Vychodla tli razy do tfiůiin : •• utorok, Štvrtok a sobotu. Predplatná trna pro Raknsko-Ghorsko na celý rok 20 k., na pol roka 10 k., na štvrť roka 5 k., na me­siac 2 k.Jednotlivé čísla po 10 h.

Do riidi'iismskt: na celý rok 30 k.

Predplatná cena na š t v r t k o v é č í s l a je:

pre Rakusko-Uhorsko na celý rok 5 k., na pol roka 2 k BO b.

Do eudzflzrmska:' na celý rok 7 k.

časopis posiela sa len sku­točne predplateným

Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine.

Ročník XL VUT. Utorok, 20. februára 1917. Číslo 21. *®MmH!!ll!!llll!l«^

Svetová vojna. Zpráva náäho generálneho štábu. Dňa 17

februára. Východné bojiště: Od Herestrau na severo­

západ nepriateľ od dnešného rána napáda naše pozície. Boj trvá.

Pri Stanislave, od Zborová na juh, i od Brezian na juh naše pofné stráže odbily silnejšie výzvedné oddiely.

Talianske a juho-východné bojiště: Podstat­nejšej udalosti nebolo.

Námestník šéfa generálneho štábu Hôfer, poľný maršalleutnant.

Zpráva nemeckého hlavného veliteľstva. Dňa 17. februára.

Západné bojiště: Armádna gruppa korunného princa Rupprechta: Na fronte v Artois a na území rieky Somme, n?jmä na obidvoch brehoch rieky Ancre delostrelecký boj sa značne stupňoval. Na viac miestach odbili sme anglické výzvedné od­diely, a od Miromontu na poludnie tuhší nápad, pripravený prudkým ohňom.

Armádna gruppa korunného princa: Pozdĺž Aisne, na západ od Berry au Bac a v Ciiampagni od Ripontu na poludnie francúzske výpady sa zmanly.

Naše letúnske eskadry za nepriateľským frontom na vážné sklady hojne nahádzaly bomb. Nepriate­ľových viac skladov streliva pozdĺž Sommy vy­letelo do povetria, Vyoúšenie a otrasenie zeme bolo počuť až po St. Auentin.

Východné bojiště. Front bavorského princa Leopolda: Pri líluxie, na juhozápad od Lucku pri Zboiove, od -érezian na juh a od Stanislavi na juhozápad rusKé podniky sa zmařily.

Front arcikniežata Jozefa: Na poinoc od Oj-tozskej doliny vo výšinách od svitu sú boje.

U armádnej gruppy Mackensena a na mace­dónskom fronte pri chatrnej bojovej činnosti po loženie sa nepřeměnilo.

Prvý generálny ubytovateľ Ludendorff.

Ženeva, 17. febr. Z New-Yorku francúzske noviny oznamujú: Nemecko-Americká vojna pravde­podobne začne sa čo najskorej. »New-York Herald« zvestuje z Washingtona, že ministerská rada v utorok uzavrela ozbrojit všetky obchodné lode americké. Delá lodiam zaopatrí štát. Niektorí ministri hovo rili, že ozbrojením obchodných lodí vojna sa pri­skorí.

(Ptdľa iných zvestí vojna Ameriky nezdá sa byť takou istoiř.)

Pozdrav a prosba. Hviezdoslavovi, z príležitosti 2. februára.

Náš najväčší básnik Hviezdoslav obdaroval nás doteraz troma veľkými epickými dielami: Háj nikova sena, Ezo Vlkolinský a Gdbor Vlkolinský, abo dvoma, ak tieto posledné dve básne vezmeme podľa ich úzkeho súvisu za jeden celok.

Obe tieto diela tak vyrástly z pôdy ľudu nášho slovenského, ako jedle na horách našich, ako drevené chalúpky z ich dreva v dedinkách našich, stulených pod tými horami. V oboch dielach predstavené sú zem i ľud milej Oravienky, rodného kraja básnikovho. Dtj Hájnikovej ženy odohráva

sa pod vernou strážnicou Babou Horou, v tajomných lesoch hernej Oravy; história Vlkolinskovcov nás vedie do dediny, na ktorú sa s láskou díva »dedko Choč«, — tam nekonečná hora, kde »chalupa čuší hájnikova«,

»jak hniezdo v tesnú parutf v úkryte košatého krovia.«

kde bujné, šumivé lesy, verné hory ».. .oiáčajú chalupu a bdením svojho pozoru vždy sviežim neustále s t r e ž ú « . . .

tu otvorená dedina »na križovatke troch to ciest«, na jarmočnej ceste sveta; tam mäkký slovenský ľud v snivej viere oddaný Bohorodičke, tu tvrdé zemianske postavy, žijúce v ovzduší luteránstva. No »zloba nájde dvere všade«, i do hĺbky hôr, i do dedín — tam panská hriešna vášeň, tu pre­mnohé biedy, hriechy ľudu nášho.

Ale nechcem sa teraz púšťať do rozboru a po­rovnávania týchto dvoch hlavných a najväčších diel Hviezdoslava, azda najklassickejších to básní skromnej našej spisby. Isté je, že kým bude sa slovensky cítit a čítať, budú sa i tieto dela čítavať, a keď by prestal ľud náš a s rečou svojou ak by svliekol i šatu svojej duše, svoje zvyky, spôsoby, zmenil by svoj život (čik lepšiemu, či k horšiemu!), i vtedy budú diela tieto navždv verným, klas sickým-svedectvom, ako žil, cítil, tešil

dysi ľud ten pod Tatrami I Ale nie takí My len to dúfame, a veríme pevne,,

že príde čas, keď diela tieto bu'dú sa v školách čítať, vysvetľovať, učiť, keď mládeŽ^slôyenská bude sa učit z nich poznávať ľud slovenský ajnjJ^ryať ho a jedno sa cítiť s ním, a bude sa'učiť milovať i tie hory a lesy, tú zem, ktorá ako verná mať živí a chráni ľud ten pre krajšiu budúcnosť.

•

Posledne som zas čítal to dvojité nádherné dielo o Vlkolinskovcoch, o verných druhoch EŽovi a Gáborovi. A vtedy obnovil sa mi v pamäti i jeden stesk Hviezdoslavov, písaný pred vyše desať rokmi, v ktorom Hviezdoslav sám s láskou vracia sa ku tým dielam duše svojej.*)

A tu dakuje svojmu priateľovi Kukučínovi, ktorý mu

» . .sused kedy milý, rodák tobôž, neináče spoluobčan v na ej tichej, skromnej obci literáržej...«

(Hej, Kukučín! . . , Dnes už nestojí ani tam, » na úskalí morskom, abo sväto jurskom bárs na brde, a či skorej junáckom tam na Lovčene.. .«

ale kdesi ďaleko na divých Andoch, abo na strmých brehoch najväčšieho oceánu! Či myslí ozaj na ten íud svoj pod Tatrami? Ako dobre mu privoláva drahý náš Hviezdoslav »z tej duše,« svojej i našej, a bársby sljšal tam teraz eíte viac:

Nezabúdaj! Nezabúdaj na ľud, z ktorého si pošiel, na tú čeľaď roztomilú svojho srdca, duše svojej, — na ľud, k nemuž viaže tisíc pamätí Ťa od mladosti . . .I

A »podvečernou duše žiarou« prihovára sa mu: podbehni Ty kus, v povesti jak čarodej míľokroký, a tu potom pozdravme sa, objímme sa na Kublove, čierťíži to rodných poli: Jasenec a VlkolínčanI Urob friško, braček zlatý,

*) »Slov. Pohľady« 19C6, str. 270: »Prichádzam Ti zaďakovaf«.

nech nečakám, až i z o m r e m . . .

