NÁRODNÝ HLÁSNIK ľ«ovi : ivY i»iřK> ®JL,ov:Easr®:Hrsr X;XTI>.

•

Vychodí každý p i a t o k . Adressa pre dopisy, listy, predplatky a všetky zásielky: íNárodný Hlásnik* v Turčianskom Sv. Martine

(Turóciszen tmárton). Číslo účtu v poštovej sporiteľni 34900.

Zodpovedný redaktor: Jozef Gregor. Hlavni spolupracovnici:

Dr. Milan Ivanka, Marka Pietrovä. Vydavateľ: Jozef Gregor.

Predplatné: Do Uhorska a Rakúska 4 kor.,do Nemeckí 5 kor., do ostatného cudzozemská 7 kor. na celý rok.

Jednotlivé čísla po 8 halierov. Predplatky z Ameriky zasielajú sa na Papánek.Kovát 6 Co., kníhkupectvo, 886 Milwaukee ave, Chicago, III.,

za 1 doll. 45 centov ročne.

Ročník 47. V Turčianskom Sv. Martine, v piatok, 25. decembra 1914. Číslo 52.

Vianoce. Pokoj radom dobrej vôle ! . . . Niet

vsácnejšieho pokladá nad pokoj. On je čiastkou nášho tela i dole. Tak sme stvo­rení, že len v pokoji sa môžeš vyvinovat. Nepokoj, ktoiý ta stále tlačí, berie ti svetlo, vzduch, volnost pohybu, preháňa

hore-dolu, nedá ti ani oddýchnut: vná sa smrtelnej nemoci, ktorá prv-

eBkôr zničí ťa telesne i duševne. Hrozné e žit v stálom nepokoji! Ladia prídu

o rozum, ked* dlho musia bjť na stráži, aby sa uchránili pred hroziacim nebez­pečím. V nepokoji niet možnosti myslet na iné, ako na nebezpečie; nemožno pracovať, stavať, tvorif, lebo všetko sa adá byť márnym. Duša zakrnie, lebo celá je presiaknutá len jednou túžbou: urobit koniec nepokoju, vydobyť si pokoj, dostat sa von z krážov hrôzy na svetlo, na slo­bodný vzduch, kde vláda pokoja umožní žiť tak, ako to duši a telo žiada.

Tak je to i s národami. Ktoré sa večne musely oháňať, aby si zachovaly volnost; ktorým meč, puška nikdy z hrsti nevyšly: tie sá i duševne i hmotne da­leko za tými národmi, čo za storočí* požívaly požehnania pokoja. Za pokojom táži človek i národ, za pokoj ide i do boja.

Spasitel náš čo krajšieho mohol doniesť ľudstvu ako pokoj! V dobe, ked Človek bol Človeku vlkom, ked každý ceril zuby na každého, ked sobeckosť, lakomosť, pano-vitost, vládybažnost, otrokárstvo, krve-laínosf, nemilosrdti08t a iné vlčie mravy hnaly človeka proti Človeka do stáleho, večného boja, vtedy ozval sa nad Betle-

BESEDNICA. Slovák vojak.

(Dľa ľ u d o v e j p i e s n e s l o v e n s k e j . ) Podáva dr. Alois Kolisek.

Bolo už niekoľko ráz spomenuté a aj v ino-rečovýeh novinách vyzdvihnuté, že Slováci sa bijú udatné v tejto svetovej vojne. —

Ked príde na človeka naozaj ťažká nálada a smútok sfa olovená tarcha leží na duši, okrem modlitby, hTadám vše úľavu v piesní, v tej ne­smrteľnej slovenskej piesni tudovej.

Isté je, že ľudová pieseň je odbleskom po­vahy národa.

Nuž pozrime, ako že v tomto zrkadle vyzerá tá chýrna udatnost Slováka.

Slovák, akonáhle počuje, že pán cisár alebo áľ ho volajú, dobre počúva ten hlas:

„Hore Viedňou tambor bubnuje, sám pán cisár komandíruje..."

ide do vojny, ide sa bit za svojho najvyššieho »ua na zemi, ide oddane a prichvaľuje sebe:

„Mám ja koňa sivovranóho, od cisára darovaného 1

hernom sp9v anjelsky, ktorý potešil celý svet: „Sláva Bohu na nebi a na zemi pokoj ľudom dobrej vôle!" Prišiel Spa­sitel, aby urobil koniec tomu ukrutnému, hroznému stavu nepokoja, aby svojím učením o láske urobil z vlkov ľudí. „Miluj bliž neho svojho, ako seba samého!" „Milujte nepriateľov svojich, dobrořečte tým, ktorí vás preklínajú, dobre Čiňte nenávidiacim vás a modlite sa za týcb, ktorí vás utÍ8kajá a vám s% protivia!" Hla tu je skrytý pod siedmimi pečafmi naj­väčší poklad človečenstva — pokoj/ K jeho požehnaniam dostaneš sa len plnením božského učenia Ježišovho o láske.

Blízko dve tisíc rokov prešlo od tých čias, čo prvýkrát zavznelo toto učenie. No fudjtvo ešte neshodilo áploe so seba vlčie mravy. Eíte vždy ich je dosť, ktorí v sobectve, v lakomosti, v utlá­čaní iných hľadajú svoje šťastie. Silnejší panovať chce nad slabším, živit sa chce z jeho rák práce, odoberá mu, čo si vy­robil ; silnejší seba chce obohatit grošom S'.abšieho, chce, aby mu lacno, ba za­darmo slúžil; klame, lže, krivoprisahá, len aby sebe dobre robil. C i je to potom div, že niet v ľudstve pokoja? S nedô­verou hľadí Človek na človeka, akoby sa vždy chystal odrazit nápad, útok jeho. Sobeckost postavili niektorí poblúdení filozofi nemeckí i za základ blaha ľud­ského, ba „nadľudského." Ber, vraj, kde môžeš, o druhého sa nestaraj! Sila je vraj viac hodna ako právo, ktoré je vraj iba chatrnou zásterou mizerákov a chabcov...

Niet pokoja! Silný bije si bých. Sil­nému sa ale tiež zle vodí, lebo silnejší

ho chytil za kačka. Najsilnejší si tiež ohŕňa rukávy, aby ea zmeral so silnej­ším. A slabí sa spojili, aby spoločnými silami premohli najsilnejšieho, A takto to ide bez prestania. A svet podobá sa peklu.

Tu Vianoce! — Upomínajú nás zas, aby sme ea vrátili na cestu, ktorú nám ukázal Spasitel náš. Či možno ich krajšie zasvätiť, ako skrušenou prosbou k Boha, aby láskou naplnil srdcia priateľa i ne­priateľa a dal nám všetkým dar svoj najväčší — požehnanie pokoja! (-1)

K saraŕmu ralpisu mali by sme pridal i číslo 1914. — Vianoce r. 1914. sú a — ái Boh — i zostanú na vždy ojedinelým zjavom Ľa svete.

Chvíle vianočné s celým svojím kúzlom za obyčajoých okolností predchodia nám ako ute­šený, posilňujúci saa, ktor/ sietí na unavených obyvateľov zneávárcaej matky-zeme. Do každo­dennej trmy-vrmy, do špatného, tresku-plesku zavznie L las radostného posolstva, zvestujúceho ojätovne človeku narodenie Syna č l o v e k a - a s ním príchod riáe „spravedlnosti, pokoja a ra­dosti v Ducbu svätom." A my sa tomu neko­nečne tešíme. Zabuineme na strasti; netlačí nás bremeno žitia; stíchnu vášne — všetko to predsa nemá miesta v ríši spravedlnosti, pokoja a radosti — a my sa na okamih cítime byt jej blahými občanmi. Je to lea sen, ktorý, ako

'prišiel, t ik i uletí. Slávnostná ticho zaplaší krutý zápaa B nepriateľmi bliha, i žitia — a sami vyprášíme prach nadšenia z obuvi svojej a kráčame cestou predošlou — ale posilnení. Posilnení čarokránoo.; vidinou, snom o blahu, v ktoré veríme; posilnení láskoa k dobru, ktoré vzdír tomu, že sa mu protivíme, milujeme.

Či i toho roku sietí na od unavených oby­vateľov matky-zeme tento utešený, posilňujúci sen? Lebo ved nemožno nemyslet na potokj prcliiťM krvi, ntvnnSno nňvideí r>n*-«kv »is

to mi cisár daroval, abych dobre bojoval,

a na jeho krajinu dobrý pozor d a l . . . " Teda hájit krajinu. No táto krajina — to je jeho vlasf: Slovák vďačne ide do voJDy za vlasf.

Mnohí a mnohí idú dobrovoľne, a či dajú sa zverbovaf.

„Pri Prešporku verbujú, tam som sa dal na vojnu; verbujú každodenne, dal som sa dobrovolné.

Piekny biely kabát mám, šablu k boku pripínam, pantalier povýšený, to je moje potešení,

Počkaj, milá, na strane, kým muzika prestane; tam ti ja niečo poviem: že ta verne milujem.

Kto fa, Janík, kto fa jal a na vojnu zverboval? Ej, moja dobrá vôľa, ej tá ma zverbovala.0

Niektorý je tak zaujatý vojnou, že sa jej oddá celou dušou. Zabudne na všetko, i na •voju milú:

„Čierne oči, choďte spat, bo musíte ráno stat.

Už slniečko vychodí, má milá sa přechodí;

prochodí sa po rynku, donesie nám novinku;

novinečku takovú, že na vojnu verbujú.

Dajú koňa i šaty, i klobúčik rohatý,

za klobúčik pentličku a ku boku šabličku,

a do ruky karabín, už ta, milá, zochabím:

zostaň, milá, komu chceS, už ty moja nebudeš."

No, keď aj na milú zabudne a sa jej od­rieka, jeho srdce nie je vojnou tak ztvrdnuté, že by i na mater zabudnul.

Radostne ide do vojny, no svoju plačúcu mat ospevuje:

„Neplačte, mamička I šak ja prídem, sak ja na tej vojne nezahyniem I

•^•^•^•^•^•^•^•a

Strana 2 ^ ^ ^ H NÁRODNÝ HLÁSNIK ^^^m F^F^F^F^F^H

a nevyronil slzu nad biedou osiralýea, opory, zá­štity pozbavených. Možno je to ľudská slabost, ale, darmo, sme jej otrokmi 1

V našej dedinke takto sa dopytaje vnáča starej matky na blížiace 8a Vianoce: .Stará matka, Či toho roka budú hody, keď otca ne­bude doma? A kto sa pomodlí z knižky? Starý otec nevidí a stryko nerád číta." Na mučivé otáiky cdpovedala milujúca matka prúdom ho­rúcich slz. A väčším dielom tik budú svätiť Vianoce po útulných slovenských chatách. Nič preto, keď to i povieme. To neprekáža vernému konaniu našich občianskych povinností ani doma, ani v poli vo válečnom tažení a borbe.

Vieme dobre, že záujem osobný nutno pod-riadit záujmom celku. A tento zákon, táto najvyššia povinnost káže nám až do krajnosti áertvovat, prinášat obete na oltír rodu, otčiny, i celého ľudstva. V povedomí čoho neklesáme ani dnes pod bremenom žitia, ale, hoc i s bôloym srdcom a cez shy, hladíme v ústrety lepšej budúcnosti a čakáme príchod dňa spásy i hně­tené j , Bohu, prírode a sebe vernej rodiny slovenskej.

V celku naša viera v dobrého ducha ludstva v dnešnej ťažkej borbe sa len utvrdzuje. Človek, ako jednotka, dnes je prístupnejší čomukolvek krajšiemu, šľachetnejšiemu, ako kedy kol vek. Pod­vodné svätuškárstvo, lož, škrobenú pomazanost razom odložil na stranu, a stal sa úprimným. A poznal sa, že je špatným, ošklivým, a tým väčšmi túži po dobru a kráse. Úprimaost, čo

Ská nelichotivá, je vždy cestou k sebapoznaniu, tore je zase neodpustitelnou podmienkou mrav­

ného obrodenia, ošklivé mámenie je toho naj­väčším nepriateľom.

Vianočný sen, ktorý na chvilku každoročne •edal na naše unavené oči, nebol nás VBtave pohnúť k požehnanému prehĺbeniu nášho mrav­ného citu. A dnes ho čakáme márne. Dúfajme, le to vykonajú hrôzy dňa, ktoré cítime na vlastnom tele — a bezradný človek pospeši hladať ríšu na večnej Božej pravde založenej spravedlnosti, pokoji a radosti. A bol by to •isk nado všetko väčší, hoden každej obeti a iertvy. o. D.

Štatistické dáta bojujúcich krajín.

V časopisoch často naciodíme mylné, dakedy dômyselné dáta štatistické o niektorých vlaat nostiach bojujúcich štátov. A nejedna vec by nám bola jasnejšia, keby Brne mali pravé štatis­tické dáta. Preto podávame niektoré, z naj-

(hodnovernejších úradných štatistík povjberané.

1. Rakúsko-uhorská monarchia! Priestor: 676 077 km 9 ( = kvadrátuych kilo­

metrov); obyvateľstvo 51,304,249, na 1 kmB

padne 76. Zbožia sa urodí ročne 20*5 milliónov tonn,

kemiakov 20 3 milliónov tona.*) *) Jedna tonna je tkíc kilogramov.

Lichva: koni 4,350.000, rožnej lieh vy 17,665,000, ovie; a kôz 14,750.000, ošípaných 12.6Í5.000.

Banícka ďôroba: uhlia 48 5 mil tonn, suli 453,000, surového železa 1-7 mil., striebra 54,000 kg., zlata 3739 kg.

Dĺžka železníc 47,346 km.; splavné rieky v Rakúska 6482 km., v Uhorsku 4971 km.

Zahraničné kupectvo- ročný dovoz za 2*5 miliard korún, vývoz 2 3 miliard korún.

2. Nemecko:

PriestDr: 540.831 km 9 ; obyvateľstvo 649 mill., na 1 km1 padne 120; (vzrast oby v. ročne o 7-57,,).

Zbožia sa urodí ročne 28 3 mil. tonn, ze­miakov 4 5 5 mil. tonn. • Lichva: koni 4 3 mil., rožnej lichvy 20*6

mil., oviec 7 7 mil., ošípaných 22 mil., kôz 3 5 mil. Bane dorobia: uhlia 205 7 mil. tonn, soli

8 2 mil. tonn, surového železa 12 8 mil. tonn. Dí'ka železníc: 60,624 km., splavné rieky

14,000 km. Zahraničné kupectvo: ročný dovoz 9 5 mil­

liard korún, vývoz 7 3 miliard korún. Kolónie má v Afrike a Polynesii 2*6 mil.

km* s 15 milliónami obyvateľov.

3. Rusko: Priestor: v Europe: 5,427,580 km'; obyva­

telstvo 131,236,000, na 1 kma padne 24 obyva­teľov; v Asii: 16.857,000 km 9 ; obyva­telstvo 289 milliónov, na 1 km2 padnú 2 oby­vatelia. Spolu v Europe a Ázii je prie storu: 2 2 5 mil. km* so 162-4 mil. obyvateľov.

Lichva: koni 21 mil., rožného statku 312 mil., oviec 38 mil, ošípaných 9 9 mil.

Bane dorobia: uhlia 21 mil. tonn, železa 2 7 mil. tonn.

DÍika železníc: 72,779 km., z toho v Europe 55,891 km.

Zahraničné kupectvo: dovoz 2 3 milliard korún, vývoz 1-5 milliard korún.

4. Francúzsko. Priestor: 536 464 km 9 ; obyvateľstvo 89 2

mil, na 1 km* padne 74; (vzrast oby v. ročne o 0 7%).

Licnva: koni 3 2 mil., rožného statku 14 mil., oviec 175 mil., ošípaných 7 mil.

Bane dorobia: uhlia 35*5 mill, tonn, železa 3 3 mil. tonn.

Dĺžka železníc 48,000 km., splavné rieky 11,800 km.

Zahraničné kupectvo: dovoz 6 1 milliard korún, vývoz 5 6 miliard korún.

Kolonie má v Ázii, Afrike, Amerike, a Oesa-nii spolu 10 9 midonov km 1 BO 40 mil. obyva­teľmi.

5. Anglicko. Priestor: 314,392 km 9 ; obyvateľstvo 46

milliónov, na 1 km 3 padne 146; (ročný vzrast 0 9%V

Lichva: koni I mil., rožného statku U-7 mil., oviec 32 mil, ošípaných 4 mil.

Bane dorábajú: uhlia 268 mil. tonn, železa 9 mil tonn.

DÍíka železníe 41,530 km., splavné rieky 760O km.

Zahraničné kupectvo: dovoz 133 milliard korún, vývoz 10 milliard korún.

Kolonie má: v Ázii 5 3 mil. k M* g 800 millionmi obyvatelov; v Afrike 5 7 mil, km' s 33 mil. oby v.; v Austrálii 8 2 mil. km* so 6 1 mil. obyv.; v Amerike 10 4 rail km* s 98 mil. obyv. spolu: 29 7 mil. km9, s352 7 millionmi obyvateľov.

6. Belgicko:

Priestor: 29,456 km*; obyvatelitvo 74 miL, na 1 km 9 padne 253 obyvatelov.

Lichva: koni 200 tisíc, rožného statku ťft mil., ošípaných 1 2 mi).

Bane dorábajú: uhlia 23 3 mil. tonn, tel 1 2 mil. tonn.

Dlíka železníc 8000 km. Zahraničné kupectvo: ročný dovoz 3 milllardr

korún, vývoz 2 3 milliardy korún. Jediná kolónia: Kongo (v Afrike) g prie­

storom: 2 3 mil. km* s 15 mil. obyvatelov.

7. Srbsko pred balkánskou vojnou t

Priestor: 48 303 km 9 ; obyvateľstvo2«mil, na 1 km 9 padne 59 obyvatelov.

Lichva: koni 200 tisíc, rožného statku 800 tisíc, ošípaných 900 tisíc, oviec 3 1 mil.

Dĺžka železníc 695 km. Zahraničné kupectvo: ročný dovoz 629 miL

korún, vývoz 796 mil. korún.

8. č ierna Hora pred balkánskou vojnou.

Priestor: 9080 km 9; obyvatelstvo 250,( na 1 km9 padne 27 obyvateľov.

Dĺžka železníc 18 km. Zahraničné kupectvo: ročný dovoz 6 milliónov

korún, vývoz 1 3 milliónov korún. (-Í-) I L. i , . >U

),000;

" Čo nám píšu vojaci. Z Hitu raneného vojaka M nemocnice vkdiAskj-

(-G-) Je nás tu viacej Slovákov: z nitrianskej a z trenčianskej stolice. Aj nám je tu veselo, bán 8j nie Bme v našom rodnom kraji. Zaoberáme sa väčšinou čítaním kníh a časopisov českých. Lebo bárs sú tu Nemci, ked si žiadame, s ochotoi nám prinesú české novinky. Od nás (mysli t Uhor­ska) sem novinky nejdú, tak j -i s chvátivoitoi čítam každé číslo, čo a jako naši napredujú Dl bojišti. Veľmi ma to zaujíma, keď čujem hrdin­ské činy našeho chrabrého vojska. Prosím Pána Boha za skoré vy hojenie, abych sa aj ja za» mohol zúčastniť tých hrdinských činov. Tak n* pomíňam ct. čitateľov, aby Ba s ochotou oddali modlitbe k Pánu Bohu všemohúcemu, za všetkv uhorské a rakúste národy, za víťazstvo naSitp

Keď ja domov prídem, a vás živú nájdem,

šak ja vás, mamička, živiť budem.0

Jfa sa, že príde nazad. . . A aby sa tak stalo, aby vojna bola šťastlivá, za to treba prosiť Vše­mohúceho a jeho Mat:

t Pri trenčianskej bráne stoja kone vrané, vysedajú chlapci, vysedajú na ne.

