešte sa nič vážne nestalo. Možno je čistá ako ľalia. Povedzte - nevideli ste v jej rukách šatôčku vyšívanú jahodami?

OTHELLO. Má takú odo mňa: môj prvý dar

JAGO. Nevedel som to; takou šatôčkou - určite Desdemoninou - si dnes Cassio bradu utieral

OTHELLO. Ak ňou –

76

JAGO, Ak ňou či inou, čo jej patrila, aj to je vlastne dôkaz proti nej.

OTHELLO. Kiež by ten lump mal tisíc životov! Na moju pomstu jeden nestačí. Tak je to pravda! Pozri, Jago! Hľaď! Tak svoju lásku vo svet rozfúknem. Už jej niet. Vstaň, čierna pomsta, z najhlbšieho pekla! Ty, láska, vzdaj sa koruny a trónu, nech vládne nenávisť! Len pukaj, hruď, je v tebe samý had!

JAGO. Len rozvahu!

OTHELLO. Božemôj, krv, krv, krv!

JAGO. Rozvahu! Možno si to rozmyslíte.

OTHELLO. Už nikdy, Jago. Ako Čierne more, ktorého chladný prúd a príboje sa bez oddychu valia k Marmaru a k Dardanelám, tak aj moja krv ma ženie vpred a nedovolí stáť, ba ani znova láskou skloniť sa, kým pomstou, ktorá hory prevýši, nebude sýta. Nebo z mramoru! V povinnej úcte k posvätnosti slov to prisahám. (Kľakne si.)

JAGO. Nie, ešte nevstávajte! (Kľakne si.) Dosvedčte, večné svetlá nad nami, dosvedčte, živly, čo ste vôkol nás, že Jago všetok svoj um, obe ruky a celé srdce dáva do služieb

77

oklamaného Othella. Čo rozkáže, je pre mňa zákonom: nič ma nespätí. (Vstanú.)

OTHELLO. Nie s prázdnou vďakou, lež srdcom vítam tvoju oddanosť, a hneď ťa prosím od slov k činom prejsť. Chcem počuť do troch dní, že Cassio už nie je medzi živými.

JAGO. Môj priateľ na váš rozkaz mŕtvy je. Jej dožičte však žiť.

OTHELLO. Nech čert ju vezme, nehanebnú cundru! Poď so mnou! Zoženiem si dáky jed, čo chytro usmrtí tú diablicu. Odteraz ty si námestník.

JAGO. Až na veky som váš! (Odídu.)

ŠTVRTÝ OBRAZ

Pred hradom.

(Vstúpi Desdemona, Emília a Šašo.) DESDEMONA.

Nevieš, kmotrík, kde spáva námestník Cassio? ŠAŠO.

Pochybujem, že by vôbec niekde spával. DESDEMONA.

Prečo, človeče? ŠAŠO.

Pretože je vojak, a vojak aj v noci používa bodnú zbraň.

78

DESDEMONA. Že sa nehanbíš! Kde sa ubytoval?

ŠAŠO. Keby som vám mal povedať, kde sa ubytoval, stálo by ma to práve takú námahu, ako by som vám mal povedať, kde som sa ubytoval ja.

DESDEMONA. A nemôžeš to urobiť bez námahy?

ŠAŠO. Neviem, kde sa ubytoval; a keby som si niečo vymyslel a povedal, že spí na bruchu alebo na chrbte, vlastne by to bola taká lož, že ani mne by nedovolila zaspať.

DESDEMONA. Nemôžeš sa naňho popýtať? Niekto ťa už usmerní. ŠAŠO. Celý svet si kvôli nemu vezmem na paškál; budem klásť tázky a niekto mi raz odpovie.

DESDEMONA. Vyhľadáš ho a povieš mu, aby sem prišiel. Povedz mu, že som presvedčila svojho pána, aby mu odpustil, a určite už všetko bude v poriadku.

ŠAŠO. Čo mi kážete, nepresahuje ľudskú chápavosť, a preto sa o to pokúsim. (Odíde.)

DESDEMONA. Kde som tú šatôčku len stratila!

EMÍLIA. To neviem, pani.

DESDEMONA. Božemôj, radšej mešec dukátov som mala stratiť! Keby dobrý Maur tak nízko zmýšlal ako žiarlivci, to stačilo by, aby videl v tom zlé znamenie.

EMÍLIA. On nie je žiarlivý?

DESDEMONA.

79

On? Slnko v kraji, kde sa narodil, vysalo z neho všetky slabosti.

EMÍLIA. Už ide.

DESDEMONA. Neodíde skôr, kým sem nepozve Cassia. (Vstúpi Othello.) Už je vám lepšie?

OTHELLO. Už je mi dobre. (Bokom.) Kliatba pretvárky! A ty sa ako máš?

DESDEMONA. Ja sa mám dobre.

OTHELLO. Podaj mi ruku! Aká vlhká je!

DESDEMONA. Nedotkli sa jej roky ani žiaľ.

OTHELLO. O žičlivosti srdca svedčí to. Horúca, vlhká! Skôr by pristala tej ruke pustovnícka cela, pôst, modlitby, trýzeň, zbožné rozjímanie; usídlil sa v nej mladý, spurný bes, čo búri sa. Tá ruka dobrá je a úprimná!

DESDEMONA. To právom vravíte. Ňou svoje srdce som vám podala.

OTHELLO. Štedrá dlaň! Predtým ruku dávalo srdce; dnes každú ruku zdobí erb, nie srdce.

DESDEMONA. V tom sa nevyznám. Váš sľub!

OTHELLO. Sľub? Aký, holúbok?

80

DESDEMONA. Cassia prosila som predvolať.

OTHELLO. Na čelo tuším pot mi vystúpil. Šatôčku nemáš?

DESDEMONA. Len si poslúžte!

OTHELLO. Tú, ktorú som ti daroval.

DESDEMONA. Tú nemám.

OTHELLO. Nie?

DESDEMONA. Naozaj ju nemám.

OTHELLO. To je zlé. Tú šatôčku raz dala matke jedna cigánka. Vedela čarovať a čítať ľudom myšlienky. Povedala jej, že kým šatôčku bude mať, aj v otcovi si lásku udrží; no ak ju stratí, alebo niekomu dá, otcov zrak sa od nej odvráti a po iných sa bude obzerať. Keď umierala, zverila mi ju s tým, že po svadbe ju odovzdať mám svojej manželke. Tak stráž ju, ako oko v hlave chráň! Ak niekomu ju dáš, či stratíš ju, nešťastie privoláš.

DESDEMONA. Nie! Naozaj?

OTHELLO. Z čarovných nití bola utkaná. V prorockom ošiali ju vyšila veštkyňa, ktorej oči dvestokrát

81

už sledovali ročný slnovrat. Jej hodváb spriadli kukly posvätné a sfarbená je ako múmia odvarom z dievčenských sŕdc.

DESDEMONA. To je pravda?

OTHELLO. Viac ako pravda: preto o ňu dbaj!

DESDEMONA. Nemala som ju radšej nikdy vidieť!

OTHELLO. Božemôj! Prečo?

DESDEMONA. Čo so mnou vravíte tak nahnevane?

OTHELLO. Stratila si ju? Zmizla? Už jej niet?

DESDEMONA. Boh s nami!

OTHELLO. Odpovedz!

DESDEMONA. Nie, nie. A keby som ju stratila?

OTHELLO. Čo?

DESDEMONA. Nič som nestratila.

OTHELLO. Prines ju!

DESDEMONA. Môžem ju priniesť, ale teraz nie. Tým moju prosbu chcete oddialiť. Prijmite, prosím, znova Cassia!

OTHELLO. Tak prines ju! Mám zlé tušenie.

DESDEMONA. Prestaňte! Lepšieho námestníka nenájdete.

82

OTHELLO. Tú šatôčku!

DESDEMONA. Čo bude s Cassiom?

OTHELLO. Tú šatôčku!

DESDEMONA. Ten človek doteraz na láske k vám si šťastie zakladal a spolu s vami život riskoval –

OTHELLO. Tú šatôčku chcem!

DESDEMONA. Bože, hanba vám!

OTHELLO. Choď do čerta! (Odíde.)

EMÍLIA. Nie je ten človek žiarlivý?

DESDEMONA. Takého som ho ešte nevidela. V tej šatôčke sú vskutku dáke čary. Že som ju, nešťastnica, stratila!

EMÍLIA. Chlap za rok za dva sa vám neodhalí. Je ako žalúdok - my potrava. Priam hlce nás, a keď sa nažerie, hneď nás zas vyvráti. Pozrite - Cassio s mojím manželom. (Vstúpi Cassio a Jago.)

JAGO. Nik iný nepomôže, iba ona. Hľa, aké šťastie! Hneď ju poproste!

DESDEMONA. To ste vy, Cassio? Čo nového?

CASSIO. Sľachetná pani, znova prosím vás: nech vaša cnosť sa za mňa privraví

83

a smiem sa tešiť znova priazni toho, ktorého ctím si z najhlbšieho srdca. Už nemôžem viac čakať. Ak môj hriech je takej, povahy, že verná služba, terajšia ľútosť ani smelé činy, čo v budúcnosti môžem vykonať, mi jeho lásku vrátiť nemôžu, mne postačí, ak pravdu dozviem sa. Chtiac-nechtiac so všetkým sa uzmierim a niekde inde vyslúžim si almužnu šťasteny.

DESDEMONA. Beda, vzácny Cassio! Môj príhovor by vyznel falošne. Muž už nie je muž; bol by cudzí tvor, keby tak ako myseľ zmenil tvár. Bodaj by mne tak pánboh pomáhal, ako som za vás ruky spínala, ba prostorekosťou som upadla u svojho muža v nemilosť. Len pokoj! Vykonám pre vás všetko, čo sa dá, ba viac, než pre seba. To stačí vám!

JAGO. Náš pán sa hnevá?

EMÍLIA. Práve odišiel a tuším nebol v dobrej nálade.

JAGO. On vie sa nahnevať? Raz paľba diel mu všetky jeho šíky skosila, ba ako čert mu vzala spred nosa rodného brata - on je schopný hnevu? Niečo ho rozčúlilo. Pôjdem za ním. Podistým vážna vec ho nahnevala.