Nezabúdaj! — Nezabúdaj! « —1)

Ďakuje, hovorím, Kukučínovi, ako básnik dru­hovi básnikovi, v krásnom poetickom obraze, za to, že vraj na cestách svojich navštívil bol raz i Vlkolín, a tam i:

čeľaď mojej obraznosti, ba jak cítil som a cítim, zrovna rodinku to moju i dľa krvi . . «

a mal tam vraj ku každému slovo milé, vľúdne, úprimné, a prosí ho, aby odpustil a nehneval sa, ak ktorý z nich »na rešpekt bol pozabudol,* keďže

» prostí sú to ľudia, drsní zväčša, čo na srdci, na jazyku mávajúci. . .«

bo ^n, bás-uk, za nich, ž a t ú »čeľaď svojej obraz­nosti*, cíti sa

»ako už za svojich ľudí zodpovedný vžJy a všade.«

A pokračuje omlúvajúc:

Ešte Estera tak, Ezech, Peter, Jób i Ferduš, Jurák, Blažko, Bocko a párjnýcri, za tých netra sa mf'hanbiť, tí utrafia, čo sa patrí. Ale Eliáš ku príkladu, och, ten si úst neumývá, pľuje nimi, ani str gôň,

i od pľúc soptí, jakby z mecha I

No a Gábor

toho radšej poľutuj zas, neboráka! . . . Mne ho aspoň vždycky bolo veľmi ľúto; neraz som sa užialil s ním pre neras t ie jeho veľké, pod nímž zastenal tak hrozne, keď to Marku zahrebali . . .«

Neviem ani, Čo viac obdivovať, či krásnu, ľa­hučkú, lahodnú reč, či básnickú myšlienku, že ďakuje druhovi básnikovi za návštevu u čeľadi svojej poetickej fantázie, či umenie, ako obživil tak postavy svojich básní, Eía a Gábora Vlko-linského, až človek nevie, pokiaľ a kde skutočnosť, - a či obdivovať vrelý srdca básnikovho cit k ľudu tomu, ktorý sa odzrkadľuje v jeho poezii, ako krivánske jedle v tichej hladine morského oka! — Podobné obživenie postáv básnickej obrazotvornosti najdeme i u iných básnickov. Niečo podobného opísal Kukučín v črte Návšteva. Goethemu bol jeho Faust nielen umeleckou postavou jeho arci-diela, na ktorom pracoval celý život, ale skutočný druh jeho vlastnej duše, jeho alterego; postavy diela toho navštěvovaly ho v duši, vo Venovaní »Fausta« hovorí o nich:

»Ihr naht euch wieder, schwankende Gestalten, Die ftlih sich einst dem trlioen B;ick gezeigt. . .

Und mich ergreift ein längst entwohntes Sehnen Nach jenern stillen, ernšten Geisterreich . . Was ich besitze, seh ich wie im Wdten, Und was verschwand, wird mir zu Wirklichkeiten*.

Vtľký hudobník-poet Richard Wagner hovorí, že slzy ronil, keď najmilšiemu hrdinovi svojej pcezie, Lohengrinovi, musel dať horký osud: aby zanechal všetko zemské blaho; ale, hovorí, nebolo možno ináč, čo ako mi ho bolo ľúto! — Svet obraznosti má svoje prísne zákony, a básnik, ozajstný básnik, zná, miluje ten svet, ako ozajstný, jedno sa cíti s ním, nezabúda ho, vracia sa k nemu vždy znova a raduje sa trpí s ním do konca.

Tak i Hviezdoslav, k tej Čeľadi svojej obraz­nosti ostáva verným, miluje ju, tak ako miluje ozajstný svoj ľud slovenský, podľa svojich slov:

»praň myslím, cítim, trpím, plačem žiale, ja ľúbim svoj ľud, ľúbim neskonale.*

(Letorasty, M. 26, 3.)

Kto by mohol preskúmať hĺbku duše ľudskej, a hĺbku duše básnikovej, a to duše ľud svoj mi­lujúcej? Je ona ako prameň v hĺbke hôr, z kto­rého s ále tečie čerstvá voda, obživujúca celý les. I Hviezdoslavova duša vždy sa

. . . . . . opäf plní: vše v duše tichu čuť, jak špľachot, zurkot, žblnkot vlny, vrie, kypí, tečie cit...«

(Letorasty, 111. 6.)

Akú rozkoš pôsobí vnímavému človeku čítanie tých klassických diel Hviedoslava o ľude našom I »Ežo Vlkolinský« je ako jasný podklad a rámec: obraz života, i malých domácich nepokojov v de­dinách a domácnostiach ľudu nášho, no i tu: čo rozdvojené, to sa spojí zas; Ezecha s rozhnevanou matkou spojí roztomilé dieťa, vnúča. Do rámca tohto sa vsúva i časové dej »Č-ábora Vlkolin-ského«, so svojimi vážnymi, až tragickými udalo­sťami: sklamanie v láske u dievčaťa (Marky proti Ežovi), u mládenca (Gábor proti Ulke), zkaza pi-janstva (v rodine Šimovie), ľahkomyseľná, hriešna hra »pánov« s »ľudom« v najútlejších citoch (Aladár a Zuzka, Klockovie), zkaza suchôt, ktoré už i tam po dedinách ničia náš ľud (smrť Marky), znemrav-ňujúce voľby a žranica (voľba ablegáta Farkaša), a v to všetko mnohosľubná, ale ťažká práca ná­rodného prebúdzania ľudu (kňaz, učiteľ vo Vlko-líne, Pavel Šimovie),, ktorá má i historické úzadie talianskej vojny z roku 1859, Patentu (už ako v zemianskej a evanjelickej obci) a shromaždenia memorandového roku 1861. Toto je azda jediné mies'o, kde sa Hviezdoslavova poézia dotkne nie­ktorých konkrétnych udalostí nášho politického života.