A ked vysedajú, na Boha volajú: Pomáhajže Bože, aj Panno Maria, aby bola šťastná juherská krajina."

Šťastie krajiny, blaho vlasti, to sú tie sväté dobrá, za ktoré Slovák ide do boja.

Prihodí sa, že milá chce vykúpiť milého z vojny: všetek majetok by dala zaňho. No náš udatný vojak neprijme tej obeti:

,Na Dunajku šaty perú, tam vojaci masírujú,

uvidela milá milého a jeho koníčka vraného.

Počkaj, milý, dohoním ťa, mám sto zlatých, vymením ta!

Nedajú ma, milá, nedajú, lebo ma do Bosny čakajú.

Do Bosny je cesta dlhá,| rozlúčme sa, moja milá I

Nedajú ma, milá, nedajú, tak ťažko vojáčka chovajú."

(Táto pieseň je vzatá zo .Spevov*. No máme ešte utešený variant, ktorý je v zápiskách Ví­tězslava Nováka.)

A jestli ťažko chovajú a si dobre opatrujú obyčajného vojáčka, tým viacej husára:

„Pri Dunaju šaty perú, kde husári maŠirajú; poznala milá milého, smutne volala na neho:

,Milý, milý, milujem ta, za sto zlatých vymením ta." n s Z a sto zlatých ma nedajú, lebo husárov nemajú.

Keby ch ja bol sprostý vojak, to by bolo všetko inak, ale ja aom veľkým pánom, u škadrony kapitánom."4

Veo známa je aj teraz, že ťažšie je „vyrekla-movat* oficira, ako „gemeinera.'

•a oái Na vojne, medzi kamarátmi, cíti vojak dobre:

„Kej som masíroval z Peštu do Budzfna, nalej nám kenjerka, Červeného vína.

červené vínečko po sklenici skáče a tá moja milá, přežalostné plače.

A ja jej zkazujem, aby neplakala, že sa ja dobre mám medzi vojakama."

A ako sa drží Slovák vo vojne? V bitke? „Ide kuruc pri Dunaju, — šabľa sa mu blýska; ide Nemec ticho za ním, •— len plecíma stíska; ide Maďar vedľa neho, — vytiera si fúzy, ide Slovák proti nemu, — kuruc utiecť musí."

Tak to bolo, tak je aj teraz: Sl»*ftk " e

víťaziť nad nepriateľom. A nebojí «a « ' P1*-

•ily mocného protivni.

Číslo S2 NÁRODNÝ HLÁSNIK Strana .-,3

jbranl. Modlime sa, volajme, tlčme na srdce Pána Boha všemohúceho. On nás vyslyší a uvedie ten žiadaný pokoj do našej vlasti. A takto si mô'eme ríci: O Bože, udeliž nám pomoci. . . udatné sebe počínati budeme. . . Bojuj za nás jwoji mocí, odvrát od nás škodné vojny, Bože poprejž čas pokojný...

Drahí priatelia, ktorí idete do vojny, neza­budnite sebou vziat modliacu knižku, lebo tá vám tam bude treba. Lepšie sa čas mína a za­budne človek na všetky útrapy, lebo posilňuje aa slovom božím. Aj ja som tak dychtil, ale som nemohol piísC k takej modliacej knižečke, ai tu v nemocnici. Doniesol nám ich istý páu iärár.

Čítam aj novinky, lebo ma to velice zaujíma, skoro-li bude ten žiadaný pokoj. Myslím si na

-*voj domov, na svojich rodičov, na moju dobrú *rdca polovičku, na svoje dietky. To si ešte žiadam, aby som mohol svojich ešte raz uvidieť, .potom pôjdem zas bojovať, kým nezahyniem. tUž som podstúpil všeličo, ked som bol v toľkých ohňoch a bitkách, ale ked sa vyhojím, pôjdem aas opáčit, jako to tam bude. Len by mi Pán !Boh dal dobré zdravie a obdaril ma s Jeho svätou tmilostou a zmužilosťou.

Ked nemáme čo čítať, čas je tu dlhý, troška; m aj karty zahráme. Hráme sa na Ďura alebo i sicárJaa, tak sa nám čas míňa. Večer sa každý JPánu Bohu pomodlí a potom ideme spať. Vše o8i vyprávame svoje zkušenosti: kolko sme Rusov tcbyiili a zabili a medzitým nevystane ani nejaká nábavná pohádka.

Nám je tu chvála Pánu Bohu dobre, aj sme (dôkladne • ošetrovaní a opatrení, len by nás Pán lBoh chránil aj naďalej od všeho zlého.

Ešte si môžme aj takto zaspievať: Ó jak hrozná trápení prišlo . . . Shalaký.

8 bojišta. Žijeme časy, Vám každému známe, — preto |

mi dobre padne, ba snáď každému z nás, keď •chvíľa dovolí, rnjsľou ku Vám zablúdiť. V takomto v'Sase Vám zasielame vrúcne pozdravy!

čo sa nás íýka, — musíme vzdať chválu Bohu za Jeho pre nás priaznivé ,počasie. Lebo toly už studené časy, a vtedy naši pešiaci mcoho sakúsia. Zvlášt veľká rana je to pre našu kon-nicu.

Dňa 2. decembra sme mali sviatok. Slávili gme 66-riČQÓ panovanie nášho Veličenstva. V 4ento deň sme obdržali zlepšenú stravu a .pivo. P ivo . . . to je predsa vo vojne mnoho. —

Na poludnie nám držal p. Heitman reč, po ktorej miesto »Nech žje« odpovedal za nás naše (aíkó 15 cm. pofnie mažiare s hromovým »Salve« ktoré ihneď, zsjduc na stranu nepriateľa, konaly svoju úlohu. Za toto v noci 5 krát ne-

f iriateľ útočil na nás, ale z útokov sa mu ani eden nezdaril.

Sme v silných pozíciách. S rasu na čas dostávame novo odené vojská. Znak toho, že tí ešte neboli v ohni, lebo ich odev je čistý. Tu •tretávame sa so svojimi, ktorí s vesrlýra bu

morom hovoria: „Že však keď im budú nohavice veľké, zatiabnu remeňom*.

Preto i Vy, drahý kamaráti, ktorí máte BÚ dené, napred I s veselou vôľou. Takto i v naj horších chvíľach ľahko zabudnete na všetky nesnádze.

Úprimný pozdrav zasielam i drahým bratom v Amerike I Zvlášt Slov. Národ. Spol., Slov. Ev. Jed. a Slov. spev. »Lipe!« Slov. Ev. Jed. 86 č., vp. farárovi Boorovi, ako i mojim bývalým spolubratom prajem Štastlivý a veselý Nový rok!

Všetkým mojim drahým bratom a susedom, (ktorí ma hanbili za mlčanlivost) prajem »Šfast-livý Nový rok!« Váš brat: Juraj Bízik, ohíto-strojca u K. Feldpost: 97.

u. k. Schwere-Haubitz div. 5,

8 hranice. Srdečne si vás pozdravujem všetkých drahých

Slovákov a predplatiteľov i čitateľov Národného Hlásnika. Žialino, že som nemohol viac pracovať pre milých mojich. Neskoro som začal a tak skoro som musel prestaf. Zato čo a kde som mohol dobre robiť, som nezameškal. Iste viem že ma majú na mysli tí, ktorých som učil žiť za svojet a po vôli božej — a nie len slovom, ale aj skutkom som ich predchádzal.

Ó, drahí bratia Slováci! Pomáhajte nášmu ľudu, kde jako sa dá; nehľaďte na zisk a chválu: i tak málo trvá.

Ach Slováci milí nedajte sa tak moc núkaf, a učte sa žit a poznávať, čo je dobré a čo zlé. Nevýmluvajte sa, že nemôžte. Kaž :lý má příle­žitost dobre robit nielen bohatý a pán, ale aj chudobný. Ja som tiež chudobný roľnícky syn a mal som tisíce^ príležitostí robiť dobre. Prosím, nehanbite sa za to, že ste Slováci, keď i viac reémi hovoríte. Žialbohu, mám príležitosť tak často sa stretať hlavne tu: Slovák a nechce vy­znat, že ním je. Odpusťte, že tak píšem, zo srdca, ktoré chcelo žiť kresťansky a cieľ malo pred Bebou: pracovať, ako Kollár píše: „Pracuj každý a chuti usilovnou na národnej rolil"

M o j o p o o i t y . ô, srdce, však si bôlne, vzdor všetkej tej hojnosti.

.Kuky slabnejú tie mozolná a duša až mdlá je v zmäteností. Ó, v tej hlaie dunia tisícoraké myšlienky, hlavne: či žiť budem a,

/íi vidím drahé rodinky? ó, tie myšlienky na domovina, •tio bolia velmi v hlave, nikdy viac nečuť z domu novinu, ach, to je velmi botavé. O, a tí drahí, čo ich milujem, í i na mňa s láskou myslia f 0"i mňa, ja ich ľutujem, bôlom nám srdce stíska. Ó, a tým, čo som dobre robil, či na mfia spomínajú? ie som ich pravou cestou vodila iste že na mne ztrátu majú. ó, ja pred mojím Bohom, pred mocným otcom našim

I

,Ej , v háju, v háj q, tam ťa čakajú.

Tam ťa, Janík, duSa moja, tam ťa zabijú.

Nezabijú ma, nebojím sa ja;

mám šabličku nabrúsenú, vysekám sa ja. u

Pravda, jeho milá je mäkká a napomína ho úprimne, a rozcítene:

„Ncvysekáš sa, lebo ich je moc!

nebude j môcť zavolati: „Milá, dobrú noc!*"

Stane sa aj to, no takýchto mäkkostí, na ktoré je príležitosť v dobe pokoja, Slovák-vojak nemCže brať vážne.

k Čakajú len na bitku a píšu nepriateľovi, že oni mocní chlapi, predo všetkými — ar-

tillerwti: „Ej, chlapci kanoniera, ej, na vrštičku stoja, ej, píšu Francúzovi, ej, že sa ho neboja.*

A ako sa neboja Francúza, tak sa neboja žiadneho nepriateľa. Slovák — je dobrý vojak, on bojuje za cisára, za kráľa, za krajinu, za lepšiu budúcnosť, za lepšie poriadky svojej vlasti.

Kedy sa skončí táto svetová vojna? Pán cisár nemecký vravel, že „než list

spadne so stroma u

Už spadnul a vojna nie je a konca. Akože bude na jar?

„Keď som mašíroval, milá šaty prala, keď som jej zaspieval, ona zaplakala. Ide jar, ide jar, idú chlapci orať; ale ja nepôjdem, m u s í m m a š í r o v a t .

Snáď je v tej piesni proroctvo. Lepšie, keby — nebolo.

Obetujte na Červený Krížik Rozširu j te a p r e d p l á c a j t e NÁRODNÉHO HLÁSNIKA.

kolená skláňam s bôľom a nádejou sa teším, ó, že On v svej milosti pomiluje si nás, verným dá radosť vo večností, poteší, drahi, tiež i vás. ô, jak rád by som s vami bol v milom veselom krúžku 1 Tu cítim v hlave, v srdci bol, až na hranici v Rusku. Ach, to je bolesť spomínať, dodávať druhým -.živlu, radšej k modlitbe svolávat a Bohu vzdával chválu! Tak, drahí, milí Slováci, ťo toto budete čítať, pripmťte si i vy k srdcu,

- učte sa Pána vzývat 1 šlefan Dobrovoeký.

Z lógra. . . .Tak bolo určené, že by ráno o 6 tej ho­

dine každý so svojim koíom stál pripravený pred obecným domom. Niektoiý n bolo to i ťažko lúčiť sa BO svojimi, nuž ale k< ď tak maselo byt, tak Brne sa pohli všetci, 170 kočov k istému grófskemu m»jeru, kde sme našli aj z druhých obci koče, čakajúce vizita.

Po vizite nás umiestili na jednom mieste do Die bárs pravých radov a stráž nás hneď ob­točila, že by srne sa ktorý kde nerozišli.

Tam sme stáli tak za štyri dni a potom nás pán lajtnant odviedol do P. a tam nás tomu podobne, lenže do poriadnejších radov postavit Tam to už vyzeralo, jako na kommmio. Svoji nás i ta chodili navštěvovat a donášali nám vše­ličo pod zuby, tak sme sa my tam cítili dobre.

Potom na druhý deň sme dostali aj kost pre nás i pro kone (mináž), tak že sme si vra­veli: „Ale:je ozaj len dobre v logri." Trvalo to tak dost dobre za dva i pol týždňa. Potom-ras večer o 7-mej hodine dostali sme befel (rozkaz), že ráno o štvrtej hodine každý aby bol hotovy-ku odchodu. Ja ale, na môj pravdu, keď som počul ten befel, čo i jaký je, tak som bol za­budol aj či som bol večeral; lebo ja som, pravda, velmi tvrdo čakal rozk?z, ale inakší, t- j . domovit Tak mi nebio bárs do veselia, nuž ale nás tam bolo viac osôb všelijakej 'farby, tak jedným bol ten návrh i prívetivý, mne ale nie a veľmi som sa pohrúžil do myšlienok a sadol som si k môjmu koču pod šiator, ktorý som práve mal teraz roz-berat...

Potom odišiel som do istej, neďaleko mňa Sídenej spoločnosti. Viac starších ľudí, ktorí sa o niečom božili (dohadovali) a mali viac vša-kovej veľkosti fliaš, ktoré kedy-ktorý, pozdejšia dosť husto, bozkávali a rýchlelšie a hlasnejšie rozprávali. Čas sa mnul, prišla stráž a rozo­hnala nás. Tma sa rozmohla a my sme s. po-Iíhali V lógri nastala hrobová tichost.

Ráno som, ako i d ubi, vstal nie pred 4., ale pred 3. hodinami, rýchle som sa srichtoval a sadol na keč a čakal, kedy sa už pohneme ďalej. Netrvalo to dlho, keď nám náš pán lajt­nant vyčítal, akb sa máme chovať, potom vy­sadol na koňa a pohol na predok a my za ním. Keď som Ba pohýnal, tak s m pozrel na druhých, či aj oni sú takí strápení, ale vera aj oni boli. Cestovali sme pekne pomaličky, ako nie do bárs náhlej práce. Prešli sme tieto ma'.é vrchy po­kojne, nič netušiac. Len ked sme priši tam bľž ie, tam to už akosi inak vyzeralo, ale nie veľmi strašne. Keď sme prišli ku prvej dedine, tam sme na jednom priestrannom mieste no­covali. Pán lajtnant prišiel ko mne, že bude pri mojom koči spať. Tak sme sa podelili s mojim trocha senom'na troje, t. j , mne, koňom i jemu; emu sa málilo, tak som mu dal i svija. Tak

som ja nocoval akosi n e dobre, ale pozdejšie som si zato pochvaľoval, to mi bolo na osoh.

P. Kopčok mi

U Vás v kuchyni máte kolínsku cikorku •

O D K A Z Y R E D A K C I E . S. K. Dol. Strháre. Dopis by sme 1en VaSfm

menom podpísaný mohli uveiejnit. Napíšte, či vez­mete i pripadnú zodpovednosť pred sedem. Lebo to ie tak: kto sa chce bit, musí tam byt

Strana 4 ^ H NÁRODNÝ HLÁSNIK Číslo

-

Hospodárstvo. Oznámenie.

Úctivé dávame na vedomie, že od 1. ja­nuára 1915 platíme od vkladov až do odvo­lania čistých 57»% a o d stálych vySe 2000 korunových vkladov 6°/0.

Naša ba,nka držala si za povinnosť po­výšiť interess od vkladov v dobe všeobec­ného draženia a dúfame, že si veíactené obe­censtvo a naši pp. vkladatelia donesú svoje ďalšie úspory k nám uložiť na mimoriadne priaznivý interess.

Pri osobitne ustálených podmienkach pri­jíma vklady na výnosný interess, ktorých čiastočné alebo celkovité vyplatenie nebude obmedzené moratoriumom, ale budú na po­žiadanie kedykoľvek vyplatené.

Zvolen, 10. decembra 1914. S úplnou úctou

Zvolenská ľudová ĎanJta účastináríka spoločnosť.

Našim cteným čitateľom do láskavej pozornosti. Pri posielaní predplatku prosíme o udanie správnej, úplnej adressy jadrným písmom Ináč má administrácia so zariadením predplatku velké ťažkosti a ľahko sa môže chyba stať v riadnom posielaní časopisu. Udať treba tú adressu, pod ktorou časopis dosavád chodil, lebo keď sa adressa ináč udá, mnoho ráz nevieme, či sa jedná o starého predpla­titeľa a či o nového.

Jestli by mal niekto náhodou adressu ne­správne vytlačenú, prosíme, aby na opačnú stranu splatného lístku n; lepil 5 halierovií poštovú známku a nás na cbybu upozornil. Treba udať: Dosiaľ ?om mal adressu ne­správne takto a takto vytlačenú, v budú­cnosti žiadam si posielať časopis peci takouto a takouto adressou.

Tiež orosíme našich ctených čitateľov, aby s poslaním predplatku nemeškali. Za čím skoršie poslanie predplatKu budeme im po-v ďäční. administrácia

NÁRODNÉHO HLÁSNIKA. f Ivan Zaje, znamenitý hudobný skladateľ

horvatský, umrel v Záhrebe 16. dec, v 83. roku života. Pochovajú ho na krajinské útraty.

Henrik Sienkiewicz, slávny poľský spiso­vateľ bol vyvolený za člena ruskej akademie.

Voľba. Za farára v Nov. Meste n. V. zvo­lili 29. novembra jednohlasne Jána Martiša, farára drienovského v Honte.

Rábsky nový biskup. Za biskupa do Rábu vymenovaný je varadinsky kanonik Anton Tetser.

Pápež za pokoj. Pápež Benedikt XV. na Vianoce znovu vystúpi za pokoj. Jeho zá­stupcovia predostrú mocnostiam návrh pokoja.

Na kravičkách. Po boji pri Bardiove utiahli sa do istej dedinky k chudobnej chalúpke traja ranení Rusi. Nezadlho prišiel k ním aj jedon náš vojak, tiež ranený. Gazdík zapria-hol kravičky a milých ranených zaviezol do večera do Prešova, kde ich v špitáli spoločne opatrujú. Tak môže pomáhať i slabý, chu­dobný človek.

Ranení a chorí vojaci v našom meste, ktorých je teraz 130, dostanú vianočným da­rom spodné zimné šatstvo, koláče a cukro­vinky. Peniaze na této darky sosbieraly oše­třovatelky od Martinčanov.