DESDEMONA. Prosím vás o to. (Jago odíde.) Iste dáka zvesť z Benátok a či podlé úklady,

84

na ktoré prišiel až tu na Cypre, mu myseľ skalili; a vtedy chlap sa neraz pre malú vec poškriepi, i keď tým myslí na veľkú. Tak je: rozbolí nás prst a hneď vzápätí aj zdravé údy bolesť pocítia. Nie, chlapi nie sú predsa bohovia a nemôžu sa ako pri svadbe vždy usmievať. Som vinná, Emília, že ako neskúsený bojovník ho obžalúvam v duši z nelásky. Priznávam, že som podplatila svedkov a obvinenie bolo falošné.

EMÍLIA. Daj boh, že vskutku škrie ho štátna vec, a ak je na vás zlý, že nie sú v tom dohady žiarlivca.

DESDEMONA. Preboha! Nemá na to príčinu.

EMÍLIA. Tým sotva odbyjete žiarlivca. Ten nežiarli, že by mal príčinu, no žiarli, pretože je žiarlivý. Ten netvor sám sa počne, sám sa rodí.

DESDEMONA. Kiež nebo pred ním chráni Othella!

EMÍLIA. Amen.

DESDEMONA. Výhradám ho. Tu buďte, Cassio! Ak jeho nálada sa zlepšila, znova mu vašu prosbu prednesiem a azda pochodím.

CASSIO. Buď vďaka vám. (Desdemona a Emília odídu. Vstúpi Bianca.)

85

BIANCA. Boh s tebou Cassio!

CASSIO. Kde sa tu berieš? Buď pozdravená, Bianca moja krásna! Práve som ťa chcel, láska, navštíviť.

BIANCA. A ja zas teba. Už ťa týždeň niet! Kde si bol sedem dní a sedem nocí? Dvadsaťkrát osem hodín s ôsmimi? Hodiny bez milenca dvadsaťkrát pomalšie idú, než tie na veži. Kto poráta ich?

CASSIO. Bianca, odpusť mi: mám v hlave teraz iné starosti. No príde čas, keď zase každú noc ti svoju neprítomnosť nahradím. (Podá jej Desdemoninu šatôčku.) Vyši mi takú vzorku.

BIANCA. Čo to máš? Dar od nejakej novej priateľky? Už chápem, prečo som ťa nevidela. Tak ďaleko si zašiel?

CASSIO. Prestaň, dievča! Čertovi, ktorý ti ich našeptal, vraz do zubov tie mrzké podozrenia. To nie je na milenku spomienka. Nežiarli, Bianca!

BIANCA. Od koho ju máš?

CASSIO. Miláčik, neviem; v izbe som ju našiel. Tá vzorka sa mi páči; rád by som mal podobnú, než ju niekto popýta.

86

Choď vyšívať; mne teraz pokoj daj! BIANCA.

Mám odísť? Prečo? CASSIO.

Teraz tu čakám na generála a vôbec by mi nerobilo česť, keby ma videl s dievčaťom.

BIANCA. A prečo?

CASSIO. Nie preto, že ťa nemám rád.

BIANCA. Ba preto. Nepôjdeš so mnou ani na pár krokov? Smiem dúfať, že ma večer navštiviš?

CASSIO. Naozaj len pár krokov môžem ísť, keď čakám; čoskoro sa stretneme.

BIANCA. Výborne! Musím teda vydržať. (Odídu.)

87

ŠTVRTÉ DEJSTVO

PRVÝ OBRAZ

Cyprus. Pred hradom.

(Vstúpi Othello a Jago.) JAGO.

Ste tiež tej mienky? OTHELLO.

Akej mienky, Jago? JAGO. O tých, čo potajme sa bozkávajú.

OTHELLO. Podľa mňa prestupujú zákony.

JAGO. Keď žena leží nahá s milencom, určite nechce sa len zhovárať.

OTHELLO. S milencom ležať - len sa zhovárať ? Sám diabol by v tom videl pretvárku. Aj tá, čo stráži svoju počestnosť, raz pokúšaná, nebo pokúša.

JAGO. No ešte vždy jej možno odpustiť. Ak darujem však žene šatôčku –

OTHELLO. Tak čo?

JAGO. Satôčka patrí jej, a čo je jej, to môže hocikomu darovať.

OTHELLO. Aj počestnosť jej patrí. Smie ju však rozdávať?

JAGO. Počestnosť ešte nikto nevidel. Tú často šľachtí, čo ju nešľachtí.

88

No pokiaľ ide o tú šatôčku – OTHELLO.

Božemôj, chcel som na ňu zabudnúť! A zase mi už sadá na pamäť, tak ako havran na dom chorého, keď veští smrť: on má tú šatôčku!

JAGO. Čo na tom?

OTHELLO. Nie!

JAGO. Mal som vám azda riecť, že som ho videl ubližovať vám? Že som ho počul tárať? Mnohý lump, keď svojím neodbytným nástojenírn, alebo povoľnosťou svojej dámy dosiahne to, čo chcel, hneď uteká s tým na bubon –

OTHELLO. Niečo rozprával?

JAGO. Rozprával; nie však menej, nie však viac, než odtajil by prísahou.

OTHELLO. Čo vravel?

JAGO. Že s ňou - Sám boh vie, čo s ňou vyvádzal!

OTHELLO. Čo? Vyvádzal? S ňou vyvádzal?

JAGO. S ňou ležal –

OTHELLO. S ňou?

JAGO. S ňou, na nej; ako chcete.

OTHELLO.

89

S ňou ležal! Na nej ležal! - Tak sa vyjadruje iba ten, čo klebety roznáša. - S ňou ležal! Božemôj, aký hnus! Tá šatôčka - a vyznania — šatôčka! Len sa vyznaj zo svojich hriechov, a odvisneš! Najprv odvisni, a až potom sa vyznaj! Celý sa trasiem. Bez vánku sa ani lístok nepohne. Nie slová ma tak striasajú! Fuj! Najprv nos, potom ucho a nakoniec pery! Je to vôbec možné? — Priznávaš sa? - Kde je tá šatôčka? - Ty diablica! (Klesne vo vytržení.)

JAGO. Účinkuj, liek môj, účinkuj! Takto sa lapí ľahkoverný chumaj, a mnohá dáma bez viny si vinu vyslúži. Čo je to s vami? Generál! Oťhello! (Vstúpi Cassio.) Vy, Cassio?

CASSIO. Čo sa tu stalo?

JAGO. Generál trpí na padúcnicu. Už druhý záchvat dostal od včera.

CASSIO. Sluchy mu potrite.

JAGO. Nie, prestaňte! Z tých mdlôb sa môže spamätať len sám. Ak nie, nuž spení sa mu pri ústach a začne zúriť ako šialenec. Hľa, už sa pohol. Na chvíľu sa vzdiaľte! Hneď bude na nohách. Keď odíde, voľačo vážne chcem vám povedať. (Cassio odíde.) Tak ako je vám? Nie ste zranený?

OTHELLO. Posmievaš sa mi?

JAGO.

90

Ja? Čestné slovo, nie. Svoj osud musíte niesť ako chlap.

OTHELLO. Paroháč však je zviera, obluda.

JAGO. Čím väčšie mesto, tým viac zvierat v ňom a ešte viacej oblúd skrotených.

OTHELLO. Priznal sa?

JAGO. Vzmužte sa, môj dobrý pán. Kto raz má chomút, tomu ako vám tá istá kára môže pripadnúť. Tisícky chlapov líha každú noc na posteľ, čo im dávno nepatrí, a tvrdia opak. Vy ste na tom lepšie. Nie je to peklu na smiech, keď sa muž vo vlastnej posteli hrá s chlípnicou, čo preňho ešte vždy je samá cnosť? Keď viem, kto som, aj kto je ona, viem.

OTHELLO. Si múdry.

JAGO. Postavte sa chvíľu bokom a ovládnite v sebe všetok cit. Kým žiaľ vás o vedomie olúpil - tak poddávať sa pokoruje chlapa - Cassio tu bol. Poslal som ho preč a vysvetlil mu chorobou váš stav. Požiadal som ho, aby sa sem vrátil, čo prisľúbil. Vy tu sa ukryte a všímajte si, ako jeho tvár ovládne úškrn, pohŕdanie, smiech; znova mi musí všetko vyrozprávať - kde, ako, či už dávno a či často sa stretá a chce stretať s vašou ženou. Tie gestá pozorujte! Rozvahu!

91

Či mám si myslieť, že ste samý splín, a vôbec nie chlap?

OTHELLO. Jago, počúvaj: tak ako líška chcem byť prefíkaný, tak ako šelma chcem byť krvilačný.

JAGO. Správne. No všetko má svoj čas. Už choďte. (Otbello sa vzdiali.) Cassia popýtam sa na Biancu, dievča, čo vlastnou túžbou zarába si na šaty a chlieb. Tá Cassia priam zbožňuje; tak ako iné cundry poteší mnohých, ju však iba on. Keď o nej začnem, nezdrží sa smiechu. Hľa, už je tu. (Cassio sa vráti.) Len čo sa usmeje, Othella do šialenstva privedie. Ten úsmev, posunky a ľahký tón si v žiarlivosti mylne vysvetlí. Tak akože sa máme, námestník?

CASSIO. Tým horšie, že mi titul dávate, ktorého strata priam ma zabíja.

JAGO. Len proste Desdemonu: bude váš! Keby to bolo v moci Biankinej, kde by ste už boli!

CASSIO. Tá chudera!

OTHELLO. Pozrime, už sa smeje!

JAGO. Ešte som väčšej lásky nevidel.

CASSIO. Tá hlupaňa ma ľúbi naozaj.

92

OTHELLO. Ani to nepopiera. Smeje sa!

JAGO. Počujte, Cassio!

OTHELLO. Hneď rozviaže mu jazyk. Výborne! Len do toho!

JAGO. Všade sa šíri, že si ju chcete vziať. Naozaj si ju chcete vziať?

CASSIO. Hahaha.

OTHELLO. Triumfuješ, Riman, triumfuješ!