Ak »Ežo Vlkplinský« je idylla, tak je »Gábor Vlkolinský« dráma, ba tragédia, aspoň čo sa týče jej hlavného hrdinu Gábora. Keď posledná jeho,; ač nepovedomá nádej zahynie, Marka Tomášovie umre a kladú ju do hrobu (a tu viď nádherný ten opis pohrebu!) Gábor úplne rezignovane ho­vorí hrobárom:

»... škoda dievčaťa, — verte mi,

milerád bol bych jej hrob zaľahol...«

K tomu príde úplný rozklad v dome rodičovskom: nad pijanstvom ženy rozľútostený Šimún, otec Gáborov, oddá sa nápoju tiež, majetok celý dolu vodou, a Gáborovi neostáva nič, len urazená hrdosť, hanba, zlomené srdce. A básnik s obdivu­hodným pochopením prostej duše sedliaka-roľníka (ač so zemianskym menom) dá vypuknúť žiaľu a trpkosti Gáborovej najväčšmi vtedy, keď — prijdúc so svojím verným druhom, šťastným Ezechom na otcovo pole kosiť —

»skamenel takmer stĺpom, zryknuv len čo divoch. Jačmeň bol už skosený i zabratý, len holé strnisko —..— (Najskorej. chytrák ten bol Abrhám.)

1 tá maličká posledná jeho chlúba, kus jačmeňa na otcovskej zemi, ho sklamala: i to išlo na žra­nicu, ktorá zkazila celý majetok, šťastie, pokoj — otca i matl

» Vidíš ho či vidíš?« Gábor zdýmnul, »posmech tenl? ba nezbývá mi, iba prebiť sa tou kosou, prebití JojI...«

Len láskavé slovo Ezecha ho tíši. . . 1 pomáha Ezechovi na jeho poli:

»A o chvíľu zakášal Ezech. Gábor sberal zas pšeničku zlatú za ním, klasnatú, a za snopom snop, skladal na hŕbu: až Žofka došla, chlapča na chrbte v snách, v ruke hrable ..«

Čím väčšie a úplnejšie je šťastie Ezechovo: na svojej zemi, svoje kosiac (ved to sviatok ľudu nášmul), majúc milujúcu šťastnú ženu, dieťa, — tým hroznejší osud Gáborov: sklamaný v láske, smrťou olúpený o Marku, domácnosť vyšla na zkazu, majetok prešiel dolu hrdlom rodičov, ešte i posledný ten pokos jačmeňa...! Čomu ostáva?, — Cit a záujem vyšší, národný, ač mu srdce chápe slyšané slová, ale nerozumie ešte, nepove-domému citu nevie dať výrazu, tým menej činu. To všetko drieme ešte v duši jeho. Hlavné je zem, ktorá mu uchodl zpod nôh, a s tým sa rúca všetko, i posledný podklad jeho žitial — Dobre to vie básnik, a v osude Gábora vyjadril tú pravdu, že zem drží ľud — a že čia zem, toho ľud, toho všetkol Osud Gáborov: osud ľudu celého.

(Dokončenie.)

Dobre je to? O Vladislavovi II., kráľovi uhorskom, hovorí

sa, že na všetko, čo mu krajinskí hodnostári, alebo dvořani oznámili, povedal: »dobže;« ale keď mu

raz správca kráľovských pivníc oznámi!, Že naj­lepšie víno zo sudov vytieklo, žalostne zvolal: »to je nedobže!«

Nedobre jel voláme i my; nie síce preto, že v oné časy vytieklo zo sudov kráľovo víno, ale Že v našich časoch vidíme potokami tiecť krv zo žíl tela kráľovského vojska: lebo na zem sostúpil boh pekla, aby s pomocou boha vojny a bohyne smrti premohol boha spravedlnosti a bohyňu mi­losti. Keď náš milostivý pán kráľ videl bohyňu jara a mladosti plakať nad hrobmi mnohosľúbnej mlade, i on zaplakal, ako plakal Ježiš nad zkázou jeruzalemskou. Hlas lásky a svedomia privolal mu: »Vyžeň boha vojny z kráľovstva svojho "a prinesiem pokoj Tebe a národu Tvojmu!« Porozumel hlasu tomu a hned po svojom nastúpení na kráľovský trón povolal svojich radcov, aby sa poradil, akým spôsobom zastaviť prácu pekla.

Keď sme sa o výsledku porady dozvedeli, ra­dosťou sa naplnili srdcia, lebo sa nám oznámilo, že je so strany našej ponuknutá nepriateľovi ze­lená ratolesť pokoja. Nepriateľ, žiaľbohu, neprijal... Keďže už národy zabúdajú na Boha večnej lásky a sa navzájom ukrutne vraždia, nezabúdajme aspoň my, bratia a sestry, že sme bez rozdielu viery a národnosti dietky jednej matky, krásnej to zeme uhorskej!

Veru nedobre padne človeku počuť, že kra­jinský vyslanec ohriaknutý bol so strany svojich kollegov v snemovni len preto, Že sa opovážil chcieť citovať 2—3 vety za uhorskú vlasť hrdinskou smrťou umierajúceho slovenského vojaka. A stalo sa to práve vtedy, keď bol na dennom poriadku návrh zákona, ktorým krajina ide zvečniť pamiatku hrdinov tejto vojny. Prostred svetovej vojny, ked v ratovaní milej vlasti krv, táto tekutina rovno­právnosti, jednako sa vylieva zo žíl Maďara, Slováka, Horvata, chudobného i pána, ako možno prejaviť toľkú nenávisť proti reči ľudu, ktorý sa už toľko ráz na toľkých miestach vyznačil svojou chrabrosťou?

Svedectvá o tom donášajú úradné vojenské zprávy.

My sme sa nikdy nedomáhali toho, aby naša reč bola užívaná v snemovni; ale zo slovenského listu, poslaného s bojišta, nedovoliť citovať tam, kde slobodne a nikým nehatene odznejú citáty vo všemožných jazykoch, považujeme za velikú krivdu a urážku. Lomoz, vresk a tresk takzvanej ľudovej strany proti vyslancovi Jurigovi odsudzujú i niektoré triezvejšie smýšľajúce maďarské noviny, hovoriac, prečo by vraj nemohli pokojne vypočuť

rozumie do riadenia balóna? Ozaj nik? Tom, ved vy rozumiete, ako treba manévrovať balónom?

— Úplne, — odpovedal Som. — Tak leťme skoro, kým sa otec nevráti. Celá spoločnosť probovala ju odhovoriť od

úmyslu, no, pravdaže, darmo. Po krátkom váhaní vystúpil som tiež do

loďky. Balón bol odviazaný a bystro dvíhal sa do výšky. Vetra úplne nebolo, i leteli sme skoro priamo nahor. Zdvihli sme sa nad dom, a ona so smiechom povedala: »Ach, to je vese!o!«

Na úrovni vrcholcov najvyšších stromov usmievala sa a poznamenala, že odo mňa bolo veľmi ľúbezne letieť s ňou. Teraz niesli sme sa už v takej výške, Že ľudia dole zdali sa nám malinkými, a ona povedala, že je presvedčená o mojom úplnom umení riadiť aerostat. Teraz udrela i moja hodina.

— Rozumiem, ako sa treba dvíhať nahor, — odpovedal som, — no spúšťať sa nadol nie je tak ľahko, — a zahvízdal som.

— Čo to znamená ? — spýtala sa. — Ničoho zvláštneho, ale ak si žiadate letieť

bystrejšie, treba len vrecká s pieskom vyhadzovať, — povedal som, slová skutkom sprevádzajúc.