Ruský hlavný vodca. Viedenské listy do-

niesly túto zprávu: Veľkoknieža Nikolai ,Ni-kolajevič je starý vojak. Bojoval už na Šípke a u Plevna. Nemecký cisár Vilhelm I. mu vtedy za to udelil najvyšší vojenský rád »Pour le mérite«. Pozdejšie veľkoknieža Nikolaj učil terajšieho cára jazdiť na koni. Od tých čias má na neho silný vliv. Roku 1905 dal jemu cár temer vojenskú neobmedzenú moc, urobil ho predsedom najvyššej vojenskej rady a spolu najvyšším veliteľom vojenského petro-' hradského okresu. Od tých čias mal veľko­knieža vojsko v rukách a pracoval za vojnu. Hovorí sa o ňom, že je ctižiadostivý.

Obmedzenie železničnej premávky. Direk-cia štátnych železníc oznamuje: Následkom uzavretia vojenského kommanda od 17. dec. možno cestovať po severných dráhach len s písomným dovolením. Na línii Subotica— Zemún neprijíma sa nijaký civilný tovar, ani potravy, ani rýchle tovary; teraz čo sú už na ceste, sa vyložia na najbližšej stanici. Do Marmarošskej Sihoti sa nič neprijíma, okrem désinfekcionálnych prostriedkov. Zastavená je celá civilná premávka na líniách India—Vu-kovár, Ruma—Vridnik, Ruma—Klenak, Vu-kovár—Rac. Tovary poslané na viedenský Nordbahnhof sa zastavia. Poštová premávka Skabina Sula-Chudoska-Zakopané prestastala.

Šarlach zúri v Bukarešli, hlavnom meste Rumunska tak silno, že musia všetky školy pozatvárať.

Obrázky z terajšej vojny a mnoho opi­sov a článkov o válečných udalostiach náj­dete v Pánčkových ružomberských kalendároch. Vyšly tri: Hospodársky kalendár (za 60 hal.), Slovenský Rodinný (za 60 hal.) a Malý Ru­žomberský kalendár (za 40 hal.). Žiadajte v každom sklepe len tieto kalendáre ružom­berské, lebo v iných kroniku vojny nenajdete! Ak ich nedostanete, píšte o ne na adresu: Kníhtlaäareň Jána Páričku v Ružomberku (Rózsahegy). Oddá sa Vám kúpiť ich a čítať i vtedy, keď už máte aj iný kalendári

Najnovšie. Úradná zpráva nášho generálneho štábu.

16. decembra na poludnie: V Haliči a južnom Poľsku prenasledujeme

nepriateľa na celom fronte. — Pri Lisku, Krosne, Jasle a Bja otale ruské sily sa zproti­vily. — V doline Dunajca naše sily přešly bojujúc po Zakličiň. — Bochnia je zase v našich rukách. — V južnom Poľsku nepriateľské zadné stráže ustúpily pred spojenci. — V Karpatoch Rusi ešte vždy napredujú v doline Latorce. — V doline Bystrice bol nepriateľský nápad odklonený, v. Hofer, generálmajor.

»Ung. Tel. Korr. B.« oznamuje 17. decembra: Na južnom krýdle vo viacdennej bitke pri

Limanovej, na severe pri Lodži a teraz na Bzure cele zbitý, našim vojskom od Karpat ohrožený nepriateľ počal všeobecne ustupovať. v. Hofer, generálmajor

Z Berlína úradne 'píšu, že na 400 kilo­metrovom fronte, od Krosna po ústie Bzury naše spojené vojská prenasledujú ruské voje. 34. regiment cis. kr. spoločného vojska za­ujal šturmom mesto Piotrkov, 31 regiment mesto Przedborz.

Veľká bitka bude vraj pri Varšave. — V Karpatoch že Rusi z Beregskej i Marma­

rošskej stolice pomaly ustupujú. — Prečo naši odstúpili v Srbsku? to z Buka-

riešfa vyklajú tak, že Srbi sú odhodlaní na život a na smrť, ako im to povedal ich ge­nerál Pútnik: »žit lebo mriet!« tretieho niet; ďalej, že poslali do boja aj vojská od bul­harskej hranice, kým vyjednávali s Bulharmi o Macedóniu, a konečne preto, že prišlo sa

na veľmi nesúce na vojnu miesta, a počasie bolo nepriaznivé. Ľudia nemohli nahradil kanóny a tie nebolo možno doviezť. No pri našom odstupovaní mali vraj Srbi väčšie ztráty, ako my. —

Nemci proti Francúzom vraj dobre stoja, Pred Kaukazom Rusi že napádajú Turkov,,

ale že všade víťazia Turci Z Bukariešťa noviny »Universul« ozna­

mujú, že Rusi hore Dunajom vezú do Srbska; za 5 parníkov a 30 pltí munície. A ešte om mujú ďalších 12 pltí.

Vzdor vojn:

:KÁVA o € > 0 p e r c e t i t o v l a c n e j š l c Amerikánska úsporná káva, velmi voňavá a vydatí 5-kilové vrece na próbu K 10— franko na dobierka. Pol kila prvotr. najjemn. čaju za 2 koruny msieli A . S a p l r - a 412, vývoz kávy a čaju, Galáuta.

Nezabudnite, íe najlepSie zbytky kanafasu zefíru, oifordu, Sifónu, tlače, flanelu, barchetu, uterákov attf. mi

stále na úklade

ALOIS DODBRAYÁ, tfealcovna, NÁCHOD ˘. 351. (Čechy), ktoré zasiela:

I. najlepšie 40 metrov za 20 kor. II . veľmi dobré 40 10 kor.

Ostatatný tovar dľa cenníka a vzoriek, ktoré zasiela zdarma. N e a a b u d n l t e l

NAŠSKÉ FIRMY. V rubrike tejto uverejnené sú výlučne len adremy slovenských a českých obchodníkov, továrnikov a re­meselníkov atd., u ktorých nakupovať a objednával je mravnou povinnosťou každého uvedomelého Slováka.

Anekdoty, kuplety a výstupy. Joz. Šváb, nakL, Praha, HL, Mostní 4. SOM. *darm»

Bomboay a cukrovinky Alois Gillar, BI or. Ostrava. Maršnerove Šumivé bon

bony, orient, cukrovinky pečivá a čokoláuy. Divadelné javiská

dodáva Fr . Fert, odborný divad. maliar, Brno-Huaovii* Náradie.

J á n Arvay, stolár, Žilina (Rýnok č.'9.), »klad náradia-

Staré i nové výšivky kupuje .LIPA' Iud. priem. úč. spol v Turč. S. Martin*

Šatstvo pr© mužských A. Žiačik, krajčír, Turč. S. Martin, sklad ang. 1«'

Rátací strojček za lkor. (vopred v '7«-kach). Zašle F. 1101)1/-

arrhitekt, H r a b " * ; V i t k o v i c e (Moravy í ku-ov dobierkon 5 kor. Strojček tento oH™^

násobí a delí najdlhiie * sla až do millionot.

Oznámenie Vrátil som s a do Nového

S a d u a prevzal som vedenie svojej p r a v o t á r s k e j pisarne. Vybavujem všetko sám-

Nový Sad, 19- decemora 1914 „ * . A

D r . M I L O Š KRNO, pravotár. —

*

SPORITEĽŇA UČASTINÁRSKY SPOLOK V TURČIANSKOM SV. M Ä R T I N E I Akciový kapitál K^l,100.000—. Založená roku',1868 Vklady K 9,400.000.— "

Gaitrálka T Turčianskom ST. Martins. - Filiálky: v Liptovskom ;s?. Miknláši, jia Vrútkach a Stan. T8pUciacIt Expozitúry: Y Snčanocti, T MoJoiciacli a Y Sloraaskon Priľi3. :-: Priiraiaaj fatal: arifocii sporitelia Y Hrádku.

Zaoberá sa bankovým obchodom každého druha a assekuruje proti ohňu, krupobitia, nehodn a na život — Vklaly zúrokuKí sa éo najvýho -iiejíie. — Splatné lístky poštovej sporiteľne k bezplatnému poukazovaniu vkladov zdarma.

Tlačil Kníhtlačiarsky účastinársky spolok v Turčianskom Sv. Martine.

Pásli ovce valasi při betlemskom salaši . .

Vajanský.

Vás ospevujú tolké veky, z vás žije vlastne zimná skazka a každoročne o preteky vám hymnu nôti drobná cháska. A vždy ste svieže, vždy ste nové, i staré srdce tíško mladne, ved rozpomienka mocne zove až v detstva nášho chvíle ladné. . . Tak mnohé v svete zunuje sa, Ind novoty len búrno žiada: vám v ústrety však ticho plesá a staré zvyky srdcom hladá. To bájna sila pravdy večnej len sama volá, prosí, náti; a z diale, z výše nekonečnej jak slnečný lúč k nám sa rúti! O, milý sviatok: ave, ave! Ó, zdvihni srdcia naše k Pánu, noc dlhá bola! K Jeho sláve daj svitnúť akorej Svojmu ránu; daj vyroniť sa Svojmu jasnú, nech bleskotami kraj náš zrosí! Hla, vzhliadni na mlad našu krásnu: ved spieva, modlí sa a prosí!

~T

V hore. Je štedrý deň. Slnko už prekonalo vyše

polovice svojej dennej púti a klonilo sa k ďa­lekým vrchom a horám, ktorých temné ob­rysy zahalené boly v ľahkej hmle. Krátky decembrový deň chýlil sa ku koncu a blížilo sa k večeru, ktorý je najradostnejší pre celý kresťanský svet. Slnko bolo ďaleko od milých našich krajov slovenských, ale jeho papršleky pritom všetkom budily v srdciach ľudí istú radosť v očakávaní velkého svätvečera. V po­vetrí, čistom ako alabaster, zdal sa lietať predznak svätosti blížiaceho sa Štedrého ve­čera.

Bola tuhá zima. Snahu napadlo už pred týždňami a držal sa stále, ba ešte k starému pripadlo nového. Sane přišly do úžitku, ľudia ivážali z hôr drevo, a veselý cvengot koňských ívoncov oživoval smutné, sňahom zapadnuté kraje. A tak to išlo už dlhší čas. Len dnes, na štedrý deň, v prírode je ticho, nepočuť hiókania pohoničov, ani zvukov koňských jivoncov. Ľudia naši podľa starých, od pra­

dávna zdedených zvykov na štedrý deň nechcú robiť ťažkých prác, považujúc tento deň ako sviatok.

Slnko pomaly zapadlo za vrchy, a paprš­leky jeho zlátia už len ďaleké hole, grúne a skaliská na východnej strane. Zdá sa, že sňah na holiach pokrytý je bľado-žltou po­krývkou zlata — tak udiera sa jeho farba o oči. No keď sa slnko skrylo úplne za ne­známymi svetmi, sňah obelel, a tebe zdá sa, že celú prírodu pokrýva biela plachta z toho najkrajšieho, najbelšieho plátna. Medzitým na juhozápadnej oblohe objavily sa krásne, ru­žové zore. Jednotlivé obláčky, rozličnej formy, naháňajú sa, až sa ztratia a rozplynú vo veľkej diaľke . . .

V hore nad dedinkou Brezinami je ticho. Večne zelené jedle a svrčiny vystierajú do diaľky svoje konáre práve ako v tých naj­teplejších letných dňoch. Snahu je všadiaľ dosť: na zemi, pod stromami i na stromoch, a len konáre, na ktoré slnko opiera, sú svo­bodné od snahu, zato ale visia s nich zamrz­nuté neveľké ciagle. Pod svrčinami túlia sa

i

neveľké liesky, tŕpky, bučky, malé ihhčiaky, ba dolu nižšie i jelšovie, šípy, kaliny, lohyne, sviby No okrem ihličnatých stromkov všetko je opŕchnuté, bez lístia — ozdoby to v lete. Zdá sa ti, že celá hora je vlastne len niekoľko stromov a kriakov, ačkoľvek v lete videla sa ti hustou, nepreniknuteľnou . . .

»Ach, ale je to zima«, vzdychá neveľký lieskový ker, vyrastený na celkom osamelom mieste, »až ju cítim v kostiach a špikoch.*

»Ej, veru je«, prisviedča mu blízka kalina, na ktorej ešte i teraz bolo pár zrniek červe­ného, zmrašteného ovocia. »Ačkoľvek ja už pamätám i tuhšie mrazy, ako sú tohoročné.*

»Čo je pravda, to je pravda«, zastarie sa do reči asi dvadsaťročná rakyta, »i ja som už prežila hodne zím, ale takých studených, ako je táto, veľmi málo «

»A čože ty môžeš hovoriť*, ohriakla ju stará, vysoká jedľa, »ja som najmenej tri razy tak stará, ako ty, pretože keď moje oči ťa prvý raz tu zbadaly, ja bola som len máločo menšia, ako som teraz. A ja vám hovorím,

Si rana NÁRODNÝ HLÁSNIK Cislo 52

že terajšie zimy nie sú nič proti tým, aké bývaly vtedy, keď som ja bola mladá.«

A stará jedľa zamyslela sa pri spomienke na svoje mladé roky. Ostatné stromy a kry ale z úcty oproti starej jedli tiež zamíkly.

Konečne dvojročný šíp sa ohlásil: »Ba či táto zima ešte dlho potrvá? Ved

je to hrúza, aký dlhý čas ma už zima trasie.* »Poznať, že máš ešte mladú kožu«, za­

smial sa mladý, asi 30-ročný bučiak, teda mladík v plnej sile. »Až ti koža zhrubne, nebude ti ani taká zima. Ja na príklad zimu už ani necítim.«

•Hja, čože je tebe«, prisvedčila lohyňa, »ty si mocný, silný chlap, ale my sme len slabé ženské stvorenia, my toľko nevydržíme, ako mužské pokolenie.«

»Ale ste zabudly na to, že. náš mladý šfpik chcel by vedieť, ako dlho potrvá ešte táto chladná zima,« poznamenala lieska.

»Hm, ktože to môže vedief?« ohlásila sa mladá, krivá jedlička. »Možno, že len pár dní, a možno, že celé mesiace. Na každý pád ale zima sa musí pominúť, lebo — nič netrvá večne.«

Všetkým zdala sa táto reč múdrou, preto mlčaly; len bučiak podotknul:

»A ja hovorím, že sme ešte nie ani v pol zime, lebo tie najtuhšie zimy ešte len nastanú. Podľa môjho rátania teraz sme ešte len v dru­hom naozaj chladnom mesiaci.«

»Deti moje, nehašterte sa«, pokárala stará jedľa netrpezlivé stromky. »Počujte, čo vám poviem ja stará: zdá sa mj, že sme celkom blízko sviatkov, ktoré ľudia menujú Viano­cami. Lebo tak sa mi videlo včera po zapad­nutí slnka, že tadiaľto niesli chlapi mladé jedličky na pleciach. Moje oči sú už staré, nevidia dobre, ale myslím, že som sa ne mýlila.«

Tu ohlásila sa kalina, ktorá stála blízko cesty:

»Nie veru, nemýlite sa tetka, ja som tiež videla tých ľudí, ako išli s mladými jedličkami. Čosi sa rozprávali, ale tak tajomne, že som nemohla vyrozumeť, čo hovoria; len toľko viem, že spomínali horára, a radosť detí zajtra, to jest ako dnes.«

IStará jedľa chcela čosi povedať, ale v tom

priletel sem maľovaný vtáčik — stehlík, ktorý sadnúc na blízku rakytu, radostne zaspieval. To starú jedľu pomýlilo.

»A ty si sa kde tu vzal tak pozde? Ved je už takmer tma«, přivítaly ho stromy hôrne.

Stehlík urobil tajomstvennú tvár, ako by nechcel vyzradiť svoje tajomstvo, potom ale odvetil:

»Milí priatelia, vy odtiaľto nikde nejdete, stále iba tu sedíte, nuž nemôžte ničoho vedieť, preto vám poviem: bol som v dedine, přele­toval som so stroma na strom, nazeral som do oblokov domov a všadiaľ videl som radostné, veselé tváre. Videl som, ako v ľudských prí­bytkoch pripravujú z hory donesené zelené mladé jedličky, ako ich ozdobujú rozličnými okrasami, cukrovinkami, papierikami, atď. To ma tak zabávalo, že som zabudol na všetko ostatné, až som v dedine omrkol. Potom som počul spomínať streľbu, ba aj mažiare som videl nabíjať pušným prachom, a poneváč sa ja streľby veľmi bojím, nuž som tam už nemal pomeškania a ušiel som. Môžem ale povedať, že vašich sestár«, doložil stehlík, obrátený k jedliam a svrčinám, »videl som tam množ­stvo, takmer v každom dome jednu. Veru ich hodne padlo asi pod sekerou v tunajších horách.«

•Juj, juj, juj!« prestrašene vykríkla mladá, krivá jedlička, »až mi zuby hrkocú od strachu 1 Div, že tým ľuďom nenapadlo, soťať i mňa! Ach, to by bolo hrozné, znivočiť môj mladý život len preto, aby ľudia mali zábavul«

Ale stará jedľa ju vysmiala. »Dieťa moje, ty sa nemusíš báť o svoj

Kvót: lebo ľudia k tomu cieľu vytínajú vždy en tie najkrajšie naše sestry. Za mladých

čias i ja som mala strach, keď vídala som mužov so sekerami chodiť po hore a vytínať mladé stromky, lebo som myslela, že už-už príde rad t na mňa. Raz tiež zastavili sa u mňa dvaja chlapi so sekerami, ja som strpia, že nastala už moja posledná hodinka. Ale nič sa mi nestalo. Jeden mužský so sekerou -bzrel si ma od päty do hlavy a opovržlivé

poznamenal: »Takúto strapaňu brať nebu-deme!« Bola to pre mňa síce potupa, ale mňa tieto slová potěšily, lebo som videla, že mi zachránily život Od tých čias rok po rok vídala som rubačov, ale každý mi dal pokoj. Preto f a ani ty neboj«, obrátila sa ku krivej jedličke, »tvoja telesná chyba ti zachránila život. Krivých jedličiek neberú.«

Mladá jedlička si obľahčene vydýchla. »A!e načo sú ľuďom tie stromky?« spýtala

sa zvedavá kalina. Mladé stromy všeličo hádaly, na rozličné

veci myslely, ale sa im nič nezdalo pravde­podobným. Stará jedľa bola by im milerada všetko vysvetlila, ale nebola v stave, na to jej starý rozum bol ešte predsa primladý. Konečne ohlásil sa stehlík:

»Schválne nechal som vás do chuti vy­rozprávať, aby som zvedel vašu mienku. Ale musím povedať, že vy všetci nič neviete. Ja ale sišiel som sa nedávno s jedným svojím drusom, ktorý bol celé dva roky zavretý v klietke u istého človeka, kde sa mu ináč veľmi dobre viedlo, lebo bol stále v teple a jedla mal dosť, len to bolo zle, že ho nevy­pustili von Konečne raz sa akosi dverká na klietke otvorily — a môj drusa hybaj otvo­reným oblokom kade ľahšie. Nuž tento mi hovoril, že kým on bol v tej klietke, dva razy videl čerstvý, z hory prinesený jedľový stromček v izbe, nádherne okrášlený, obve-šaný všetkými možnými sladkosťami, ovocím, zlatými a striebornými niťami, reťazami, obráz­kami — jedným slovom, krásny. Tento strom­ček bol obdivovaný všetkými domácimi, ba i cudzími...«

»Ach, to by som si priala. . . byť obdivo­vanou toľkými ľuďmi... « túžobne vzdychla krivá jedlička.