CASSIO. Ja si ju mám vziať? Takú štetku? Prosím vás, majte voči mne trocha ohľadu; nemyslite si, že som na hlavu padol. Hahaha!

OTHELLO. Tak je to! Smejú sa len víťazi.

JAGO. Vraj si ju musíte vziať za ženu -

CASSIO. Prosím vás, nesmiete si vymýšľať.

JAGO. Ak vymýšľam si, nech sa prepadnem.

OTHELLO. Bezo mňa chcete účet zatvoriť?

CASSIO. To roztrubuje tá opica. Zaľúbila sa do mňa až po uši a jedine z vlastnej samoľúbosti to tvrdí: ja som jej vôbec nič nesľúbil.

OTHELLO. Jago mi kýva; teraz by mal Cassio začať rozprávať.

CASSIO. Aj pred chvíľou tu bola; na každom kroku ma prenasleduje. Minule som sa zhováral na nábreží s akýmisi Benátčanmi, a vtom príde tá škatuľa, a, bohuprisahám, hneď ma takto oblapí okolo krku -

93

OTHELLO. Určite zvolala: ,Drahý Cassio!' Jeho gesto tomu nasvedčuje.

CASSIO. A takto sa na mňa zavesí, tisne sa ku mne, narieka, a vzápätí mnou trasie, myká ma. Hahaha!

OTHELLO. Teraz rozpráva o tom, ako ho vtiahla do mojej spálne. Veď počkaj, odrežem ti nos a hodím ho najbližšiemu psovi.

CASSIO. Musím to s ňou skoncovať.

JAGO. Preboha! Pozrite! Kde sa tu nabrala?

CASSIO. Lepí sa na mňa ako ploštica. Ako navoňaná ploštica. (Vstúpi Bianca.) Prečo si mi ustavične v pätách?

BIANCA. Bodaj by ti bol v pätách čert aj so svojou materou! A ty si mi prečo dal pred chvíľou tú šatôčku? Ale som bola hlúpa, že som ju prijala. Mám napodobniť tú vzorku? Pekná robota! Nájdeš ju vo svojej spálni, a nevieš, kto ti ju tam nechal. Určite ti ju dala nejaká fľandra, a ja mám pódia nej vyšívať! Tu máš! Len ju vráť tej svojej rohožke. I keby ti spadla z čistého neba, ja sa jej ani nedotknem.

CASSIO. Čo je s tebou, milá Bianca? No tak! No tak!

OTHELLO. Preboha, veď je to moja šatôčka!

BIANCA. Keby si dnes večer chcel prísť na večeru, dvere mám otvorené. Ak nemôžeš, hádam si nájdeš čas inokedy. (Odíde.)

JAGO. Nenechajte ju odísť! Nenechajte ju odísť!

CASSIO.

94

Ani nemôžem; mohla by celé mesto postaviť hore nohami.

JAGO. Pôjdete k nej večer?

CASSIO. Podľa všetkého pôjdem.

JAGO. Možno vás tam vyhľadám. Veľmi súrne sa musím s vami pozhovárať.

CASSIO. Len príďte! Čakám vás.

JAGO. Už bežte! Nestrácajte čas! (Cassio odíde.)

OTHELLO. (Vystúpi do popredia.) Ako ho mám zavraždiť, Jago?

JAGO. Všimli ste si, ako sa svojmu hriechu smial?

OTHELLO. Božemôj, Jago!

JAGO. A videli ste tú šatôčku?

OTHELLO. Naozaj to bola moja šatôčka?

JAGO. Môžem aj odprisahať, že vaša. Aspoň vidíte, ako si váži tú vašu pochabú ženu. Dostal ju od nej, a on ju hneď daroval svojej kurve.

OTHELLO. Najradšej by som ho zabil tak, aby deväť rokov skapínal. Taká nežná, taká krásna, taká vzácna žena!

JAGO. Na to už musíte zabudnúť.

OTHELLO. Ešte dnes nech ju - červy zožerú! Ešte dnes nech dušu vypľuje! Ešte dnes nech si ide do pekla! Nesmie žiť! Nie! Už mám srdce z kameňa! Bijem sa doň, a bolí ma ruka. Božemôj! Nebolo na

95

svete milšieho stvorenia! Aj po boku cisára by si bola svoje miesto zasiala!

JAGO. Nie, takto sa nikde nedostanete!

OTHELLO. Šibenica je pre ňu málo! Ale nemôžem nepovedať, aká bola. Ako šikovne vyšívala! Ako obdivuhodne hrala na hudobných nástrojoch! Jej spev by bol skrotil aj medveďa. Koľko v nej bolo duchaplnosti a fantázie -

JAGO. Tým pre ňu horšie.

OTHELLO. Ba tisíckrát horšie, tisíckrát horšie! Aká bola prívetivá!

JAGO. Až veľmi prívetivá!

OTHELLO. Konečne mám istotu. A predsa ma to mrzí, Jago. Strašne ma to mrzí!

JAGO. Ak ste taký zaľúbený do jej hriechov, nech si ich páše. Lebo ak vám je to jedno, nikomu inému to nemôže prekážať.

OTHELLO. Rozmliaždim ju na kašu! Mne nasadiť parohy !

JAGO. Je to od nej bezočivosť!

OTHELLO. S mojím dôstojníkom!

JAGO. Ešte väčšia bezočivosť!

OTHELLO. Ešte dnes večer mi zožeň dáky jed, Jago! Nič jej nebudem vyčítať, lebo jej vnady a krása by ma zase odzbrojili. Ešte dnes večer. Jago!

JAGO. Nechajte jed jedom! Radšej ju zahrdúste v posteli; v tej posteli, ktorú poškvrnila.

OTHELLO.

96

Dobre, dobre! Tak to bude najspravodlivejšie. Vynikajúca myšlienka!

JAGO. Cassia si vezmem na starosť ja; o polnoci budete múdrejší.

OTHELLO. Skvelé! (Za scénou poľnica.) Čo je to za trúbenie?

JAGO. Určite Benátčan. Hľa, Lodovico so správou od dóžu a vaša pani! (Vstúpi Lodovico, Desdemona a sprievod.)

LODOVICO. Boh s vami, generál!

OTHELLO. Aj s vami, pane!

LODOVICO. Dóža a senát pozdravujú vás. (Podáva mu obálku.)

OTHELLO. Bozkávam obal, čo ich vôľu skrýva. (Otvorí list a číta bo.)

DESDEMONA. čo prinášate, milý Lodovico?

JAGO. Som rád, že vás tu vidím, signior. Vitajte na Cypre.

LODOVICO. Ďakujem. Ako sa má Cassio?

JAGO. Žije.

DESDEMONA. Môj manžel sa s ním dostal do sporu; bratanec, vy ich iste zmierite.

OTHELLO. To nie je také isté.

DESDEMONA.

97

Prosím? OTHELLO.

(číta.) ,Keby sa vám to nepodarilo tak, ako myslíte -' LODOVICO.

Nevraví k vám; to sa len začítal. K roztržke teda došlo medzi nimi?

DESDEMONA. K nešťastnej zvade. Chcem ich udobriť už z náklonnosti voči Cassiovi.

OTHELLO. Oheň a síra!

DESDEMONA. Prosím?

OTHELLO. Taká hlúposť!

DESDEMONA. Nahneval sa?

LODOVICO. Ten list ho azda škrie. Viem, že mu prikazujú vrátiť sa, a velenie má prebrať Cassio.

DESDEMONA. Som tomu rada.

OTHELLO. Skutočne?

DESDEMONA. Čo, prosím?

OTHELLO. Som rád, že si sa pomiatla.

DESDEMONA. Môj milý —

OTHELLO. Diablica! (Udrie ju.)

DESDEMONA. To si nezasluhujem.

LODOVICO. V Benátkach mi to neuverí nik,

98

i keby som, čo vidím, odprisahal. To je priveľa. Hneď ju odproste! Pozrite, plače!

OTHELLO. Hnusná diablica! Keby zem zo ženských sĺz mohla počať, z každej kvapky sa zrodí krokodíl. Choď z mojich očí!

DESDEMONA. Nebudem vás dráždiť. (Chce odísť.)

LODOVICO. Poslúcha! Vidíte, že poslúcha! Ráčte ju, prosím, naspäť zavolať.

OTHELLO. Hej, ženská!

DESDEMONA. Prosím?

OTHELLO. Čo by ste s ňou rád?

LODOVICO. Kto? Ja?

OTHELLO. Prosím vás, tá sa stále obracia, Chceli ste, aby som ju zavrátil. odvracia, zavracia a prevracia – tak ako chcete; plače, roní slzy a podlá vás aj vzorne poslúcha. Len roň tie svoje slzy - kvôli nim - tej klamnej pretvárke - ma odvolali. Už zmizni! Ó chvíľu ťa zavolám. Poslúchnem, pane, čo mi káže list, a do Benátok vrátim sa. Choď! Marš! (Desdemona odíde.) Cassio má ma teda vystriedať. Rád by som vás dnes pozval na večeru. Vitajte na Cypre! - Tak ako zver! (Odíde.)

99

LODOVICO. To je ten Maur, čo v našom senáte si vyslúžil ten najslávnejší chýr? To je ten, ktorým nemohlo nič otriasť, tá skala, ktorou neprenikol šíp a ktorú míňal osteň osudu?

JAGO. Veľmi sa zmenil.

LODOVICO. Nepomiatol sa?

JAGO. Je, aký je. Ja súdiť nemôžem. Kiež by bol taký, aký by mal byť, ak taký ešte nie je.

LODOVICO. Udrieť ženu!

JAGO. To nemal spraviť. Ale kiež by sa nič horšie nestalo!

LODOVICO. Vždy takto vzbĺkne? Alebo ten list tak v ňom vzbúril hnev, že nemohol sa ovládnuť ?

JAGO. Ach, božemôj! Nepatrí sa mi vravieť to, čo viem a vidím. Vy sám si ho všímajte a jeho správanie vám povie viac než moje slová. Len ho sledujte a uvidíte, čo sa stane ďalej.

LODOVICO. Mrzí ma, že som sa v ňom sklamal. (Odídu.)

100

DRUHÝ OBRAZ

Komnata na hrade.