— Nestvárajte bláznovstvá, — povedala, usi­lujúc sa zdať sa pokojnou a ľahostajnou.

— Blaznieť sa? Ó, nie, — pokračoval som. — No, či pôjdem nadol, či nahor, odhodlal som sa ísť s vamŕ, a vy tiež, Fany, — a s týmito slo­vami vyhodil som ešte jedno vrecko.

— Načo to? Tak sa zdá, že ste sa zblazneli! — Len z lásky k vám, moja drahá, — ho­

voril som, žartovne sa usmievajúc. Oh, moja milá Fany, ja vás zbožňujem. Povedzte, budete mojou ženou?

— Ja som vám už vtedy odpovedala, a moju odpoveď, zdá sa mi, mali by ste pamätať, — po­vedala so smiechom, nehľadiac na uchvátivší ju úžas.

— Ó, ja to veľmi dobre pamätám, ale sa úfam

BESEDNICA. Láska na aerostate.

Pôvodne z anglického. Pred nedávnym časom bol som hosťom v dome

sira Georgea. V jeho paláci sišlo sa mnoho ná­roda, všemožné vyrazenia a zábavy striedaly sa nezastaviteľným radom. Vychádzky v ekipažach, koňmo, rybačka, poľovačka — všetko toto ponú­kalo sa k zábave každého.

Dcéra sira Georgea, Fany, bývala často mojou spoločnicou pri rozličných vychádzkach, a ja bol som ňou úplne zaujatý. To bolo dievča, ktorému epitet »oslepujúca« pristal tak, ako nikomu na svete.

Jazdila, ako Nimrod, kone poháňala, ako ne­súca sa k úsvitu Aurora, veslovala, ako Charon, tancovala, ako Terpsichore, behala, ako Diana, chodila, ako Juno a bola krásna, ako Venuša.

Ó, to bola čarodejnica! Keby ste ju vy len počuli, ako sa smeje; ó, potrebovali ste len počuť jej smiech, aby ste prišli o rozumí

Aká pútavá spoločnical Spolu sme jazdili, spolu sa vozili v ekipáži, spolu chytali ryby, spolu tancovali, spolu spievali.

Volal som ju Fany, ona mňa — Tom. Všetko toto mohlo sa skončiť, ako vám bude známo, len jedným. Zaľúbil som sa do nej a rozhodol som sa použiť pi vej vhodnej príležitosti a požiadať ju o ruku.

A hľa, raz, ked sme lapali ryby, sediac v člne na jazere, hodil som sa pred ňou na kolená medzi nachytaných mrenov, schytil jej ruku, pritisol k srdcu a najohnivejšími slovami prosil som ju, aby sa stala mojou ženou.

— Budte takí dobrí, neblaznejte, a nechajte to; a stoknite mi sviežeho červíka, — povedala.

— Ó, Fany, — zvolal som, — nehovorte mi

o červíkoch, keď je reč o našom manželstve. Po­vedzte len.. .

— Poviem vám to isté, čo som vám teraz povedala, — odvetila nahněváno, — a ak nepre­stanete, vyhodím vás z člna.

Páni, ja som nemohol prestať, a dávam svoje čestné slovo, že ma jedným štuchnutlm shodila do vody. Potom schytila vesla, jedným alebo dvoma údermi odrazila čln odo mňa na niekoľko yardov*) a vybúšila do takého smiechu, ktorý jej na šťastie prekážal odplávať ďalej. Priplával som k nej a vyliezol do člna. »ČIoveče, — povedal som vtedy sám sebe, musíš sa pomstiť, pomstif!« Skryl som svoje city a začal som sa tiež smiať. Priplavili sme sa ku brehu, išli domov, a tam som prehodil šaty. Keď som sa zjavil na obed, zbadal som, že už všetci vedeli o mojom »kúpaní«, lebo som bol prijatý všeobecným smiechom. Za obedom Fany niekoľko ráz šeptala so svojím susedom a pokukávala na mňa. Žatým nezmeniteľné nasle­doval zdržiavaný smiech. »Tom, — opakoval som si, — pomsta!«

Vhodná príležitosť skoro prišla. S miesta, kde snie sa hrávali lawn tennis, mal vystúpiť aerostat, a Fany svojho otca zmučila prosbami o dovo­lenie, aby mohla letieť s aeronautom. Hneď som si sostavil plán: podkúpil som aeronauta, aby sa pretváral chorým, v tom momente, keď sa bude mat vyšvihnúť; naučil som sa od neho viest aerostata a pokojne som očakával výsledky.

Očakávaný deň prišiel. Čas bol krásny. Balón bol naplnený plynom, a pany stála už v loďke. Všetko bolo hotové k letu, keď aeronaut zrazu zamdlel. Odniesli ho do domu a sir George išiel ho vyprevadit, aby mohol dozrieť pravidelnost le­kárskej pomoci. Fany bola zúfalá.

— Ci ozaj musím sa zriecť radosti ? — zvo­lala, hľadiac nadol za operadlo lodky. — Veď sa niekto

*) Yard = 3 stopy.

slovenský citát aspoň tí vyslanci, ktorí vedia po slovensky — a tých je veru hodne najmä v ľa­dovej strane.

Demonštráciami proti slovenskému slovu veru nezakryjete, páni, svoj slovenský pôvod. A potom, keď národ chodí školu smrti, svrchovaný čas je, aby nazrel do siene spravedlnosti a aby každému dal to, čo mu patrí, a aby si každý držal to, čo je jeho.

Slovák žije v ustavičnej nádeji, a tak verí slovám ministrapredsedu, že táto »vojna utvorí i to položenie, že požehnania shody, lásky a dôvery uhorský národ bude môcť dať cítiť i svojim intí-rečovým spoluobčanom.«

Ako vidíme zo slov Tiszových, boli by sme na ceste dorozumenia.

Škoda len, že po slovách ministrapredsedu následovaly skutky 5. februára. Eectus.

Dopisy. Sučany, 17. februára. (Sója). Rád čítavam

poučno-zábavné články v Nár. Novinách uverej ňované, značené »—« a N. V dobe dnešných vše­obecných tiesni sa nimi človek i poučí i zabaví. Článok »Nová manna« (č. 16) ma tiež obodril a dávno zašlé časy v pamäť uviedol, kde som sa i ja tou mannou bol zaoberal. Bolo to z návodu blahej pamäti Lichardovho, že sme s bývalým uči­teľom Bazovským nasadili sóju (Sója hispida), ktorú nám vrelé odporúčal i na jedla ako fazulku a bôb pripravenú, i ako výtečnú náhradu za zrnkovú kávu, upálenú a zomletú, ale menovite ako vý­tečný krm pre dobytok na zeleno alebo sucho pripravenú.