»Nuž na to berú mladé stromčeky .. Môj kamarát mi ale i to hovoril, že slávnosť so stromkom koná sa vždy v zime, keď sú naj­kratšie dni a slnko je od nás najďalej. Koná sa to na pamiatku . . . Dobre som ho ne­rozumel, len toľko viem, že sa vtedy svätí pamiatka narodenia Spasiteľa sveta ...«

»To sú teda naše družky k tomu určené, aby prispelý k sláve pamŕatky tejto«, pozna­menala stará jedľa »V tom páde nemáme ich čo ľutovať, však raz umrieť musí každý, jeden mladší, druhý starší . ..«

»Tak . . . dnes je teda ten deň, keď sa na celom svete slávi deň narodenia P á n a . . . « poznamenal stehlík.

V tom sa povetrie otriaslo od výstrelu z mažiara.

Všetky stromy sa zachvěly od ľaku. »To v dedine strieľajú - slávnosť vianočná

sa začína«, oznamoval stehlík. »Už i hviez­dičky svietia na n e b i . . . Ba, hľa, v dedine už i zvony hučia na slávu novonarodiť sa majú­ceho Spasiteľa . . . Všetko na svete klania sa malému Jezuliatku . . . Patrí sa, aby sme i my prispeli k zvelebeniu dnešného večera. ..«

A stehlík začal tak krásne spievať, že hora takého spevu ešte nepočula.

»Čože my môžme?« vzdychaly žalostne stromy. »My nie sme v stave za slávu Boha ničoho. . . My sa môžme len pokloniť pred velebnosťou Božou .. .«

A všetky stromy, stromky i kry namáhaly sa čo najviac, aby preukázaly Bohu úctu, aby sa Mu poklonily. Ich hrubé pne, ich tenké konáre a ešte tenšie vetvičky družno spojily sa k poklone pred Najvyšším, až pomaly sa pohýbaly, rozkývaly a celá hora zašumela tajomným šepotom, z ktorého zdalo sa vy­znievať:

»Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoji.. .« Anton Novák.

Koníček môj, h r d ý , v ranný. Prebera j len nožičkami, K ý m zajdeme za tú horu, Zpoza hory do tábora .

Bubny hučia, t r á b y vreštia, Daj že Bože, daj že štestia, Ocel skáče od oceli, Raba j á sa chlapci smelí.

Rúbajú sa šabličkami, Strieľajú sa guľôčkami, Guľky šable nasledujú, Chlapcom hlávky odfrkuj á.

H u d b a zvučí, hrmia delá, Válajú sa mrtvé telá. K r v sa valí potôčkami, K o n e h r a b ú nožičkami.

K o n í č e k môj, bystrý, vranný, U ž som celý dorábaný, Hlavička m a p á i, bolí, Rozťatá j e na dve poly.

Koníček môj, smutný, vranný, C h o d že v moje rodné strany, C h o d povedať mojim zlatým, Že sa viacej nenavrátím.

Povedz smutnej matke mojej, Aby v žiali, biede svojej Z a moju dušu úbohú Modlila sa P á n u Bohu.

Koníček môj, smutný, vranný, Čo neideš v naše strany? S m u t n o ti m a opúštati, N e m á m a kto zahrabati.

Neboj že sa, k e d ea zbudia, Z a b r a b ú m a dobr í ludia, Vetr ík príde, pozavieva, Zaplače, pieseň zaspieva.

Žiale raňajšej r o s r k y Vy lej ú na h r o b slzičky, Dajú lampy skvostné, panské Malé mušky svatojanské.

(Nitra 1846.) Ján Kalinčák.

Rozpomienky z vojny. Moja prvá bitka.

Arctur.

Ačpráve nič zvláštneho sa neudalo, nikdy neza-budnem na dvadsiatyôsmy august.

D e ň , v k torom stál človek po prvý raz so smrťou v tvár, stáva sa obyčajne nezapomenutelným.

Nádherný, j a s e n n ý deň. V zátope šikmých, zpola j a s e n n ý c h lúčov vlnilo sa všetko žltým k t a | m ' Ú r o d n á przewadówska rovina bola celá zlatými a tmavomodrými barvami zaplavená. V úzadí tnaso sa rozžhaveným vzduchom štihlý grabowiecky 1»

U k r y t ý po ramená, plietli sme sa vopred krásnou, žltou pšenicou.

Asi pred hodinou, silničným prachom pokryti' prepotení uláni pricválali, akosi trhaným a duseným hlasom pýtajúc sa po sborovom veliteľstve. Na nas zvedavé otázky neodpovedali a cválali ďalej, zan»-lení v šedý oblak p r a c h u . ...

P o t o m náhle a bez rozkazu sme sa zastavili. Čuť bolo t e m n é hrmenie a nejasné, vzdialené ulasj-Zvedavé pozeral i sme ponad nekonečné rady na­šincov. Artilleria, — asi dve batterie -- „autinar-schierovala" divokým klusom za nízky, P š e " " f

sa vlniaci kopec. Za nepresta jného dunenia f hlasy sa ponenáhle blížily, zavznely J e d n o 1

t r h a n é rozkazy. Vedeli sme, že sa niečo prihodilo, ale stáu

v ťažkom hrobovom tichu. , P r á p o r v prvej čiare, kompanie v schodík

v ľavo, po služobných číslach zazvnel neočakáva" rázny, hrubý hlas nášho majora O . . . u našich rado •

Kapitán opätoval rozkaz. J * Pozreli sme jeden na druhého s akousi

aicoo

bledou tvárou a bezslovne. Potom sa nam tvár* a oezsiovne. rutuiu o» - — ,,

pomaly odvráti ly a t íško sklonily k zemi. — Kap Ober leutner nemohol fajkou do úst natrafiť a " maličký, chudučký poručík H . . . vytiahol neni torným pohybom tabat ierku z vrecka a s trasuci prs ty zapálil si na cigarettu.

Skutočne neviem, či sa mám hanbiť za to, v ľavom uchu počalo mi zrazu a celkom

Číslo 52

kladne hučať a pod pazuchmi cítil som chladný, nepríjemný pot.

Zavznel povel, akýsi podivný, tiahly ston za­šumel našou stotniuou a naše rady zahly s cesty na pravo do žltej, ťažkej pšeničnej tahule.

Vyvinuli sme sa v zvyčajný „Gefechtsfprmation*, potom, no ano, spomenul som: „ukrytý po ramená plietli sme sa vopred krásnou, žltou pšenicou."

Dosť dlho sme šli tak. Raz širokými tabuliami cukrovej repy, v ktorej sme sa každú chvíľu potký­nali o silný, húževnatý koreň, raz malou, svrčinatou hôrkou, malými kopčekami, úzkymi, nepatrnými potôčkami. . . Chvíľkami sme stáli, odpočívali a potom len zase vpred a vpred.

často som sa obzeral nazad. Všade za nami, na pravo i na ľavo rozvinuté čaty v rozsypaných líniách. A této línie zdaly sa byť tenučké a bolo ich ohromné množstvo. Strácaly sa v nekonečnej žlti širokej roviny, zaliezaly daleko za obzor a pohybovaly sa vlnitým pohybom vpred, ani húsenice, neprestajne a neprestajne.

A since žiarilo veselo, teplými lúčami, škovránok spieval v závratnej výške fialového klenutia, chu­máče komárov lietaly v jasnej záplave paprskov, nekonečná przewadówska rovina sálala nádhernými barvami zrelej raže, pšenice, potôčky sa leskly oceľovým jasom, až sme oči zažmúriť museli. A všetko bolo predchnuté čímsi nekonečne veselým, že to kričať chcelo.

Len my sme boli tichí a bledí. Zvláštna vec, mňa táto všeobecná veselosť prí­

rody a nádherné barvy akosi urážaly. Chcel som a mimovoľne považoval som to za oprávnené, aby aj príroda bola predchnutá tým desným niečím, čo sa malo pred mojimi očami odohrať, aby tá nesmierna plocha smútkom, žiaľom dýchala, aby sa akýsi tajný ston plížil po vlnitých poliach. Ano, očakával som niečo neskonale smutného.

Ale nič, nič. Slnko svietilo, škovránok spieval. Ako v nedeľu, za vzdialeného hlaholu zvona. Tak sviatočne, pokojne.

Všímal som si súdruhov. Zprvu každý šiel mlčky a vážne. Neskôr však každý usiloval sa vziať na seba čím ľahostajnejší výraz. Malý, s detskou tváričkou vojaček na niekoľko krokov odo mňa počal si pohvizdovat a s rukama akosi neprirodzene rozhadzoval. Zugsfuhrer Kellner, s vtáčiou tvárou a malými očkami, začal do akéhosi nápevku, ale hlas mu zaznel tak tenúčko a trasľavo, že sa udi­vene poobzeral po nás a v rozpakoch zatíchol.

Ja som si cigarettu krútil, ale dohán sa mi pomimo sypal a prsty staly sa razom drevené a nešikovné.

„Ako sa cítiš pán kaprál?" — zakričal na mňa z pravého konca čaty čierny, zarastený jednoročiak Linder.

„Nuž vieš, ako na hallskom cvičišti!" — za­kričal som živo a veselo. Obidvaja pustili sme sa celkom bezzákladne do smiechu, ale tak cudzo a divno to znelo v stredu šírej roviny.

Poručík H. . . neustále chytal do ruky ďaleko­hľad a vždy ho púšťal nazad, bez toho, žeby do neho pozrel.

Potom sme čuli s ľavá s Przewadówu temné a ohraničené dunenie. Rýchlo a neprestajne.

„Aha, pozrite, aké krásne, malé obláčky!* — zakričal prenikavo vojáček s detskou tváričkou a prstom ukazoval k neďalekému lesu.

A skutočne, nad przewadówskym lesom plávaly malé biele obláčky, ale celkom nízko nad končiarmi svrčiu.

Buchner, obrovský Salzburgčan sa náhle a s bro­movým výbuchom zasmial:

.Pekné, pekné obláčky, šrapnelle kamarád, irapnelle!"

Odmlčali sme sa všetci a plietli ďalej pšenicou. Zrazu zase len s ľavá počuli sme krátke, ostré

» veľmi rýchle praskanie. Bola to streľba susedného českého regimentu. ,Už to počína" — mrmlal kaprál Oberleutner

a rozčúlene strhol manlicherku s pleca, ač to bolo celkom zbytočné. Potom si ju zase prevesil na plece.

Nad našimi hlavami ozval sa náble tiahly, te­nučký zvuk, ani bzučanie komára. Potom zas a zas. Zdalo sa, že celý roj komárov bzučí nám nad hla­vami. Mimovoľne mi prišiel na um Lapoulle zo Zolovho .Rozvratu", keď sa ponosoval Mauriceovi na nesnesitelný bzukot včiel.

ÍVšetci obrátili hlavy na bor a dívali sa do

ílového neba, ale samozrejme nebolo nič vidieť, uľky lietaly vysoko.

Skutočne to počínalo. Blížili sme sa k nepria-ľským pozíciám.

„Pozo o o-o-or!" — kričal náš útlučký poručík

„ NÁRODNÝ HLÁSNIK

chraplavým a neprirodzeným hláskom. — „Útekom až na kope-e-e-ec!" — a utekal vopred.

Hnali sme útekom na kopec. Ale všetci sme sa akosi rýchle zadychčali a veľké kvapky potu sa nám rinuly s čela. Nohy sa neustále zaplietaly do hustých stebiel pšenice a padali sme. A zakaždým, keď jeden z nás padol, sprevádzali sme ho s naľa­kaným pohľadom, čakajúc, až sa zdvihne.

A „včely" počaly bzukotat neprestajne. Keď sme udychčaní ísa kopec vybehli, čakali

sme, že uvidíme niečo zvláštneho. Ale nič, nič. Zase len nový kopec, vlniaci zase len zralou, zlato-žltou pšenicou. '

„Pa-pa-pa-pa-pa-pa" — počalo to silne a preni­kavé praskať kdesi zo vzdialených repových tablíc na ľavo od nás. Strojová puška. A potom pálila neprestajne s malými prestávkami.

Pozrel som na ľavo. Ďaleko na jasnozelenom poli videl som malé,

drobné postavičky sa pohybovať. Hnaly sa útekom k rozsiahlemu lesu, chvíľkami hodily sa na ?em, strielaly, naraz vstaly a znovu utékaly vopred. Ale vždy sa sklonily k zemi dve-tri také postavičky so smiešnym rozmachom rúk a mne sa zdalo, že zmie-taly sebou prudko na zelenom poli.

„Vorwä-ä-ä-ärts! Vorwä-ä-ä-ärts!" — zareval za nami major O ako to už zvykol, drsno, a hrubo. A náš poručík zareval to isté, ešte zúrivšie.

Ohliadol som sa nazad. Major šiel pokojne a za ním kráčal zbledlý „Pferdewärter", vedúc mu koňa za uzdu.

Utekali sme znovu. Z bvižďania gúľ nerobili sme si mnoho, lebo nerobily škody. Letěly bez výjimky vysoko ale piskot, nervy drásal.

. Zu hoch — zu hoch, nur so weiter!" (Pri­vysoko, len aj ďalej tak!) pokrikovali sme jeden druhému. Náhle však pri mne smiešne tenučkým piskotom zapísklo a zakončilo dutým, temným zvu­kom. Pozrem i vidím, ako malinký vojáček s det­skou tváričkou prekvapene pozerá vôkol na nás, potom ale s předěšeným zrakom klesá, zachytáva sa chumáčov pšenice, chce s úsilým a chroptěním vstať, stebla pred ním zabarvujú sa červenými kropajami krve, a zase len klesá. Počul som akýsi trasľavý, tenulinký a tichý plač, ako keď decko plače. . . od­vrátil som hlavu a utekal ďalej.

Apotom som sa už neodvážil nazad obzrieť. A dunenie diel stávalo sa vždy bližším a bliž­

ším pušky rachotily vždy rýchlejšie a vypínaly ne­prestajným, monotónnym hlukom ťažké a dunivé rany diel. Pri tom som zbadal, že naše manlicherky znejú nápadne ostrejšie a naše batterie chrlily oheň tiež jasnejším a ohraničeným hrmením.

Ešte posaváď nevystrelil som ani patróna a neviditeľný nepriateľ hádzal v naše riedke rady neprestajne ohromné množstvo fičiacich, hvízdajúcich nábojov.

Keď čata nášho poručíka vybehla na najbližší kopec, zazrel som náhle asi na 600 krokov malú, stromovím husto obrastenú dedinku a v tom okamžiku také množstvo „včiel" zabzučalo vzdu­chom, tesno nad našimi hlavami a medzi nami, že mimovolne a bez rozkazu hodili sme sa na zem s bledými a zapotenými tvárami.

Hlavu len malinko pozdvihnúc s lístia cukrovej repy, nevidel som zase len nič, ale zpozoroval som, že náš poručík skrytý po hlavu v susednej tablici zemiakov šabľou prijíma rozkazy od stotníka a pri tom nervósne mrkol očiami po celej čate. Vedel som, čo to značí. Útok. Ruvačka na bajonetty.

rPozo-o-o-o-r!" — kričal znovu poručík H. . . — „Bajonetty hore, útokom na nepriateľa v dedine! Hore! Vorwä-ä-ä-ä-ärts!"

Videl som. Bolo to skoro nemožné. Pripevnili sme naše krátke, ostré nože na ústie pušky, a akosi pomaly, namáhavé sme sa zdvihli a s nechápávosťou zahľadeli jeden druhému v tvár.

Áno, sú okamžiky, v ktorých každý cíti jedno a vyjadruje to letmým pohľadom očí. Deje sa to bleskurýchle, ale každý si je istý s pocitom súdruha.

Neviem, ako prišlo k tomu, prestal som myslieť a cítiť. Nechcel, nechcel som myslieť na nič. Prečo? Neviem. Pamätám sa jedine, že pohli sme sa s kopca ani lavína a leteli v pred úžasnou rýchlosťou. Ako vo sne čul som vôkol mňa to desné bzučanie, akési nejasné stony, zmierajúce výkriky, chroptiace preklínanie, k zemi kloniace sa stíny. . leteli sme vpred, leteli dravé, nezastavitelné s iskriacim, hmlou obostretým zrakom. . pred mnou ani v hmlách vynořily sa zpomedzi plotov zelenavé uniformy a zelené čiapky. Tiež pamätám sa, že jedna taká uniforma zacielila na mňa. Vedel som že na mňa, čakal a nečakal som na niečo chladného.. . tesno u ucha zafičala guľka... ano z hrdiel vyrval sa '

Strana 3

nám divý, zverský rev, celkom bez smyslu, desný hrozný rev. Odkiaľsi, ako by zo zeme vyskočil niekto so zelenou uniformou a furažku, (čiapkou) niekto s šialeným nečlovečím zrakom, zašermoval bodákom pred prsiami . odrazil som. bodol do života, bajonett vytiahol on celkom zblízka zahľadel na mňa s široko roztvoreným, předěšeným zrakom, zamával rukama a padol kdesi . . neviem kde, neviem . ani čo by do hmly.

Dedina bola naša.

A my sme zúrili, ani čoby nás bajonettami vyrá­žaná krv bola spila.

S prenikavým, chroptiacim revom vrhali sme sa do záhrad a uličiek dedinky. Kolbami búšili do zamknutých dvier, vylamovali, okná vybíjali, bajo-nettmi pichali do sena v humeniciach, do okien strieľali Ani v sne, pamätám sa, že za hrozného kriku, bežali sme jednou uličkou: poručík: H niekto ohromný s červenou bradou, šermujúc sem-tam s bodákom — a ja. Poručík zakričal na mňa niečo, ukázal tasenou šabľou na akési pivničné dvere, ja som tiež zareval niečo, niečo zverského a hrozného, pribehol k dverám, búšil kolbou do ťažkých, dubových dvier, búšil s nadľudskou silou, až tieto, rozlámané a roztrieskané vypadly zo zá-vorov a ja sletěl s nimi do čiernej, ztuchlej pivnice. Nebol tam nikto. Dokaličil som si nohu, necítil som však žiadnu bolesť, necítil nič, mimo slepú a neohraničenú zúrivosť.

Celí zaprášení, krvou postriekaní a chroptiaci dobehli sme ku koncu dediny. Nenašli sme nikoho nikde. Iba akýsi starček v bielej košeli a s huňatou čapicou vybehol odkiaľsi, zpomedzi bumeníc, a utekal nám v ústrety.

„Ááá, tamto, tam, zabiť, zabiť!" zapišťal preni­kavo a ukázal k poliam. Zakričali sme zase niečo my traja a hnali sa k poliam, poručík s tasenou šabľou a obrovský červený vojak mávajúc puškou nad hlavou, ani pohádkový obor.

V behu som sa potkol o kameň, zamával ru­kama a upadol. V ramene ma prudko zabolelo. Hneď som ale vyskočil a utekal ďalej k poliam.