(Vstúpi Otbello a Emília.)

OTHELLO. Tak vy ste nevideli nič?

EMÍLIA. Nič nevidela a nič nepočula.

OTHELLO. Vídali ste ju spolu s Cassiom.

EMÍLIA. Čo je na tom zlé? Veď som počula každučkú slabiku, čo vyriekli.

OTHELLO. Nikdy nešeptali?

EMÍLIA. Nikdy, prosím.

OTHELLO. Neposlali vás preč?

EMÍLIA. Ani raz.

OTHELLO. Po vejár, masku, rukavice, nič?

EMÍLIA. Ani raz, prosím.

OTHELLO. To je čudné.

EMÍLIA. Aj dušu by som dala do stávky, že je verná. Ak inak zmýšľate, svoj názor zmeňte, srdce neklamte! Ak dáky lotor vám to nahučal, nech nebo haďou kliatbou stresce ho! Ak ona nie je počestná a verná, niet šťastných mužov; najčistejšia žena

101

je ako kaluž špinavá. OTHELLO.

Odkážte jej, že na ňu čakám. Choďte! (Emília odíde.) Je uvravená ako kupliarka, čo nemôže si jazyk udržať. Tak ako zámka a kľúč ukrýva tá cundra mrzkosti; a jednako je schopná kľaknúť si aj k modlitbe. (Vráti sa Emília s Desdemonou.)

DESDEMONA. Čo želáte si, pán môj?

OTHELLO. Len poď sem!

DESDEMONA. Čo ráčite chcieť?

OTHELLO. Ukáž mi tie oči! Do tváre mi hľaď!

DESDEMONA. Čo to znamená?

OTHELLO. (Emílii.) Vy, vážená, sa držte remesla, nechajte párik, dvere zavrite; ak by sa niekto blížil, zakašlite! Konajte, čo vám patrí! Zmiznite! (Emília odíde.)

DESDEMONA. Preboha, čo tým chcete povedať? Z vašich slov jasná mi je zúrivosť, no zmysel nie.

OTHELLO. Nuž kto si?

DESDEMONA. Vaša verná manželka.

OTHELLO. Prísahou to stvrď: seba zatratíš.

102

Veď z takej svätice aj čert má strach. A preto na dvakrát sa zatratíš. Prisahaj, že si verná!

DESDEMONA. Vie to boh.

OTHELLO. Boh vie, že falošná si ako mačka.

DESDEMONA. Ku komu? S kým? A v čom som falošná?

OTHELLO. Božemôj, Dcsdemona! Preč! Preč! Preč!

DESDEMONA. Preboha, pán môj! Prečo plačete? Či vari ja som príčinou tých sĺz? Ak môjho otca podozrievate, že vaše odvolanie spôsobil, mňa neviňte. Ak ste ho stratili, ja tiež.

OTHELLO. Keby ma nebo skúšalo a na hlavu mi sypalo len žiaľ a hanbu, keby po krk uvrhlo ma do biedy a musel by som žiť v porobe bez najmenšej nádeje, aj tak by v mojej duši ostala kvapôčka trpezlivosti. Lež byť figúrkou na orloji pohŕdania, čo prstom ukazuje na seba! Ba i to by som strpel pokorne. Lež odtiaľ, kde som svoje srdce skryl, kde môžem búď žiť a či vôbec nežiť, zo studne, z ktorej buď sa napájam, či hyniem smädom, bol som vyhnaný. Ostal mi močiar, v ktorom ropuchy sa rodia - trpezlivosť, farbu zmeň, ty mladý, ružolíci cherubín, a stmavni ako najčernejší čert!

DESDEMONA.

103

Môj pán ma hádam za počestnú má. OTHELLO.

Pravdaže. Ako muchu z bitúnku, zrodenú z mušinca. Ty burina, čo krásou dráždiš zrak a vôňou čuch, nemala si sa vôbec narodiť!

DESDEMONA. Čo za neznámy hriech som spáchala?

OTHELLO. Má táto skvostná kniha začínať sa slovom ,kurva'? Čo si spáchala? čo za hriech? Pobehlica verejná! Na lícach oheň ako vo vyhni by moju cudnosť spálil na popol, keby som tvoje skutky spomenul. Čo za hriech? Nebo zapcháva si nos a mesiac žmúri; vietor, necudník, čo bozká, koho stretne, zalieza do rokli, aby nemusel nič počuť. Čo za hriech? Nehanebné cundrisko!

DESDEMONA. Božemôj, krivdíte mi!

OTHELLO. Nie si cundra?

DESDEMONA. Nie, akože je pánboh nado mnou. Ak tá, čo svoju schránku uchráni mužovi pred dotykom cudzích rúk, nie je cundra, tak ani ja nie som.

OTHELLO. Ty nie si cundra?

DESDEMONA. Nie, preboha, nie!

OTHELLO. Či je to vôbec možné?

DESDEMONA. Kiež boh nám odpustí!

104

OTHELLO. Tak prepáč mi. Ty nie si ľstivá kurva z Benátok, čo Oťhella si vzala. Hej, vy tam, čo z druhej strany ako svätý Peter strážite bránu do pekla! (Vráti sa Emília.) Vy! Vy! Skončili sme púť; tu je vaša pláca. Otvorte bránu: dobre držte ju! (Odíde.)

EMÍLIA. Božemôj, o čom to vraví náš pán? Čo je to s vami, pani? Čo je vám?

DESDEMONA. Prichodí mi to všetko ako sen.

EMÍLIA. Čo sa to, prosím, robí s mojím pánom?

DESDEMONA. S kým?

EMÍLIA. No predsa s mojím pánom.

DESDEMONA. A kto je tvoj pán?

EMÍLIA. Čo je aj váš pán.

DESDEMONA. Ja nemám pána. Už mlč, Emília! Nemôžem plakať. Moja odpoveď je iba potok sĺz. Dnes, prosím ťa, ustelieš mi tak ako pri svadbe. Zavolaj svojho muža.

EMÍLIA. Aká zmena! (Odíde.)

DESDEMONA. Zaslúžim si to, veru zaslúžim.

105

Ako som sa to správala, že ma pre dáku drobnosť viní z veľkých hriechov? (Vráti sa Emília s Jagom.)

JAGO. Čo, pani, rozkážete? Čo je vám?

DESDEMONA. Nič nechápem. Ak niekto učí deti, je mierny: dáva ľahké úlohy. Mohol ma vyhrešiť. Keď hrešia ma, som ako decko.

JAGO. Pani, čo je s vami?

EMÍLIA. Ach, Jago, pán ju cundrou nazýval a zabrýzgal ju toľkou pohanou, že každé verné srdce vzbúri sa.

DESDEMONA. Som tým, čím ma nazval?

JAGO. Čím, krásna pani?

DESDEMONA. Tým, čo mu teraz do úst vložila.

EMÍLIA. Nazval ju kurvou. Žobrák v opitosti by svojej fľandre nedal také meno.

JAGO. Prečo to urobil?

DESDEMONA. Nič neviem; nie som taká, prisahám.

JAGO. Neplačte, neplačte! Tá ohavnosť!

EMÍLIA. Odvrhla mnohých skvostných pytačov, vlastného otca, vlasť i priateľov, a že vraj kurva! Je to do plaču!

DESDEMONA. Je to môj osud.

106

JAGO. Nech je prekliaty! Čo ho to posadlo?

DESDEMONA. To vie len boh.

EMÍLIA. Nech visím, ak nie dáky ničomník, horlivý udavač a klebetník, klamár, čo úrad chce si vyslúžiť, ak ten mu nenavravel dáku lož.

JAGO. Fuj I Takých ľudí vari ani niet!

DESDEMONA. Ak sú, nech im je nebo milostivé!

EMÍLIA. Sťahuj sa, slučka! Peklo, hryz mu kosti! Prečo ju nazval kurvou? S kým sa stýka? Kde? Kedy? Ako? Má aj dôkazy? Najväčší podliak Maura podviedol, chorobný zločinec a pľuhavec. Odhaľte nám tých lotrov, nebesá, a čestnej ruke dajte do rúk bič, čo vyženie ich nahých zo sveta a nikdy už ich naspäť nevpustí!

JAGO. Mlč!

EMÍLIA. Hanba im! Veď taký ohavník aj tebe čistú hlavu pomútil: dokonca ty ma s Maurom podozrievaš!

JAGO. Si hlúpa! Prestaň!

DESDEMONA. Jago, povedzte, čo by mi získalo späť manžela? Priateľ môj, choďte za ním. Prisahám, že neviem, prečo som ho stratila.

107

Tu kľakám pred vami: ak niekedy i v myšlienkach či v skutkoch zhrešila, ak mojím zrakom, sluchom, zmyslami Som v iných zaľúbenie hľadala, ak som ho dostatočne neľúbila nemienim ho ľúbiť naveky, nech odvrhne ma ako žobrácku, aj spásy vzdám sa. Nepriazeň je zlá; a jeho nepriazeň mi môže život vziať, no neskalí mi lásku. Nemôžem to ani vyriecť. Kurva! Cítim hnus. Nič na svete ma nedonúti k skutkom, čo by mi získali ten prívlastok.

JAGO. Len pokoj! Náš pán má zlú náladu. Verejné veci naňho doľahli a na vás chce sa vyvŕšiť. DESDEMONA. Keby nie iné -

JAGO. Určite len to. (Trúbenie.) Poľnice zvolávajú k večeri. Benátski poslovia už čakajú. Neplačte! Choďte! Všetko bude dobre. (Odídu Desdemona a Emília. Vstúpi Roderigo.) Roderigo, vitaj!

RODERIGO. Zdá sa mi, že so mnou nehráš čistú hru. JAGO. Čo sa ti nepáči?

RODERIGO. Každý deň si dačo vymyslíš, aby si sa ma zbavil, a tak sa mi vlastne vidí, že okrádaš ma o každú príležitosť, čo by mi dávala aspoň iskierku nádeje. Už to ďalej nevydržím; a nemysli si, že

108

mi nezaplatíš za to, čo som si ja, hlupák, od teba doteraz vytrpel.

JAGO. Počúvneš ma, Roderigo?