Zasadili sme boli z nej viac radov, z ktorých: vyrástly kríčkoyité rastlinky, donášajúce husto na­sadené strukovie, plné drobnej, ako ju u nás na­zvali, fialkovej fazulky. No zrnká k plnej zrelosti došly len v ochránených kútikoch záhrady, lebo inde zasadené zkazily u nás panujúce jasenné

;dažde a chládeže, a zavčasu sa dostavivšie mrazy list cele spálily, čím sa kŕmna hodnota jej zničila. Je to rastlina, ktorej už -(-2° C poškodia. A toto bola príčina, že sme ďalšie jej pestovanie zasta­vili. Azda sme sa prenáhiili, lebo nie každý rok

bez mrazov: sója by i u nás bola možná, ho to býva. veľmi zriedka, a, preto ju odporúčarr^e^/do krajov, kde vinič pestujú. 7

Jej pestovanie by sa vskutku oddalo. Jej úrodnosť je veľká. Záživnosť z nej pripraveného jedla prvotriedna; veď v istom čase divy'tvorila múčka pod menom »Revalenta arabica« odporúčaná deťom a slabším ľuďom. To bola múčka zo saje mletá.

Že by sa i teraz jej pestovanie oddalo me­novite v krajoch teplejších, pokladám za isté. V cenníkoch však záhradníckych jej nenachodím, a preto kto zná, či by sa pravá dostala. Z vlastnej zkušenosti vystríham pred kúpou z nespoľahlivých prameňov. Sú i nesvedomití obchodníci ktorí keď

dostať inú. Vidíte týchto päť vrecák s pieskom? Budem vás päť ráz prosif, aby ste sa stali mojou ženou a za každým odoprením vyhodím jedno, Tak tedy, krásna deva, preskúmajte svoje rozho­dnutie a dajte svoj súhlas stať sa paňou Jankinsovou.

— Ja si toho nežiadam, ani nikdy nebudem; a dovoľte mi povedať vám, že sa chováte ďaleko nie po gentlemansky, stavajúc ma do takéhoto položenia.

— Zato ste sa vy zachovali, ako opravdová lady, keď ste ma vtedy z člna vyhodilil Ostatne, spor je úplne daromný. Sľubujete mi svoju ruku?

— Nikdyl Radšej sa soberiem k Veľkej Medve­dici, hoci, musím povedať, že dostala som už za spoločníka veľmi príjemného medveďa.

Bola tak okúzľujúco krásna, že som bezmála bol hotový spustiť ju dolu. (Veď rozumie sa, chcel som ju len nastrašiť; vedel som veľmi dobre, ako vysoko sme sa mohli dvíhať bez všetkého rizika ) No rozhodnosť je jedna zo zvláštnejších čŕt môjho charakteru, a raz započnúc niečo, rád ho prive­diem ku koncu; 'preto som vyhodil zasa ešte jedno vrecko a začal pohvizdovat Chopinov »Po-hrebný marš«.

— Nože, mister Jankins, nože, Tom, poďme sa spustit, a ja vám sľubujem, že nepoviem ni­komu ani slova o tom, čo sa stalo.

Hvízdal som ďalej »Pobrebný marš«. — Ak nezačnete sa spúšťať, vyrozprávam

všetko otcovi v tom momente, ako stupím na zem. Zasmhl som sa, schytil ešte jedno vrecko a

uprene pozrel som na ňu. — Sľubujete mi svoju ruku? — Už som vám povedala, — znela odpoveď. Ešte jedno vrecko pošlo nadol a s loďky

niesly sa zvuky »Pohrebného marša« — Považovala som vás za gentlemana, —

povedala Fany, dvíhajúc sa v strašnom vzteku so dna loďky, kde sedela.

Bola okúzľujúca v svojom hneve.

budete pýtať, aby vám poslali semä z Popokatepetl, i to vám pošlú, a narastie z toho loboda abo ži hravá, vo väčšine ničí Preto, kto sa chce oddať pestovaniu sóje, nech si jej zrnká zadováži (pred­bežne nie moc, kým ju nevyprobujeme) len už u vyzkušeného záhrad ííka obchodníka, ináč nech sa radšej uspokojí s násadou doma už vyprobovanej drobnej perličkovej fazulky

Toto i za odpoveď tým, čo ma už i o do-poslanié sóje požiadali. J. M. Hodža.

Vrbica, vo februári. Myslím, že nebude od veci, keď si pripomenieme ztrátu nášho ev. cirkev­ného spolku vrbičko sväto mikulášskeho.

Od vypuknutia vojny náš spolok vôbec pre­stal účinkovať, lebo členovia jeho sú roztratení: jedni zajatí, druhí bojujú ešte, a kto vie, dokedy ešte budú bojovať! Viem, že si oni neraz pripo­menú blahodarné účinkovanie nášho spolku mlá­deže, z ktorého sa tvoril krásny krúžok, aký sme vídali na predstaveniach snolku. Dnes len s ľú­tosťou sa môžeme rozpamätať naň. Vojna nám zmarila každú nádeju na ďalší život spolkový.

Práve len čo bol -začal náš spolok verejne pracovať, rozmáhať sa. Dostával stále nových členov, nové sily k verejnému vystupovaniu. Dnes je to všetko roztratené, vyjmúc pár členov, ktorf sú ešte doma.

Ale veď mý spolok náš vzkriesime a prive­dieme ho zas k životu, lebo po svojom návrate z vojny každý bude zasa túžiť po tichom, mravnom krúžku. Zas sa utvorí jadro, z ktorého povstane životaschopný spolok.

Nemôžem zamlčať niečo, týkajúce sa nielen nášho ev. spolku, ale vôbec všetkých našich slo­venských spolkov mikulášskych. Náš Vrbický ho­stinec dostáva sa čím ďalej, tým viacej do ži­dovských rúk, preto nemáme nádeje, že by »dvo rana« Vrbického hostinca bola nami tak navštevo­vaná, ako pred vojnou. Bolo by nám treba roz­mýšľať o nejakej druhej miestnosti, o budove, v ktorej by sa umiestnily spolky a mala by pri­meranú dvoranu pre tunajšie obecenstvo. Na takú budovu (Národný Dom) v primeranej forme mohla by sa zaviesť sbierka. Iste každý by prispel podľa svojej možnosti, každý by chcel mať v takej verejnej budove svoj podiel.

Nuž povážte túto vec, ako by bolo lepšie. Iste, najdú sa i kritikovia, ktorí povedia, že

žijeme v ťažké časy, a mne čo príde na myseľ! ale potom je už neskoro. Treba sa prvej

knsst. í£ t K^.p»-iľ.!!i ^ ? w . *-«- v •«* príde-««»boio „ÍV ióv^; #febo aspoň pripravené

i ájp^Bože, aby moje slová našly ozveny! Člen ev. Spolku.

Kronika. — Minister Szurmay. Ministrom krajinskej

obrany — miesto baróna Hazaia — bude generál Alexander Szurmay. Do roku 1915 bol štátnym sekretárom v tomto ministerstve. Od počiatku 1915-ho je na bojišti.

— Čestný mešťan Skalice. Svojho r.-katolí-ckeho farára dr. Ľudovíta Okánika za jeho blaho-

— Považovala som vás za gentlemana, ale vidím, že som sa mýlila. Ani kominár nemohol by sa zachovať podobným spôsobom oproti dievčaťu. Ste si povedomí, že riskujete svojím životom práve tak, ako mojím, svojím šialenstvom.