Prijala nás prudká palba, čul som, ako sucho trieskaly okolo mňa náboje do humeníc a plotov. Bol to desný oheň. Učupil som sa za dosku, ačpráve ťenká doska ma nič nechránila a mával rukama na vojakov, ktorí za humeniciami, plotmi a hospodár­skymi nástrojmi sa krčili s předěšenou tvárou a nechceli ďalej do ohňa. . . Pri hlave zahvížďalo a sucho treslo. Guľka len na desať centimetrov od hlavy prevŕtala dosku. Zodvihol som sa a pobehol ďalej až po Rusmi vykopané šiance, z ktorých teraz naši strieľali. Ťažko oddychujúc a skloneným telom vrhol som sa do šianca. Bolo tam niekoľko vojáčkov a rýchlo, skoro ani necieliac strieľali kdesi do vzdialených kríkov, po každom výstrele opätovali a hneď skrčili hlavu za šiance.

Ja som tiež strieľal, až sa mi tašky vyprázdnily. Zakričal som na vojáčka s přepadlými lícami a poškriabanou tvárou, aby mi vyňal patrony z teľaťa. Nadhol sa na mňa, babral rukami po chrbte, ne­mohol ale teľa otvoriť a cítil som, ako sa trasie na celom tele.

Zaklial som sprosté, odstrčil ho a s nesmiernou námahou vytiahol patróny sám.

Ah, všetko mi plávalo pred očami. Kdesi na pravom konci dedinky u škripiaceho

větrného mlyna zjavil sa hlúčok vpred utekajúcich vojáčkov. To len naši mohli byť. Avšak jeden kaprál so širokou vypleštenou tvárou a tupým no-síkom počal omylom rýchle na nich strielať, hla­sité nadávajúc a s peniacou hubou. Zpozorovali to iní vojáčkovia a zrazu desiati strieľali s ním.

Zatmelo sa mi od zlosti v očiach, chytil som kaprála za plece a otriasol ním. Kričal som mu plnou silou do ucha:

„ . . . nestrieľaj . pes mizerný! Naši! Naši!" Díval sa na mňa zúrivé a hrozivé zdvihol päsť.

Konečne ale pochopil a mrmlal čosi v náramných rozpakoch. Náhle však ztíchol, a hlava mu bezvládne klesla na ramená. Na čele sa mu objavila rudá, okrúhla škvrnka a úzke kvapky krve počaly mu tiecť čelom a očiami.

Odobral som mu patrony. Ktosi za nami hlučným, plným hlasom zakričal:

„Vorwärts!" A utekali sme znovu v daždi gúľ. Kdesi blízko

čuli sme však bzučiaci, pisklavý ston, ozvala sa suchá silná rana, videl som biely, dolu ohnivo zbarvený obláček a hneď na to prešumelo nám nad hlavami s mrazivým piskotom niečo ťažkého. Mimovolne padli sme všetci na kolená, ačpráve bolo to už neskoro a náboje šrapnella už přeletěly.

A priletel druhý, tretí, celé množstvo, vždy

Strana 4 ^ ^ ^ ^ ^ ^ ^ ^ ^ ^ ^ ^ M NÁRODNÝ HLÁSNIK

iiukotom a piskotom a mi sme sa zakaždým krčili s akýmsi nechápavým, zadiveným výrazom. Mal som ten pocit, že hrozné náboje len na piaď od mojej hlavy preletujú a čakal som každú chvíľu, že pocítim v mojich útrobách niečo chladného a upadnem v chumáče obilia. Jeden však tak desne zaskučal pri mne, že som padol ťažko na zem. Smrť. . . smrť. hleslo nejasne hlavou. ozvala sa ťažká, suchá rana, vzduch sa rozvíril s hvízdaním a ktosi akosi zvedavo zakričal: „áááá?" — ostal som neranený, ale keď som sa zdvihol zo zeme, videl som na ľavo odomňa chumáč vojáčkov ležať so šklbajúcimi údy. My, ktorí sme ostali stáť, dívali sme sa na seba s předěšenou tvárou .

Pomaly počalo sa mrákať a streľba ozývala sa vždy mdlejšie a mdlejšie.

Na jednom mieste prijalo nás ale také množstvo „včiel", že ľahol som si na zem. Pri mne ležal niekto. Prizrel som sa. Bol to jednoročiak Slabý, Čech. Dívali sme sa jeden na druhého mlčky, načúvajúc, ako tesno okolo nás hvízdajú guľky. Zvláštne, pre­svedčený som bol, že čakáme na jeden druhého smrť, a ja díval som sa uprene v jeho oči. kedy sa počnú temniť a zaskleňovať. Potom sa nám rty k úsmevu zkřivily, ale mne sa zdalo, že jeho úsmev rastie, naberá pitvorných, strašlivých rozmerov a odvrátil som hlavu. Po chvílke pocítil som únavu a chcelo sa mi spať. Nesmel som. S náhlym rozhod­nutím vyskočil som a so skrčeným telom prebehol cez nebezpečné miesto, k malému potôčku. Ležalo tam na bruchu moc ustatých, zpotených vojáčkov a

lave pili vodu zo zašpinených dlaní. Ja som sa ež napil.

Streľba pomaly celkom ustala. Len kde-tu zaznel iuehý výstrel a to sa akosi smutne rozliehalo po

ztichlých poliach. Ocítil som sa na kopčeku u svrčinovej hôrky,

ol som sám. Dolu plietli sa ražou malí vojáčkovia, akoby bez cieľu. Hľadali najskôr svoje roztratené ddiele.

A rovina otemnela a stala sa náhle tak smutnou a tesklivou. Tak osamelou . Rudá žiar zabiehala sera a príšerne zbarvila na krvavo široké polia. Dedina horela. A mne sa všetko zrazu tak podivným zdalo. Krvavou žiarou obliati vojáčkovia behali sem-tam, shýbali sa, rukama rozkladali . ďalej za pšenicou tiahly v temnote dlhé rady vojska . čo tu robím ? . . . Ako som sa sem dostal ? Nesním ?. . . Ako v sne, ako v sne.

Tupá, tupá ťažkosť v nohách. Vliekol som sa poľom bezcielne, bezmyšlienkovite, nohami zarážajúc v ukryté, zmrzačené mrtvoly, poodhodené pušky, tornistre, zaplietajúc sa v ťažké, tvrdé korene cnkrovej repy.

Zdvihol som zo zeme ruský drevený klin, ktorým sa šiatre k zemi pripevňujú. Pri rudom osvetlení zbadal som písmeny: „Míťa Nikolajevič Perešin." A predstavil som si dobrého, srdečného Míťu s milým úsmevom na jemných rtoch. A tak teplo a žialno mi bolo okolo srdca. Zaprášeným, ipinou pokrytým lícom cítil som vlažné slzy tiecť . .

Čas radosti... Cas radosti, veselosti sveta nastal vtedy, keď narodil sa Ten, ktorý mal bo zbavit biedy: keď nebeský Kráľ pokoja, Pán nebies i zeme ležal v jasliach položený v tichom Betleheme.

tedy sotva, že zamíkly archanjelske hlasy, lotva zašla jasná hviezda, vyšlo slnko spásy: prišial na svet Vykupitel, Kráľ pokorný, tichý, Cráf nebeský bez pozemskej hrdosti a pýchy.

Ale zlý svet nebárs prijal Jeho zákon lásky; miesto vďaky naložil Ma na plecia kríž fažký, na ktorom On za nás niesol naše ťažké hriechy... ale zlý svet z toho i dnes robí si len smiechy.

Dnes svätíme tú událost: kde je radost naša? Strašné množstvo čiernych mračien nad nami

sa vznáša, celá zem je nasýtená Ábelovou krvou: •rišla na ná6 hrôza, ktorá na svete je prvou.

liesto spevu anjelskeho hrmia tažké delá, od nešťastia a ľudských bied trasie sa zem celá, vzdychy matiek, vdov a sirôt prerážajú nebe:

my, Bože, svoje zraky upierame k Tebe!

Jtíš Svoj trest, Hospodine, zjav sa, Kráľu lásky I milosrdný Samaritán, dones nám obväzky, uviaž rany biednym, sám ich zanes do hospody

- tieto smutné nám vianočné hody.

Jezu Kriste, Spasiteľu, Kráľu večnej moci, zasvieť svetlom Tvojho slova do tmy bludnej noci, daj nám pokoj Svoj kráľovský, ktorý len Ty

dáva», ku ktorému už tak dlho ľudstvo povolávaš.

Sám uved Svoj zákon lásky do sŕdc všetkých ľudí, by brat brata vždy miloval, s láskou tisol k hrudi: svieť nám, ohrej ľudstvo celé, Slnko večnej spásy: daj nám dožit i na zemi príjemnejšie časy.

Alebo ak sú to hrôzy, ktoré sa diať budú, keď Ty, Kriste, budeš mať prísť k poslednému

súdu, my pokorní prosíme Ta s uboleným srdcom: buď nám všetkým ľuďom hriešnym milostivým

sudcom! M. Dolinská.

Čaká si syna. Mrká. Statok ryčiac, náhli sa do dvorov.

Z blízkeho mesta kráča domov niekoľko fabri­ckých robotníkov, starší i mladší. Pred kosto lom stojí obecný sluha s bubnom a hľadí smerom k mestu, akoby dakoho vyzeral. Ked zbadal prichádzajúcich robotníkov, začal trepať na bubon. Shŕkly sa ženy, deti, ale on prestal bubnovať len vtedy, keď priblížili sa k nemu robotníci. Vytiahol zpod klobúka písmo a oznámil, že je vojna a každý vojopovinný za štyridsaťosem hodín musí sa hlásiť pri svojom pluku. Deti radostne skríkly: »Vojna je!« ženy zabožekaly a mužovia s rozličnými poznámkami porozchodili sa po domoch. Len mladý robotník zastal pred nízkou starou chalupou. Preloží ruky cez prse a myslí, dlho mysl í . . . »Ako jej to len povedať? Stará je, chorá je — ktože ju opatrí, kým budem na vojne? Umre od žiaľu, zahynie opustená. Ale veď je Boh dobrý« . .

Vnišiel do dvora. Na podstení sedí starenka a škrabe zemiaky na večeru. Pri boku jej leží palica, lebo je chromá, máva lámku.

»Dobrý večer, mamka, ako sa máte?« »Ďakujem, dieťa moje; ale počula som

bubnovať, či vari zase porcie pýtajú?« »Nepočul som dobre, pôjdem sa spýtať.«

Bál sa pravdu povedať, lebo i jeho volajú na vojnu.

Mladý robotník nemohol spať, prehadzoval sa v posteli a zavše vzdychol. Nie preto, akoby sa bál vojny, ale ho trápilo, čo bude s jeho úbohou matkou, ktorá žije z práce rúk jeho.

»Janko, či ti je voľačo, že nemôžeš spať?« »Nie, mamka. Ale sa mi snívalo, že som

narukoval k vojsku a že som strieľal do nepria eľa.«

»Veď sa to všeličo prisnije.« »Ale som aj v meste počul, že bude vojna,

noviny tak píšu, toto mi tiež chodí po hlave«. »Ach, zachovaj nás, Bože!« vzdychla sta­

renka a nastalo ticho. Na druhý deň, kým Janko bol v robote,

starenka dozvedela sa od susied, že je veru vojna a že aj jej syn musí ísť. Obedu nevarila, večeru pre syna nechystala. Ani neplakala. Celý deň presedela na podstení, modlila sa a vzdychala. Keď ju syn na mrkaní našiel zhrbenú a zamyslenú sedieť, domyslel si, že už vie o vojne.

»Dobrý večer, mamka, ako sa máte?« po zdravil ju ako obyčajne.

Ona neodpovedala, ale zdvihla oči, z kto­rých vypadly slzy a podala mu bez slova pravicu. Prisadol si k nej a oba ticho za plakali. —

A prišiel čas lúčenia. Všetci odchodiaci boli dobrej mysle, ved ich vyprevádzaly milé rodiny a nádej, že sa vrátia ku svojim oh-niskám zdraví alebo nieveľmi ranení. Len Janka nik neodprevádzal. Jeho chorá matka od žiaľu tak oslabla, že nevládala z postele vstať. Bol smutný, veľmi smutný.

•Obzrite sa na moju úbohú matku, nedajte jej zahynúť*, prosil ženy, sadajúc na voz ku kamarátom. Odišli.

Je po vojne. Starenka nezahynula. Dobré súsedy staraly sa o ňu. Opatřily ju, núdzu netrpela. Po jednom, po dvaja prichádzali aj vojaci takmer všetci, zdraví, iba jeden s dre­venou nohou a druhý s prestrelenou dlaňon.

»Kedyže už príde môj Janko?« spytuje starenka bývalých vojakov a susied.

»Príde vám, len majte trpezlivosť*, teSi ju, »on bol bojovat v ďalekej krajine, prel neskoro chodí.« Čaká ho teda trpezlivé. Min rok, pre ňu je to večnosť, ale ona len h trpezlivé svoje jediné dieťa. Na druhý prestala sa už spytovať, kedy príde jej Janko. S nikým nehovorí. Keď jej donesú jesf, pre­žehná sa a kývne hlavou na znak vďaky.

Raz si čosi rozmyslela a o dvoch paliciach horko-ťažko vyšla za dedinu smerom k mesta, odkiaľ Janko chodieval z roboty. Tam pri ceste stojí drevený kríž Pod ním sa usadila. Tam teraz vysedáva celé leto s tvárou obrá­tenou k mestu. Domáci vedia, čo ju trá| vedia, že by im ani odpovede nedala, ako si myslela: Veď viete, čo mi je, načo sa sp tujete? Preto len pozdravia sa jej a idú da po práci.

Ale ak neznámy spýta sa jej: Starká, koho to vyzeráte, koho čakáte? pozre naňho s akousi hrdosťou:

»Syna.«. A ak spýta sa, kde je jej syn, zakašle a

ťahavo odpovedá: »Bojoval v ďalekej krajine, preto neskoro

chodí. Ale príde, len musím mať trpezlivosť.* A túžobne ho vyzerá, trpezlivé čaká, kým

nepríde pre ňu z tej ďalekej, nadzemskej krajiny! Somoliáf.

Tajomstvo. (Obrázok z dediny.)

Slabo klepoce podlažský mlyn, len tak, ako sa mlynársky vraví, že: „Stan-kov-com, Stan-kov-com, Stan-kov-com ", lebo je tuhá zima, — pred Vianocmi. Na vodnom kolese opachy ľadu, raz zavážia, stiahnu koleso, mlyn zahrkoce, raz zase slabo zaklepká, kým sa opachy vytiahnu. — Mlynári neradi takéto mletia, lebo sa len mlyn kazí, palce vyla-mujú a kruh drúzgajú — a úžitku ani na dobrý okruh chleba. . . A zastaviť mlyn? — nedajbože! Veď by do rána tak zamrzol, že by koleso ani štyria chlapi z ladu nevyrúbali; preto ho neciaji radšej krútiť. Ved sa nezomele za dva dni ani mecička — a totky - mletiarky tak náhlia, -každej je naponáhle; pretekajú sa s nasýpáním. ale meliva len neodbúda. V taký čas je zle i "• mlynára. Musí ľadovať koleso, jarky vyruboval, lebo sa voda zavše vyleje z jarku, keď je ladom zahataný, — riad sa derie ešte väčšmi, ako pn stálej vode, a osohu nič! Komu dať to mýto? &' hydine — a či na zôsyp, aby mal číra árendn za­platiť do obce? Zle je to! A v takýto čas i bolo by čo mlet. mletiarkam prihára — každá už zaro­bila do koryta, každej je treba múka na koláče, na opekance, a nedajbože sa hnúť! — Preto too roztrpčí i takého pokojného človeka, ako je P majster Muřčan.

Totky dodievajú doňho; - on zprvu len poko, odráža útoky, ale keď ho domrzia, vyjde do mly podtahčí kameň, aby to aspoň veselšie klepkalo Kým sa vrátil, bolo už o jednu mletiarku viac tá hneď po uvítaní, sa ho, chudera, súcitne spý

— A melete, pán majsterko, melete volí Majster, hádam, aby si odľahčil, odsekol: -- Meleme, meleme — papulou . . To, pravda, platilo totkám. Niektoré to nech

zbadať, sa zasmialy, ale čo vážnejšie gazdinie chytaly kúdele a daly sa do priadze; vretená frndza — potom sa núkaly jabíčkami, čo si doniesl slinky — a vše sa pozřely na majstra a vyzni pomihaly jedna druhej.

Majster si sadol ku klátu a kresal k v mlynárstve vždy potrebné, a kedy-tedy si vzdychol, ale len tak potajmo, aby to totky <" daly, lebo veď by ho boly braly na otázka, i chcel žiaľ len v sebe dusiť, len ticho žialif. nešlo mu kresanie od ruky, zasekol kresačí vošiel do izby — hádam aby mu trudné mysli přeš ly . . .

Totka Kubíkovie poštopla súsedu a voľačo pošepla. Táto prikývla a polohlasne riekla:

— Vidíte ho, aký je zachmúrený?! - A

dobre im tak! Načo sháňajú.. . Vari nemajá | — mohli mu ju nebrániť . .

Počuly to aj druhé, lebo totka Králikovi hneď ozvala:

— Stará majstrova by vraj do smrti nepi lila. . . Ešte starý by si dal povedať, — a l e

sa na Kufhajcovcov veľmi hnevá — starého nen

Číslo 52 NÁRODNÝ HLÁSNIK Strana 5

ani vidieť; keď sa má s ním stmtnúť, obíde ho, alebo sa vráti. . . A Kulhajee je z Prídavkov, odkiaľ i ona.

— Nuž keď len kopia bohatstvo, — zamiešala sa i totka Ďurdíkovie z dolného konca, — a ne­vezmú ho na druhý svet, mali by dopriať, čo by sa i chudobnejšia dostala do ich príbytku.

— Veď by mali, suseda moja, veď by mali, — tvrdila totka Kubíkovie, — ale viete, že je stará z dobrého domu . . la veď som neraz bola u nich

-na Přídavkách. Kdeže by tá privolila na Zuzku Kuľhajcovie, — veď viete, že mala hŕba pýta viac. . .

— Nuž a ten im ver' nevezme druhú, — tvrdila, totka Beňuškovie, — ja poznám mladého, la veď vyrástol s mojím Paľom, kamarátili sa i na vojne, vždy ju spomínal i tam, — ten si ju umienil vziať a čo by čo bolo. . .

— Mýlite sa, stvory moje, — ani tak, ani tak, — vypľúvala tajnostne totka Králikovie, — Mur-čanke nejde tak o bohatstvo; tu je — vraj — iné vo veci. Starý Kulhajee voľačo vie o mlynárke, lebo keď u nás mlátil, sa bol vyslovil, že by ho to len jedno slovíčko stálo, a Murčanka by jeho Zuzku na rukách doniesla do mlyna. Ale že on nechce hriechy robiť, — len aby mu dali pokoj, — on to odnesie do hrobu. . .

— A čo také? — spýtaly sa udivené súsedy. — Keď nechcel povedať; dosť som ja doňho

dodievala, ale on viac ani slova — To by ja neverila — ozvala sa totka Kubí-

-kovie, — veď ako som vravela, ja celú jej rodinu poznám, — poriadni ľudia.. .

— No, už voľačo bude; pre nič, za nič by to nebolo. - čo my vieme, čo je to, — potvrdila totka Ďurdíkovie, — príčina už musí byť, keď Murčanka ani vidieť Kuľhajcovcov.