RODERIGO. Do čerta, už som sa ťa napočúval viac než dosť; tvoje slová majú ďaleko od činov.

JAGO. Neprávom ma obviňuješ.

RODERIGO. Hovorím iba pravdu. Už som minul všetky svoje prostriedky. S tými šperkami, čo som ti dal pre Desdemonu, by som podplatil aj mníšku. Povedal si mi, že ich prijala a že mi dáva nádej. Mám sa vraj tešiť na skorú správu a prijatie. Ale nič sa nestalo.

JAGO. Dobre! Pokračuj! A ďalej ?

RODERIGO. Vraj dobre! Vraj ďalej! Ja už, človeče, ďalej nemôžem. Vôbec to nie je dobré. Na všetko, čo mi je sväté, prisahám, že je to všetko nanič. A tak si začínam myslieť, že ma vodíš za nos.

JAGO. Dobre.

RODERIGO. Vravím ti, že to nie je dobre. Sám sa Desdemone predstavím. Ak mi vráti šperky, prestanem ju obletovať a ospravedlním sa, že som na ňu nezákonne naliehal. Ak nie, môžeš si byť istý, že sa na tebe vyvŕšim.

JAGO. Už si to raz povedal.

RODERIGO. Povedal som iba to, čo naozaj urobím.

JAGO. Konečne vidím, že aj ty si z mäsa a krvi; od tejto chvíle začínam mať o tebe lepšiu mienku. Podaj mi ruku, Roderigo! Vermi oprávnene namietaš; jednako ťa ubezpečujem, že tvojej veci som sa ujal s tými najčistejšími úmyslami.

RODERIGO.

109

Lenže ich nevidno. JAGO.

Naozaj ich ešte nevidno a tvoje podozrenie nevzniklo len tak z ničoho nič. Lenže ak naozaj máš v sebe to, čo si myslím, totiž rozvahu, odvahu a statočnosť, dnešná noc o všetkom rozhodne. Ak do zajtrajšieho večera ti nebude patriť Desdemona, môžeš ma zradou a úkladmi poslať na druhý svet.

RODERIGO. Dobre. A o čo ide? Pochopím to obyčajným rozumom?

JAGO. Z Benátok prišiel osobitný príkaz, aby Othella vystriedal Cassio.

RODERIGO. Skutočne? V tom prípade sa však Othello a Desdemona znova vrátia do Benátok.

JAGO. Nie, nie; ak dáke mimoriadne udalosti jeho tunajší pobyt nepredlžia, odchádza do Mauretánie a berie so sebou krásnu Desdemonu. A nič nemôže byť účinnejšie, aby tu musel ostať, ako odstránenie Cassia.

RODERIGO. Ako ho chceš odstrániť?

JAGO. Aby nemohol nastúpiť na Othellovo miesto, treba mu rozbiť lebku.

RODERIGO. A to by som mal urobiť ja?

JAGO. Pravdaže ty, ak chceš z toho vytĺcť dačo na svoj prospech a presadiť svoje právo. Dnes by mal večerať u jednej radodajky. Zájdem ta za ním. O svojom povýšení ešte nič nevie. Ak ho vystriehneš, keď sa bude od nej vracať - a ja môžem zariadiť, aby to bolo medzi dvanástou a jednou - padne ti priam do náruče. Budem nablízku, aby som ti pomohol, a tak sa ocitne medzi dvoma mlynskými kameňmi. Čo na mňa tak zízaš? Poď so mnou! Vyrátam ti toľko dôvodov, prečo musí zomrieť, že si

110

budeš považovať za povinnosť, aby si s ním skoncoval. Už je najvyšší čas k večeri a noc nečaká. Do toho!

RODERIGO. Dúfam, že mi povieš všetky dôvody.

JAGO. A ja dúfam, že ťa uspokojím. (Odídu.)

TRETÍ OBRAZ

Iná komnata na hrade.

(Vstúpi Othello, Lodovíco, Desdemona, Emília a sprievod.) LODOVIGO.

Prosím vás, už sa neunúvajte. OTHELLO.

Prepáčte; prechádzka mi prospeje. LODOVÍCO.

Dobrú noc, pani. Vrúcne ďakujem. DESDEMONA.

Ste vítaný hosť. OTHELLO.

Tak sa prejdeme? Hej! Desdemna –

DESDEMONA. Prosím?

OTHELLO. Hneď si choď ľahnúť; čochvíľa sa vrátim. Prepusť svoju spoločníčku. A dodrž môj príkaz.

DESDEMONA. Dodržím, pán môj. (Odídu Othello, Lodovíco a sprievod.)

EMÍLIA. Tak ako? Zdá sa, že je nežnejší.

111

DESDEMONA. Prisľúbil, že sa vráti obratom. Mne prikázal, že mám sa uložiť a teba prepustiť.

EMÍLIA. Mňa prepustiť?

DESDEMONA. Tak povedal; nuž, dobrá Emília, prichystaj všetko na spanie a choď! Nesmieme si ho teraz rozhnevať.

EMÍLIA. Že ste naň vôbec mohli natrafiť!

DESDEMONA. Tak nevrav! Natoľko ho milujem, že hoci by bol na mňa ako kat, - rozopni ma - vždy si ho budem ctiť.

EMÍLIA. Postlala som vám tými plachtami, čo ste žiadali.

DESDEMONA. Už je to jedno. Aký je človek márnomyseľný! Ak umriem skôr než ty, nech zahalia ma do jednej z tých plachiet.

EMÍLIA. Prestaňte!

DESDEMONA. Mamička mala slúžku Barboru. Tá mala chlapca, čo ju opustil. A tak si spievala vždy o vŕbe staručkú pieseň, v ktorej bol jej osud: s ňou na perách aj umrela. Tá pieseň mi dnešný večer nemôže zísť z mysle. Len-len že hlavu na bok nezvesím a nespievam tu ako Barbora.

EMÍLIA. Mám priniesť župan?

112

DESDEMONA. Rozopni ma radšej. Lodovico je iste slušný človek.

EMÍLIA. A krásavec!

DESDEMONA. Výborný rečník.

EMÍLIA. Poznám v Benátkach jednu dámu, čo by bola šla bosky až do Svätej zeme za jediný dotyk jeho spodnej pery.

DESDEMONA. (Spieva.)

Sedí dievča pri platane, o vŕbe si spieva, po líci jej slza kanie, o vŕbe si spieva. Spolu s ňou aj potok stene, o vŕbe si spieva, slza padá na kamene –

Polož to tamto! - o vŕbe si spieva.

Prosím ťa, ponáhľaj sa! Hned tu bude. Z vŕby veniec uvijem si. Opustil ma: dobre spravil.

Nie, tak to nie je. Počúvaj! Kto to klope? EMÍLIA.

To je vietor. DESDEMONA.

(Spieva.) Falošník si, vraví deva, milý sa jej nevzpiera. Frajerku má, vŕba spieva, nuž aj ty maj frajera!

Už choď! Dobrú noc. Tak ma pália oči. Neveští to plač?

EMÍLIA. Namýšľate si.

113

DESDEMONA. Tak sa povráva. Ach, tí muži, muži! Povedz mi: našla by sa manželka, čo by tak nehanebne klamala manžela?

EMÍLIA. Akiste aj také sú.

DESDEMONA. Ak by ti núkali svet, oklameš?

EMÍLIA. A vy?

DESDEMONA. Nie. Pri tomto božom svetle: nie!

EMÍLIA. Pri božom svetle ani ja. Za tmy však možno áno.

DESDEMONA. Ak by ti núkali svet, oklameš?

EMÍLIA. Svet je veľký; za taký malý hriech je to privysoká cena.

DESDEMONA. A predsa si myslím, že by si to nespravila.

EMÍLIA. Namojdušu, že by som to spravila; a keby som to spravila, vzápätí všetko napravím. Nespravila by som to za prstienok, ani za kúsok batistu, ani za plášť, ani za čepiec -za nijaký drobný darček. Ale za celý svet -Preboha, ktorá žena by nenasadila svojmu mužovi parohy, ak by sa za to stal vladárom? Za taký hriech by som podstúpila aj očistec.

DESDEMONA. Ak by som za celý svet zhrešila, môžeš mi napľuť do tváre.

EMÍLIA. Váš hriech by bol hriech iba na tomto svete. A keby ste za svoju námahu získali celý svet, previnili by ste sa iba proti vlastnému svetu, a ľahko by ste mohli hriech odčiniť.

DESDEMONA. Nemyslím, že by sa našla taká žena.

EMÍLIA.

114

Je ich viac ako dosť. Ba celý svet, o ktorý hrajú, zaplnili by! Ak ženy zhrešia, na vine sú muži: keďže si povinnosti neplnia, náš poklad vrhnú do cudzieho lona; alebo začnú nezmyselne žiarliť a založia nám putá; zbijú nás a začnú na nás šetriť zo vzdoru -Tiež ináme svoju hrdosť; hoci nežné, aj pomsty schopné sme! Nech muži vedia, že aj my máme zmysly. Vidíme, ňucháme, vnímame sladkosť i trpkosť tak ako muži. Kvôli čomu nás tak radi menia? Kvôli zábave? Aj kvôli nej. A neženie ich cit? Aj cit. A možno hrešia zo slabosti. Aj zo slabosti. Žena ako muž má taktiež túžby, slabosti a cit. Muž nech je dobrý; inak - márna sláva -sám svojou zlobou zlo v nás vyvoláva.

DESDEMONA. Dobrú noc. Už choď! Bože, tak ma veď, že svojím dobrom zlu dám odpoveď! (Odídu.)

115

PIATE DEJSTVO

PRVÝ OBRAZ

Cyprus. Ulica.

(Vstúpi Jago a Roderigo.) JAGO.

Za tento výklenok si staň; už ide. Maj vytasený meč a dobre mier! Už choď! A neboj sa! Som nablízku - Ak nevyhráme my, tak vyhrá on, vlož do súboja všetku rozhodnosť.

RODERIGO. Buď naporúdzi; azda netrafím.

JAGO. Tu budem. Odvahu, a do toho! (Vzdiali sa.)