Vysvetlil som jej, že milujem ju tak, že umrieť spolu s ňou pre mňa bude šťastím, preto nepotre­buje sa starať o mňa. Tu odhodila vlasy s tvári, vypriamila sa v celej svojej výške a, pripomínajúc bohyňu hnevu alebo Boadiccu, ak si ich len možno predstaviť na aerostate, povedala:

— Prikazujem vám započať spúšťať sa v tejto minúte!

Hvízdanie »Pohrebného marša« bola jediná odpoveď na jej slová. O niekoľko minút chytil som ešte jedno vrecko a povedal:

— Vyleteli sme už dosť vysoko. Ak sa skoro neodhodláte, môžeme stretnúť Merkura, s výstrahou, že přechodíme za zakázané hranice. Sľubujete mi svoju ruku?

Zamračená sadla si na dno loďky. Vyhodil som ešte vrecko. Vtedy chytila sa iného plánu: hodiac sa predo mnou na kolená, plačúc povedala trasúcim sa hlasom:

— Odpusťte mi to, čo som vám urobila. Bolo to veľmi špatné a ja ľutujem toho celou dušou. Doveďte ma domov, a ja budem vám sestrou.

— A nie ženou? — spýtal som sa. — Nemôžem, nemôžem! — odpovedala. Štvrté vrecko padlo nadol a ja začínal som

myslieť, že konečne predsi ma premôže, lebo my­šlienka dvíhať sa ešte vyššie sa mi už nepáčila. Ale jednako predbežne nechcel som ustupovať a. dajúc jej niekoľko minút na rozmyslenie, povedal som naliehavo:

— Fany, hovoria, že sa manželstvá v nebi uzavierajú. Ak si nerozmyslíte, my svoje spojenie bu­deme sláviť práve tam.

S týmito slovami zdvihol som piate vrecko. — No, — hovorím, — moja žena v živote,!

darné účinkovanie vo verejnom živote mesta, Ska­lka vyvolila za svojho čestného mešťana. Mesto získalo tým vyznačenia sebe samému. Účinkovanie dôstojného pána dr. Okánika vo verejnom živote skalickom je príkladné!

— »Pamlatka reformácie.« Novohradský se-niorálny inšpektor Julius Okolicsányi rozsoslal cirkvám nasledujúci obežník: ».. Na konferencii duchovenstva v júli 1916 jednomyseľne prijatý bol môj návrh, aby sa 400 ročnej jubilejnej oslavy reformácie roku 1917 použilo ku stupňovanej cir­kevnej činnosti. V reči svojej vtedy vyslovil som žiadosť, aby i zo zvláštneho uznania oproti uhor­skému vojsku, ktoré statočne plnilo svoju vzne­senú úlohu, i z vďačnosti k uhorskej vlasti v slo-slovenských cirkvách, ktoré sú už pomaďarčené alebo sa tuho maďarčia sústavne boly uvedené a ustálené maďarské služby Božie. K tomu zaväzuje nás i úcta k úradnej reči uhorského štátu i zku­šenost, že vo väčšine slovenských cirkví naši ve­riaci sú zrelí pre maďarské službv Božie, vo väč­šine obcí úplne rozumejú maďarskej reči. Vo väčšine škôl naši žiaci píšu a čítajú len no ma­ďarsky. Tejto vlasteneckej činnosti možno ďakovať, že väčšina našich vojakov slovenského jazyka, bojujúcich v svetovej vojne, už nevie po slovensky písať a i v listoch svojim príbuzným užíva ma­ďarčiny, že v našich dedinách nepočuť už sloven­ského svetského spevu, že v nedeľu a vo sviatok shromážděná mládež spieva len maďarské piesne a že sa v robotné dni pole a lúka ozýva ma­ďarským spevom. Ako možno virlief, naši veriaci sami predstavujú najlepšiu príležitosť a najkrajším spôsobom dokazujú s/oiu schopnosť, aby sa im maďarskou rečou hovorilo.*

V svojei zprávě o tomto i viedenská »Rnichs-post« dokladá, že je to už primnoho Miesto všetkého toho, čo v mysli nášho človeka vyzýva tento inšpektorský obežn'k, my uvedieme i tu naj­novšie slová ministrapredsedu. To. čo sa dokazuje vo vojne — napísal ministerpredseda gróf Tisza — »prinesie svoie ovocie i pre vnútorné nomery našej vlasti... Táto vojta utvorí i to položenie, že požehnania shody, lásky a dôvery uhorský národ bude môcť dař cítiť i svojim inorečovým spoluobčanom« Novchradský inšpektor vytiahol svoj obežník odkiaľsi z prachu.

— Najmladšia Matica. Ooavské »Naše Slezsko« píše: »Dňa 12. februára 1877, v ponde'ok na ostatné fašiangy, sliezski národovci v Opave sišli sa na Dolnom námestí v Krausovom dome, v miestnostiach katolfcko-politickej Besedy, na sriaďujúce valné shromaždenie Matice opavskej. Valné shromaždenie otvoril známy buditeľsliezskeho ľudu P. Ludvik Ochrana, šteborský farár, a oznámil, že c. k. ministerstvo vnútorných diel vyhovelo prosbe Matice opavskej a potvrdilo predložené stanovy. Hlavným rečníkom bol P. Anton Gruda z Katerínok a professor Vincenc Prásek. Zvolení boli: za predsedu P. Ludvik Ochrana, za podpred­sedu roľník z Katerínok Jozef Benš, za tajomníka

alebo moja spoločnica v smrti. Ktorá zo dvoch? — a začal som láskať vrecko najvrelejším spô­sobom. Opustila tvár do dlaní a neodpovedala. Hojdal som vrecko na ramenách, ako dieťa.

— Nuž, čože, Fany. sľubuiete mi? Jasne po*ul som iej fikanip. Ja som tvor ne­

obyčajne mäkkého srdca, nemôžem spôsobiť ni­komu nijakého bôľu, a priznávam sa, oni ma premohla. Odpustil som jej svoj kúpeľ, odpustil, že ma odvrhuie. Rozhodol som sa hodiť vrecko nazpäf do loďky a už otváral som ústa povedať jej: »Milá Finy, odpusťte mi, že som vás tak na­strašil. Vydajte sa. za koho sa vám'ľúbi. Oddajte sv^ju krásnu rúčk'i najopovr?enejš!emu grumovi svojich koniarnf. Čo by sa čo stalo, Jankins je váš otrok, váš oddaný pes. Od terajška buie (eho povinnosť ísť, kdekoľvek by ste mu rozkázali, robiť, čokoľvek by sa vám popáči!o.« — No v tom samom momente Fany zrazu cozrela na mňa a povedala so záhadným výrazom v tvári:

— Noshadzujtetohto vrecka: dostanete moiu ruku. — Z celého vášho srdca? — spýtal som sa bystro. — Z celého srdca, — povedala s tým istým

záhadným pohľadom. Pustil som vrecko na dno a'otvoril ochranný

ventil. Aerostat začal sa bystro spúšťať. Páni, či uveríte, čo sa stalo ďalej? Keď sme

dosiahli zeme a balón bol oddatý majiteľovi, ktorý no mdlobe už prišiel k sebe. a ia nežne pomáhal Fane stupiť na zem a obrátil som sa k nej. aby od nej počni potvrdenie sľubu daného v obhkoch, — či uveríte? Dala mi také zaucho, od ktorého prevrhol som sa do loďky, celou silou, odbehla k otcovi, ktorý práve v tom čase vychádzal z domu nám v ústrety, rozpovedala jemu i celej dohrnuvšej sa spoločnosti o mojej nehanehnosti na aerostate a doložila, že som dostal jej ruky, ako mi sľúbUa, a že dala mi jej z celého srdca... Ľ. Š.