Boly by si i ďalej rozprávaly, ale vyšla maj strová, ešte dosť statná, živých očú ženská, v krátkom kožúšku, s prehodeným ručníkom cez hlavu, a uví­tala totky. Tieto zaďak ovaly, len totka Gazdíkovie, čo posiaľ len počúvala, přehodila:

— A mladý majster že je kde? — Čakáme ho, aby potisol mletie. . . Viac majstrov viac roz­umie. Veď budeme do Veľkej neci tu sedieť..

Pani majstrova porozumela zaobalenú otázku, a preto tiež tak odvetila:

— Išiel s dolným mlynárom jarok prerubovať, — aby ľady nezahataly vodu.. .

— Hm — hm? zahumkala totka, — a ja som si už, že voľakde za mladou sliedi. . . Hádam jej čarí. . .

— Kto ho tam vie! — Možno, že i t o . . . Totky popozeraly jedua na druhú; majstrova

zbadala významné tváre a chcejúc vyhnúť otázkam, pobrala sa na dvor, iste za hydom, lebo sa už zvečerilo a treba všetko do poriadku uviesť, — a to si najlepšie len gazdiná rozumie...

* * *

Pani majstrova Murčanka sa zvŕta po kuchyni, — pečie koláče na sviatky; nuž samotnej sa jej to dá obháňať! Mletiarok už niet, čo by jej po­mohly, iba suseda, stará Komárka, čo jej vahany a ťapše podáva.

Majster rozhodil mlynské složenia, a nechal, aby sa len koleso krátilo, aby po Štefane nemusel ládovať, aby nezamrzlo. Stáť nemôže pre zimu — a hrkotať s mlynom na takýto sviatok sa nepatrí, — ani by to neurobil, veď je vari kresťan.

Janko, ich syn, upratuje po mlynici, aby neboly riady cez sviatky rozhádzané; pytle, riečice, sitá, mýtovnice, zúbre, lopatky, vrecia, ukladá a zavesuje na rámy, a to všetko bez slova, ticho, nepočú­vajúc ani matere, ktorá ho volala, aby šiel okoštovať hriato, či je dosť tuhé.

— Hneď! — odtušil, — len ešte toto, — až zametiem.

Matka vše pozre na syna a nie bez pýchy, — lebo šuhaj je strojný, štihlý ani svieca a k jeho počernej tvári tak pasuje mlynárčine, že by si ho ani ináč predstaviť nevedela. A taký jej bol dobrý, úslužný, tak ju pekne volal „mamička moja." — Len keby si dal vyhúsť tú Kuľhajcovie, — všetko by dobre bolo . . Teraz, — ona to cíti, — ochladol, ako mu ju bráni, ale ona mu dobre chce, dobre, — veď by mal na každý prst aj päť.. . Ešte s otcom sa vyshovára, a ten by i pristal — ale čože otec, čože ten vie, — oni mu dobre chce! . .

A pani majstrova už dosť premýšľala, ako by ho skriatla, ako by ho prehovorila, ale nemohla nič vymyslieť.

— Ja som bola tiež takou svojblavou ako on, — uznala si pani majstrova, a koľko ráz uznala, keď rozmýšľala o synovi. Uznala, a ťažký vzdych sa jej vydral z pŕs, keď sa jej predstavil švárny

panský horár, ktorý podľa ich záhrady chodieval do hory, — ten bol jej. A tak sa veľmi radi mali . Ona tiež nepočúvala výstrah otcových . . čakávali sa v hore... Tie stromy by vedely rozprávať, — ale dobre, že nevedia... A bála sa ďalej i rozmýšľať. . .

A zase videla nový obraz... • Videla sa, ako večierkom kráča do horárni,

lebo počula, že má horár nanáhle odísť. Posiaľ jej zunia v ušiach jeho výsmešné slová, jeho odstrko­vanie. Ešte posial vzkypí v nej zlosť . . ako hodila sa na podliaka, trhá, hrdúsi h o . . . Ale zbabelec sa nebráni, len kričí... ju čiesi ruky odtrhnú od neho - a ona ešte dobre vidí — Kuľhajca, čo tam drevo rúbal a na krik zabehol do horárne. Mdloba jej zaľahla na srdce — a zas len Kuľhajec jej fŕka vodu do očú...

Vydala sa za podlažského mlynára, trochu obstarného, ale bohatého a teraz v strachu a trápení žije od toľkých rokov, — trpne, kedy Kulhajee pred mužom vyzradí jej tajnosť. Ale posiaľ ani slova... Jej tajnosť vie len on — a teraz sa jej syn musel s jeho dcérou zapliesť... A koľko ráz si umienila, že veď by malo byť Kulhajcovi po­vďačná, veď jej život zachránil, synovi nebude brániť, — ale srdce vše zatvrdlo, keď si pomyslela na svedka jej nešťastnej minulosti. Keby to bolo druhé dievča, nie jeho, nebránila by synovi, čo by len jednu sukničku malo, — ale Kuľhajcovskú fajtu... Ani len spriateliť sa nemôže s tou my­šlienkou . . .

Ale dnes ju to väčšmi dojalo, uznávala, že křivdila, srdce ako by obmäklo, keď videla, že syn chodí, upratuje po mlynici, bez slova, len kedy-tedy sa pozre oblokom, keď niekto prejde cez ich lavičku. . .

— Ja tomu už raz musím koniec urobiť! -pomyslela si majstrova a sotila ťapše do pece, — či už ani na Štedrý večer nebude pokoja u nás?! A koľko som už takých Štedrých večetov mala! Už toho bude dosť!... Pôjdem k nim, — azda keď starému do duše. . . — ale nemohla ani do­myslieť, — striasla sa — starého ani vidieť.. . Od toho dňa.. Oh, strašného dňa. . Ale, predsa, hádam, dnes, v Štedrý večer, hádam ho prehovorím, aby.. . Ale čo mu mám povedať ? Sama neviem, čo. . Ale musím ta ísť. . . Ťahá ma voľačo k nim. . .

* * *

Starý Kuľhajec sedel s rodinou za stolom a práve len čo prehodil varený hrach ponad seba, aby boly „vysoké konope", a rozdal po oblátke a po mierke hriateho, keď voľakto z pitvora hmatá kľučku, aby mohol otvoriť, — lebo v pitvore sa už nesvietilo, — všetci boli okolo stola

— Na pravo! — zvolal Kuľhajec, —je kľučka. Ale mala mu skoro mierka vypadnúť, lebo otvorila dvere mlynářka. . .

Najprv nemo stála, zabudla sa i pozdraviť, len tak vhupla (keby oni boli vedeli, v akom duševnom . stave sem prišla!), potom sa spamätala — a chcela sa i vrátiť, ale predsa len odstúpila od dverí a trašľavo sa pozdravila:

— Bodaj zdraví ste boli! Domáci zaďakovali, — len Kuľhajac, akoby

cítil, po čo prišla, stál, držiac mierku pred Ondriškom, - ani slovko mu nemohlo zísť na pamäť.

Zuzka sa prvá spamätala a vstala s lavice, aby podala majstrovej stolec Majstrova si sadla a po­zrela na dievča tak, ako by ho len dnes po prvý raz videla. Chytila ho za ruku a pohladila po vlasoch. . .

— Nože, pani majstrova, nechže sa páči, vezmite si, — obrátila sa totka Kuľhajcovie k Murčanke, podávajúc na mise koláče, — aj tuto, hriateho, — nože, starý, nalej! Keby bola vedela, že takého hosťa dostanem... Veru by som ináč. . .

Kuľhajec sa len teraz prebral zo zadivenia. Zpoza stola prešiel na prostried chyže a niesol mierku mlynárke.

— Ďakujem, sused, neustávajte sa, — veď aj doma toho dosť, — odpovedala Murčanka, a nohy sa jej podlamovaly, že si musela sadnúť. — Veď nie preto som prišla, — ale viete... viete... my sa už od tridsiatich rokov... sa máme... už raz shovárať... Ja už ďalej nemôžem — už som t u . . . ja. . .

Kuľhajec vidél, že je mlynářka celá premenená, tušil, čo ju donieslo, preto láskavé preriekol.

— A čo takého, prosím vás?. . . — Veď vy viete... Kuľhajec sklonil hlavu a pokročil dva kroky

nazad, potom sa spamätal. — Čo by sme vari šli do komory ? . . .

— Nie, Kuľhajec nemusíme, — riekla majstrova dojatá, nespustiac očú zo Zuzky, — nemusíme, môže to každý počuť, nie je to tajnosť. . . Prišla som len, aby ste všetci prišli k nám na večeru.. . aby nám nebolo smutne... a Janko sa tak bude tešiť. . . Veď som už dávno nemala pokojných Vianoc... — zaplakala Murčanka a chytila Zuzku za ruku. — Poď dievka moja — tí prídu za tebou. . . Janko bude rád — a mne odvalíš balvan so srdca. . .

Okolo stola Murčanovie sedia dve rodiny: Kuľhajcovská a Murčanovská. Murčanka vynukuje o milých päť a malých chlapcov Ondriška a Janka Kuľhajcovie dobre že neobje...

A keď pod oblokom zaspievajú „ Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa!" —• objíme pri nej sediaci párik, Zuzku a Janka, a zvolá:

— Ach, moje drahé deti, Pán Boh vám po­máhaj ! — a slzy zalejú jej tvár, — len pery sa ešte trasú, ako čo by modlitbu šeptaly...

A Murčanka už dávno nemla takých pokojných Vianoc, ako teraz, lebo spadla jej tiažba so srdca, vinu napravila, a pokoj, blaženosť a láska, ktorých vo mlyne nemali — zavítaly do ich príbytku.

Podsitniansky.

Pravda a povera o konope. Od Joz. Ľ. Holuby-ho.

Už Dioskorides, asi 50-ho roku po národ. Krista Pána a Plinius, tiež asi v tom čase, spomínajú konopu, po grécky Kannabis alebo Kainabos, po latinsky Cannabis zvanú, z kto­rého mena pochádza i slovenské meno tejto významnej a pamätnej rastliny. Dľa domne-nia učencov pochádza konopa z Východnej nej Indie, alebo z Egypta alebo z Persie. Slávny grécky spisovateľ Herodot, narodený 484. roku pred Kŕ, hovorí, že konopa rastie !divo v Scý-thii u Čierneho Mora a botanik Marschal a Bieberstein naSiel v Taurii divé konope DTa spomenutého Herodota, Thrákovia robievali si šaty z konopí, ale z nezrelých hlávok sa-mičej (ženskej) konopy pripravovali si oma­mujúci prostriedok, ktorý je v Asii pod menom »hašíš« dosiaľ veľmi rozšírený. Zvláště v In­dii pestované výdružie konopy (Cannabis in-dica Lam.) a v Číne dochovávaná obrovská konopa (Cannabis gigantea) obsahujú o mnoho viac onej vonnej živice, ktorá »hašíš« tak omamujúcim robí. Ale i naša konopa vydáva, zvláště trená, silný omamujúci zápach, o čom naše pilné Slovenky dobrú známosť majú, lebo ho pociťujú pri trhaní poskonných konopí.

Medzi Hlohovcom a Nitrou videl som na zelniciach (roľach, kapustou vysadených) po krajoch jednotlivé, aj na krok jedna od dru­hej vzdialené konopné rastliny, ako samčie (poskonné) tak i samičie (materné), ktoré do­sahujú výšky na 2—3 metre a majú hrubé býly, že, keď sa ošúpajú, hodia sa za dosť silné palice. Takto po zrnku na zelnice sa­dené konope majú ten cieľ, aby vydaly mnoho semenca a aby odstrašovaly húsenice od ka­pusty, lebo ľud je v tom mýľnom domnění, že bieli motýli zápachu konopného sa boja a svoje vajíčka na kapustný list nekladú. Táto obyčaj panuje i v južných krajoch Nemecka, ako o tom Leunis svedčí.

V Pezinku a na jeho blízkom okolí, ne­videl som nikde zasiate konope. Ale medzi Svätojúrskym Šúrom a Pálffyovským majerom u Čiernej Vody, vídavam na strništiach dosť často zdivočilé konope. Isteže sa tam v dáv­nejších časoch sejávaly konope. V Trenčian­sku a Nitriansku na koreňoch konopí veľmi často rastie jeden pekný, ale konopám škod­livý cudzopasník, Orobanche ramosa L., ktorú Reuss menuje »Orobanka«, býkova zelina*. Že pri Pezinku konopníc neni, ani tohoto cudzopasníka som tu ešte nevidel. Dakedy prfživkári aj na koreňoch kukurice, ba v Pod­hradí sa mi bol zjavil i na květových hriakach.

V čas jarmočný v jaseni donášajú Záho­ráci, zo západnej strany Malých Karpatov, mnoho už očesaných konopí. Na Kateřinský jarmok dal som sa s nimi do reči a spytoval som sa ich, či znajú »sverepé« alebo »bláz-nivé« konope? a či vedia, načo ich dievky a vydajuchtivé vdovy potrebujú? Povedali mi, že o takých konopách nevedia. Ale ja veľmi

Strana 6 RODNÝ HLÁSNIK Číslo 52

pochybujem, že by ženy toho kraja nič ne­věděly o sveřepých konopách, keď som v juž­nom Trenčiansku a v severo-západnom Nit­riansku, rôzne povery, na takéto konope sa vzťahujúce, pozoroval. Normálne kon.pe sú dvojdomé, t. j . , jedny rastliny majú samé samčie, prašníkove kvety: a to sú konope poskonné, ktoré sa po vyprášeni kvetu po byíke vytrhávajú, čo je veľmi zdĺhavá práca; iné rastliny majú len samé samičie kvety, a len tieto v pozdnom lete donášajú semeno (semenec); a to sú konope materné, ktoré, keď semeno dozrieva, sa vytrhávajú po celých hrsfach. Z poskonných konopí je vlákno pevnejšie a peknejšie, než z materných. Ked sa materné konope v pyramidách naukladané sušia, majú vrabce hody; lebo ich celé kŕdle priletujú na konope, aby sa nazobali semenca. Vtedy majú ale aj milovníci pečených vrabcov hody, lebo keď vyplašia s konopných pyra­mid husté kŕdle maškrtných vrabcov, aj ten najnešikovnejší strelec ich na jednu ranu 10—12 zastrelí, alebo neborákov hodeným kameňom pár zabije; a vtedy sú vrabci naj-tučnejší. Semenec po zasiati skoro na roli vykleje; preto sa hovorí: že semenec, keby sa nehanbil, hneď za bránou by »zešel« t. j . vyklel; kdežto o petrželovom semiačku sa hovori: že najprv odejde do Ríma, a až sa z Ríma vráti, potom na hriadke pomaly schádza. Čo toľko znamená, že semiačko dlho leží v zemi, až sa spamätá, že je už čas, aby vyklelo, a aby z neho gazdinke petržel pre kuchyňu narástol.

Máme jedno chutné slovenské príslovie, v ktorom sa aj konope spomínajú, a ktoré znie: »Žena opilá, ostrihaná sviňa, konope zežaté; všetko je jednaké.« Videl som viac ráz, z pomsty skosené konope, keď ešte ani poskonné neboly vytrhané; ale v čas velikej suchoty, keď sa konope nedaly bez veľkého namáhania trhať, pre usporenie času a práce, odhodlali sa daktorí, konope skosiť.

Zvláště pilné gazdinky sú rady, keď sa im konope podaria, a husté i vysoké na­rastú, a rady majú fašankovníkov, čo najvýš vyskakujúcich; aby im konope vysoké na-rástly.

Je tomu asi 30. rokov, čo mi bol poslal nebohý dr. Kanitz, znamenitý botanik, pro­fessor na klužskej universitě, odtisk jednoho článočku, v ktorom sa spomínal berlínsky botanik dr. Braun, že našiel dva kusy jedno-domej konopy t. j . takej, kde na jednom byle boly aj samčie aj samičie kvety. Obratom pošty som mu odpísal, že naše ženičky také konope dávno dobre znajú, a nimi aj pover­čivosti prevádzajú; a poneváč sa práve počalo s vytrhávaním poskonných konopí, aby mi odpísal, či také jednodomé konope mať žiada? aby som mu ich zavčasu mohol nasbieraf. Na odpoveď som nemusel dlho čakať, a o pár dní som mu asi 10. kusov takej »sverepej konopy« poslal. Na to som poslal drovi Baenitzovi do Kônigsbergu, pre ním vydávané »Herbarium europaeum« 100. exemplárov takých konopí, ktoré rozposlal Baenitz na všetky strany, pod menom »Cannabis satíva L. B. monaica Hol. Sveřepá konopa Slovakorum.« Nezadlho potom dostal som od hospodárskej akademie z Hally n. S. zdvorilý dopis, so žiadosťou: aby som im s takej konopnice, na ktorej som sveřepé konope bol sbieral, s dobierkou poslal 10. kg. semenca, s udaním: jak husto ho treba siať? Poslal som im gratis ten se­menec, s udaním, že sa asi tak husto seje, jako raž. Či tam dochovali aj dakoľko sve­řepých konopí? neviem. Ja ale som im bol napísal, že sa u nás na každej konopnici dakoľko sveřepých konopí najde, a že to aj v Nemecku istotne tiež tak bude.

Pri trhaní poskonných konopí, vyberajú devy a vydajuchtivé, mladé a staré vdovy (lebo, vraj, zakiaľ si babka trúfa kýšu —-sadnuté mlieko — prehryznút, nevzdáva sa nádeje na vydaj l) sveřepé konope, ktoré si za pás zastrkujú, a keď ich už deväť majú, odkladajú si ich na brázdu. Týchto 9. sve­řepých konopí všantročia nepozorováno do mužských nohavíc, a kladú si ich na noc pod hlavu, aby sa im v snách vyjavil ich »osúdenec«, t. j . osudom im určený ženích, už či mládenec, lebo bárs aj vdovec, za kto-rého sa istotne vydajú, ak ich príde naozaj

nahovárať. Mimo tých 9. sveřepých konopí, ktoré si s konopníc domov odnášajú, ostatné všetky »svevepé« i »bláznivé« konope za hadzujú; lebo keby sa vlákno takej konopy dostalo do pradze a do plátna, ten, ktorý by z takého plátna ušitý šat na sebe nosil, by sa dľa domnenia tých ženičiek, istotne utopil. Jako som inde spomenul, o význa­me a smysle daktorých povier, táto posledná je takým nevedomým činom k zamedzeniu rozmnožovania sveřepých konopí; aby sa pre kázalo zvrhnutie dvojdomej, normálnej konopy, v jednodomú. Proboval som zasiať vyvinuté, zrelé semeno sverepej konopy, aby som videl či? a koľko z neho vyrastie sveřepých, a koľko normálnych konopí? Ale nevyklíčilo ani jedno, a pozdejšie zabudol som pokus opakovať Myslím, že semeno predsa nebolo klíčiteľné.

Po zasiatí semenca na roľu, jaknáhle zíde a vyrastie tak vysoko, že bylinky majú už 4. listy, sväzujú devy, dve, vedia seba blízko stojace konôpky barvistou niťkou, a potom tajne pozorujú, či to budú obe poskonné, lebo obe materné konope? Lebo, jak sú obe jednaké, do adventu, alebo najneskôr vo fa-šianky sa naisto vydajú, ak ženich přijde; ale, ak je jedna konôpka poskonná a druhá materná: nebude z vydajú beztak nič. Či by nemalý radšej tak veštiť, že ak jedna konopa poskonná (mužská, samčia), a druhá materná (ženská, samičia), tak by mohly byt výhľady na vydaj, v ktorom je nevyhnuteľne potrebné jednej mužskej, a jednej ženskej osoby, a nie obidvoch z jedného pohlavia.