RODERIGO. Ten čin mi nie je veľmi po chuti, a predsa mi ho jasne zdôvodnil. Odpraviť ho? Vylez, meč! Zahynie!

JAGO. Ten vred až do mäsa som rozdráždil a puká. Či už padne Cassio, či Roderigo, čí padnú spoločne, zakaždým získam. Živý Roderigo si neúprosne bude vymáhať zlato a šperky, čo som ako dar pre Desdemonu mámil od neho. To by bolo zle. Živý Cassio má toľko krásy v svojom živote, že mňa to špatí; čo, ak sa mu Maur Zdôverí? Potom niet mi pomoci. Nie, musí zomrieť! Už ho počujem. (Vstúpi Cassio.)

RODERIGO.

116

Poznám ten krok. Je to on. Podliak, zhyň! (Vyrúti sa na Cassia.)

CASSIO. Tentoraz o vlások som unikol. Mám tvrdší pancier, než sa nazdávaš. Vyskúšam však tvoj! (Vytasí a poraní Roderiga.)

RODERIGO. Beda, zabil ma! (Jago zozadu raní Cassia na nohe a odíde.)

CASSIO. Navždy ma skaličil. Hej! Pomoc! Vražda! (Klesne. Vstúpi Othello.)

OTHELLO. Cassiov hlas! Tak Jago neklamal!

RODERIGO. Ja úbožiak!

OTHELLO. Mal svätú pravdu v tom.

CASSIO. Hej, pomoc, pomoc! Svetlá! Felčiara!

OTHELLO. Naozaj je to on! Môj cnostný Jago, čo vcítiť sa vieš do krívd priateľa! Môj učiteľ! Už nemáš, milého, ty cundra! Osud náhli, nečaká! Po tvojich čaroch už niet vo mne stopy: nech bujná krv ti bujné lôžko skropí! (Odíde. (Vstúpi Lodovico a Gratiano.)

CASSIO. Kdeže sú stráže? Ľudia! Vražda, vražda!

GRATIANO. Nešťastie sa tu stalo! Aký krik!

CASSIO. Hej, pomoc!

117

LODOVICO. Počujete?

RODERIGO. Ty biedny lump!

LODOVICO. Až dvaja-traja stenú. Noc je tmavá. Čo, ak je to lesť? Nebolo by múdre bez ďalšej pomoci vliezť do pasce.

RODERIGO. Nikoho tu niet? Teda vykrvácam.

LODOVICO. Počujete? (Vráti sa Jago s fakľou.)

GRATIANO. Prichádza ktosi iba v košeli; má v ruke zbraň a fakľu.

JAGO. Kto je tam? Kto tu vykrikuje o vražde?

LODOVICO. Nevieme.

JAGO. Nepočuli ste ten krik?

CASSIO. Tu som, tu! Pomôžte mi!

JAGO. Čo sa stalo?

GRATIANO. Othellov zástavník to tuším je.

LODOVICO. Skutočne on, ten smelý bojovník.

JAGO. Kto tu tak srdcervúco narieka?

CASSIO. To ste vy, Jago? Dáki oplani ma skaličili. Pomôžte!

JAGO.

118

Námestník! Bože, kto vás prepadol? CASSIO.

Jeden z nich bude niekde nablízku, sotva vládal ujsť.

JAGO. Podlí zradcovia! (Lodovicovi a Gratianovi.) A vy ste kto? Len poďte! Pomôžte!

RODERIGO. Mne pomôžte tiež!

JAGO. Ty lotor! Ty vrah! (Bodne Roderiga.)

RODERIGO. Prekliaty Jago! Neľútostný pes!

JAGO. Zabíjať po tme ľudí? Kde sú tí lupiči? Celé mesto spí. Hej! Vražda! Vy kto ste? Dobrí ľudia a či zlí?

LODOVICO. Akých nás spoznáte, tak si nás ceňte.

JAGO. Signior Lodovico.

LODOVICO. Ja, pane.

JAGO. Odpusťte! Zranili nám Cassia.

GRATIANO. Cassia?

JAGO. Tak ako vám je, brat môj?

CASSIO. Nohu mi preťali.

JAGO. Ach, božemôj! Svieťte mi! Obviažem ho košeľou. (Vstúpi Bianca.)

119

BIANCA. Čo sa tu robí? Kto tu vykrikoval?

JAGO. Kto vykrikoval?

BIANCA. Môj drahý Cassio! Môj Cassio! Cassio, Cassio, môj najmilší!

JAGO. Ty cundra! Netušíte, Cassio, kto vás tak strašne mohol zmrzačiť?

CASSIO. Nie.

GRATIANO. Je mi ľúto, že sme vás našli v takomto stave. Práve sme vás hľadali.

JAGO. Podväzok nemáte? Tak! Nosidlá by potreboval, nech ho odnesieme.

BIANCA. Omdlieva! Cassio môj, Cassio!

JAGO. Vážení, bojím sa, že táto špina má taktiež prsty na tom prepade. Vydržte, Cassio! Hej, poďte sem! Posvieťte! Poznáme túto tvár či nie? Môj priateľ a môj krajan Roderigo? Nie. Ba hej! Panebože, Roderigo!

GRATIANO. Ten. Benátčan?

JAGO. On. Poznáte ho?

GRATIANO. Jeho? Pravdaže.

JAGO. Signior Gratiano? Ach, prepáčte! Tie strašné zločiny sú na vine, že som vás spoznať nemohol.

120

GRATIANO. To nič.

JAGO. Nosidlá! Ako vám je, Cassio?

GRATIANO. Roderigo?

JAGO. Veru on! Výborne! Tak už sú tu. (Prinesú nosidlá.) Prosím vás, pozorne ho odneste! Zoženiem Othellovho felčiara. (Bianke.) Ty prestaň! Cassio, ten, čo tu leží, mi priate! bol? Čo ste to spolu mali?

CASSIO. Nič, vôbec nič. Nič. Veď ho nepoznám.

JAGO. (Bianke.) Ty bledneš? Odneste ho odtiaľto! (Cassla a Roderiga odnášajú.) Počkajte, vážení! Ty bledneš, dievča? Vidíte, s koľkým strachom na nás hľadí? Ak sa tak dívaš, dozvieme sa viac. Pozrite! Dobre si ju všimnite! Vidíte, páni? Vinu nezaprie, bárs by si jazyk prehltla. (Vstúpi Emília.)

EMÍLIA. Preboha, muž môj, čo sa to tu deje?

JAGO. Cassia prepadol v tme Roderigo s dákymi kumpánmi, čo utiekli. Ledva dýcha, a Roderigo je mŕtvy.

EMÍLIA. Ten dobrý človek! Chudák Cassio!

JAGO. Tak skončí ten, kto chodí za kurvami. Opýtaj sa ho, kde dnes večeral! Ty si sa celá roztriasla?

121

BIANCA. Bol u mňa; preto sa však netrasiem.

JAGO. Naozaj? Zatýkam ťa: so mnou poď!

EMÍLIA. Fuj, hanba ti, ty nehanebníca!,

BIANCA. Som taká čistá ako vy, čo ma haníte.

EMÍLIA. Ako ja? Fuj, hanba ti!

JAGO. Cassia musíme dať ošetriť. Poď, dievča! Veď nám inak zaspievaš! Ty, Emília, do pevnosti bež a všetko povedz pánovi a panej. Pôjdeme? (Bokom.) Všetko rozhodne sa dnes: buď vyhrám, alebo si zlomím väz. (Odídu)

DRUHÝ OBRAZ

Spálňa na hrade; Desdemona spí v posteli; horiaca sviečka.

(Vstúpi Othello.)

OTHELLO. Tak je to spravodlivé, duša moja. Vám, cudné hviezdy, všetko zatajím. Tak je to správne! Neprelejem krv, nezjazvím jej tvár, belšiu ako sneh a hladkú ako čistý alabaster. A predsa umrie: nesmie klamať svet. Vyhasne svetlo - potom zhasne tiež. Ak sfúknem ťa, ty slúžka ohnivá,

122

zas môžem tvoju žiaru obnoviť, keď sa mi zažiada. Ak zhasím teba, ty dômyselné dielo prírody, kde nájdem taký prometejský oheň, čo zažne ťa? Keď ružu odtrhnem, už nič ju neprebudí k životu a zvädne. Aspoň ovoniam tvoj krík. (Pobozká ju.) Ó, sladký dych, čo právo presviedčaš, nech zlomí meč! Len raz, len ešte raz! Buď taká v smrti; keď ťa zabijem, naveky budeš moja. Ešte raz. Vražedná sladkosť! Mne je do plaču, no sú to slzy kruté ako boh, čo tresce milujúc. Už precitá.

DESDEMONA. Kto to je? Othello?

OTHELLO. Ja, Desdemona.

DESDEMONA. Neľahnete si ku mne?

OTHELLO. Desdemona, modlila si sa večer?

DESDEMONA. Modlila.

OTHELLO. Ak spomínaš si na nejaký hriech, s ktorým sa dosiaľ nezmierilo nebo, hneď o odpustenie pros!

DESDEMONA. Preboha, pán môj, čo tým myslíte?

OTHELLO. Tak pros a stručná buď; ja odstúpim. Nebudem zabíjať, kým sa tvoj duch nezmieri. Nechcem dušu zabíjať.

DESDEMONA. Vravíte o zabíjaní?

123

OTHELLO. Tak je.

DESDEMONA. Nech boh je so mnou.

OTHELLO. Amen. Boh ťa chráň!

DESDEMONA. Azda ma teda nezabijete.

OTHELLO. Hm.

DESDEMONA. A predsa mám strach; ide hrôza z vás, keď vyvraciate oči. Bojím sa, i keď sa vôbec vinná necítim.

OTHELLO. Ľutuj hriechy!

DESDEMONA. Môj hriech je láska k vám.

OTHELLO. A práve pre ňu umrieš.

DESDEMONA. Čudná je smrť, čo vraždí pre lásku. Čo si tak spodnú peru hryziete? Krvavý bes vám telo preniká. Zlé znamenie v tom vidím; dúfam však, že na mňa nemieri.

OTHELLO. Buď ticho! Mlč!

DESDEMONA. Už mlčím. Čo sa stalo?

