Upload
others
View
6
Download
0
Embed Size (px)
Citation preview
V zime v snehu vystrája,
smútok vôbec nemáva.
Keď zafúka jarný vánok,
Raduje sa z radovánok.
Slzy ako hrachy roní, slané perly naháňa. Vzlyká, plače, kdekto tuší, že má veľký smútok v duši.
Hromy, blesky, čierne nebo,
prudké živly sršia z neho.
Líca blčia, päste zviera,
Zobúdza sa divé zviera.
Žaluje, na druhých donáša, to je vec, čo každý neznáša.
Chodí a šepká: „ To boli oni“, chlapcov vtedy svrbí palica v dlani.
Mudruje, o svete uvažuje, čo nového, stále sa vypytuje.
Dovtedy pátra „ako a prečo“, kým nemá v hlave hotové lečo.
Čelo búrkou sa mu mračí, tmavé ako domov dračí. V živote je krásy dosť, zamračencovi robí iba zlosť.
„Som najlepší, najmúdrejší, najkrajší a najrýchlejší .“ Deti sa mu vyhnú za roh, kamaráti skryjú za stoh.
Nahnevá sa: „Kto ma budí “, nič nerobí, len sa nudí. Kto by sa aj s tebou hral, keď si taký pecivál.
Ako oslík zatne sa,
Z miesta vôbec nehne sa.
Protestuje „nie a nie“,
tvrdohlavý baran je.
Zatvoríš oči, snívaš hneď, škriatkom, či vílou stať sa chceš. Smer cesty je ríša snenia. Zobuď sa a s chuťou do učenia.