Pri trepaní suchých konopí na trlici, som koľkoráz rozosmial ženy, keď som im po »pomáhaj Pán Bohl« riekol: »Ej, ale vám pri tej robote hlavy stŕpajú!«

Ľud náš konopu aj do hádky vplietol. Taká rozšírená hádka je: »Na hore konopa, na konope hlina, na hline zelina, na zeline sviňa.* »Hora« znamená drevený stôl; »ko-nopa« = obrus na stole; »hlina« = misa hlinená; »zelina« = varená kapusta; »sviňa« = pečená bravčovina. — Ale už toho bude na dnes dosť, aby ste mi nepovedali, že nedoprajem v »Hlásniku«, iným, múdrejším a zajímavějším vypravačom miesta.

Okolo špitála. F. Postupajev.

— No čože ešte čakáš? — hovoril špitálsky sluha otrhanému chlap:ovi, přišlému navštívil svoju chorú mať. — Hovoria ti, že umrela a ju pochovali.

— Pochovali... široko otvoriac oči, nalá­káno šeptal chlapec, trasúc Ba na celom svojom chudom tele. — Pochovali...

— No áno, umrela a pochovali! — Ešte tvrdšie a dôraznejšie opakoval sluha, nezce pokojujúc sa ani trocha nad prelaknuiíai ne­šťastného chlapca.

— Čo chce? — spýtal sa vychodiaci zo špitála felčiar (doktor).

— Nuž la, k Matrene Ivanovej na návštevu prišiel... Syn jej, vraj, a ona, tá Ivanova, ešte minulý týždeň bola vytretá... vysvetlil Blaha.

— Nuž tedy čo chce? — nerozumel felčiar. — Neverí. — Čomu neverí? čo to za sprostosti hovoríš!

Nuž mne neverí, že mat jeho zomrela. — A-a a i . . . vyhĺkol felčiar a podíduckuhlu

sa tisnúcemu chlapcovi, láskavo potľapkal ho po pleci. — Áno, áno, môj milý, trocha si sa opozdili Ako že (a volajú?

— Ďarko, — odpovedal návštevník, kŕčovite mädliac otrhanú čiapočka.

— Áno, Ďurko, nedočkala (a tvoja mamička, umrela... A ty sa netráp, to už bola taká choroba. — A doložiac niekoľko uspokojujúcich slov, odišiel felčiar do kancellárie.

— Teraz si pochopil? — spýtal Ba Bluha — Pochopil — mrmlal nal tkaný Ďurko, ne

pochopiac ani smyslu ani významu opakovaného slo?a.

— Teda choď už, ked si pochopil, lebo tu sa nepatrí stáť, — a, vezmúc Ďarka za ruko, sluha vyviedol ho a strmo zavrel dvere.

„Zomrela a pochovali", — šeptal Ďarko sastanúc pri stĺpe pod lampou na prázdnom dvore špitála.

Smysel slova: .zomrela a pochovali" bol dosť jednoduchý a jasný, ale uveriť pravde to­hoto slova, bolo strašné; ved len nedávno videl ju, ahovárali sa, a zrazu zomrela!... A Ďnrko nevie, ako a prečo zomrela. Srdce sa mu svie-ralo mučivým, ostrým bôľom a meravelo úžasom pred tou strašnou pravdou, ktorej sa on tak bojí a nemôže neveriť... Chorela ona aj pred. tým, myslí, ale, trocha poležiac, chodila znova po praní a teraz... „Zomrela a pochovali" zvučí v Ďurkových ušiach a on sa striasa... „a možno neumrela, — prebehlo m n mysľou: — možno ma klamú*, a napnuto hľadí na poschodie ženského oddelenia, ale ohromné obloky špitála sú tmavé a nemé...

„Či ju už ozaj neuvidím l" — lúfa Ďurko, túliac sa k stĺpu pod lampou, a v ušiach mu zvačia Btrašné slová... A. Ďarko plače...

Mimo neho prechodia návštevníci špitála, prebehévajú sluhovia a opatrovnicky; niektorí mimoidúci zastávajú a obzerajú jeho zúboženú figúrku, ale on nikoho nepozoruje: v jeho zasmu--ilej obrazotvornosti vzniká smutná tvár chorej matky... Hla, sedí na jej špitála kej posteli a ponosuje sa na svojho gazdu, ktorý je skoro vidy opitý a vždy ho bije... „Aba pozri" — ukazuje on — odbrňujúc košielku. — „A tak je to vždy." Mat hladí na Ďurkove sinky s, bozkajúc bo, plače; plače i on, Ďurko, nerozu­mejúc, ako úžasné a mučivé sú jeho slová pre trpiacu matku... „Potrp... synku... potrp... bude mi lepšie, dám ťa k druhému "

— Maminka, maminka... šepce Ďurko, vždy tuhšie sa prítĺBkijúc k stĺpu pod lampou, a v ušiach znejú osudné slová: „?omrela a po­chovali."

— Pomodli Ba za zdravie cborej Anny I — ozýva sa nad Ďurkorn čísi hhs. On Ba obzerá: vysoká ženská podáva mu koláčky a prežehnáva sa. — Aj za malého Tichonal — dokladá a znovu Ba prežehnáva. Ďnrko berie koláčky 8, tupo pozrúc na neznámu ženskú, zahodí almužna.

— Hľadže hol . . . Ešte neni spokojný!... hundre žena sbierajúc rozkotúľané koláčky. — Trhan akýsi!... Ozaj trhan!.. .

Ale Ďurko je taký zmorený svojim žiafom, že celkom nerozumie, prečo mu dávala koláčky, prečo ich odhodil a koho hreší táto žena.

— Len ísť povedať strážnikovi... On (a chytro vykúri, bezbožník voláky!... On ta na­učí zahadzovat almužnu! — vybrala sa žena, odchodiac do vrát. No Ďurkovi i v jej šomraní ozýva Ba: „Zomrela a pochovali", a vidí sa mu, že nemá pred sebou špitál, ale velikú truhlu, a že stojí nie pri stĺpe pod lampou, ale pri kríži nad matkiným hrobom.

— Tu neni dovolené žobrať! — hrmí hrubý hlas a čiaai silná ruka scfaváti Ďurka za plece a vlečie. — Málo vás tu žobrákovi — ryéí tenie hlas, a, štuchnutý do chrbta, Ďurko letí. • •

— Co sa pieties pod nohami!... To si si našiel miesto žobrali... strcajú Ďurka. On sa obzerá a vidí Ba na dlaibe ulice medzi hem žiacim Ba svetom. Dunivý hrmot dlažby a nepre­stajný pohyb sviatočného obecenstva postupne preberajú Ďurka, a on si začína pripomína', ako a prečo sa sem dostal, a túliac sa k spi-tálskej ohrade, zamýšľa sa.

Šiel povedať svojej chorej matke, že uíiei od čižmára a pracuje v tabakovej fabrike, kde jeho, Ďurka, neťahajú za vhsy a nebijú remenonj, ale učia sliepst škatuľky a platia dvanást kraj-ciarov na výživa... Šiel a sníval, ako tento chýr poteší jeho maminku, ktorá Ba tak bolestne trápila nad jeho životom u pijana čižmára, kde OQ, Ďurko, za všetku jeho uBilovnosť a posluínosl dostával len šticovanie a pohlavky... Šiel a Bníval, ako sa začuduje mamička, že on, Durko, má už „vlastných" 32 krajciarov, ktoré sbieral celý týždeô, jediac iba suchý chlebík, a niesol jej ich „drahej mat čke", ako BVOJU prvú vdačnosl.

A Ďjrko vyberá z vrecka do handričky «a-krútené peniaze a hľadí na ne: medené peDiažky uložené do kôpky, vidia Ba maličké, malinké; ešte pred niekolko hodinami zdsly sa byt Dár­koví ohromnými a majúcimi radostný cieľ.

„Za paták, myjlel, kúpim čaju, za drubý cukru, za tretí bochník a šeBták dám felčiarovi, aby ju skorej vyliečil..." ft

Teraz ale této peniažky zdajú sa byť I n ­kovi márnymi, naničhodoými, zbytočnými, z t r ' '

NÁRODNÝ HLÁSNIK

tivsimi svoj význam a potrebu, a hladí na ne jedine preto, že a nima sú spojené všetky tie sladké Bny, ktoré tak ukrutne boly zničené strašnými slovami: „Zomrela a pochovali..."

— £j,ko!koonnažobrall — nazerajúc do Dár­kových rúk čuduje Ba, zastavivší sa pri äom podrostok-žobrák. — Tak sa vidí, tu dobre dá vajú... to od rána? — nie bez líákania v hiase pýta sa ho.

— Co od rána? — nerozumie Ďarko, pre­kvapene obzerajúc neznámeho trhana.

— Nuž tolko si nasbieral?... — Sprosták — domýšľa Ba Ďarko, — a či

som ja žobrák?... — A čože? — Sám BÍ ty, iste, žobrák... — Pravdaže, netajím sa, ale ty sa nepri-

— K čomn? — Nuž k tomu, že si žobral... veď ti na

očiach vidím: „slzami si vydinral", — hovoril žobrák, záviatlivo pozerajúc na Ďarkove peniaze. — Veď ti všetko po pätáku dávali... A ja od aamého rána cválam a iba osom krajciarov... čo je aj sviatok. — A trocha pomlčiac, doložil: — a to všetko pre políciu...

Ďurko načúval a mlčal. Bola mu protiven a žial; žena ktorá mu podávala koláčky, strážnik, čo ho vy sotil zo špitálského dvora, aj tea otrhaný žobrák, — všetci ho majú za žobráka, a nik nevie, aký má velký smútok, ktorý nemá skjm Bdielat a komu o ňom rozpovedať... Cože ti je?. . . prečo?... začudoval sa žobrák, uvidiac, že ústa Ďarkove začaly sa triast a z očí kvap-kaly mu slzy. — Prečo plačeš? Há?

— Mne... mam... mamka umreli... dusil Ba slovami Ďarko, a z jeho hrudi vyrútil Ba udusený nárek.

Žobrák je prekvapený nečakaným vysvet­lením; tvár mu horí hrúzou. Hlasitý nárek Ďurkov pristavuje zvedavcov.

— Prečo tak žalostí? — BÚcíti staršia ženská, hovoriac sama sebe.

— Co phčeš, chlaoček?... Ublížil ti kto? co? — ipytuje sa Ďarka poriadne oblečený pán, nežae sa dotknúc jeho pleca.

— Matka mu zomrela, — vysvětluje žobrák. — Iste v špitáľ, — domýšľajú sa niekolkí

zo zástupu. A zvedavci rozprávajú BÍ všemožné predpokla

dania a úsudky. — Prečo že tu plače? — late ho nechcú pustit do špitála. — Čo ste tu zastali? Co sa stalo? — ozýva

sa strmý hlas policajta. — Cí chlapec? Prečo plačeš? spytuje aa nariekajúceho Durka policajt.

Ale Ďjrko neni v stave odpovedať; narieka už nie on, ale v ňom čosi narieka, odberajúc mu vôľu i smysel, a keby nie ruka policajta, sotva bv sa vládal na nohách udržať.

— Mať mu zomrela, — odpovedajú zo zástupu. — Vás Ba neBpytujem, — odvrkne policajt.

— Prosím rozísť sa, páaovial Nevídali, chlapec

Ozýva sa prenikavý hvizd. Prichádza špi­tálsky Bluha.

— Co je to za chlapca? — spytuje sa ho policajt

— Tento?... prizerá sa sluha. — To je žobrák, pred chvíľou som ho to dvora vyviedol.

— Zavolaj na nejaký vozík I — rozkazuje policajt.

K trotoáru podchádza vozík. — Pohni, na políciu... Zástup sa rozchádza.

Tajovtký:

Našiel sa. (Úryvok z denníka bývalého spisovateľa).

Kamarát, márne mi dohováraš, darmo ma povzbudzuješ — ja už píaat nebudem.

Nie žeby som spisovateíatvo ponižoval, nie žeby ma nevábilo, ale prosto preto, že som si nad prácami spisovatelskými za tie roky dušu temer umučil, rozum vysušil a že dnes „nemám už čo povedať", (jako sa po spisovatelsky ho •oři) a že keby som ešte zo starých notesov i dačo navyberal, posoáíval, nebude to Btát za čítanie a — nakladáte! za to nezaplatí... A úrad som nechal, treba sa mi obzerať za chle­bíkom iným.

A ja to už mim premvalená. B» n* *" nra-

druhí vyrobia a mi dajú či už ako plácu alebo honorár, ale sám si chcem od matičky prírody dostať, _čo mi je k živobytiu treba.

Slovom: presťahoval som sa na dedinu a začal hospodáriť, viac robit a menej troviť. Preto som ti tak dlho ani nepíssl.

Eolké je to šíaHie, spokojnosť v duši mojej, že nezavadziam, neprekážam nikomu; nikomu zpred úst hotového chleba nevezmem, groša nepríjmem, ale vyrobím si ho rovno zo zeme, ktorá je taká štedrá a sýti ma. (T)

A tá moja rovnováha duševnál Ba čo — radosť, slasť, že som sa konečne našiel 1 Ved mňa i do školy len silou dali a dobre sa pa mätám, ako ma mat ubila, keď som prvý raz začal „poza školu" a docbytený vravel som, že sa učiť nebudem. A len na velké bubnovanie pä­sťami po chrbáte i hlave, dal som sa dalej do školy. nakriatnuť.9 ročný) zaíal som chodiť z dediny doO } a k som robiť pomohol, ale to sa nerátalo tak

i_ J _ i_*_[__« n* *; J. • t* i ^ •* na atlnti a n i i m n n í m n a Q nřpHoa m a I o n i\r\ mesta do „polgárky". Ráno po šiestej som šiel, večer pred šiestou aa vracal a obed — ak bol hustejší, halušky — nosil som BÍ V kapsičke v hrnčeku, alebo mi ho — váru — zaniesla slúžka, čo šla každý deň s mliekom do mesta, k školskému sluhovi, u ktorého viae takých chlapcov prihrievávalo si obei, začo sluha nemal sa zle." Ba bol „pán" a vo vzácnosti, obsýpsný darmi, lebo dedinskí rodičia si mysleli, ie každý musí mat patróna a hoci sluha, ale predsa vela môže i snad prehovoriť s pánmi profesaormi, alebo ešte i s direktorom, že ten Janko Chumdje aký to poriidny, tichý šuhaj a vždy v knihách sedí... U dedinských ludí začína sa protekcia: v súde od amtsdínera, v Blúžaovskej od hajdúcha, v škole od školského sluhu, a ten ozaj i môže niečo, ak chca a rozumie. Tak i moju Btranu, meco, EK cnca a rozumie. J.*K I moju Birouu/. ,-r',""" - ^ - T-—-—~--i ~r' " , y našiel v knihách aiajoostne povedal materi v čonAylobným svojím priattlom dokázal, že n som „slabý* a mat už vedela, čo to znamená... n a dedinu na penzia, lenošit, ale robiť. A slut(a povedal, zaviedol, ukázal kde „ten" pán profasíor býva a čije slobodný, či ženatý. Podlá toho nosila mat profesorovej panej kačky, žlté ako vosk, smotany , masla, Byra hrudu; alebo lao hrušiek, jabĺčok, medu plášť, oštiepky, io prehryzna aj človek neženatý... Vše to aj kú pila a povedala, že z domáceho... Bol v tom

Btál hlavne starý otec, kjiorý ma rád Ynal, ako vďačného chlapca. Kdežeby nie! Eíte v kabani potrafil som mu po doflln, ba po špiritus,,a väčší, neťahal som sa za chlapci d i paatyjpile rád chodil so stirým otcom a „murkom" (psíkom) na lúky, do hory a starý otec mi celou ceBtou rozprával, vykladal povesti, historie radostné i smutné, aké kde koho potkaly; udil ma po­znávať huby, ovocie polné, Btromy, zverj^po. stope lebo lajne, vtáky po Bpeve lebo pjeri. Srdce a duša naplnily aa mi poveBÍami o Janoší­kovi a jeho pokladoch zakliatych, o strigách, vodných pannáci, lesných duchoch... že časom, kam som oči obrátil, všetko mi ožívalo, najmä večer; bál som sa strachom velikým a predsa na ďalšie zveda?ý\bol ako chlapec a, v noci Bom krikaval, že ma prekladať, budiť vstávali. Po> zdejiie v škole učili inak, ale dojmy zo starého otcových výkladov boly silnejšie, ako knižné suché slová: „ajríg niet."

-½ Ako žeby ich nebolo, ked aj moja mat rozprávali, aj j i som ich videl, aj tvoj otec, aj koľkí ludia...;/ hovorili domáci a otec hued prezval slovo, že tu na $tedrý večer, ked šiel si kii kmotrovi v karty zahrať, aby utiereň ne-odspali, prišlo mu kuknúť pod most, a čo tam videl? Striga, sukne vykasané do pása, tanco­vala nad šechtárom... Aj ju poznal. Nepovie ale ktorá žena to bola, lebo by ho ešte mohly zahubiť... ale že je dobrá gazdiná... Ku kmotrovi nevie ani či na nohách dsáiel, či ako; ani nedýchal a celý vyzváraný, že BI ho všetci nalákali a začali vyzvedať, čo aa atalo, ale on nezradil... iba ie im to povedať nemôže, čo videl... A všetci vedeli, že strigy... a viac sa nevyzvedali. Iba kmotra šla pozrieť do pitvora, či je nie,ometlo hore čečinou...

V 12 tom roku spravil mi starý otec kosifku. Vybral, akú najmenšiu predávali a ked aa po Jáns vakácie začaly, počal ma Btarý otec priučiť kosiť. Naučil ma za pár rokov tak, — lepšie ako Bám vedel, lebo už bol Btarý, slabý! Vzal ma i do hory a naučil píliť velkou bruchotou pílou. I stromy Brne spolu podpiľovali. So Btarým otcom sme vysádzali plánky po záhradách, ja-

na .robotu", a tak ma potom sanovali a viac do učenia „tisli."

-r-wCože z teba bude, ked sa učiť nechceš?1'' -f- zúfali a leteli mi, vše na hlavu.

-f, y Budem robiť! Na pílu chodiť, do fabriky/? •f- a nesmierne mi bývalo Iúto, že moji vrstov­níci z dediny šli ráno o piatej do fabrík do mesta a jajb pol siedmej sám, alebo B druhými žiakmi musel som do školy. Tí zarobili, mali vždy peniaze, ja len ked aom si neprosil alebo vyklamal krajciar-dva.

Ako studentíka—14 ročný cachoval som B horárom a rubármi drevo v hore, bil čísla na úresy a nebolo po troch týždňoch šťastnejšieho loveka nado mňa, kíď som vyčítal materi 5

zlatých v striebre — a štirydsat krajciarov mne nechala...! To bola prvá a poBledná pláca, čo som ja rodičom doniesol; potom už nikdy, iba

na zlaté ani im, ani mne a predsa ma len do tej školy tisli i ked si na ňu sebe od úst odtrhli... ofojú Av\

Po biede vychodil aom 4 klasy a 3 kupecké. Mohol by aom ešte aj teraz ísť do fabriky,

ale tam by som predchjtil, možno, inému kúštik chleba, preto nie, budem gazdovať. Myslel som i za gazdu k väčšiemu hospodárstvu, ale to by mohli mat robotníci mrcha oko na mňa, keď by ich chcel nčit a robotu ukazovať. Nie. Ja už gizdujem sám pre seba. A jáko! Počuj len.