P. Anton Gruda, za pokladníka dr. Kolofik; do vý­boru professor Prásek, hlavnický starosta Ján F. Lhotský a slavkovský roľník Ján Hýl. Hneď prvý rok Matica opavská získala si 29 členov a prijala 2615 zlatých 45 krajciarov.,. Dnes s chlúbou možno povedať, že Matica opavská je stredišfom a dušou školskej a osvetovej práce v tejto časti Sliezska.«

— Cestovanie do neutrálnych krajín. Mi­nisterstvo vnútorných diel oznamuje: Do Holiandska môže sa cestovat (už od-10 februára) len cez hra­ničnú stanicu Elien, a vrátit sa tiež len tade nazad. Pred odchodom na stanici v Elten musí sa vy-budnút desať dní. A do Švédska, Norvegie a Dánska pustia len cez hraničnú stanicu Sassnitz; nazpäť tiež tak, len cez túto stanicu. A pred odchodom tiež každého prinúťa za desať dní pobudnúť na tejto stanici.

— Bulharský záhradník mesta Košíc. Mesto Košice — veľmi múdre — ide si snaJii záhrad­níctvo čiže pestovanie zelenín na spôsob bul­harský. Už si i našlo záhradníka, mladého Bul hára, 21-ročného, ktorý je teraz v službe u mesta Prešova. Ale pýta mladý šuhaj ročného platu 7200 korún, k tomu bývanie, okurovanie i osvet­ľovanie. Jednako, tak sa zdá, Košice budú radi, že ho dostanú.

— Konský bôb pre rakúske pivováry. Uhorský živnostný úrtd uovolil vyvažat konský bôb pre pivováry v Rakúsku. Budú hó potrebovať po istý percent miesto jačmeňa. Ale pivovary budú povinné vykazovať, že je to tovar uhorský.

— Pivo. V Rakúsku odborníci takto hovoria o pive: Čo deň je menšia nádeja, že by pivovary mohly dostať jačmeňa, preto môže sa už dnes po­vedať, že terajšia núdza o pivo najvyššie vystúpi v marci, stane sa už úplným nedostatkom, a v lete budú mat pivo len niekde na ukážKu. Až zavíta pokoj, piva už celkom nebude. Čo by pomery po-vetrnosii a vegetácie roku 1917 aké priaznivé boly, výroba pivovarskému priemyslu neDude umožnená.

Kríza pivovarníctva za vojny postupovala takto: V Čechách roku 1910 uvarilo sa 10,050 521 hektolitrov piva; roku 191 t, ktoréno vypukla vojna, klesla táto výroba na 8,531 705 hektolitrov, roku 1915 na 5,499.868 hektolitrov a roku 1916 až na 2 991 000 htktolitrov. Roku 1917 sotva uciníj tu výroba piva million hektolitrov, a väišia časť tohoto je podnes už minutá. Pri tom treDa povážiť, ze i táto výroba bola možná len pri všemožných náhradách obyčajných látok. Prídavkov, pri varení piva dosiaľ neužívaných, bclo až do 50 percentov. Náhrady čiže prídavky tieto boly najmä cukor, ku­kurica a zemiakový škrob, no a dnes ich už pre pivovarníctvo ani niet!

DnnnnnninnannnnnnnnDnnínnnnnn

§ SvrM'avesí, prašinu, výsypy I

Pozvanie do

XI. riadneho valného shromaždenia Meštanskej Banky

účastinnej spoločnosti

-%r T r e n č í n &9

ktoré bude 4. marca 1917 o 2. taouine popoludní v spolkových miestnostiach.

PREDMETY: 1. Volba predsedu ad hoc a zápisníka. 2. Zpráva správy a dozorného povereníctva,

ustálenie súvahy a udelenie absolutoriuma. 3. Uzavretie ohladom rozdelenia čistého zisku. 4. Premena 25., 26., 45. a 50. §-u stanov. 5. Volné návrhy, ktoré však dla 12. §-u troma

dňami pred valným shromážděním musia byť písomne oznámené.

V Trenčíne, 27. januára 1917.

•v

Zo Španielska, S 5 « j > i s s l c : y o e s t o v a t e f a K o r n e l a S t o d o l u.*

F o r m A t 8«, ( K . . . s t r á u B». ' e , , , t K ' -, [to-dou D .*> iwtli'-rov viitľ

Dostat i každom koliikup ct-e i u vydavattTa

KflfMlačiarsIceln. úč. spolku v T u r č i a n s k o m S v . M a r t i n e

( ľ U ľ ó c z s z e í H m r t ľ t o n )

• O D O D D D D D D D D •nnnnnninnnnnnnunnnnnsnnnDnnn

D ! najúčinlivejšie odstráni »Počerná masf« • ; (»Barna zsir«) Malý téglik K 1'60; veľký Ľj téglik K 3 - ; rodinná dávka K 91—. g S návodom o upotrebovaní. Objed-D,

• návky adressujte.

Dr. Flesc l i 13. g. „ K o ľ o . ' i a " - í ; y ó s y t á r a , G y o i ' / l i O j

mm Kníhtlačiarsky účast, spolok v Turčianskom Sv. Martine

• 1 8 o d p o r ú č a p o z o r n o s t i v e ľ a e t e n e h o o b e c e n s t v a svoju m o d e r n * - u n a

e l e k t r i c k ý p o h o u z a r i a d e n ú

KNÍHTLAČIAREŇ. A k é k o ľ v e k k n i h t l a c i a r s k e p r á c e , m e n o v i t e : n a v S t i v e u k y , s m i b e n k y , p o z v á n k y , obálky, iiety, p l a k á t y , s m ú t o č n é o z n a m y , l istové p a p i e r e , o b e i n i k y , tabel ly, c e n n í k y , d ie la , ú č a s t i n y atď. atď. vyhotovt v k u s n e

a za m i e r n e c e n y .

mm

Rozširujte Národnie Noviny!

Pre každého potrebnou knihou je

Ludová zdravověda Napísal dr. V. Srobár. •

F o r m á t 8°, s t r a u Hfiit, s 86 ni/ . i i ' i iyni i v y o b r a ­z e n i a m i . D i H o v y d a l o dolnpi d p K a n é n k l a la t fstv-. Cena broS. v ý ' i » k u >i :s (»0, v »z K 4- O, p o š t o u o 20 hni . , r* koinmaniltiv 'aiie u 4 0 h. v iac.