OTHELLO. šatôčku čo som tak miloval a tebe dal, si dala Cassiovi.

DESDEMONA. Bože, nie! Spýtajte sa ho na to!

OTHELLO.

124

Nevrav lži; veď ležíš na smrteľnej posteli.

DESDEMONA. Lež ešte neumriem.

OTHELLO. Ba umrieš — hneď. A preto k svojmu hriechu priznaj sa! Bárs každé slovo poprieš prísahou, nič nezbaví ma strašnej predstavy, čo vyráža mi dych. Ty musíš umrieť!

DESDEMONA. Kiež nebo zľutuje sa nado mnou!

OTHELLO. Amen.

DESDEMONA. Aj vy sa zľutujte! Čo živá som, neublížila som vám; Cassia ľúbila som tak, ako káže boh blížneho ctiť. Nič som mu nedala.

OTHELLO. Tú šatôčku mal v ruke. Klamárka, čo moje srdce meníš na kameň a čo ma nútiš vraždou nazvať čin, ktorý som myslel ako obetu. Tú šatôčku som videl.

DESDEMONA. Našiel ju. Nemá ju odo mňa. Nech príde sem a povie pravdu.

OTHELLO. Už ju povedal.

DESDEMONA. Čo povedal?

OTHELLO. Že zviedol ťa.

DESDEMONA. Mňa? Nezákonne?

125

OTHELLO. Tak.

DESDEMONA. To odvolá.

OTHELLO. Už neotvorí ústa. Statočný Jago mu ich uzavrel.

DESDEMONA. Strach veľké oči má. Je azda mŕtvy?

OTHELLO. Keby žil toľkokrát, čo vlasov má, aj tak ho moja pomsta pohltí.

DESDEMONA. Obeťou zrady stal sa. Čo si počnem?

OTHELLO. Ty kvôli nemu slzy prelievaš?

DESDEMONA. Vyžeňte ma, lež nezabíjajte!

OTHELLO. Ty cundra, nevzpieraj sa!

DESDEMONA. Až zajtra príďte, nech sa dočkám rána.

OTHELLO. Neklaď mi odpor!

DESDEMONA. Len pol hodiny –

OTHELLO. Kto dal sa na boj, nesmie zaváhať.

DESDEMONA. Kým pomodlím sa.

OTHELLO. Už je neskoro. (škrtí ju.)

EMÍLIA. (Za scénou.) Generál! Pán môj! Kde ste? Generál!

126

OTHELLO. Čo je to za krik? Ešte žije? Dýcha? Som krutý, ale predsa milosrdný. Nechcem ti predlžovať utrpenie. Tak, tak.

EMÍLIA. (Za scénou.) Generál! Kde ste? Pán môj!

OTHELLO. Kto je tam?

EMÍLIA. (Za scénou.) Generál, musím s vami hovoriť.

OTHELLO. Hneď. To je Emília. Umrela. Chce zrejme oznámiť smrť Cassia. Ten krik bol pre to. Už sa nehýbe? Je ako kameň. Mám ju vpustiť dnu? Ba pohla sa. Nie. Čo mám robiť? Ak vstúpi, osloví aj moju ženu. Vraj ženu! Akú ženu? Nemám ženu. Kto vydrží to? Strašná hodina! Akoby zrazu slnko s mesiacom sa zatmili a preľaknutá zem sa rozzevila.

EMÍLIA. (Za scénou.) Pán môj, prosím vás, naozaj musím s vami hovoriť.

OTHELLO. Ty si tu, Emília? Poď len dnu! Potichu. Hneď. Len záves zatiahnem. Kde si? (Odomkne dvere. Vstúpi Emília.) čo nového mi prinášaš?

EMÍLIA. Tam vonku, pán môj, došlo k strašnej vražde.

OTHELLO.

127

A kedy? Teraz? EMÍLIA.

Pred chvíľočkou, pane. OTHELLO.

To preto, že sa mesiac vychýlil zo svojej dráhy, k zemi blíži sa a pripravuje ľudí o rozum.

EMÍLIA. Cassio zabil toho Benátčana Roderiga.

OTHELLO. Roderigo je zabitý? Aj Cassio je zabitý?

EMÍLIA. Ten nie.

OTHELLO. Cassio nie? Tu niečo neladí a sladká pomsta trpne ako blen.

DESDEMONA. Neprávom zabitá.

EMÍLIA. Čí je to plač?

OTHELLO. Čí? Čo?

EMÍLIA. Preboha! To bol Desdemonin hlas. Pomôžte! Pomoc! Pani, prevravte! Najdrahšia Desdemona! Prevravte!

DESDEMONA. Umieram bez viny.

EMÍLIA. Božemôj, kto ten zločin vykonal?

DESDEMONA. Nikto; ja sama. Zbohom. Odovzdaj pozdrav môjmu pánovi! (Umrie.)

OTHELLO.

128

Ako ju zavraždili? EMÍLIA.

Kto to vie? OTHELLO.

Počula si ju, že ja som to nebol. EMÍLIA.

Tak vravela. To poprieť nemôžem. OTHELLO.

Za túto lož ju peklo pohltí. Ja som ju zabil.

EMÍLIA. Tým je božskejšia, a vy tým černejší ste čert.

OTHELLO. Podľahla pudom, cundrou stala sa.

EMÍLIA. Nepravdy vravíš, diabol odporný!

OTHELLO. Tak ako mačka bola falošná.

EMÍLIA. Pochabý ako vietor viníš ju. Vernejšia bola ako nebesá.

OTHELLO. S Cassiom piekla. Muža spýtaj sa! Až na dno pekla by som dopadol, ak nemal by som vážne dôvody na tento čin. Tvoj muž vie o všetkom.

EMÍLIA. Môj muž?

OTHELLO. Tvoj muž.

EMÍLIA. Že klamala ťa?

OTHELLO. Tak je. S Cassiom. Keby bola verná, bárs boh by pre mňa stvoril iný svet, celučký z jediného chryzolitu,

129

nepredám ju zaň. EMÍLIA.

Môj muž? OTHELLO.

On prvý mi to povedal. Ten poctivec, čo nenávidí sliz a klzkosť mrzkých rozkoší.

EMÍLIA. Môj muž?

OTHELLO. Mám ti to vravieť tisíckrát? Tvoj muž.

EMÍLIA. To podlosť zahrala sa na lásku. Môj muž ju vinil z nevery?

OTHELLO. On, ženská. Tvoj muž. Či nechceš tomu rozumieť? Môj priateľ a tvoj muž, statočný Jago.

EMÍLIA. Ak on, nech po zrnkách mu zhubná duša hnije každý deň. Lži ti navravel! Až veľmi ľúbila, čo tak zle kúpila.

OTHELLO. Čože?

EMÍLIA. Čokoľvek zlého môžeš vykonať ! Tvoj skutok nie je hoden neba viac, než ty si jej bol hoden.

OTHELLO. EMÍLIA.

Radšej mlč! Ty spola mi tak blížiť nemôžeš, než ja mám silu vydržať. Ty hlupák! Sprostý ako tĺk! To, čo spáchal si - Len skry ten meč! Tvoj zločin rozhlásim, bárs dvadsaťkrát by si mi život vzal. Maur zabil moju paniu. Pomoc! Vražda!

130

(Vstúpi Montano, Gratiano, Jago a ďalší.) MONTANO.

Čo sa tu deje? Čo je, generál? EMÍLIA.

Už ideš, Jago? Pekne skončil si, keď ti tu na vrub vraždu pripisujú.

GRATIANO. Čo sa tu deje?

EMÍLIA. Lži toho lotra vyvráť, ak si chlap! Vraj ty si vravel, že ho klame žena. Neverím tomu; nie si taký zlý. Odpovedz, lebo srdce pukne mi!

JAGO. Čo som si myslel, to som povedal. Nič viac, než o čo som sa presvedčil.

EMÍLIA. Povedal si mu, že je neverná.

JAGO. Povedal.

EMÍLIA. Bola to lož, odporná, hnusná lož! Namojdušu - najmrzkejšia lož! Neverná s Cassiom? Vraj s Cassiom?

JAGO. S Cassiom, ženská! Drž už papuľu!

EMÍLIA. Nebudem mlčať; musím hovoriť. Tam leží moja pani zabitá.

VŠETCI. Buď, nebo, milostivé k nám!

EMÍLIA. K tej vražde tvoje reči hnali ho.

OTHELLO. Negáňte na mňa, páni! Je to pravda.

GRATIANO. Ohavná pravda!

131

MONTANO. Strašlivý zločin.

EMÍLIA. Podlosť nad podlosť! Už chápem - vidím do toho - tá podlosť ! Tušila som to. Umriem od žiaľu. Tá podlosť nad podlosť.

JAGO. Zbláznila si sa? Hneď sa domov ber!

EMÍLIA. Dovoľte, páni, nech smiem prehovoriť. Nemôžem teraz muža poslúchnuť. Ba možno, Jago, nepôjdem už domov.

OTHELLO. Božemôj! (Padne na posteľ.)

EMÍLIA. Lež a bôľom zavýjaj! Najnevinnejšiu bytosť na svete si zabil.

OTHELLO. Ba nie! Bola hriešnica! (Vstane.) To ste vy, strýko? Vaša neter, hľa! Tie ruky vskutku preťali jej dych. Viem, že ten čin sa zdá vám príšerný.

GRATIANO. Úbohá Desdemona! Na šťastie tvoj otec už je mŕtvy. Neprežil tú svadbu, strašný žiaľ niť života v ňom pretrhol. Ten pohľad, keby žil, doviedol by ho na prah zúfalstva: strážneho anjela by odohnal a sám si zvolil večné zatratenie.

OTHELLO. Žalostná správa! Lenže Jago vie, že s Cassiom aj stokrát spáchala

132

tú hanebnosť. Sám Cassio to priznal. A za lásku mu zaplatila tým, čo na znak svojej lásky som jej dal. Vo vlastnej ruke držal šatôčku, tú dávnu pamiatku, čo daroval môj otec mojej matke.

EMÍLIA. Božemôj! Dobrotivé nebesá!

JAGO. Mlč!