No jedno sa ti musím priznať: — žena mi ťažko zvyká na dedine. Ale však BÍ ju ona za­miluje, ked príde na moje stanovisko.

Teda, ak chceš, prehrň môj kalendár, do ktorého, kým cele odvyknem, zapisujem 8 čaau na čas svoje fkúseuoBti, aby aom ti a tebe po-

nešiel som A môžeš

z kalendára i aiečo uverejniť pre tých, ktorí sa trápia — ako som sa i sám dosial, — ako b/ dačo napísali, skomponovali a nevedia, a nemajú pokoja, chleba, radosti zo života — zožierajú sa a sú na ťarchu ioým a zvlášť svojmu obe­censtvu. „Za mnou sal* volám im z mojej de­diny. „Do roboty 1" Ja tvorím báječné veci, la:.né pre kažiého smrtelníka. nevinný fígel: M zlaté mu vtisnúť do dlane , pla»e pre Kazieno smrtě™.

nemôžeš, ale zine kupené vdačne prímerí o školu (4) Ale kalendár mi vráť, ebo by som prišiel o dôležité pre hospodára dátumy... a mal bych z toho škodu.

1. apríla tohoto roku. Dnes som sa poďakoval za úrad. Direktorovi

som neodôvodnil prečo, a tak vyjavený spjtal sa ma, koľkého je dnes ? On — vážny Btarý pán — iste nemyslel na prvého apríla, a spýtal sa len preto, či mi vyjde dta stanov banky mesiac výpovedi, keďže aom oznámil, že 1. mája od­chodím. Ale úradníci — kamaráti, ktorým som výpoveď spomenul, držali ma ozaj za prvého apríla (blázna), lebo sme dlhý čas mávali hádky o tom, či je môj krok premyslený. Všetci tvrdili,, že nie, a že opustiť 200'korunový mesačný plat — „pre fixnú ideu" — to je potvrdené bláz-uovitvo. Všetci mi prorokujú, že sa prídem prosit a direktor spýtal sa sekretára a ten úrad­níkov — kam inam idem? a odkázal mi, že úradníka miesto mňa za mesiac nebude hladaf, aby som si vec rozmyslel a Ba vrátil.

U radlo ma, že ma nikto vážne nebral, ačkolvek , mám už 3$ rokov a fígle nevjstrájara. Držia moje rozhodnutie prosto za nemožné, ač znajú môj život a vedia, že som sa kožucha nikdy nedržal... a čo by bol aký teplý býval.

Môj život, moja práca sa iba teraz začne a ja vám dokážem! Veď či by nebola škoda ubiť vo mne za stolíkom či úradníckym, či spisova­telským silu a dedičnú spôiobnosi od rokov sbieianú rolničku dedovizeň duchovnú a chcieť ma pretvoriť, akoby so žida, — rodeného kupca, — chcieť spravit rolníka? Som svoj

KoneJne chytám Ba práce tej najkrajšej; tvoriť nové, pre seba i kaidého človeka platné hodnoty — chlieb. Pomáhaj Pán Boh t

28. apríla. Skoro celý mesiac som 3a v nedelu — ďalej

po úradných hodinách v týždni — bližšie motal po susedných dedinách, kde by najať príhodný kvartieľ. Naše deti, 12-ročné dievča, 10 ročaý chlapec a zase dievča 7 ročné zpo iatka a velkou radosťou chodily so mnou vše jedno, zas druhé, alebo i dvoje razom; ale najmladšie uštipla hus, na cUtpca, vyceril zuby pBÍk, a najstaršie, kde ._. . i--. »_:il: *.xAŕ]n ' mwŕliln n n m m ' nŕflnko

'#&S2

mne do škol)..." Žena Ba zapovedala, í.e ona hľadať nepojde, len mi doma nakazovala, aké čo má byt: aspoň dve izby a blízko bory a predsa nie v divom kraji; v osobitnej záhrade, lebo že 8 domovými pánmi mala už dosť v meste svády a klebiet... A z obladu na deti, či Školu

, t - „Však si otec, uváž, čo bade na zimu..." LfMAjd -f-(Anča má t2[ rokov, nepojde do školy a

bude pomáhat I" strmo som si zastal proti žene. — No už 8 chlapcom ai rozkáž... ale dievč

je moje, to si ja vychovám a dám vyučiť, zpä ťila sa žeoa — Teda: dobre sa učí, prvá žiačka a — on by chcel mat z nej slú !ku. .

-(-„Ba ga jej dedina hnusiP-f-zlostil Bom sa. -H, Blato, drevené chjže, malé okná, dedinskí íudia... To! " ,

+yNo veď aby si ozaj... Ja do d$kej.dre­venej klietky tiež nepôjdem a čo sa hned rozi demel — vyhodila tromf a žena.

No, myBlfm si, žena z mesta, dievča na ho podané... Ozaj dobre rozmyslieť... A nsjal Bom byt len na 4 kilometre od mesta, aby diev­čatá bolo blízko do „polgárky", lebo z toho už dobrá sedliacka nebude; je na mater, zpanštenó. A ked sa chce učit, nech sa trápi. Mladších dvoje dám v dedine ešte do školy. Chlapec poslúži mi, po 12-tom roku ho vezmem k hospo­dárstvu a s najmenším ešte sa ukáže, čo.

So ženou skrsla hádka, či staršie dievča má z dediny chodil do mesta do školy? „Ona má rodinu, dá si dievča k t e j . . . "

4-H A ja platit nebudem I lebo nebude z čoho, U -f- ponáhľal som sa vyrazit i zlosť i dôvod, -j-ľ ja i kolkí sme z dedín chodili do mesta do školy a tvoja slečna dcéra by už nevládala...' (a takô je, ako by ho umiesil).

Ále žena, že si ona dieťa umořit nedá, že radšej aj ona. zostane v meste šiť, či už feýho čerta robit, , Aty si chod sedliačiť, kopat, svine chovať, keď sa ti tak žiada...!"

Sjednali sme sa, že v pekný čas príde dievča s ostatnými deťmi domov, a ked bude piano, zostane u ženinej rodiny. („Budeš, myslím si, aj platiť, aj dary nosit a ešte si budeš musieť myslieť, že to véetko i lásky ti dávajú...")

Byt som najal. Celý dom. Murovaný s dvoma izbami a všetkými gazdovskými Btavmi. Stavy užívajú z lásky, bezplatne susedí, čo majú pole v árende, ale chyža prázdna, okná doskami za­bité. Gazda v Amerike už na tretí rok,aj BO ženou aj s deťmi. -4-((Sotva Ba už vráta. AL vám bude vôľa: dom, zahradu, záhumnie Bi kúpite vy, role poberú . naši... povzbudzuje ma gazdov krstný otec, poverený opatriť role i dom.

Závdavku som nedával, lebo dom nestál „v záhrade" (ako mi žena predpísala), ale hoci od susedov oddelený, predsa u cesty. A ženine nároky boly mi na mysli, i ked som ich respek­tovat ani nechcel.

Premyslel som teda tak: so ženou a deťmi vyviezol som hned aj doktora, aby im to zo zdravotného obladu schváli). Dolu cestou popred dom totižto tieklo trocha hnojnice. To je i škoda i špina a preto dal som Busedovmu paholkovi korunu, aby mláčky trocha pozasýpal...

„Krstný otec" dal chyžu obieliť, vyšúchať, okná povešať a poumývať, plot od ulice kde o jednu, kde o dve de sky zodvihnút, „aby vám každý Bopliak nevidel do zahrady a dvora * Zo starého včelína vyniesly z páraných liesok fili­gránsky sbité s zdobené stolce,_kanapu pod zakvitnutú velkú divú brušku, snsedé sliepky vyhnali zo zahrady, a tak nás čakali a privítali velmi srdečne. Už celá dedina vedela, že príde si ten pán zo „Spořitelně" pozriet dom Tomáše... a tešili Ba, že tam budeme čo len letovat a predajú nám či hydiny, či masla, mlieka a čo budeme potřebovat šiesti ludia (so slúžkou). Jedni boli mi i preto radi, že pribudne im „vľúdny" človek do dediny, ako ma z úradu poznali a mi lichotili.

Žene sa nevidelo to i to — ani vyratovat, čo, — ale krstný otec Blúbil „ponaprávat/ Že — konečne — i hora ďaleko; ale nato jej múdry doktor odpovedal: — Milostpaní, a z mesta je vám práve o 4 kilometre ďalej, ako odtialto...

— Heej? — začervenala sa žena, a doktor pokračoval:

— A tu máte prechádzky už na záhumní, netreba ani do hory. — Doktor sa zhostil ako ja a jazykom „uštípal" ženu a vo všetkom mne na držal.—rVyphtil som na ijA roka arendu, a dnes, 28. apríla boli sme BO slúžkou sadit rpžiaky a siať semiačka... Náradie prevezie len p> prvom

— speditér. Tak si žiada žena, lebo na dedia ských vozoch by sa jej „polámalo, odrelo, a na zkazi vyšlo..." i

Nadýchal som sa v záhradke vône zeme, kvetu, hoci «om sa v kopaní upotil, ukonal, že zbo-lely ma všetky údy a že natlačil som si mozolov až radosti Slúžka, ktorá je len prvý rok z dediny v meste, tiež sa dobre cítila, spievala, a ja za ňou kontroval. Tá sa ešte lahko vráti do dedinského života a práce. Veď nad panským š opkaním fusaklí iba drieme... A keď nie — bude druhá. Ťažšie bolo so ženou a deťmi...

Teplo bolo, Blnce hrialo, vtáčatá náíu vôkol na stromoch štebotaly: posmeváčik čisto jasne: pokopte, nasejte: bude vám, bude nám. Jajajáj! Národ nám privolával „Pán Boh pomáhaj", s my sme chceli, ja som chcel i kopat, i zahra-bovat, i siať i burinu ^ytriaBal i všetko bych bol chcel porobit. Ale sme aj vela spravili! Zasadili Brne za košík zemiakov, za vrecko fazolky na paličky, 5 riadkov mrkvy, 6 petržlenu*; cibulky, cesnaku (že som mimovolne pomyslel už na baraninku pečenú a ceseáčkom špikovanú.)

A. tí vďační susedí...! My sme všetko vyniesli v košíku a vrecúška cb,

a o chvílu známi — neznámi, kde len vnišla slúžka pýtať, tam nám požičali alebo bežali požičať: rjľa, motyky, drevených, železných hrabličiek, opálky na vytrasenú burinku... ani sme nevedeli večer, kam čo vracať, — zavreli sme si to do komoiy, že veď zase prídeme, zíde sa nám to, nemusíme znovu požičiaval... [/•Mali sme prist o 6-tej domov, a my sme sa pohli potme. Žena musela si ohňa rozložit sama večeru prichystať, a vítala nás namrzená a my prišli sme ako obživení; veselo mi bolu, dievča muselo spievať cestou, ako keď sa u nás s poľa ide; ja som mu piesne, verše pripomínal, lebo sám mám planý hlas... Ale v duši som spieval radosťou tam kdesi B tým posmeváčom, lenže iné verše:

Dobre nám, sedliakom; beda vám, páni! My bez vás bndeme, chvíľku vy ani —

bez nás, nás.. . I a dôjduc domov, na nič som sa nevedel nahnevať, a čím bola žena chladnejšia ko mne, tým som ju viac tuľkal, za briadku bral, Iúbat chcel, deti oa lono si sadal, smial sa im, (ony mne), pred­kladal si bohatú úrodu dnešnej práce, hovoril som veľa, veľa o plánoch: ako ja, čo ja . . . Ja budem „odborne" gazdovať, učit sa i druhých, a večer shľadúval som hospodárske knihy po policiach a keď predtým uspával som sa novin kami, fajkou, teraz bez všetkého zaspím ako v oleji a preto nechám i tieto značky „bývalého spisovateľa" a prajem všetkým ľudom spokojnú, dobrú noc!

-HfLen si sa mal okúpať... smrdíš hnojom. -f] Netáraj, žena. Zemou voniam 1 hrdo som

odsekol, ale šiel som si už tretí raz umyt ruky i tvár a šaty; topánky slúžka hneď večer musel* vyniesť. Inokedy robila to ráno.

Predsa: dobrú noc! Mne ju také maličkosti nepokalia.

3. mája. Včera sme Ba previezli... Všetko je vykladené na dvore. Je pekne

sucho, teplo. Susedé sliepky mi trocha popapraly hriaiky,

i Bom sa chcel hněvat, ale som ich iba vyobháňal nakričiac im a kým sa oiučia, musím hriadky zakrývat haluzinou. Dosť jej bude, keď, začnem stromy čiBtit. Mám práve" 50 Blivák, 3 hrušky a 2 jablone. Kvitne to až radosť a vôňa ani balzam na ranu. To ľúbi sa i žene a keď pre niečo počína dudrat, pripomínam jej zdravie na dedine: povetrie, vodu, mlieko, jahody už budú, potom maliny, lekvár, zaft, čučoriedky brusnice, huby... a všetko zadarmo 1 už skoro spievau radosťou. A ovocia azda tiež pán Eob požehná, ked je také zakvitnuté stromovie...

— Veď len či bude? Lebo aby sme mali všetkého, keď sme už na dedine, a nemuseli chodit do mesta kupovať,— zastrája sa žera, akoby Bom ja bol zato zodpovedný, či sa urodí lebo nie.

— Malo by zoBtat, dokl<dám v úfno-ti a Bfracbu pred ženiným jazyke m. Aspcť. kým sa neukáže, či čo zostane, bndem mať pokoj. Bože, aby len mrazy neboly. Ale tí zamrznutí svätí... sbánam v myili, kedy bývalo u nás v dedine Serváca, Bonifáca a PtnVráca...

Cbytáme sa medzitým do ťažkej práce ukla­danú. Som úplne bez vôle, bez žiadosti i len aj bez nivrhu... Všttko znechal som na ženu

— Diriguj, ja spravím, Boli by nám náradie aj šj editorovi s uhovi

hneď vniesli, ale žena nedovolila, aby dlážku — novofarbenú — nezagebrili, aj — ona si musí premerať steny, vyzrieť kde čo postaviť. Žena inžinierskym okom premeriava, potom slúžka podá špagát, pristupuje, odstupuje a meriame. Ja Bom iba sluhom, ktorý kolíky roznáša, ani nie bije... Zariaďujeme spálňu, do ktorej sa vchodí z jedálne. Vymerala a sme vnášali. Ja s im to mal hneď tak isto okom prezreté (a vlastne diktovaly nám to okná a dvere), ale nech Ba „upracuje", bude tichšia, zásluh poyedo-mejšia a ja ju pochválím, ešte mi aj bozk „oo-äpendíruje" a nebude kriku. Na susedov musíme predsa dobrý dojem hľadiet spraviť. Ten nám môže potrvat i ked by horšie bolo...

Vnášal som teda ako somár, prekladal, pre­ťahoval až ma zaťal úsad.

Obedu sme nevarili, len kávy dali, a začali usporadovat v jedálni. Vlečú: kufor s bielizňou, Blúzka so ženou a s deťmi nevládaly n* jednej strane, ja sám na druhej, naddvihol som, aby im bolo ľahšie a tak ma zaťalo v krízach, že som potom do večera už skoro štvornožky chodil... ale chodil som, ani nemukol, len som sa chytal stien a bol by si ľahol... Ale žena premyslela ešte obrázky povešať a tak nikdy som s takou bole.--tnou tvárou nevešal a nehladel na Krista na kríži, ako dnes; a kdejaké kra­jinky, fotografie, bol bych do ohňa hodil a zaprel všetkých priateľov, spolužiakov s ktorými uom sa kedy fotografovat dal.. . A. to všetko pre ten úsad.

— Len mi ešte toto pomôž Janíčko, volala ma žena,, a toto; navarím ti halušiek sbrindion... „Janíčkom" ma žena už roky nepozvala, ba mena mi vôbec nedávala, len, „ty, poď, daj, na", atd, Za také meno som pomáhal: uložené náradie probovali sme inak; podľa toho musel som m Btolce a pridržiaval, som obrázky — „inak/ Keď sme Ba už utíšili, prišiel večer a žena, it niet záclon na oknách, ako sa budeme vy zliekat...? To je strašné! Bol bych jej cbcel aniest všetky dedinské domy, na ktorých niet záclon, ale nebolo možné a ja hoci len dačo vyše dva metrovej výške, musel som vbíjet klince na naše riedke, ale predsa aké také záclony na — 5 okien. — Že len na spálňu — Už keď si v tom pribi aj v jedálni, aspoú sa nám nepokrčia... A ja Bom vbíjal kliny tak trpko, ako keby sebe na zavesenie... Ten úsad, ten úsad I to je pľuhavé. Schodiac so stola, prenášaného od okna k oknu (kde sa ovšem dalol), už som sa ne­vládal přemoct a zjajkal som, a odvliekol sa ako pošinutý do spálne.

Halušky som už na posteli zjedol. Co t robiť? Veď mám pred sebou toľko práce, a ja v prvej tvrdšej vyľabnem...

— Nebude z teba dobrý sedliak, —• posmie­vala sa mi žena, ale ja Bom sa obránil, že pře­kládat náradie, to neni sedliacka robota, ale práve panská, a ešte na ostatok mi musí zle byť od nej . . .

Na šťastie vzpomněl som si, ako Brne úsad doma liecievali, i ľahol som si na zem na po-krovec a všetky tri deti musely po mne koien-kovat a ja som reval, čo deťom robilo báječnú radosť... Odvlečúc sa do postele, deťom sa takýto dedinský liek tak zapáčil, že sa mi zase přišly dubbst po krízach, až som sa spotil, ale vari sa mi uľavilo... Žena padla Koajpa pre­myslela Btudený obkladok,,. že ma mal čert vziať, ale vyskočit som nevládz, keď mi ho chladuý prikladala na kríže a — striga — zatiahla ú na chrbát. Ale ma ubezpečila, že mi to najskorej pomôíe a tak aby Ba mi deň dôstojne dovŕšil. dal 80m si obkladok, pri veľkom reiiote detí i ženy — škodoradostnlka — přiložit a s ním som i zaspal... Nemám protivnejšej veci, a»° studený obkladok! To sa na dedinách iba v naj­novšom čase zavádza, akousi panštinou.. .Predtým ume my nepoznali iba teplých obkladkov: uva­renú slaninu na bolenie hrdla; vriacu kašu na žalúdkové kŕče; horúcu Bkalu na žranie včrevácn at í ; a toto teraz studenú handru na najcitlivejšie údy, ktorých sa ináče voda chladná BDÍ do roi» nedotkne... Bjdaj ta aj B úsadom...! A naj­horšie bolo, že som i k vôli a pre príklad delom nesmel sa ukázit, aký mi je obkladok protivný a nu-ahodt všetko do kúta...

Pekný je stav vojenský, ale ťažký; cigáň do­kladá: pekný je stav vojenský, ale len zdaleka nw sa dívať.

Tlačil Knihtlačiarsky úCastinársky spolok v Turčianskom Sv. Martine.