Dr. Vavro Šrobár sobral v tejte knihe so zreteľom na naše slovenské pomery všetko, čo treha vedieť každému z nás to zdravotníctva Kniha táto poučuje, ako treba žiť, aby si človek zďavie.vo všetky' h ne­

prajných okolnostiach neporušené zachoval.

O B S A H : Předmluva. I. O vzduchu H Odev a šat­stvo. III . O vode IV. O pôde. V. O výžive a po­krmoch. VI. Prinytok. Vil O osvetľovaní VIII. Pochovávanie mŕtvych IX. Deti a ši.ola X. O uraci. XI. O nákazlivých chorobách. XII. O pohlavnei dospe­lostí a o pohlavných nemociach. XJIl Prvá pomoc pri úrazoch. XIV Stavy bezvedomia XV. O otravách.

I UPOZORNENIE. .Následkom zdraženia u.aie iá- I

Ílov počíiame teraz každú väzbu o 8d halie.ov «

viac, aKO je horeudaná normálna cena.

Objednávky vybavuje:

Kníhtlačiarsky úč. spolok v T u r č i a n s k o m Sv . M a r t i n e .

Kníhtlačiarsky úč. spolok v Turčianskom Sv. Mart ine

prijme na stálu prácu

sai lzaca. **Wf Miesto treba nastúpif hned

zdarma &. franko dostane každý na požiadanie hlavný katalog so 4000 vyobrazeniami ho­dín, zlatých a strieborných vecí, hu­dobných nástrojov, prístrojov na holenie atrl. Žiacke a koncertné

husle za K 1 2 - , 14-—, 16-—, 20-- , 2 5 ' - , 3 0 - a vyššie Dobré harmoniky za K 8 — , 10 - , 1 2 " - , 15.—, 2 0 — , 3 0 — , 50- , 70-— a vyššie. Zámena dovolená alebo peniaze zpät.

Zasiela na dobierku alebo za vopred poslané peniaze

Zasielateľský závod H a n u š r t o r x r á d , c. k. dvorný dodávateľ, Most 1678. (Čechy.)

níhllačiarsky účast, spolok v Turčianskom Sv. Martine z z z

vydal a o d p o r ú č a

nasledovné knihy. Sobrané Diela S^etozára Hnru ana- Vajanskébo.

Vychádzajú vo sväzkocb 15 —iíO bárkových. D -siaľ v ^ l o 12 -väzkov; d.dšie nasle ujú. Podrobný soznam jedno­tlivý h sväzkov s udaním obsahu a cien dla nášho so-známu kníh

Sobrané Spisy Básnické Hviezdoslava. Sväzok L Oddiel epický. Druhé vydanie. Brosr .

viaž ný so zlatorezom Sväzok II . Oddiel lyrický. Druhé vydanie Brošir.

via-a' ý so zlotorezom Sväzok I I I . Oddiel epický. Broširovaný. . . .

viazaný so zlatorezom Sväzok IV. Herodes a Hero lias. B oširovaný

vihzauý so sdatorezon

Sobrané Spisy Martina Kukučina. Vyc ádzi.jú v sväzkoch J5—20-hárkový h. ľo-drob ý soznam osial vyšlých 5 s äzkov s uve-dt ním obsabu dľa ná'-ho soznamu kníh.

Cena jednot! vých HVäíkov: broširovaných viazaných

Prostonárodné slovenské povesti. Dosial vyšlo 9 s. šitov Cena t sošitu 60 h..l., všitkých 9 sošitov spolu

y U O V a d l S r Historický román z časov Ner^na, od H. fcieukiewicz.. Prelo'i l Pavel Hala 'a . Tri aväzky s krásnymi illustrác ami Bruširované . .

viazané

Spevy Sama Chalúpku, strán i6o, 8°. Cena broširovanéno výlisku . '

viazaný v plame so zlatorezom

K 2 40 i 8 60 n 4 — n 5 6 0 » 4 — n 550 . 8 -, 4 2 0

. 2 —

. 320

430

. 9 — 12 I

150 2-50

Sládkovič Andrej: Spisy Básnické. S äzok I. broširovaný '

via aný . Sväzok I I brošiiovaný

vixz ný

K a r O l K u z m á n y . Pamätník na storočie jeho narodenia. Sušil I. Cena

M a l k o t e n t i . Historická povesí od Samuela Tomašika. Cena

T r e n č i a n s k y M a t ú š . Povesť od viiiama PaulíuyXóth.i. Cena

Románová Bibliotéka. vyšiy 3 ročníky po 1 svä kov, obsah jú hlavne i-reklady diel popredný h innre i- výih s isovateľov. P .drobný soznam a ceny jednotlivých a\ä.i ov dfa nášho sozna.nn kníh.

. 160 » 2 8 0 . 2 -. 3 20

„ 1 —

„-•50

»-•60

SbierVa lacných pouč-Pospolité Čítanie. ných spisov.

S šit I. "" lovénské M e m o r a r i d u i i r '8(5 ! .Napísa l Jozef Škul éty Formát 8", str. 64. Cena . . . 40 hal.

Sošil II. i t l i rbal M. H«dža. Životopisný nákres N a ^ storoi n pamiatku j»-ho narodenia napísal Julius Buttu. Foimát 8", strán 68. Cena 50 hal.

gošit III. Z d r a v o t n i c t v o v r o d i n e . Napínal dr. Jozef Buij n Sirán 47, 8". C-na 40 hal.

Sušit IV. Il.ispod ir-s-a č í t a n k u D e l prvý. S po­dobizňou D. niela L'diarda S bohaiým obsahom poučných čláukov. s tran 154. Cena ; . . . .

Sošit V. S l o v e n s k á o á/Aa od k o m a 18. s to­lci in. .Napí-al Š efau M. Daxner. Cena . . .

B o t t o J á n : S p e v y , s podobizňou a životo­pisom T etie vydinie. Br šir

vo skvo.-tnej väzbe

K o t l í n . Román od Svelozára Hurbana Vajanského. Broširovaný „ 4'—

viaž iný „ 5-50

K 1 -

30 hal.

2 40 420

Následkom zdraženia materiálov i očítame teraz k a ž d ú v ä z b u

o 80 hal erov viac, ako sú uoreudané normálne ceny. Upozornenie!

O k e m hoieudaných naj iete v -o/.nnme kníh ľwiíhtlačiarskeho účmt. spolku veľký výber rodičný-h iných z bavných a pou ných siiisov. s> iznam na požiadanie pošleme hocikomu zdarma a ťranko.

"Zt t\ o b s a h i m x e r á t o ~%r r e d a k c i a n i e j e z o d p o v e d n á .

Za redakciu zodpovedá: Jozef Škultéty. Majiteľ a vydavatef: Consortium Matúš Dula a Spol. Tlačou a nákladom Knlhtlačiarskeho účastinárskeno spolku v Turčianskom Sv. Martine.