EMÍLIA. Musí to von. Nemôžem už mlčať. S voľnosťou vetra všetko vypoviem. Nech nebo, peklo, ľudia, celý svet ma hanbou zahrnú, aj tak to poviem.

JAGO. Maj rozum, vráť sa domov!

EMÍLIA. Nepôjdem! (Jago chce bodnúť Emíliu.)

GRATIANO. Fuj! Na ženu meč tasíte?

EMÍLIA. Čuj, hlúpy Maur! Ja som tú šatôčku, o ktorej vravíš, našla náhodne a dala som ju svojmu mužovi; nie raz a veľmi vážne - vážnejšie než taká hlúposti by si zaslúžila - ma žiadal, aby som ju ukradla.

JAGO. Ničomná cundra!

EMÍLIA. Cassiovi vraj ju dala! Nie! Nie! Našla som ju ja a odovzdala svojmu mužovi.

JAGO. To je lož!

133

EMÍLIA. Nie, páni, nie je to lož. Vraždiaci baran! Načo takému je dobrá žena?

OTHELLO. Aspoň jeden blesk nech udrie z čistej oblohy! Ten lump! (Rozbehne sa proti Jagovi; Jago prebodne Emíliu a odíde.)

GRATIANO. Tá žena padá. Určite ju zabil.

EMÍLIA. Zabil ma! Položte ma k mojej panej.

GRATIANO. Zabil svoju ženu a utiekol.

MONTANO. Najväčší zloduch je to. Tu je zbraň, čo Maurovi som z ruky vytrhol. Vy strážte zvonka. Ak by utiecť chcel, zabite ho. Ja tomu lotrovi sa vydám v pätách. (Montano a Gratiano odídu.)

OTHELLO. Kde je udatnosť, keď každý fagan vytrhne mi meč? Lež prečo by tá mala prežiť česť? Už nemám nič.

EMÍLIA. Čo veštila tá pieseň? Počúvaj, pani. Ako labuť umriem spievajúc. (Spieva.) ,O vŕbe si spieva!' Maur, ľúbila ťa, bola počestná. Tak dôjsť chcem k spáse, ako vravím pravdu. Tak vravím, ako myslím. Umieram. (Umrie.)

OTHELLO. Mám v tejto izbe ešte jednu zbraň:

134

španielsku čepeľ, v ľade kalenú. Hľa, tu je. Strýko, musím odtiaľto.

GRATIANO. (Za scénou.) Len skús to! Draho za to zaplatíš. Ty nemáš zbraň, a preto vydrž dnu.

OTHELLO. Len si ma obzri! Poď sem na kus reči! Aj s prázdnou rukou môžem sa ti spriečiť. (Vráti sa Gratiano.)

GRATIANO. Tak čo sa deje?

OTHELLO. Pozri, že mám zbraň! Ba lepšia jakživ neťažila bok vojaka! Bývali dni, keď ten meč mi prebil cestu cez viac prekážok, než tvojich dvadsať ,Stoj!' Nie, chvascem sa. Kto vládne svojmu osudu? Už nie. Nie, neboj sa ma, hoci držím zbraň. Už moja púť sa končí, tu je cieľ, posledná bója, kam smiem doplávať. Ty cúvaš? Zbytočne máš zo mňa strach. Zažeň sa na Othella trstinou a ustúpi. Kam by šiel Othello? Ukáž sa, pod zlou hviezdou zrodená! Si bledá ako tvoja košeľa. Keď zídeme sa v súdny deň, tvoj pohľad ma zrazí z neba diablom za korisť. Si studená? Si chladná ako cnosť? Ja biedny! Čerti, bičom žeňte ma, nech nedívam sa na tú nádheru. Drvte ma v smršti, škvarte na šíre a norte do perejí plameňov. Ach, Desdemóna! Umrela. Je mŕtva. Božemôj! (Vstúpi Lodovico, Montano, Cassio, ktorého

135

nesú na nosidlách, a dôstojníci so zajatým Jagom.)

LODOVICO. Kde je ten nerozvážny nešťastník?

OTHELLO. Som ten, čo býval Othello. Tu som.

LODOVICO. Kde je tá zmija? Priveďte ho sem!

OTHELLO. Na nohy pozriem, či má kopyto. Ak vskutku čert si, nemôžem ťa zabiť. (Zraní Jaga.)

LODOVICO. Vyrazte mu meč!

JAGO. Krvácam, no žijem.

OTHELLO. Aj tak je dobre. Chcem, aby si žil. Veď umrieť, tak to cítim, šťastím je.

LODOVICO. Othello, ktorý vždy si dobrý bol, a zrazu sadol na lep podliakovi, čo mám ti povedať?

OTHELLO. Mne? Hocičo. Že ctihodný som vrah, ak dovolíte. Nič v hneve, všetko pre česť konal som.

LODOVICO. Ten lotor sčasti už sa priznal nám. Dohodli ste sa zabiť Cassia.

OTHELLO. Tak je.

CASSIO. Dal som vám dôvod na to, generál?

OTHELLO. Už verím, že nie; odpustite mi. Spýtajte sa však toho netvora,

136

prečo ma vtiahol do tej strašnej pasce! JAGO.

Nič sa ma nepýtajte. Viete dosť. Už ani slovo naviac nepoviem. LODOVICO. Vari sa nechceš ani pomodliť? GRATIANO. Veď otvoria ti ústa mučidlá.

OTHELLO. To stačí, ďakujem.

LODOVICO. Musíte spoznať, čo sa vlastne stalo a o čom neviete. Tu je list, čo našli Roderigovi vo vrecku, a tu je ďalší. Podľa prvého Cassio odpraviť mal Roderiga.

OTHELLO. Ten podliak!

CASSIO. Bezbožník a ukrutník!

LODOVICO. A tu je druhý — nespokojný list, čo našli v jeho vrecku; tak sa zdá, že Roderigo ho tomu lotrovi chcel poslať, lenže Jago medzitým ho upokojil.

OTHELLO. Skazonosný pes! Kto dal vám, Cassio, tú šatôčku, čo patrila jej ?

CASSIO. Našiel som ju doma. Pred chvíľou sám sa priznal, že ju tam pohodil s osobitným zámerom, čo jeho túžbam mal hrať do karát.

OTHELLO. Ja blázon, strašný blázon!

CASSIO. V tom liste Roderigo si sťažuje, že Jago navádzal ho za služby ma dráždiť, čím som prišiel o miesto.

137

Pred chvíľou Roderigo, čo zdal sa mŕtvy, s ám prevravel. Vraj Jago poštval ho, vraj Jago sám mu ranu zasadil.

LODOVICO. Pôjdete s nami, opustíte hrad. Už nemáte moc, nie ste veliteľ, na Cypre Cassio sa vládcom stal. Ak krutosť v sebe má len štipku ľsti, nech tomu podliakovi vymyslí strašlivé múky, čo ho po troške utrápia! Vy ste väzeň odteraz, kým benátsky štát nevynesie súd nad vašou vinou. Môžete ho odviesť!

OTHELLO. Počkajte! Len pár slov, než pôjdete. Slúžil som štátu — a štát o tom vie. Lež o tom dosť. Keď správu podáte o týchto smutných skutkoch, prosím vás, takého opíšte ma, aký som. Nič neuberte a nič nepridajte. Tak z vašej reči vynorí sa ten, čo nemúdro, lež srdcom miloval, čo nežiarlil, lež k tomu dohnaný nepoznal mieru: ako Indián odhodil sviniam perlu vzácnejšiu než celý jeho kmeň; ten, ktorého žalostné oči, nikdy nezrosené, viac slzia ako v Arábii strom, rodiaci živicu. Tak o mne vravte! A dodajte, že keď som v Aleppe raz videl Turka mlátiť Benátčana a Turek pri tom tupil aj náš štát, Za krk som schmatol toho obrezanca. a takto som ho zrazil - tak. (Prebodne sa.)

LODOVICO. Krvavý koniec!

138

GRATIANO. Čo je, už nie je.

OTHELLO. Než som ťa zabil, bozkom stmil som svet: (Klesne na Desdemonu.) nech v bozku umriem, keď už svetla niet. (Umrie.)

CASSIO. Obával som sa toho. Myslel som, že nemá zbraň. Bol šľachetný.

LODOVICO. (Jagovi.) Ty spartský pes, krutejší ako úzkosť, more, hlad! Len pozri na tú posteľ! Tvoja práca! Oči z nej bolia. Spusťte závesy! Ostaňte, Gratiano, na hrade: odteraz Maurov majetok je váš. Vás, vladár Cypru, čaká povinnosť odsúdiť toho lotra, stanoviť čas, miesto, spôsob muk. Nech prísne sú! Ja s ťažkým srdcom poberiem sa späť, nech o všetkom sa senát dozvie hneď. (Odídu.)

139

WILLIAM SHAKESPEARE

OTHELLO

Z anglického originálu William Shakespeare The Works of Shakespeare, The Tragedy of Othello, edited by H. C. Hart. Mathuen and Co. Ltd., London 1934, preložil Jozef Kot. Komentár a poznámky napísal dr. Alois Bejblík, preložila Emília Nemsilová. Prebal a väzbu navrhol Čestmír Pechr. Vyšlo vo vydavateľstve Tatran v Bratislave 1978 ako 3399. publikácia a 160. zväzok edície Divadelná tvorba, ktorú rediguje Emília Nemsilová. Zodpovedná redaktorka Emília Nemsilová. Technická redaktorka Magda Zrubcová. Vydanie I. Strán 189. Vytlačili Tlačiarne SNP, Martin, závod Banská Bystrica. Náklad 1000 výtlačkov. AH 5,71. VH 5,98. VHS 5.90. Tem. skup. 135.2. 61-947-78 605/24/855 Kčs l6,-

140

Akirova elektronická knižnica

☺

Tento dokument bol vytvorený za účelom záložnej kópie skutočnej knihy. Keďže nie každý má možnosť takto si knihu zálohovať, sú tieto kópie poskytnuté na internete bez akéhokoľvek finančného zisku. Pokiaľ túto kópiu vlastníte bez toho že by ste mali jej originál, dopúšťate sa trestného činu.

Digatalization

http://sureal.webpark.sk/

sureal@szm.sk